V poslednych dnoch mi uz asi preskakuje zo soundtracku Ohnom a mecom, tesi ma ako Poliaci hrdinsky sa stavaju proti Nemcom i Rusom a uz pomaly podlieham myslienke, ze su jedinou spasou projektu spolocnej Europy. Zhovievavost a chapavost krajin Donauraumu k Putinovi je priam sokujuca, ci uz ide o partnerov tradichnych (toho druheho netreba spomenut), ci novych.

Obdivovat Tuskovu vladu za jej prikladny postoj je jednoduche, ked mame postoj k veci vyhraneny. Vela kyberanov ma; mnohi z dalsich su chronicki rusofili ci skor amerikanofobi. Navyse, povzbudzuje nas 70.vyrocie Povstania: pomerne nezvyklej udalosti v nasej historii, ked sa cast armady vzburila voci vlade. Lahko sa robia paralely medzi Ruskom a nacistickym Nemeckom. "Weimar Russia", ako tomu hovori historik Brubaker, stratilo fakticke imperium, jeho periferie sa zmenili na narodne staty a byvsi dominantny narod sa v nich stal mensinovym. Podobne ako Nemecko v 30.rokoch zivo podporovalo snahy mensinovych stran v pohranici, tak aj Rusko, uz za Jelcina, rozbehlo podobne projekty napr. v Moldavsku, a teraz so state-of-the-art medialno-kyber-energeticko-trhovo-omylom-dovolenkovo-humanitarno-proxy vojnami na Ukrajine. Brubaker v roku 1996 spravne predpovedal, ze vnutorna mocenska stabilizacia bude k podobnemu konfliktu medzi Ruskom a inymi naslednickymi statmi ZSSR viest, aj ked za pravdepodobnejsie bojisko este povazoval Kazachstan. K tomu je tu nas oblubeny Dugin a jeho vizie eurazijskej rise ako tvorca obludnej ideologie fanatizujucej davy.

Tieto paralely ale narazaju na realitu. Pre EU je tazke sa od ruskeho trhu odtrhnut: privela sme tam v poslednom case investovali. Ani ta Ukrajina az tak za to nestoji: nie je v NATO (ofc) takze clanok 5 je ticho, ocakavatelny je masovy exodus jej obyvatelstva, aky si delikatne socialne systemy velkych zapadnych krajin nepraju. Vojenska slabost EU, vnutorna rozhadanost (aj problem Nemecka vs Polska) a neustala prevaha dielcich narodnych zaujmov - teda zaujmov vladnucich koalicii - nad logikou geopolitiky tu stoja proti cynickemu spionovi s jadrovymi bombami. Nase noviny nas mozu presviedcat o neopravnenosti ruskej intervencie, lzivosti ich propagandy a autoritativnom charaktere Putinovej vlady, no front sa tym neposunie ani o meter. Tak ako europske krajiny prijali vznik zmrazenych konfliktov v Podnestersku, Abchazsku ci Karabachu, tak ocakavaju aj skore "riesenie" podobneho typu v Donecku a na Kryme. Veri sa snad, ze silny Putin je pre EU dobry, lebo sa s nim da vyjednavat; s plejadou warlordov v Lybii naproti tomu nie.

Dalsi problem paralely "vymarskeho Ruska" je v ludovom ponimani novinarskych metafor. Ulohou volenych zastupcov narodov je reprezentovat svoje krajiny a konat v ich mene. Ked dnes Fico povie, ze Slovensko neuzna Kosovo, a potom ho trebars Prochazka (lol) uzna, zvonka pridu hlasy, ze Slovaci menia nazor. Putin (a podla mna aj Fico, no to nie je dolezite) je ambiciozny clovek, ktory pachti po tom, aby ho druhi s Ruskom stotoznovali. Drzi sa dobre a ma prostriedky, ktore kebyze Hitler ci Stalin vidia by ich roztrhlo od zavisti. Nie je ale zosobnenim celonarodnej vole. Nakopnutiu hospodarstva v minulej dekade dochadza dych, reformy su neucinne a narod nervoznie. Kedze Putin je kvalitny spion, sleduje si, ako ho ma lud rad, a podla toho patricne kona. Konspiracie v pozadi Majdanu, ostrelovacov ci pripravenosti invazie na Krym nemusia byt hlupost; vonkajsi nepriatel sa tu ale predhadzuje velmi neohrabane, bez patricnej dlhodobej demonizacie, aku zazili komunisti a zidia v Nemecku.



Na rozdiel od sfanatizovaneho Nemecka, ktore do vojny zazivalo hospodarsky aufschwung, je Rusko stale postsocialisticka krajina; tento stav je tamojsim elitam, rovnako postsocialistickym, vyhodny. Veci sa udrzuju len do tej miery, aby sa nerozpadli - netreba davat muzikom viac, aby nespupneli. Ze to obcas vyvola blbu naladu je vplyv toho, ze asi moc cestuju a inspiruju sa zlami zvonka. Osnovou Putinovej strategie nie je nejaky Dugin ci boj proti vonkajsiemu nepriatelovi - ten je len prostriedok - ale skor boj proti tymto naladam. Dalo by sa povedat, boj proti hrozbe Majdanu.

Patocka v clanku k 50.vyrociu zalozenia Ceskoslovenska pise, ze podobne oslavy neraz vedu k sebavyzdvihovaniu a nesikovnym mytom, pricom mali by skor viest k otazkam "smyslu narodni existence", teda kto sme "my" a co chceme. "My" ako obcania vcelku slobodnej republiky v sustave mnohych vyhodnych spojenectiev mame to privilegium sa nad tym zamyslat bez oberspiona nad sebou. V auguste 1944 si par vojakov vyvesilo ceskoslovenske vlajky a zarecitovalo Mor ho - nejaka hlbkova geopoliticka analyza nebola potrebna. Proste svojich ludackych chlebodarcov opustili a prihlasili sa radsej k tradicii demokratickej CSR, ktorej zvysky boli vyhnane (a systematicky vyhanane ludackou propagandou) do oblasti znamych beznemu ludu ako daleka ruska step ci zamorie. Dodnes je politicka sloboda niekedy chybne vykladana ako import z cudzich krajin, a nie ako prirodzene vychodisko medziludskych vztahov. "My" tu nie je definovane v opozicii voci "nim", tym bolsevicko-fasistickym druhym, ale skor slobodou, prav(omoc)ami a, koniec-koncov, aj dostojnostou ludskej bytosti.

Tieto kategorie nie su vzdy abstraktne. Povstalci si pravomoci mohli odvodit z faktickej dostupnosti zbranovych prostriedkov, ktore sa im urcita skupina neopravnenych osob pokusila odnat. Patocka sa v case napisania svojho clanku zobudil do dna, v ktorom mu jeho prava odnimala prave prichadzajuca polmilionova bratska pomoc (sice kriticky som najma voci Putinovi, no Rusi vseobecne maju talent na eufemizmy opisujuce invazie). Co zahrna chopnost uvedomit si, kedy su nam moznosti brane, kde niekto kona proti "nasmu" umyslu? Dojde az k nam oberspion, alebo si nedbanlivostou o veci obcianske vytvorime vlastneho?