1. Otázka dobra a zla je komplikovaná, asi každá viera o sebe tvrdí, že je dobrá. Určite ti ale dokáže povedať rozum a svedomie, či ti niečo príde dobré, alebo zlé. Existujúce kódexy (napr. Desatoro) podľa mňa vyjadrujú návody, ktoré sa vyplatí dodržať už preto, že prinášajú svetský osoh. Čo sa osobného názoru na dobro/zlo týka, zhýralí pápeži mi prídu zlí, ale idea láskavého Boha a lásky, ako najsilnejšej sily, mi príde dobrá. Odpovedz si sám za seba.

2. Neposúdi to nikto. Teda, ak existuje Boh, posúdiť by to na konci mal on, ale zároveň by mal byť spravodlivý a milosrdný. Spravodlivosť sa prejaví napr. v tom, že ak si neprijal vieru od detstva, ako napr. mnohé národy nikdy neprijmú, nič to nehovorí o tom, či si dobrý/zlý. Človek podľa mňa bude súdený z tých rozhodnutí, ktoré urobil slobodne a pri vedomí ich dopadu, nie z toho, či sa narodil v kresťanskej alebo moslimskej krajine. A o milosrdenstve nehovorím, nemáme sa naň spoliehať, ale musí ísť určite ešte ďalej, ako spravodlivosť.

3. Rozum, áno, samozrejme. Nikto nie je vyzývaný k tomu, aby rezignoval na rozum, hoci ten je, tak ako všetko ostatné, obmedzený. Je totiž napr. nemožné vedecky dokázať existenciu Boha (rovnako neexistenciu). Preto sa koniec koncov jedná o vieru, a preto tam rozum môže poskytovať len určité indície, ako napr. tú o (ne)konzistentnosti toho, čomu verím... Čo sa osobnej morálky týka, tá je asi u každého zložená z mnohých vrstiev a zdrojov. Podľa mňa v našej civilizácii u väčšiny ľudí vystopuješ mnoho z morálky kresťanstva - taký mu (μ) by oponoval, ale to je iná diskusia - neznamená to však, že to u každého nie je zmiešané s x ďaľšími vplyvmi.