mam vela nedostatkov co sa tyka osobnych hranic:
- stale mam potrebu sa vysvetlovat a obhajovat, byt pochopeny
- chcem byt akceptovany a spravim pre to cokolvek (nezdrava obetavost)
- za vsetko beriem zodpovednost na seba, uz som si zvykol, vsetky problemy riesim tak ze musim najst riesenie a odkomunikovat ho druhej strane
- mylim si 'mat rad' a 'chciet' s 'potrebovat', nevyberam si, casto mam pocit ze nemam na vyber ze co chcem
- mam pocit ze som zavisly na niektorych ludoch, zo strachu z nesamostatnosti sa vzdam hocicoho
- som obsesivny a dokazem druhym zajst za hranice z roznych nieco kompenzujucich dovodov (a toto sa ucim len na skusenostiach s ludmi, kym u niekoho nezbadam tie hranice, tak nemam na to ako dojst ze tam su)
- ale najvacsi problem je, ze mam pocit, ze sa musim SNAZIT aby som bol AKCEPTOVANY, snazit za druhych ked neakceptuju, tak to vykompenzujem svojou snahou, co ma samozrejme nici

najradsej by som na nejaku dobu bral ludi ako len take nastroje, ktore vyuzivam pre svoje dobro, aby som sa naucil fungovat v prvom rade PRE SEBA, a nemal furt pocit ze som odkazany na druhych, a ze bez ich akceptacie neexistujem.. blbe je ze vzdy ked sa snazim nebyt zavisly, tak po case pride nejaky stres a tlak, ktory nezvladam, a zacnem zase mat pocit, ze sam veci nezvladam, ze potrebujem oporu v druhych ludoch.. musim v tom najst nejaku mieru aby som nestracal kontrolu nad sebou, a nelietal stale z neznasania ludi na potrebu pochopit vsetkych ludi..

chcem sa naucit zit si ako sa mi chce, a nepocuvat ostatnych.. nech si kazdy spravi svoj notepad kde bude ukazovat svoj svet, ale nech mi nehovori o svojom svete priamo, ja to nechcem pocut, lebo za to beriem zodpovednost, lebo to nasavam jak spongia, a potom zabudam na vlastny svet, nedokazem vnimat svoj a cudzi svet naraz, a ten svoj nechcem stracat, chcem sa naucit zit vo svojom svete, a nebat sa ze moj svet nie je dost dobry pre druhych.. lebo tym zapredavam svoju dusu, vzdavam sa svojho ja aby som si doplnil nejaku potrebu ktora ma ovlada..