Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!


Zazili ste to uz niekedy? Z casu na cas pride nejaky zovialny clovek, vyhlasi, ze teraz sa vsetko zmenilo, ze teraz konecne mame prilezitost naplnit nasu dejinnu ulohu. Ta spociva najma v napadnuti kolektivneho nepriatela, ktory brzdil nas vyvoj, moznost rozvinut nase schopnost naplno. Uder nanho – ci uz je to lustracia, gulag, odsun alebo holokaust – je spravodlivy. Ak by sa aj zdal prilis kruty, dlhodobo predsalen bude viest k stabilizacii vztahov medzi nami a nimi: lepsie je zabit o nieco viac naraz, nez sa marovat kazdych par rokov. Nevyhnutne je aj majetkova expropriacia kolektivnych nepriatelov. Okrem toho, ze pochybny vplyv na nas je vykonavany predovsetkym v oblasti ekonomickej, zachovavanim obchodneho kontaktu preziva dana brzda. Cielom je zasluzena dominancia cisteho, homogenneho ludu, ktory sa tak stava sam sebou.

Tento retoricky obrat, nazvime ho ad compensationem, sa moze zdat velmi trefny pre slovensku kulturu. Klasickym prikladom je je narativ o utlaku zidov nad katolikmi, ktory si kedysi osvojili – a znarodnili – ludacki vodcovia Hlinka a Tiso. Ako ukazuju verse Jana Botta z roku 1849, kompenzacny nacionalizmus nebol cudzi ani evanjelickej casti naroda. Pre oboch, plus aj ich ceskych spolubratov na ceste k samostatnosti, boli samozrejmymi gniavicmi moznosti buducej zory Nemci a Madari. Komunisti pouzivali pre "vydriduchov" opat dalsie znacky, sami medzi nich zapadli v 1989 a nasledny revival nacionalizmu napokon priniesol plejadu dalsich moznosti. Nas teraz brzdia politici, EU, Americania, zavislost od ruskeho plynu, neprisposobivi obcania, nezamestnani, spekulanti, banky, CPckari, slobodomurari, no a kde-tu sa vratime aj k tradicnym kategoriam Cechov, Zidov ci Madarov.

Tento jav sa ale da najst aj dalej. Filozof Patocka, ktoreho som spomenul v predoslom clanku, to vo svojej eseji o ceskych dejinach popisal panicku snahu zachranit vsetko "ceske" v ramci ideologie obrodenia v 19.storoci. Obrodenie sice nepochybne viedlo k nevidanemu duchovnemu pozdvihnutiu ludi sirokych mas, no k intenzivnejsiemu kulturnemu zivotu to neviedlo. Napriek velkym moznostiam ktore priniesla Prva republika, Praha (ako ani Bratislava) sa nestala kulturnym centrom ako kedysi za Karla IV.; aj vyznamni novatori vtedajsej vedy, ako napr. lingvisti, boli vlastne Rusi, pristahovali uz s rozvinutym teoretickym backgroundom. Patocka za situaciu vini predovsetkym Masaryka, a jeho ideologie maleho naroda: naroda, ktory sa stara predovsetkym o sebazachovu, podriaduje jej riesenie sirsich, nadnarodnych otazok (ake riesili husiti, posledni Premyslovci alebo jagellovski krali), a tym v podstate narod uzatvara do duchovnej izolacie.

Pri Cesku sa ale nemusime zastavovat. Ved kralmi argumentu ad compensationem su predsa dnes predsa Vladimir Putin a Viktor Orban. Izrael a Palestinci sa uz dlhe generacie vzajomne obvinuju z obmedzovania. Da sa vobec tak vseobecny druh argumentu nejak "znarodnit", povazovat za specificky pre nejakych "nas", nejaku politicku ci kulturnu entitu?

No o co ine ide politickym zoskupeniam? Ked sa im zda vyvoj nevyhodny, definuju zaujem, mobilizuju svoje sily, utuzuju hierarchiu. Ti, ktorym z existencie skupiny vyplyva vyssie postavenie sa budu snazit o jej zachovanie pomocou symbolickych, no aj silovych nastrojov. Ako hovori stare bulharske prislovie, hajducku catu tvoria vzdy aspon traja: vojvoda, vlajkonosic a zradca. Stav ohrozenia len stencuje hranicu medzi zradou, nezaujmom a nevymedzenou prislusnostou. Pokial existuju v dosahu zaujmoveho zoskupenia prostriedky, a tie nesluzia jeho posilneniu, su brane ako jeho oslabenie. Politicka strana, ktora nezaberie vsetky urady a miesta v dozornych radach, ktore su jej k dispozicii, sa javi ako nepristojne velkorysa a teda slaba: ak je porazena aj vo ferovom boji, v podstate si tym vyziada cistky po tychto uradoch. A tie pridu, lebo bola slaba!

Tento argument nie je az taky silny ako "kto nie je s nami..." alebo "Boh to chce". Je ale nechutny, zakerny v tom, ze sluzi na mobilizaciu a utlak vtedy, ked politicka sila, ktora ho pouziva, ma v danej oblasti sveta moc. Vyrobcovia chleba nemozu sladovne vyhlasit za vydriduchov, lebo pouzivaju to iste zito, lebo to iste mozu povedat aj ti druhi. Cyklisti a polovnici tak isto: ich konflikt sa konci na verbalnej urovni (ak sa teda dvaja borci-reprezentanti tychto zaujmovych zoskupeni nahodou nestretnu a nepobiju). "My narod slovensky", ako nas definuje ustava, ale moze povazovat za vydriduchov "narod romsky", lebo ten je etnickou kategoriou bez prostriedkov (ci uz hierarchickych ci symbolickych - tak ako ani k slobodomurarom sa neprihlasia hordy oddanych bojovnikov ako napr. k ciernej vlajke ISIS; alebo ani k Bottovi, kym jeden nas evanjelik nezacal organizovat medzi zbehmi legie) umoznujucich ucinnu obranu. Ked "My narod slovensky" im aj da ombudsmana, nie je problem ho presunut na druhy koniec svojho sveta (teda krajiny), aby nerusil pansku rasu pri vykonavani svetovladneho mandatu.

Napokon, mozno nie je uplne od veci pripisovat stredoeuropskemu regionu specialnu pozornost, ked sa hovori o kompenzacnom argumente. Velka politika tu bola dlho v "strate": vpad Turkov, rozpad Polska, potom aj Rakuska, madarsky strach z panslavizmu a nakoniec Varsavska zmluva... V podstate to ku kleinstaaterei smerovalo uz starocia. Zo slovenskeho hladiska to ale znamena, ze nie sme "zaostali" kvoli podradnemu postaveniu za monarchie; naopak, slovenska politika je udrzovatelom uhorskej tradicie partikularistickeho nacionalizmu, pre ktory je kompenzacny argument dolezity na ehm udrzovanie cistoty rasy, teda utisovanie odporcov zabehaneho poriadku, prilis kozmopolitnych ludi, vnasaniu kapitalu bez dohladu vladnej strany a podobnym javom pre nu vrednym.