O Sebatvorbe

Ako myslíme takými sa stávame. Alebo skôr presnejšie, akými spôsobmi prežívame, takým sa stáva náš svet a my v ňom.

Za všetko v našom živote si môžeme sami, alebo možno ešte lepšie povedané, možno jemnejšie, sme v tom aj nevinne. Všetko čo máme v nás, všetky pohlady na svet, aký je, akí sú ludia, aký som ja sám, priťahuje do nášho života tomu presne podobné veci. Je to o tom, že tieto presvedčenia, o svete, o sebe, o druhých, prijímame od rodičov a od iných blízkych a oni zase od svojich rodičov, alebo blízkych, v luďoch je často vžité toto automatické preberanie vzorcov prežívania a ani si to neuvedomujú, nevedia, že nevedia, tak preto to, že sme v tom nevinne.
No a teraz to, že prečo si za to všetko môžeme sami. Týmto poznaním, že vnútro sa odráža do vonka, začíname to, čomu sa hovorí velké dielo. Sebatvorba smerom, ktorým chceme. Najťažšie môže byť začať,ak sa nám viacej deje "zlého" než "dobrého" a niekedy sme z toho v koncoch. Ale keď nezačneme, nikdy sa z tej starej kolaje nepohneme.
Ono, existuje tu jeden fígel, možno skratka:
Ludia seba a aj svet, berú že takýto nejaký je, konštatujú to, dedukujú proste len. Ale akoby si neuvedomovali, že tým, že to takto zoberú, to utvrdzujú. Akoby sa týmto konštatovaním "toto sa mi darí, takýto som, toto sa mi často stáva, a tak.." prednastavovali do budúcna, priamo tak priťahujú to, čo si hovoria.
A toto priťahovanie si, nie je metafora ani približné povedanie. Vesmír je zvláštna živá štruktúra - dáva človeku všetko, o čo si požiada. Fígel je ale v tom, že ludia sa zameriavajú na milión protikladných vecí denne a potom aj ten výsledok - to čo si takto do života priťahujú, takto vyzerá. A tak zabudli na tento proces sabatvorby, stratili pochopenie seba ako článku tvorby v tomto procese života, zabudli na seba.

A tak akoby prijímali to, že minulosť plynule pokračuje a stáva sa prítomnosťou. Bez toho, že by si uvedomovali, že práve týmto popisovaním si toho takto, to tak v tej ich budúcnosti vytvárajú.
No a ako z toho von.
Raz som to videl pekne napísané: "Usadíme sa v cieli a toto nastavenie sa, nám k nemu vydlaždí cestu" - ako som to ja pochopil - Prijatie, predstavenie si, usadenie sa v pocite, že sa nám niečo už akoby podarilo a udržovanie takéhoto nastavenia sa v mysli, nám uvolní (inšpirácia, tvorivosť, intuícia - vnútorne aj a tak isto "akobynáhody" smerom k tomu cielu - vonkajškovo) cestu k cielu.
Teda, ak chcem, aby sa niečo v mojom živote zmenilo, nemôžem udržovať v mysli spomienky na to, ako je niečo zlé a nedarí sa mi a že neviem ako z toho von, ale musím sa zameriavať na to, že akoby, už je to zmenené v tom želanom smere. Čo najviac sa to snažiť preciťovať, akoby vžívať sa do toho už budúceho želaného, akoby to už bolo tu a tak to priťahujem.
Chce to odvahu vstúpiť do neznáma a dôveru v svet, v ducha, v boha, ako si to už človek nazve, v neznámo. Akoby od miery, akú dôveru do tohoto procesu vložím, neustále vkladám, sa to stáva skutočné.

a ešte toto je o tom istom: quality of vision: http://kyberia.sk/id/3808974

a ešte niečo, na základe akého kritéria poznávame, že niečo, čo v prvom, alebo aj druhom momente sa zdá ako niečo zlé, v konečnom dôsledku sa môže obrátiť ako dobré - velmi pre nás poučné a posilujúce nás? Od miery, do akej sa aj k zdanlivo negatívnym zážitkom stavám s tým, že má ma to niečo naučiť, spoznám to, čo mi to chce povedať, od tej miery závisí, ako sa mi to poznanie v tom aj odhaluje.

aj toto je do témy: Otvorenie sa liečivému príbehu alebo kam naša energia plynie: http://kyberia.sk/id/5646874
a aj toto: Príbeh "Máš dve možnosti": http://kyberia.sk/id/5667040

Niekedy to ale akoby nejde, prehodiť ten zažitý, vžitý spôsob prežívania, vnímania. Akoby nebola sila na to. Tam je potrebný dobrodinec - bytosť, ktorá prinesie navyše silu, alebo skôr umožní nám ju odhaliť v nás, s ktorou to prehodenie dokážem uskutočniť. Tu pomáha "kto klope, bude mu otvorené, kto sa pýta, bude mu odpovedané, kto potrebuje učitela, ten aj príde". Vesmír, neznámo, je zvláštna živá štruktúra. Reaguje na hnutia mysle, na hnutia prežívania spôsobom, ktorý súladí s rastom vedomia všetkého živého. Ak sa človek čaro-dej zameriava na poznanie, na rast, norí svoj zámer akoby do hlbších vôd, než ""bežný človek"" a vesmír akoby o to mocnejšie reaguje, celostnejšími presunmi v tkanive reality, mocnejšie priaznivé vlnenie takto človek vyvoláva. Udržanie pozornosti na poznávaní, na túžbe po (s)poznaní v čo najpravidelnejších intervaloch, v tkanive mocné spojenie tká. Kto vytrvá, nadludské možné do života si priťahuje. Od miery vytrvania v tomto záleží, ako prenikavo čaro si čarodej do života priťahuje.
amen