koren oboch je proti, ktory je prastary, zachoval sa takmer rovnako trebars v grectine a sanskrte; v praslovancine fungoval ako prislovka (*prati-o), no a kedze *io v PSl existovat nemoze, vklada sa tam /w/ (a tak mame v OCS противъ aj противo, uz ako predlozku aj v BG/RU/SC против)

z toho potom bolo odvodene pridavne meno standardnym suffixom -nъ-, ktory mame v trpnych minulych pricastiach uz od davna, a je produktivny dodnes (co potvrdzuju slova ako "standard-ny" ci "produktiv-ny", utvarane z korenov vcelku novych vypoziciek z Europy): *protivъ-nъ, /ý/ je vlastne stary urcity clen *-jь, jery v 10.storoci kontrahuju alebo vypadavaju -> protivný

zrejme len v cs.priestore niekoho napadlo k z neurciteho adjektiva *protivъnъ urobit podstatne meno, a to zdrobnovacim suffixom -ьkъ (ten je v slovach ako napr. domček, Slovák, ale aj otec); kedze tu boli viacere jery za sebou (*protivъnьkъ) a na druhom bol neoakut (stupavy ton), v 10.st. sa tento jer vokalizuje na dlhe /é/, to sa vplyvom zmien v cestine v 15.st. meni na /í/; a tak -> protivník