V ten deň bola vonku skoro celý deň tma. Zlá jar, upršaná, veterná, nasledujúca nemastnú-neslanú zimu. Kalamity v centre mesta po hodinke sneženia už takmer vymizli z pamätí, aj povodne pri ústí Moravy prestali pútať pozornosť, keď poslední mohykáni opustili zbiedačený Devín. V meste po rozbitých cestách tiekli potoky, len kde-tu zatekajúce mimo nej po zvyškoch koľají niekdajšej električkovej trate. No počasie patrilo v ten deň medzi tie krajšie veci.

Kebyže tam priletím v ten deň niekde z Marsu, neviem, k čomu by som ten zvláštny rituál prirovnal. Zhrbená, tichá masa ľudí skrytých pod dáždnikmi sa pomaly valila do šedej budovy z hĺbok socializmu. Každý si niečo so sebou niesol, nejaký ten dáždnik, aj keď prišiel autom a dážď ho až tak nezasahoval, tašku s vecami, aj keď v sále ho čakalo všetko potrebné, názory, aj keď sa ho nikto na ne nepýtal. Niektorí prehnane žoviálni jedinci zamrmlali aspoň pozdrav komisii ako si preberali hárky, iní si demonštratívne nasadili rukavice, a s nechuťou odišli za plentu. Niekedy sa spoza nej ozývali divé škrty perom, ako niekto znehodnocoval vlastný volebný lístok pejoratívnymi výrazmi. Ďalší keď už-už išli vhodiť obálku do urny sa spamätali, alebo im prišlo tak nevoľno, že ju radšej roztrhali a - niektorí s neľudským rehotom - vybehli von, nechajúc zamračeným občanom za sebou ďalší dôvod na sklamanie zo spoločnosti.

V meste, mimo temných sídlisk a volebných hál, bolo omnoho pestrejšie. Z každej steny, dverí, okna, alebo aj lampy sa niekto na vás usmieval. Keď nebolo na ulici či zastávke dosť miesta, spestrovali ju prenosné tabule, niekedy provizórne vytvorené zo starých stoličiek či vešiakov na kabáty, alebo všadeprítomné letáky. Farebné pruhy spojené s niekedy vľúdnymi, inokedy pôvabnými, občas zas rozhodne a čestne pôsobiacimi tvárami kandidátov. Na námestiach to už bolo ťažšie. Na tých väčších vyrástli stanové mestečká, kde niektoré polostrany-poloneziskovky hlásili polobojkot volieb, iné divo spaľovali plagáty s podobizňami kandidátov druhých strán, a na ďalšom prebiehal koncert za slušnosť v spoločnosti. Na ňom sa zišlo najviac ľudí, a každý vystupujúci rečník medzi piesňami žal potlesk rôznorodého publika, kde vedľa seba stál zarastený milovník d'n'b a linuxového prostredia s bezvlasými fanúšikmi bojových športov a nórskeho oblečenia. V chlade a daždi, ľudí hrial ich spravodlivý hnev voči príživníkom - politikom, podnikateľom, neslušným, neprispôsobivým...

Titulok na novinách, ktoré som v mladšom veku býval čítal, a ktoré som si v tom čase vždy kupovával, keď som do svojej vlasti prišiel, ma trochu prekvapil. "Deň rozhodnutia". Nesedel. Nasledovala politologická analýza od aspoň desiatich ľudí, referujúca na prieskumy verejnej mienky z posledných mesiacov. Matematika, ak niečo je v tejto krajine na vysokej úrovni, má svoju silu a štatistická odchýlka sa v posledných (aj keď nie vždy naplnených) štvorročniciach zmenšovala, takže posledné prieskumy (samozrejme tie neoficiálne, šírené cez facebook a youtube, keďže moratórium ich zakazovalo v posledné dni) najlepších šiestich agentúr dokonale odzrkadľovávali výsledky volieb. Rozhodovať sa mohol politológ, akej príčine pripíše tú alebo onú zmenu v počte hlasov, alebo vydavateľ novín, ktorú z nich dá na prvú stránku. Volič, ako tvrdili noviny, bol ale už dávno rozhodnutý. Dokonca aj tí, ktorí boli uverejnení ako nerozhodnutí, sa nepochybne nerozhodli ani v ten deň, keď sa rozhodnúť mali.

Bola to tvrdá kampaň, povzdychol som si. Už nám ani nestačí vojenské spravodajstvo či tajná polícia; ani armáda ITčkárov chytajúcich maily či upratovačky s foťákmi a USB kľúčmi. Sedím nad kávou po bezsennej noci a novinami, ktoré si stále kupujem, aj keď ich mám už celé pár hodín pred otvorením stánku prečítané z ich stránky. Akú správu podám svojmu chlebodárcovi o dianí v krajine? Že voľby boli slobodné, nezmanipulované, to je samozrejmosť, aj keď sa samozrejme množili fámy po facebookoch, že budú, dokonca leteli výzvy komisiám fotiť kopy lístkov či vytvárať nezávislé kontrolné úderky. Že sa zmení koalícia, bolo tiež samozrejmé, aj bez všetkých tých prieskumov by aj debilovi došlo, že občan bude s toľkými reformami nespokojný. Že bude nízka účasť, že spoločnosť je unavená? Aby nebola, keď má referendum alebo voľby už pomaly každý mesiac, aj s patričným masírovaním mozgov. Už ani Vianoce so svojimi septembrovými kampaňami na to nemajú.

Bude to zrejme tak, ako sa čakalo, píšem mu napokon. Voľby vyhráme, bude treba koalíciu, ale veď to je už dohodnuté. A prvý exit-poll, krása, presne, ako som čakal, slušných, baťovských 29%, nie ani príliš veľa ako kedysi mával Fico, ani primálo, ako Dzurinda. No horšie bude, čo príde potom. Teraz budeme musieť robiť reformy my. Ak nie, necháme starých nominantov, nech naše snahy podmínujú. Nie, kolobeh dejín je už taký. Teraz sme pekne v tieni blatníka, no o štyri roky...