Záhorie - kde sa voda sypala a piesok lial... :: Remember, remember, the velvet November


node:	Záhorie - kde sa voda sypala a piesok lial...
template:	3
parent:	Nature & travel
owner:	mirex
viewed by:
created:	01.02.2012 - 14:13:18
updated:	29.01.2017 - 16:39:40

cwbe coordinatez:
101
63564
63566
6476747

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

chess	0
rytier kozmo...	0
mirex	0
svetielko	0
ni	0
total trash	0
viperman	0
ch	0
smotko	0
hadar	0
Kubanec	0
his name is ...	1
dylan	1
i!	1
Best boy	1
_	1
janicka	1
whiteline	1
KARL	1
mister.shadow	3
jezek	4
ooo	4
don´t look a...	4
ametyst	5
or.lock	5
blisster	5
asebest	6
kata mach	11
andos	11
sykorka	16
Faun	19
yesimka	24
_tenaten_	26
mikmak	31
slimo	38
farebna	43
mArw	45


Fórum venované Záhoriu, jeho metropole Mauackám a okolitým satelitom...	...piesku, vode a bórom...	...hubám, prírode a vojenským objektom...

... a všemožnej tunajšej problematike, radám a tipom nielen na kultúrne vyžitie ...
"ABY SME NIELEN ŽILI BYLI"

Malacky:
Stranka mesta Malacky
Divadlo na Hambalku
program kina Zahoran
Obedove menu

Masters: mirex

0000010100063564000635660647674709233231

Netušíte aká môže byť budúcnosť Kamenného Mlyna pri Plaveckom Štvrtku?
Našiel som iba článok, ako ho bývalý majiteľ musel predať, lebo mal dlhy, ale mal plán to kúpiť späť. Teraz je to obohnané betónovým plotom a biobazén už zrovnali so zemou. Bude tam opäť ďalší nevkusný golfový rezort?

000001010006356400063566064767470923323109233442

Veru šiel som okolo, a nevidel som tam ani tú ubytovňu, ako keby je aj tá zbúraná.
Neviem veru.

00000101000635640006356606476747092332310923344209233598

hotel Rozália sa to volalo
podľa fotiek to malo veľkú atmosféru

0000010100063564000635660647674709068927

V Malackách bola výstavba cyklotrás v programe nového starostu už asi pred 7 rokmi. Prešlo jedno volebné obdobie, robili sa eurofondové projekty, súťažilo sa, a nič sa nedialo. V druhom volebnom období sa zdalo že stále nič, súťaž napadol stavebník ktorý nevyhral atď.

Ale potom sa to rozbehlo, postavili prvú ozajstnú cyklotrasu v 2021 ( https://kyberia.sk/id/8918008 modrú), a teraz v 2023 začali stavať druhú vedľa najrušnejšej cesty v meste (červená) a už je tak na 60% hotová, a teraz začali stavať tretiu ktorá spojí okrajovejšie časti cez centrum smerom k nemocnici (zelená) ... woow.

Fotky dolu sú z tej červenej na 60% hotovej:

0000010100063564000635660647674709052013

Na Záhorí rastie lišajník, na akom sa v Škandinávii pasú soby. Nájdete tu aj Shrekove uši
Soňa MäkkáSOŇA MÄKKÁ

Lišajníkové borovicové lesy na Záhorí. Foto – Soňa Mäkká
Lišajníkové borovicové lesy na Záhorí. Foto – Soňa Mäkká
Na Záhorí je unikátne miesto. V pôvodnom, nevysadenom borovicovom lese rastú lišajníky, na akých sa v polárnych oblastiach pasú soby.

Borovicové lesy na Záhorí nie sú len hubársky raj uprostred umelo vysadeného lesa, kde stromy stoja v radoch vedľa seba a cez lesný porast dovidíte kilometer ďaleko. V malej časti záhoráckeho „boru” medzi Šajdíkovými Humencami, Lakšárskou Novou Vsou a Borským Mikulášom sa nachádza jeden z najvzácnejších biotopov na Slovensku, lišajníkové borovicové lesy. Nikde inde na Slovensku ho nenájdete.

Tieto lesy spravujú štátni a vojenskí lesníci. Na ochranu prírody dozerá Chránená krajinná oblasť Záhorie. S jej riaditeľom Tomášom Olšovským a ďalšími ochranármi sa stretávame v Šajdíkových Humenciach. Na unikátny les sme zvedaví viacerí.

Ešte pred Máriou Teréziou
Auto nechávame na okraji lesa a po lesnej ceste kráčame ku Kalaštovskému boru, ktorý je chráneným územím európskeho významu. Onedlho odbočíme z cesty a predierame sa len tak lesom. „Čo je tu iné?” skúša nás Tomáš Olšovský. Nad odpoveďou netreba dlho rozmýšľať. Už len to, že sa predierame. Tento les nevyzerá „organizovane”. Okolo nás rastú borovice lesné s rôznou výškou a hrúbkou, pomedzi ne mladé stromčeky, na zemi leží odumreté drevo.

Lišajníkové borovicové lesy na Záhorí. Foto – Soňa Mäkká
[ Odporúčanie editorov Minúty po minúte: Aktivujte si zasielanie Ranných 5 minút každé ráno o 7:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Toto je pôvodný les, aký na Záhorí rástol ešte pred tým, než Mária Terézia prikázala vysádzať tu borovice. Dôvodom boli duny, ktoré vytvoril piesok z nív Moravy a Dyje pred 12- až 16-tisíc rokmi. Duny sa počas veterného počasia presúvali a ľudia mali piesok v záhradách. Zabrániť tomu mali umelo nasadené husté borovicové lesy.

Borovice tu však rástli aj predtým. Podľa Tomáša Olšovského to potvrdzujú nálezy borovicových uhlíkov, ktoré tu zanechali napríklad Kelti, aj peľové analýzy z rašelinísk.

„Momentálne sa nachádzame v lesoch, ktoré sú jedinečné tým, že sa tam borovica nádherne zmladzuje. Sú tu tri až štyri generácie borovíc, občas ich dopĺňa dub.”

Pôvodné borovicové lesy, ktoré sa tu zachovali, sú silné, životaschopné a zdravé. Je to aj zásluha lesníkov – že ich nevyrúbali. Iba občas z nich vytiahli jednotlivé stromy.

Nerozumieme jeho nadšeniu nad tým, že les sa sám zmladzuje, veď ide o bežnú vec. Olšovský však vysvetľuje, že mnohí kolegovia lesníci – sám je vyštudovaný lesník – si myslia, že borovicový les sa na piesku sám neobnoví. Ťažba lesov na Záhorí prebieha tak, že po tom, čo sa na veľkej ploche vyrúbu stromy, prídu buldozéry, vytrhajú zo zeme korene, upravia piesok a nasadia nové borovice.

Tomáš Olšovský nahlas uvažuje, že pre lesníkov, ktorí budú mať záujem, by mohol zorganizovať exkurziu do tohto lesa. „Tu nám príroda ukazuje sama, ako prebieha prirodzená obnova borovice. Treba mať iba otvorené oči a učiť sa od nej.”

Tento les nie je umelo vysadený, narástol sám a prirodzene sa zmladzuje. Foto – Soňa Mäkká
Po historickej a lesníckej prestávke kráčame ďalej. Pod nohami nám začínajú pribúdať bochníčky, na niektorých miestach to vyzerá, akoby les splesnivel.

Bochníčky sú najmä tyrkysové, no aj svetlosivé a hnedé. Sú to lišajníky, hlavný dôvod našej dnešnej výpravy. Pripomínajú kríčky s drsnými tvrdými vetvičkami bez listov a ostro kontrastujú s mäkkým zeleným machom.

Lišajníkové borovicové lesy rastú na Slovensku len na Záhorí. Foto – Soňa Mäkká
Sprievodca nás upozorňuje, aby sme po lišajníkoch nešliapali. Sú veľmi chúlostivé. Lišajník, najnovšie nazývaný lichenizovaná huba, je spoločenstvo huby a riasy alebo huby a sinice, ktoré rastú spolu. Sú indikátormi čistého ovzdušia a prostredia, ktoré človek len málo narušil. Dožívajú sa desiatky až stovky rokov.

Tu sa už nachádzame v spomínanom biotope európskeho významu, v lišajníkových borovicových lesoch. Jeho celková výmera nepresahuje na Slovensku 300 hektárov a je obmedzený na najextrémnejšie podmienky viatych pieskov na Záhorí.

Shrekove uši
Na tomto malom území európskeho významu rastie viac ako 20 druhov lišajníkov. Miešajú sa tu západoeurópske druhy, teplomilné panónske druhy a zbytky chladnomilných. Nájdeme tu napríklad dutohlávku sobiu alebo pohárikovitú, ktoré sú typické pre severské krajiny. Dutohlávka poháriková najviac zo všetkého pripomína uši animovanej filmovej postavičky Shrek.

Dutohlávka pohárikovitá. Foto – Soňa Mäkká
Teraz je sucho a lišajníky vôbec nerastú, preto pôsobia ako mumifikované. V takomto stave dokážu vydržať aj trištvrte roka. Keď naprší, huby a riasy sa aktivizujú a pokračujú v raste. A zakvitnú. Najaktívnejšie sú na jeseň alebo na jar, prípadne počas miernej zimy.

Postupne prichádzame do redšieho lesa. Borovice tu rastú v rôznych tvaroch, majú pokrútené kmene aj konáre. Ich koruny sú široké, pri troche fantázie pripomínajú baobaby. Za širšie koruny vďačia tomu, že mali okolo seba dostatok miesta na rast. Prispieva to aj k ich stabilite.

Tomáš Olšovský nás upozorní na nenápadné hnedé lístočky medzi farebnejšími bochníčkami. Ide o pľuzgierku islandskú, ktorá je vzácna. Tento druh lišajníka rastie nad hornou hranicou lesa, čo teda robí na teplom a suchom Záhorí?

Pľuzgierka islandská. Foto – Soňa Mäkká
„Aj na Záhorí nájdeme špecifické podmienky, ktoré týmto lišajníkom pripomínajú podmienky z hôr alebo zo severských oblastí. V zníženinách medzi dunami je oveľa chladnejšie a sú zatienené. Aj samotný piesok je substrát, ktorý sa veľmi rýchlo prehreje a veľmi rýchlo ochladí.”

Pri pľuzgierke je dôležité aj to, že nemá konkurenciu, teda okolo nej nerastú iné druhy, ani len tráva, ktorá by ju vytlačila. Okrem machov tu nič iné nenarastie, lebo nemá na čom. Nie je tu takmer žiadna pôda, len to, čo opadalo zo stromov.

Dutohlávka červenoplodá. Foto – Tomáš Olšovský

Dutohlávka štíhla. Foto – Tomáš Olšovský
Vzácne sú aj ďalšie lišajníky, ktoré sa tu vyskytujú, v podstate asi dve tretiny z nich. Je ich málo, keďže aj lokalít, kde by mohli prežiť, je málo. V zahraničí je takýto biotop ešte okolo Baltského mora, v severných častiach Poľska a Nemecka. Plus v škandinávskych krajinách.

Tieto miesta si vie pozrieť akýkoľvek návštevník. V Kalaštovskom bore platí druhý stupeň ochrany a môžete tu chodiť kdekoľvek, nie je tu ani nijaká maloplošná rezervácia. Tomáš Olšovský hovorí, že najviac ľudí prichádza počas hubárskej sezóny. Záleží mu len na tom, aby ľudia nešliapali po lišajníkoch a nechodili do lesa s cigaretou. V týchto lesoch je riziko požiarov vysoké.

Vychádzame na širokú lesnú cestu. Tvorí hranicu medzi týmto lesom a umelo vysadeným. Prvý pohľad naň nás po dlhšom pobyte v prirodzenom lese až šokuje.

Umelo vysadený borovicový les na Záhorí. Foto – Soňa Mäkká
Druhá časť exkurzie sa koná v lokalite Šranecké piesky. Leží hlboko vo vojenskom priestore, verejnosť sem má iba obmedzený vstup.

Parkujeme vedľa rozsiahleho piesčitého pásu, porasteného vresom. Teraz je suchý, v lete by bol žiarivofialový, stojí na ňom hrdzavý tank. To by len bola bizarná fotografia, tank uprostred fialového poľa, a isto by zaujala aj teraz, no fotoaparát radšej nevyťahujem, keď sme pri vojenských objektoch. Obídeme menšiu betónovú „vyhliadku“, zo škár v betóne rastú dve osamelé borovice ako bonsaje, a mierime k lesu. Opäť sa predierame hustým borovicovým zmladením až k čistinke, na ktorej leží niekoľko dávno odumretých stromov.

„Sme v najzachovanejších lesoch, ktoré sú v bezzásahovom režime. Zachovali sa aj vďaka vojenským lesníkom, ktorí ich neobhospodarovali celé desaťročia,” púšťa sa do výkladu Tomáš Olšovský. Odkedy je lokalita európsky chráneným územím, nikto už odtiaľto odumreté stromy nevyťahuje.

Odumreté drevo v prirodzenom borovicovom lese. Foto – Soňa Mäkká

Odumreté drevo v prirodzenom borovicovom lese. Foto – Soňa Mäkká
Ako každý strom, aj borovicu vie zabiť všeličo. Požiar, sucho, imelo. Cestou naspäť vidíme stromy zasiahnuté bleskom. Niektoré to prežili, no oslabilo ich to a už boli ľahkým sústom pre podkôrny hmyz. No zahynulo len niekoľko stromov v malom kruhu. Veľkoplošné rozpady ako pri smrekových lesoch sa tu nedejú.

„Tieto časti boli zasiahnuté požiarom pred 30 – 40 rokmi, zhorené stromy tam zostali popadané. Vidíme, že bezzásah tu funguje, stromy sa rozpadnú len v malom okruhu a les sa sám zmladzuje.” Lišajníkom takýto režim vyhovuje. Majú rady redší les, nevyhovuje im príliš hustý a priveľa ihličia na zemi.

Lišajníkové boriny na Záhorí. Foto – Tomáš Olšovský
Pristavíme sa pri jednom torze stromu. Pôvodne si myslím, že ide o konár, no Tomáš Olšovský vysvetľuje, že je to vnútro (jadro) kmeňa stromu. Všetko ostatné z neho sa už rozpadlo, no vnútrajšok tunajších borovíc obsahuje toľko živice, že sa nerozložil.

Odumreté drevo v prirodzenom borovicovom lese. Foto – Soňa Mäkká
Ohrozuje niečo lišajníkové borovicové lesy?

„Mohla by ich zničiť nešetrná ťažba dreva a pohyb ťažkých mechanizmov, takáto ťažba však v týchto lokalitách už prebiehať nemôže. Záujem je však o ložiská kvalitného piesku, ohrozuje jednu z lokalít tohto biotopu západne od intravilánu Borského Mikuláša,” hovorí Tomáš Olšovský.

Pri Borskom Mikuláši zanikli takéto lokality aj vinou výstavby. Na niektorých miestach zasa ohrozujú lišajníkový les invázne druhy, najmä agát, ktorý negatívne mení zloženie pôdy. „Pridá živiny, najmä dusík, a to lišajníky neznášajú.” Správa chráneného územia bude agáty z týchto území odstraňovať.

Umelé borovicové lesy už dnes odumierajú v dôsledku sucha spôsobeného klimatickou zmenou. Tomáš Olšovský preto považuje za dôležité skúmať tieto pôvodné borovicové lesy s bohatým prirodzeným zmladením, pretože sú oveľa pestrejšie a odolnejšie. Zistenia by mohli pomôcť pri pestovaní hospodárskych borovicových lesov. A možno by takto mohla vyzerať väčšina lesov na Záhorskej nížine.

0000010100063564000635660647674708973750

Bežne sa sem človek nedostane, ale idú sa využívať Nórske fondy na spomalenie odtoku vody, čo tečie odvodňovacými kanálmi, ktoré tu boli postavené pred 50-60 rokmi, aby bola pôda "zúrodnená", tak sme tam vybehli, aby sme mu ukázali lokalitu.
Aj ja som tu bola prvý krát.
O kus nižšie po toku to síce tam, kde Rudave nezrovnali koryto, vyzerá podobne, ale toto samo o sebe... Tak nejako si ja predstavujem raj.
Posledná fotka je prameň, trochu tam vpravo vidno obhospodarovaný borovicový les na pieskovej dune, cez ktorú voda stečie do tohto širokého a úplne plytučkeho potoka. Keď sa tam človek postaví, vyzerá to, akoby stál na zrkadle. Ďalej na Mikohále krásne vidno, ako tá voda cez piesok stečie, kým nenarazí na nepriepustnú ílovú vrstvu a kvapká rovno z kolmej steny.
Toto na Záhorí milujem. Ten kontrast medzi podmočenou divočinou a hneď na to dva metre vzdialenou polomŕtvou borovicovou plantážou.

0000010100063564000635660647674708918008

Už aj v Malackách máme prvú reálnu cyklotrasu v meste.

Viaceré sú sľúbené a plánované 5+ rokov, najskôr spravili cyklo-pikto ktoré je na nič. Potom spravili protismerné pruhy ktoré sú fajn ale necítiš sa tam tak dobre ako na oddelenej cyklotrase.

Táto je už naozaj, oddelená. Síce je tam úzky chodník a tak sa môže ošuchovať s chodcami ale nie je to zlé.

(Pezinská ulica, ďalšia by mala začať teraz v zime tá cez celé mesto až po Kostolište)

0000010100063564000635660647674708903800

10. 9. 2021 ideme s Tomášom Olšovským, riaditeľom Správy CHKO Záhorie na prírodovednú prechádzku k rieke Rudava na Záhorí. Pridajte sa ak chcete.

• stretnutie o 13,00 hod. v Plaveckom Štvrtku, pred sídlom Štátnej ochrany prírody - Správa CHKO Záhorie

Ak by ste niekto chceli ísť, dajte mi pls vedieť, aby sme vedeli, koľko ľudí príde. Dík. Je možné, že budete od blatka, tak sa pripravte.

foto: his name is alice

Tomáš o Rudave https://dennikn.sk/2366976/rudava-je-poslednou-nizinnou-divou-riekou-zachranilo-ju-ze-tecie-cez-vojensky-priestor-reportaz/

0000010100063564000635660647674708868666

sprijemnilo mi to den vcera ;)

Rudava je poslednou nížinnou divou riekou. Zachránilo ju, že tečie cez vojenský priestor (Reportáž)

Vďaka obmedzeniu iných aktivít, než je výcvik vojakov, sa na Záhorí zachovala nezregulovaná rieka s jedinečným pieskovým podložím, akú inde na Slovensku nenájdeme. Žijú tam viaceré druhy rastlín a zvierat ešte z doby ľadovej.

Keď v roku 1928 ohradili na Záhorí oblasť určenú pre vojenský výcvik, nevedeli, že o jedno storočie neskôr tam vďaka nim zostane posledná zachovaná nížinná divá rieka na Slovensku. Všetky iné, než armádne činnosti odtiaľ vytlačili a stihli to ešte skôr, než oblasť poznačilo moderné poľnohospodárstvo.

Vojenský obvod Záhorie je najstarší výcvikový priestor na Slovensku a je v strednej a východnej časti Záhorskej nížiny na Západnom Slovensku.

„Nížinný typ rieky takéhoto rozmeru a s tým pieskovým podložím, ktorý je nezregulovaný, na Slovensku nie je nikde,” vraví Tomáš Olšovský, riaditeľ Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ktorý ma dnes sprevádza.

Exkurziu začíname neďaleko obce Studienka. Kráčame lesnou cestou cez umelo vysadený borovicový les. Pod borovicami je kyslá pôda a veľa tu toho veľa nerastie. Preto ma prekvapí, keď sa zrazu ocitneme v záhonoch medvedieho cesnaku. Odbočíme na ledva znateľný chodníček a začneme klesať k Rudave. Tá si tu za tisíce rokov vyhĺbila široký kaňon.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Na Záhorí tvoria pôdu viate piesky, ktoré sem nafúkal vietor z Moravy a Dyje približne pred 12- až 16-tisíc rokmi. Pod nimi sa nachádza nepriepustná vrstva ílov z obdobia neogénu. Na mieste, kde stojíme, Rudava odniesla štvrtohorný piesok a zanechala nepriepustné podložie.

Sme v najhlbšej časti pôvodného starého lesa, v pralesovom zvyšku Poľovnícky les, ale vhodnejší je miestny názov “Mikohál”. Nikdy sa tu neťažilo, nerobili sa zásahy do pôdy ani do koryta rieky. „Je to lužný les, jaseňovo – jelšovo – dubový. Duby, ktoré vidíme, majú 250 až 300 rokov.” Miešajú sa tu druhy lužných lesov s tými, ktoré majú radi chladnejšie prostredie. Drevinové zloženie je tu veľmi pestré, nájdeme tu približne 20 druhov stromov, hovorí Tomáš Olšovský.

Pri brehu rastú staré duby, okolo ležia kmene mŕtveho dreva. Rudava lenivo tečie v koryte na pohľad plytkom. V jeho strede vidím svetlý piesok naukladaný v jemných vlnkách. „Tam, kde je ten naplavený piesok, je hĺbka možno len 15 centimetrov. No tu pod koreňmi môže byť meter a pol. Keď sme mapovali druhy, ktoré tu žijú, videli sme aj tri metre hlboké výmole. To je časť dna, ktorá je dôležitá pre ryby. Žijú tu aj vydry, ktoré tu majú ideálne podmienky. Aj rak riečny.”

No najväčšou vzácnosťou je tu mihuľa ukrajinská. „Je to veľmi vzácna, raritná ryba. Meria 15 až 20 centimetrov, vyzerá ako had. Vzácna je preto, lebo je veľmi málo riek, ktoré nie sú zasiahnuté reguláciami, kopaním sedimentov a odstraňovaním mŕtveho dreva. Mihuľa žije práve v piesku a v naplavenom dreve.”

Tok Rudavy má tvar písmena U. Pramení v Lakšárskej pahorkatine, medzi Lakšárskou Novou Vsou a Bílkovými Humencami. Od nich je rieka napriamená a zregulovaná až po okraj vojenského priestoru.

V rámci vojenského priestoru si riečka tečie, kadiaľ ju terén pustí. Musela si prerezať cestu cez pieskové duny. „Sú tam hlboké rokliny, ktoré majú možno 40 metrov, a tok sa stále zarezáva do tých dún. Potom vychádza na druhej strane vojenského obvodu pri obci Prievaly. Na tomto mieste sa rozdeľuje na dve časti, jedna tečie na sever ako Myjavská Rudava a vlieva sa do Myjavy. Druhá časť tečie ako Rudava smerom na Plavecký Mikuláš. Po Plavecké Podhradie je z veľkej sčasti zregulovaná, najmä kvôli poľnohospodárstvu.”

Od Plaveckého Podhradia po obec Veľké Leváre tečie Rudava opäť vojenským priestorom vo svojom pôvodnom koryte. Od Veľkých Levár po ústie s riekou Moravou je zregulovaná. Celý tok má približne 35 kilometrov.

Od rieky sa presúvame cez prales. Tomáš Olšovský hľadá miestnu zvláštnosť, horský druh cesnaku – cesnak hadí. Rastie tu iba na niekoľkých desiatkach metroch štvorcových. Na prvý pohľad sa tento cesnak ničím nelíši od toho, ktorý si zbierame na prilepšenie jarných raňajok. Na druhý pohľad má okrúhlejšie listy sfarbené jasnejšou zelenou a popretkávané žilkami. A púčiky kvetov nie sú biele, ale dočervena sfarbené.

„Je to horský druh, vyslovene chladnomilný, viazaný na horské prostredie. Rastie v nadmorských výškach približne od tisíc metrov. Toto je jediná nížinná lokalita, kde sa vyskytuje.”

Ide o takzvaný reliktný druh, ktorý tu ostal ešte z doby ľadovej. Do tejto skupiny patrí aj mäsožravá rosička okrúhlolistá, perutník močiarny alebo rašelinníky. Rastie tu aj kriticky ohrozená orchidea hľuzovec Loeselov. Na celom Slovensku sa nachádza len na troch lokalitách, z toho dve sú na Záhorí. Tieto druhy sa tu zachovali vďaka špeciálnym klimatickým podmienkam v zníženinách medzi dunami.

Kráčame ďalej popri rieke a prichádzame k čudnému vŕšku, ktorý sa z ničoho nič dvíha z medvedieho cesnaku ako nadrozmerný krtinec. Naľavo od neho tečie Rudava, napravo je tiež koryto, ale slepé a suché. Tomáš Olšovský vysvetľuje, že táto homoľa je z nepriepustnej horniny a tak ju rieka musela obísť. Vyškriabeme sa hore, aby sme mali výhľad na vodu. Sú v nej popadané kmene mŕtveho dreva.

Tomáš Olšovský vysvetľuje, v čom je takáto neregulovaná rieka lepšia. „Zachováva si svoju divokosť. Pestrosť druhov je tu niekoľkonásobne vyššia oproti zregulovaným tokom. Vo vode je dostatok kyslíka, čo je lepšie pre ryby. Sú tu kolmé odkryté brehy, kde si napríklad rybáriky budujú svoje nory,” vysvetľuje a vzápätí ukáže na rybárika, ktorý práve letí nad vodou.

V zregulovaných tokoch sa voda prehrieva. Ak je vydláždený, veľa druhov v ňom neprežije. Rýb, bezstavovcov, ani rastlín.

„Voda v nezregulovanom toku je čistejšia. Pomalým prúdením popod mŕtve drevá sa samočistí. Inde v riekach drevo prekáža, môže sa vzpriečiť, ale tu padá do vody a ničomu to nevadí. Okolo driev sú hlbočiny, v ktorých môžu žiť zvieratá. A napokon, takáto rieka je aj vizuálne krajšia.”

Pomaly stúpame k ceste. Čakala som, že tu dnes nachodím zopár kilometrov, ale s prevýšením som na Záhorskej nížine nepočítala. A to sme ešte len v polovici výletu.

Všetky lokality, ktoré dnes navštívme, sa nachádzajú vo Vojenskom obvode Záhorie. Počas núdzového stavu je vstup doň zakázaný, inak sú tieto lesy verejnosti prístupné v časoch, keď neprebiehajú streľby. Ich rozpis sa dá nájsť na stránke Ministerstva obrany SR pod heslom Harmonogram vojenských cvičení na území vojenských obvodov.

Turistických značených trás v tomto území veľa nie je, Tomáš Olšovský hovorí, že verejnosť sa môže pohybovať aj po neznačených lesných cestách a chodníkoch. Odporúča však odložiť návštevu mimo jarných mesiacov, pretože teraz tu hniezdi veľa vtákov.

Presúvame sa do inej časti vojenského priestoru neďaleko obce Prievaly. Parkujeme pri neďalekom rybníku a kráčame popri rieke smerom na západ.

Nachádzame sa v hornom úseku rieky Rudava. Nerastú tu borovicové monokultúry, ale pôvodné dubové lesy. V odumretom dreve žijú vzácne chrobáky. Keď otočíme kus mŕtvej kôry, môžeme ich niekoľko sekúnd pozorovať, kým sa skryjú. Ide o potemníka, pralesový druh, ktorý indikuje prírodnú zachovalosť územia. Vyvíja sa v mŕtvom dreve listnatých a ihličnatých druhov drevín. Podobne vzácny druh je drevník ryhovaný.

Vychádzame na kopec, z ktorého máme dobrý výhľad na riečisko. Je širšie a krížom cez vodu sú popadané stromy. To je dielo bobra.

Ďalšie obhryzené stromy prekračujeme na vrchole kopčeka. Je pomerne netradičné, že bobor vyšiel približne sto metrov od vody do kopca, kde sa venoval svojej činnosti, komentuje to Tomáš Olšovský. V lokalitách, kde žije bobor, sa neoplatí opierať alebo drgať do napoly spadnutých stromov. Bobor ich často len tak načne a potom si počká, až padnú samy.

Onedlho prídeme k úseku, kde sa rieka kľukatí v meandroch. Slnko zašlo a okolitá krajina je sivá, no potok svieti sýtou žltou farbou, ako keby v ňom tieklo zlato. Príčinu uvidím o niekoľko metrov. Z ďalšej obrovskej bobrom zatopenej lokality vyteká Rudava priamo do obnaženej pieskovej duny a piesok so sebou odnáša aj niekoľko kilometrov.

„Teraz sme v hornej časti úseku Rudavy, kde je vyslovene malým potôčikom, širokým asi jeden meter. Musel sa však prerezať cez vysokú vrstvu pieskových dún a odniesol možno 15 až 30 výškových metrov piesku, aby sa Rudava dostala až pod Malé Karpaty. Je tu stále vidieť boj vodného toku s piesčitým materiálom, odkrajuje z dún a zarezáva sa hlbšie.”

Osobitným činiteľom je tu bobor Už desiatky rokov tvaruje tok rieky. Na miestach, kde vodu zastaví svojou hrádzou, sa podmienky na niekoľko rokov zmenia. Vznikajú sústredenejšie vodné plochy vhodné pre obojživelníky aj pre vtáky. Neďaleko od nás má hniezdo bocian čierny.

Rieka odnáša piesok do nižších častí a vytvára špeciálny podklad. „Čistý biely a žltý piesok je zvláštny a vzácny pre vážky, napríklad pre našu najväčšiu vážku, pásikavca. Larvy potrebujú piesok, v ktorom sa vyvíjajú. Žijú tu až tri druhy vážok, ktoré sú chránené v európskom meradle.”

Vraciame sa k autu a kráčame popri rieke na druhú stranu. Naším ďalším cieľom je jelšový pralesový zvyšok Nadrlenisko. Cestou k nemu minieme ďalšie lokality zatopené bobrom. Hľadám bobrí hrad, ale Tomáš Olšovský vysvetľuje, že bobor si hrad stavia len tam, kde sa nemôže ukryť do svahu. Tu taký svah má a môže si doň vyhrabať noru.

Pralesový zvyšok je malá plocha, menšia ako sedem hektárov. Tu sa nikdy neťažilo, sú to neprístupné zamokrené miesta. Rastú tu najmä jelše, majú tu okolo 140 – 150 rokov, čo je asi maximálny vek pre túto drevinu. Potom hnijú a rozpadávajú sa.

„Vidíme tu postupný mozaikovitý rozpad pôvodného jelšového lesa, ktorý prebehol pred asi 15 rokmi. No jelša má silnú regeneračnú schopnosť. Tento mladý porast vznikol prirodzenou obnovou, tým, že sa jelša zmladila na mŕtvom dreve, na popadaných kmeňoch starých jelší.

Jeden taký kmeň vidíme vo vode priamo pred sebou. Trčia z neho nenápadné konáriky, pretože jar mešká a zatiaľ sú bez listov. „Tento kmeň odumrel pred šiestimi – siedmimi rokmi. Semienkam jelší vyhovuje, že kmene sú nasiaknuté vodou a obrastené machmi. Mladé jelše sa tu naukladajú vedľa seba ako vojaci. V dospelosti potom takýto lesík vyzerá ako umelo vysadený.

Nová jelša narastie iba na takomto kmeni alebo na koreňoch starých jelšín. V pôde, ktorá býva zaplavená, by nevyklíčila. Hľadá si vyvýšené miesta, ktoré nie sú trvalo pod vodou. Korene jelše nikdy nemôžu byť celé pod vodou, potrebuje prístup ku kyslíku a tak si vytvára takzvané barlové korene.

Prechádzať sa v jelšovom pralese si vyžaduje dobrú stabilitu. Spätne som vďačná za všetky hodiny jogy, ktoré som vo svojom živote absolvovala. Na niektorých miestach sa jednoducho nedá prejsť inak než po kmeňoch mŕtvych stromov.

Paličky ostali v aute a gumáky v predsieni, lebo Tomáš Olšovský ma uisťoval, že turistické topánky budú stačiť, že je suchá jar. Kmeň mŕtveho stromu je však nevyspytateľný, pretože zhora sa nedá zistiť, či je práchnivý alebo nie, a tak som sa do dvoch či troch prepadla.

Onedlho vyjdeme z bahna do suchšej lokality, kde si chceme pozrieť ďalšie vzácne druhy rastlín, chvostník jedľový a papraď rebrovku rôznolistú.

Potom sa vraciame na miesto, kde sa dajú pozrieť spomínané barlové korene. Cestou míňame vyvrátené stromy. Ich korene nie sú obalené bežnou zeminou, ale bielym pieskom a ílom. Niektoré vyzerajú ako umelecké diela.

Prichádzame k rozľahlejšiemu močiaru, ktorý je pokrytý trávnatými a machovými vankúšikmi. Tomáš Olšovský z jedného odokryje mach a ukazuje mi drevo. Všetky vankúšiky nad vodou sú zamaskované barlové alebo dýchacie korene jelší.

Teraz sa potrebujeme dostať na druhú stranu močiara. Obhliadka terénu ukáže, že neexistuje iná cesta než cez obrovský mŕtvy kmeň. Môj sprievodca ma upozorní, že rašelinisko pod nami je pomerne hlboké a ak spadnem, budem tam aj vyše pása. Ale vraj sa neutopím – mám sa rýchlo chytiť spomínaných koreňov jelší.

Tomáš Olšovský ide prvý, ja za ním. Na veľkom strome sa rovnováha drží celkom dobre, s výnimkou miest, kde zavadzajú rôzne konáre, cez ktoré sa treba predrať. Práchnivý našťastie nie je.

Zoskočíme na susedný kmeň a ešte zo dva ďalšie, posledný úsek na lesnú cestu preskáčeme po trávnatých bochníčkoch. Lesná cesta nás onedlho privedie k autu. Stojí pri umelo vytvorenom rybníku, v tmavom lesíku z borovíc, ktoré sem zasadili ľudia, takže rastú jedna vedľa druhej ako zápalky. Po živej a nespútanej krajine, v ktorej sme chodili doteraz, zapôsobí tento kontrast ako facka.

Vďaka revitalizačným opatreniam, ktoré sa na Záhorí urobili v posledných rokoch, sa sem však vracajú vzácne zvieratá. Nad hlavou nám letí žeriav popolavý, ktorého tu nevideli desiatky rokov. Teraz na Záhorí žije niekoľko párov, ktoré dokonca úspešne hniezdili.

„Žeriav vyžaduje pôvodné mokrade, trstiny, zaplavené lúky, kde je dostatok vody a pokojné zóny. Žeriava poľahky vyplaší aj diviak. Obnove vodného režimu pomáha aj bobor, zaplaví nejakú časť lokality a potom je tam trvalo prítomná voda.”

Viac vody dostal do územia aj revitalizačný projekt zameraný na záchranu ôsmich mokradí, ktorý sa na Záhorí realizoval v rokoch 2005 – 2008. Vďaka nemu sa sem vrátila napríklad hus divá, videli tu dokonca aj losa mokraďového.

Ďalšie revitalizačné opatrenia sa aktuálne robia na samotnej Rudave, na jej poslednom úseku medzi Veľkými Levármi a Moravou, do ktorej sa vlieva. Mali by umožniť rybám z Moravy, aby sa chodili do Rudavy rozmnožovať.

„Pre podustvy alebo miene bola prirodzená trasa z rieky Moravy do Rudavy. Ryby vždy vyhľadávajú na rozmnožovanie menšie prítoky s čistou vodou,” hovorí Tomáš Olšovský.

„Úsek Rudavy od diaľnice na východ až po Moravu je regulovaný, opevnený dlažbou, je ťažko priechodný pre väčšie druhy rýb a hlavne je neatraktívny. Ryby si počas migrácie potrebujú aj odpočinúť, napríklad za nejakou prekážkou v toku, za drevom alebo za veľkým kameňom. Tu sa v rámci projektu Alpsko – Karpatský riečny koridor robia opatrenia ako odstraňovanie opevnenia, budú sa vytvárať meandre, vkladať do toku prírodné prekážky, aby sa to oživilo a prilákalo to ryby späť do Rudavy.”
Tomáš Olšovský
Entomológ, lesný ekológ. Riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Na správe pracuje od roku 2003.
Vyštudoval Lesnícku fakultu na Technickej Univerzite vo Zvolene v odbore lesníctvo, doktorandské štúdium v odbore ekológia na Ústave ekológie lesa SAV. Od roku 2020 pôsobí aj ako vedecký pracovník na Ústave zoológie SAV.
Spolupracoval na vytvorení európskeho červeného zoznamu saproxylických chrobákov. Aktívne sa podieľa na mapovaní, propagácii a ochrane prírodných lesov a pralesov na Slovensku.
Žije v Prievaloch na rozhraní Malých Karpát a Záhorskej nížiny.

0000010100063564000635660647674708820657

Kúpila som mame súborné vydanie Blahových Záhoráckych pjesniček.
Janko Blaho (1901 - 1981) bol profesionálny operný spevák, rodák zo Skalice, ktorý cestoval kade-tade po Záhorí a spisoval miestne piesne, pri čom sa, samozrejme, stretával a spoznával s ľuďmi.
Záhoráckych pjesniček vyšlo päť zväzkov. Táto kniha je súborným vydaním, ktoré obsahuje okrem všetkých piesní (s notami, obcou odkiaľ pochádajú a menom interpreta) aj pôvodné úvodné texty a slovo editora. A tie ma bavia. Okrem regionálnych charakteristík nárečia v nich popisuje aj krajinu, stretnutia s ľuďmi a život na Záhorí.

Veselí a vtipní Záhoráci
Vrátil sa istý Záhorák z Tatier, kde bol prvý raz v živote. Keď sa ho po návrate deti spytovali, ako sa mu v Tatrách páčilo, odpovedal sklamane: "Nuž pjekňe tam byuo, enem keby tam tých vrchú nebyuo." Táto epizóda je typická pre pochopenie ducha Záhorákov. Záhorák si nikdy neobľúbi ani tie najromantickejšie končiare. Preňho sú šíre, ako stôl rovné plochy medzi Moravou a Malými Karpatmi tým najkrajším miestom na svete.
Táto zvláštna krása Záhoria - bôriky, piesky, čierne oráčiny, ihličnatý búr, skryté pramene a tiež viniče - sa odzrkadľuje aj v povahe jeho obyvateľov. Od roboty majú tvrdé nielen dlane, ale aj nátury a srdcia. Nie sú prístupní sentimentu, berú život taký, aký je a sú pritom veselí, vtipní, žartovní, plní životného optimizmu. Na Záhorí sa nikdy nežilo ľahko. Človek si musel na zápasy so životom poriadne vysúkať rukávy a popľuť dlane. A keď piesočnatá zem nedala ani pri najväčšom hrdlačení dostatočnú úrodu, Záhoráci odchádzali za prácou do Viedne, alebo sa sťahovali do Ameriky.

Keď som to čítala ocovi, ktorý sa na Záhorie priženil z Ba, len súhlasne kyvkal hlavou.

000001010006356400063566064767470882065708820910

zaujimave. btw tie pesnicky ich su skor take clive alebo take hopi hopi
(ci pouzivaju molove harmonie alebo je to dur)

000001010006356400063566064767470882065708820861

zahoractina je narecie, ktore je peklo citat

00000101000635640006356606476747088206570882086108820875

A aké nárečie sa ti číta dobre?

000001010006356400063566064767470882065708820843

ja najprv ze Blahove statusy :D huuf

Papagaje mi uhynuli v 2015.

00000101000635640006356606476747088206570882084308820849

Už to vydali?

0000010100063564000635660647674708820657088208430882084908820851

v dvoch zväzkoch

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

000001010006356400063566064767470882065708820843088208490882085108820852

000001010006356400063566064767470882065708820815

Cholerik, sangvinik, Záhorák

000001010006356400063566064767470882065708820800

A komentoval aj tie tvrdé srdcia nejako?

00000101000635640006356606476747088206570882080008820811

Veď vravím. Súhlasne kyvkal hlavou.

0000010100063564000635660647674708789572

Hľadám niekoho na pravidelné hranie stolových hier, môže byť aj skupina ľudí.
Karkason, Aktivity, Kris-Kros, Žolík, Pandémia, Dungeons'n'Dragons, Magic the Gathering, skúsime čokoľvek.

Miesto: Malacky
Kontakt: Pošta

Hmm ... kam si dať takýto inzerát?

0000010100063564000635660647674708752341

Prosím vás, môže byť tento cintorín v lese pri Borskom Petri? Zabudla som, kde som to fotila, ale zdá sa mi že tam, na začiatku lesa

Tu niekde https://en.mapy.cz/letecka?x=17.2311789&y=48.6376943&z=16

0000010100063564000635660647674708727402

ved toto, zedeu

0000010100063564000635660647674708529419

0000010100063564000635660647674708506183

Čaute, len úplne náhodou, nezaregistrovali ste niekde / u niekoho, ako v Malackách v posledných rokoch klesá spodná voda (v okolí potoka Maliny, priemyselného areálu) - napr.ze ľudia majú menej vody v studniach. V SHMÚ ani v GÚDŠ nemajú žiadne dáta k tomuto. Vieme, že sa to deje, ale nemáme dôkaz, ehm

000001010006356400063566064767470850618308507700

my máme záhradu pri maline a v studni vody neubudlo, ale jej kvalita sa zhorsila

00000101000635640006356606476747085061830850770008508449

Percepčne, alebo ste robili (niekto) rozbor?

0000010100063564000635660647674708506183085077000850844908508517

zacala smrdiet po oleji, alebo bahne. nejake mame na dne studne, tak ho chcem vylopatovat az na strk a ked stale nic, tak rozbor chcem ale robit tento rok

000001010006356400063566064767470850618308506382

SHMU ma vrty len na niektorych miestach, a tam voda klesa.

00000101000635640006356606476747085061830850638208506387

No to viem. Ale pýtajú si diesiatky eur za rok tuším za dáta a sú ďaleko od záujmového uzemia. Ale iný zdroj asi nebude. Ibazezeby nejakí kutilovia alebo tak

0000010100063564000635660647674708506183085063820850638708506464

Vsade kde to je problem ludia stav studne pravidelne sleduju. Ide to dolu na mnohych miestach. V ČR je to vazna tema, my este riesime obmedzenie uverov a kupujeme biele auta.

000001010006356400063566064767470850618308506382085063870850646408506482

Práve idem z ČR. Top konverzačná téma

axone forumz