sprijemnilo mi to den vcera ;)

Rudava je poslednou nížinnou divou riekou. Zachránilo ju, že tečie cez vojenský priestor (Reportáž)

Vďaka obmedzeniu iných aktivít, než je výcvik vojakov, sa na Záhorí zachovala nezregulovaná rieka s jedinečným pieskovým podložím, akú inde na Slovensku nenájdeme. Žijú tam viaceré druhy rastlín a zvierat ešte z doby ľadovej.

Keď v roku 1928 ohradili na Záhorí oblasť určenú pre vojenský výcvik, nevedeli, že o jedno storočie neskôr tam vďaka nim zostane posledná zachovaná nížinná divá rieka na Slovensku. Všetky iné, než armádne činnosti odtiaľ vytlačili a stihli to ešte skôr, než oblasť poznačilo moderné poľnohospodárstvo.

Vojenský obvod Záhorie je najstarší výcvikový priestor na Slovensku a je v strednej a východnej časti Záhorskej nížiny na Západnom Slovensku.

„Nížinný typ rieky takéhoto rozmeru a s tým pieskovým podložím, ktorý je nezregulovaný, na Slovensku nie je nikde,” vraví Tomáš Olšovský, riaditeľ Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, ktorý ma dnes sprevádza.

Exkurziu začíname neďaleko obce Studienka. Kráčame lesnou cestou cez umelo vysadený borovicový les. Pod borovicami je kyslá pôda a veľa tu toho veľa nerastie. Preto ma prekvapí, keď sa zrazu ocitneme v záhonoch medvedieho cesnaku. Odbočíme na ledva znateľný chodníček a začneme klesať k Rudave. Tá si tu za tisíce rokov vyhĺbila široký kaňon.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Na Záhorí tvoria pôdu viate piesky, ktoré sem nafúkal vietor z Moravy a Dyje približne pred 12- až 16-tisíc rokmi. Pod nimi sa nachádza nepriepustná vrstva ílov z obdobia neogénu. Na mieste, kde stojíme, Rudava odniesla štvrtohorný piesok a zanechala nepriepustné podložie.

Sme v najhlbšej časti pôvodného starého lesa, v pralesovom zvyšku Poľovnícky les, ale vhodnejší je miestny názov “Mikohál”. Nikdy sa tu neťažilo, nerobili sa zásahy do pôdy ani do koryta rieky. „Je to lužný les, jaseňovo – jelšovo – dubový. Duby, ktoré vidíme, majú 250 až 300 rokov.” Miešajú sa tu druhy lužných lesov s tými, ktoré majú radi chladnejšie prostredie. Drevinové zloženie je tu veľmi pestré, nájdeme tu približne 20 druhov stromov, hovorí Tomáš Olšovský.

Pri brehu rastú staré duby, okolo ležia kmene mŕtveho dreva. Rudava lenivo tečie v koryte na pohľad plytkom. V jeho strede vidím svetlý piesok naukladaný v jemných vlnkách. „Tam, kde je ten naplavený piesok, je hĺbka možno len 15 centimetrov. No tu pod koreňmi môže byť meter a pol. Keď sme mapovali druhy, ktoré tu žijú, videli sme aj tri metre hlboké výmole. To je časť dna, ktorá je dôležitá pre ryby. Žijú tu aj vydry, ktoré tu majú ideálne podmienky. Aj rak riečny.”

No najväčšou vzácnosťou je tu mihuľa ukrajinská. „Je to veľmi vzácna, raritná ryba. Meria 15 až 20 centimetrov, vyzerá ako had. Vzácna je preto, lebo je veľmi málo riek, ktoré nie sú zasiahnuté reguláciami, kopaním sedimentov a odstraňovaním mŕtveho dreva. Mihuľa žije práve v piesku a v naplavenom dreve.”

Tok Rudavy má tvar písmena U. Pramení v Lakšárskej pahorkatine, medzi Lakšárskou Novou Vsou a Bílkovými Humencami. Od nich je rieka napriamená a zregulovaná až po okraj vojenského priestoru.

V rámci vojenského priestoru si riečka tečie, kadiaľ ju terén pustí. Musela si prerezať cestu cez pieskové duny. „Sú tam hlboké rokliny, ktoré majú možno 40 metrov, a tok sa stále zarezáva do tých dún. Potom vychádza na druhej strane vojenského obvodu pri obci Prievaly. Na tomto mieste sa rozdeľuje na dve časti, jedna tečie na sever ako Myjavská Rudava a vlieva sa do Myjavy. Druhá časť tečie ako Rudava smerom na Plavecký Mikuláš. Po Plavecké Podhradie je z veľkej sčasti zregulovaná, najmä kvôli poľnohospodárstvu.”

Od Plaveckého Podhradia po obec Veľké Leváre tečie Rudava opäť vojenským priestorom vo svojom pôvodnom koryte. Od Veľkých Levár po ústie s riekou Moravou je zregulovaná. Celý tok má približne 35 kilometrov.

Od rieky sa presúvame cez prales. Tomáš Olšovský hľadá miestnu zvláštnosť, horský druh cesnaku – cesnak hadí. Rastie tu iba na niekoľkých desiatkach metroch štvorcových. Na prvý pohľad sa tento cesnak ničím nelíši od toho, ktorý si zbierame na prilepšenie jarných raňajok. Na druhý pohľad má okrúhlejšie listy sfarbené jasnejšou zelenou a popretkávané žilkami. A púčiky kvetov nie sú biele, ale dočervena sfarbené.

„Je to horský druh, vyslovene chladnomilný, viazaný na horské prostredie. Rastie v nadmorských výškach približne od tisíc metrov. Toto je jediná nížinná lokalita, kde sa vyskytuje.”

Ide o takzvaný reliktný druh, ktorý tu ostal ešte z doby ľadovej. Do tejto skupiny patrí aj mäsožravá rosička okrúhlolistá, perutník močiarny alebo rašelinníky. Rastie tu aj kriticky ohrozená orchidea hľuzovec Loeselov. Na celom Slovensku sa nachádza len na troch lokalitách, z toho dve sú na Záhorí. Tieto druhy sa tu zachovali vďaka špeciálnym klimatickým podmienkam v zníženinách medzi dunami.

Kráčame ďalej popri rieke a prichádzame k čudnému vŕšku, ktorý sa z ničoho nič dvíha z medvedieho cesnaku ako nadrozmerný krtinec. Naľavo od neho tečie Rudava, napravo je tiež koryto, ale slepé a suché. Tomáš Olšovský vysvetľuje, že táto homoľa je z nepriepustnej horniny a tak ju rieka musela obísť. Vyškriabeme sa hore, aby sme mali výhľad na vodu. Sú v nej popadané kmene mŕtveho dreva.

Tomáš Olšovský vysvetľuje, v čom je takáto neregulovaná rieka lepšia. „Zachováva si svoju divokosť. Pestrosť druhov je tu niekoľkonásobne vyššia oproti zregulovaným tokom. Vo vode je dostatok kyslíka, čo je lepšie pre ryby. Sú tu kolmé odkryté brehy, kde si napríklad rybáriky budujú svoje nory,” vysvetľuje a vzápätí ukáže na rybárika, ktorý práve letí nad vodou.

V zregulovaných tokoch sa voda prehrieva. Ak je vydláždený, veľa druhov v ňom neprežije. Rýb, bezstavovcov, ani rastlín.

„Voda v nezregulovanom toku je čistejšia. Pomalým prúdením popod mŕtve drevá sa samočistí. Inde v riekach drevo prekáža, môže sa vzpriečiť, ale tu padá do vody a ničomu to nevadí. Okolo driev sú hlbočiny, v ktorých môžu žiť zvieratá. A napokon, takáto rieka je aj vizuálne krajšia.”

Pomaly stúpame k ceste. Čakala som, že tu dnes nachodím zopár kilometrov, ale s prevýšením som na Záhorskej nížine nepočítala. A to sme ešte len v polovici výletu.

Všetky lokality, ktoré dnes navštívme, sa nachádzajú vo Vojenskom obvode Záhorie. Počas núdzového stavu je vstup doň zakázaný, inak sú tieto lesy verejnosti prístupné v časoch, keď neprebiehajú streľby. Ich rozpis sa dá nájsť na stránke Ministerstva obrany SR pod heslom Harmonogram vojenských cvičení na území vojenských obvodov.

Turistických značených trás v tomto území veľa nie je, Tomáš Olšovský hovorí, že verejnosť sa môže pohybovať aj po neznačených lesných cestách a chodníkoch. Odporúča však odložiť návštevu mimo jarných mesiacov, pretože teraz tu hniezdi veľa vtákov.

Presúvame sa do inej časti vojenského priestoru neďaleko obce Prievaly. Parkujeme pri neďalekom rybníku a kráčame popri rieke smerom na západ.

Nachádzame sa v hornom úseku rieky Rudava. Nerastú tu borovicové monokultúry, ale pôvodné dubové lesy. V odumretom dreve žijú vzácne chrobáky. Keď otočíme kus mŕtvej kôry, môžeme ich niekoľko sekúnd pozorovať, kým sa skryjú. Ide o potemníka, pralesový druh, ktorý indikuje prírodnú zachovalosť územia. Vyvíja sa v mŕtvom dreve listnatých a ihličnatých druhov drevín. Podobne vzácny druh je drevník ryhovaný.

Vychádzame na kopec, z ktorého máme dobrý výhľad na riečisko. Je širšie a krížom cez vodu sú popadané stromy. To je dielo bobra.

Ďalšie obhryzené stromy prekračujeme na vrchole kopčeka. Je pomerne netradičné, že bobor vyšiel približne sto metrov od vody do kopca, kde sa venoval svojej činnosti, komentuje to Tomáš Olšovský. V lokalitách, kde žije bobor, sa neoplatí opierať alebo drgať do napoly spadnutých stromov. Bobor ich často len tak načne a potom si počká, až padnú samy.

Onedlho prídeme k úseku, kde sa rieka kľukatí v meandroch. Slnko zašlo a okolitá krajina je sivá, no potok svieti sýtou žltou farbou, ako keby v ňom tieklo zlato. Príčinu uvidím o niekoľko metrov. Z ďalšej obrovskej bobrom zatopenej lokality vyteká Rudava priamo do obnaženej pieskovej duny a piesok so sebou odnáša aj niekoľko kilometrov.

„Teraz sme v hornej časti úseku Rudavy, kde je vyslovene malým potôčikom, širokým asi jeden meter. Musel sa však prerezať cez vysokú vrstvu pieskových dún a odniesol možno 15 až 30 výškových metrov piesku, aby sa Rudava dostala až pod Malé Karpaty. Je tu stále vidieť boj vodného toku s piesčitým materiálom, odkrajuje z dún a zarezáva sa hlbšie.”

Osobitným činiteľom je tu bobor Už desiatky rokov tvaruje tok rieky. Na miestach, kde vodu zastaví svojou hrádzou, sa podmienky na niekoľko rokov zmenia. Vznikajú sústredenejšie vodné plochy vhodné pre obojživelníky aj pre vtáky. Neďaleko od nás má hniezdo bocian čierny.

Rieka odnáša piesok do nižších častí a vytvára špeciálny podklad. „Čistý biely a žltý piesok je zvláštny a vzácny pre vážky, napríklad pre našu najväčšiu vážku, pásikavca. Larvy potrebujú piesok, v ktorom sa vyvíjajú. Žijú tu až tri druhy vážok, ktoré sú chránené v európskom meradle.”

Vraciame sa k autu a kráčame popri rieke na druhú stranu. Naším ďalším cieľom je jelšový pralesový zvyšok Nadrlenisko. Cestou k nemu minieme ďalšie lokality zatopené bobrom. Hľadám bobrí hrad, ale Tomáš Olšovský vysvetľuje, že bobor si hrad stavia len tam, kde sa nemôže ukryť do svahu. Tu taký svah má a môže si doň vyhrabať noru.

Pralesový zvyšok je malá plocha, menšia ako sedem hektárov. Tu sa nikdy neťažilo, sú to neprístupné zamokrené miesta. Rastú tu najmä jelše, majú tu okolo 140 – 150 rokov, čo je asi maximálny vek pre túto drevinu. Potom hnijú a rozpadávajú sa.

„Vidíme tu postupný mozaikovitý rozpad pôvodného jelšového lesa, ktorý prebehol pred asi 15 rokmi. No jelša má silnú regeneračnú schopnosť. Tento mladý porast vznikol prirodzenou obnovou, tým, že sa jelša zmladila na mŕtvom dreve, na popadaných kmeňoch starých jelší.

Jeden taký kmeň vidíme vo vode priamo pred sebou. Trčia z neho nenápadné konáriky, pretože jar mešká a zatiaľ sú bez listov. „Tento kmeň odumrel pred šiestimi – siedmimi rokmi. Semienkam jelší vyhovuje, že kmene sú nasiaknuté vodou a obrastené machmi. Mladé jelše sa tu naukladajú vedľa seba ako vojaci. V dospelosti potom takýto lesík vyzerá ako umelo vysadený.

Nová jelša narastie iba na takomto kmeni alebo na koreňoch starých jelšín. V pôde, ktorá býva zaplavená, by nevyklíčila. Hľadá si vyvýšené miesta, ktoré nie sú trvalo pod vodou. Korene jelše nikdy nemôžu byť celé pod vodou, potrebuje prístup ku kyslíku a tak si vytvára takzvané barlové korene.

Prechádzať sa v jelšovom pralese si vyžaduje dobrú stabilitu. Spätne som vďačná za všetky hodiny jogy, ktoré som vo svojom živote absolvovala. Na niektorých miestach sa jednoducho nedá prejsť inak než po kmeňoch mŕtvych stromov.

Paličky ostali v aute a gumáky v predsieni, lebo Tomáš Olšovský ma uisťoval, že turistické topánky budú stačiť, že je suchá jar. Kmeň mŕtveho stromu je však nevyspytateľný, pretože zhora sa nedá zistiť, či je práchnivý alebo nie, a tak som sa do dvoch či troch prepadla.

Onedlho vyjdeme z bahna do suchšej lokality, kde si chceme pozrieť ďalšie vzácne druhy rastlín, chvostník jedľový a papraď rebrovku rôznolistú.

Potom sa vraciame na miesto, kde sa dajú pozrieť spomínané barlové korene. Cestou míňame vyvrátené stromy. Ich korene nie sú obalené bežnou zeminou, ale bielym pieskom a ílom. Niektoré vyzerajú ako umelecké diela.

Prichádzame k rozľahlejšiemu močiaru, ktorý je pokrytý trávnatými a machovými vankúšikmi. Tomáš Olšovský z jedného odokryje mach a ukazuje mi drevo. Všetky vankúšiky nad vodou sú zamaskované barlové alebo dýchacie korene jelší.

Teraz sa potrebujeme dostať na druhú stranu močiara. Obhliadka terénu ukáže, že neexistuje iná cesta než cez obrovský mŕtvy kmeň. Môj sprievodca ma upozorní, že rašelinisko pod nami je pomerne hlboké a ak spadnem, budem tam aj vyše pása. Ale vraj sa neutopím – mám sa rýchlo chytiť spomínaných koreňov jelší.

Tomáš Olšovský ide prvý, ja za ním. Na veľkom strome sa rovnováha drží celkom dobre, s výnimkou miest, kde zavadzajú rôzne konáre, cez ktoré sa treba predrať. Práchnivý našťastie nie je.

Zoskočíme na susedný kmeň a ešte zo dva ďalšie, posledný úsek na lesnú cestu preskáčeme po trávnatých bochníčkoch. Lesná cesta nás onedlho privedie k autu. Stojí pri umelo vytvorenom rybníku, v tmavom lesíku z borovíc, ktoré sem zasadili ľudia, takže rastú jedna vedľa druhej ako zápalky. Po živej a nespútanej krajine, v ktorej sme chodili doteraz, zapôsobí tento kontrast ako facka.

Vďaka revitalizačným opatreniam, ktoré sa na Záhorí urobili v posledných rokoch, sa sem však vracajú vzácne zvieratá. Nad hlavou nám letí žeriav popolavý, ktorého tu nevideli desiatky rokov. Teraz na Záhorí žije niekoľko párov, ktoré dokonca úspešne hniezdili.

„Žeriav vyžaduje pôvodné mokrade, trstiny, zaplavené lúky, kde je dostatok vody a pokojné zóny. Žeriava poľahky vyplaší aj diviak. Obnove vodného režimu pomáha aj bobor, zaplaví nejakú časť lokality a potom je tam trvalo prítomná voda.”

Viac vody dostal do územia aj revitalizačný projekt zameraný na záchranu ôsmich mokradí, ktorý sa na Záhorí realizoval v rokoch 2005 – 2008. Vďaka nemu sa sem vrátila napríklad hus divá, videli tu dokonca aj losa mokraďového.

Ďalšie revitalizačné opatrenia sa aktuálne robia na samotnej Rudave, na jej poslednom úseku medzi Veľkými Levármi a Moravou, do ktorej sa vlieva. Mali by umožniť rybám z Moravy, aby sa chodili do Rudavy rozmnožovať.

„Pre podustvy alebo miene bola prirodzená trasa z rieky Moravy do Rudavy. Ryby vždy vyhľadávajú na rozmnožovanie menšie prítoky s čistou vodou,” hovorí Tomáš Olšovský.

„Úsek Rudavy od diaľnice na východ až po Moravu je regulovaný, opevnený dlažbou, je ťažko priechodný pre väčšie druhy rýb a hlavne je neatraktívny. Ryby si počas migrácie potrebujú aj odpočinúť, napríklad za nejakou prekážkou v toku, za drevom alebo za veľkým kameňom. Tu sa v rámci projektu Alpsko – Karpatský riečny koridor robia opatrenia ako odstraňovanie opevnenia, budú sa vytvárať meandre, vkladať do toku prírodné prekážky, aby sa to oživilo a prilákalo to ryby späť do Rudavy.”
Tomáš Olšovský
Entomológ, lesný ekológ. Riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Na správe pracuje od roku 2003.
Vyštudoval Lesnícku fakultu na Technickej Univerzite vo Zvolene v odbore lesníctvo, doktorandské štúdium v odbore ekológia na Ústave ekológie lesa SAV. Od roku 2020 pôsobí aj ako vedecký pracovník na Ústave zoológie SAV.
Spolupracoval na vytvorení európskeho červeného zoznamu saproxylických chrobákov. Aktívne sa podieľa na mapovaní, propagácii a ochrane prírodných lesov a pralesov na Slovensku.
Žije v Prievaloch na rozhraní Malých Karpát a Záhorskej nížiny.