|
|
Vďaka, Tvoj príspevok ma motivoval sa zamyslieť trošku viac, také ja rád. :) Nie že by som premýšľal tri dni, ale bol víkend, pozoronosť a priority som mal inde.
Na všetko čo s písala mám v rámci svojho svetonázoru vysvetlenie, ktoré mi dáva zmysel. Tak som zvedavý, či bude dávať aj Tebe. Nemusí. ;-) Je celkom možné, že sa Ti bude zdať že tam vidíš presne tie vzory chovania ktoré si popísala, vrátane stohy matrošu. :) Tak skús použiť nadhľad a porozumenie, zdá sa, že kapacitu na to máš! :)
Bavíme sa teda o mne - JA - je integrálna čast existencie ktorú vnímam. Od malička, od kedy si pamätám že existujem, je tu toto ja. Táto entita je pre mňa (čuduj sa svete) najznámejšim "objektom", ktorý poznám - pár rokov sa venujem samoštúdiu tejto entity, tak si dovolím tvrdiť, že na túto entitu som najlepším odborníkom zo všetkých živých bytosti (vrátane kybče). Tým nechcem povedať, že sa v záveroch o tejto entite nemôžem mýliť, mojim zámerom však je tieto možné omyly identifikovať a nahradiť ich pravdou tak, aby boli ku prospechu mne, i okoliu. Chcem tým povedať len to, že viem lepšie čo táto entita cíti a čo si myslí ako kybča. :)
Ak niekomu vadia verbálne a písomné prejavy tohoto ja, považujem to za jeho problém. Sebecké? Skôr vychádzajúce so sebapoznania. Ak mi kedykoľvek na komkoľvek niečo vadilo, bola to vec môjho pohľadu na neho. Keď som zmenil pohľad, vadiť to prestalo. Tento princíp aplikujem na ostatných, čiže sa kôli ostatným nebudem meniť, ak nevidím deštrukčný efekt na sebe. Jednoducho povedané duševne zdravá a psychicky gramotná osoba sa NEDÁ technicky uraziť - takže sa nebudem ohliadať aby som nešlapal po ich otlakoch. Kľudne šlapte aj mne, som ready! :)
1. Formálna sebareflexia
Pre mňa je lepšia na začiatok (aj) formálna sebareflexia, ako odmietnutie faktu. Iste, neprepnem zo svojej nedostatočnosti ihneď po jej objaveni (niekedy ano). To že si vec priznám - už som si jej vedomý a mám možnosť s tým pracovať. Pri odmietnutí sa táto chyba do mysle ani nedostane. Tobôž aby sa s ňou pracovalo. Ja na sebe pozorujem vývoj, čo je znamením že reflektujem seba a svet okolo seba - ak to nevníma kybča, nie je to opäť moja vec.
2. Oduševnelú demonštráciu svojho nadhľadu
Áno, som oduševnenlý a demonštujem svoj nadhľad. Nejaké výhrady? Vadí? Je to deštruktívne?
3. Prevaha a inakosť
Neviem kde vidíš snahu o prevahu, ja ju nemám záujem demonštrovať (narozdiel od nadhľadu :)). Pokiaľ anazylujeme fakty, niekedy prevadhu mám, niekde nie. Ale zámer tu nie je. Skôr mám zámer propagovať myšlienky jednoty, rovnoprávnosti a podobne.
Inakosť je možné u mňa objektívne pozorovať v niektorých oblastiach života (otužovanie, OV, tento mindset a niekoľko ďaľších). V iných oblastiach som úplne obyčajný (pracujem pre US corp, nakupujem v tesku, ovláda ma lenivosť (!!) a veľa iných). Poznám svoje kladné aj záporné vlastnosti a nehanbím sa za ani jedny z nich. Demonštrovať ju, takisto nie je môj zámer. Avšak ak sa téma zvrtne na moju osobu a hovorím o svojich zážitkoch, skúsenostiach a náhľadoch, inakosť tam možno pozorovať. Je to "dobré", "zlé"? Nie je to tak? IMHO každý z nás by mal v sebe pestovať unikátne vlastnosti, myšlienky, činnosti a poznať svoju hodnotu nielen v zarábaní €,a konzumovaní. Alebo podľa spločnosti ju mám teda potlačiť a "zaradiť sa", nespomínať to (sa), byť šedou myšou? Áno, som exhibicionistický narcis - podľa mne dostupných zdrovj - v rámci zdravých prejavov (neútočím, nevnucujem - každý ma práva ma nečítať, že?). Že to časť kybče nezvláda - je opäť koho problém?
4. Implicitná povýšenosť
IMHO je to skôr implicitná poníženosť. Pokoru som začal riešiť pred pár rokmi, keď po prvých úspechoch v sebarozvoji sa začali v mysli objavovať myšlienky o tom, akí sú ostatní tupé hlúpe ovce, čo na sebe nemakajú, iba žerú, serú, čumia na TV alebo facebook, nezdravo žijú, sú hlúpy a nevedomí podobne. Imho u väčšiny to nie je ďaleko od pravdy, ale žiť s takými to myšlienkami v hlave na štastí moc nepridá - ale dá sa s tým "parádne" boostovať ego, byť ukážkovo arogantný. Podarilo sa mi to do istej miery zmeniť, ale je to pomerne náročné - od malička do nás vtĺkajú presný opak pokory, takže stále "in progress". Treba sa prestať porovnávať v mysli s ostanými, ale byť si zároveň vedomý svojich kvalít.
Mne sa tak zdá, že to čo nazývaš povýšenosťou vzniká nasledovne: opíšem činnosti či myšlienky mojej osoby a vnímanie druhej strany automaticky porovnáva samú seba s tým čo si tu o mne prečíta. A keď vidí ten rozdiel, tak sa cití ponížený (sebavedomý človek IMHO toto pri čítaní mojich textov nezažíva) - a kto je tomu na vine? No predsa lubomiersky! Ten arogantný chuj. Btw, rád si prečítam text, kde sa povyšujem a iných ponižujem. Môže existovať a mohol som to nevedome urobiť, rád by som to ale videl v akej situácii to vzniklo a následne analyzoval. :) Povyšovanie, arogancia nie je mindset, ktorý chcem podporovať. Skôr "search & destroy" (btw metóda, ktorú bežne používam pri práci na sebe - aj v tomto threade).
|
|
