Kúpila som mame súborné vydanie Blahových Záhoráckych pjesniček.
Janko Blaho (1901 - 1981) bol profesionálny operný spevák, rodák zo Skalice, ktorý cestoval kade-tade po Záhorí a spisoval miestne piesne, pri čom sa, samozrejme, stretával a spoznával s ľuďmi.
Záhoráckych pjesniček vyšlo päť zväzkov. Táto kniha je súborným vydaním, ktoré obsahuje okrem všetkých piesní (s notami, obcou odkiaľ pochádajú a menom interpreta) aj pôvodné úvodné texty a slovo editora. A tie ma bavia. Okrem regionálnych charakteristík nárečia v nich popisuje aj krajinu, stretnutia s ľuďmi a život na Záhorí.

Veselí a vtipní Záhoráci
Vrátil sa istý Záhorák z Tatier, kde bol prvý raz v živote. Keď sa ho po návrate deti spytovali, ako sa mu v Tatrách páčilo, odpovedal sklamane: "Nuž pjekňe tam byuo, enem keby tam tých vrchú nebyuo." Táto epizóda je typická pre pochopenie ducha Záhorákov. Záhorák si nikdy neobľúbi ani tie najromantickejšie končiare. Preňho sú šíre, ako stôl rovné plochy medzi Moravou a Malými Karpatmi tým najkrajším miestom na svete.
Táto zvláštna krása Záhoria - bôriky, piesky, čierne oráčiny, ihličnatý búr, skryté pramene a tiež viniče - sa odzrkadľuje aj v povahe jeho obyvateľov. Od roboty majú tvrdé nielen dlane, ale aj nátury a srdcia. Nie sú prístupní sentimentu, berú život taký, aký je a sú pritom veselí, vtipní, žartovní, plní životného optimizmu. Na Záhorí sa nikdy nežilo ľahko. Človek si musel na zápasy so životom poriadne vysúkať rukávy a popľuť dlane. A keď piesočnatá zem nedala ani pri najväčšom hrdlačení dostatočnú úrodu, Záhoráci odchádzali za prácou do Viedne, alebo sa sťahovali do Ameriky.

Keď som to čítala ocovi, ktorý sa na Záhorie priženil z Ba, len súhlasne kyvkal hlavou.