(tu je II. časť - Perú, a III. časť - Bolívia)

takže najprv click-download-play, toto je fresh muzika z Ekvádoru,
ktorá je pre nás spomienkou na tú neopakovateľnú atmosféru, nech ju pomôže navodiť aj vám!



biele čapičky majestátnych sopiek vykúkajúce z hustých oblačných lesov – sopka Cotopaxi



keby niekto nevedel




rozloha 256,370 km2, 73. najväčší štát, asi 6x veľkosť Slovenska,
obyvateľstvo 13,625,000, hustota obyvateľstva 53.8/km2,
etniká 65% mestizo (miešanci indiánov a španielov), 25% indigenas (pôvodní), 10% španieli a iní


Ekvádor je nádherná krajina. Nie veľká, no o to intenzívnejšia pre naše pocity.
V Ekvádore je kúsok snáď všetkého, čo je na južnej amerike také tajomné, čo láka zvedavých ľudí,
ako my, prísť a odhaliť to tajomstvo.


Pobrežie Tichého oceánu obmýva stovky kilometrov rovníkových piesočných pláží.


No zem sa hneď začne vlniť a za okamih sa z pobrežia ocitnete v horách, ktoré si napriek svojej
rovníkovej polohe zachovali pamiatku na poslednú dobu ľadovú - biele čapičky. Najvyššie sopky
Ekvádorských Ánd idú do 6 tisíc metrov a viac...


sopka Chimborazo


Smerom na východ potom Andy pomaly (niekedy rýchlo) klesajú a zahaľujú sa do zeleného závoja
oblačného lesa, ktorý plynulo prechádza do nekonečnej džungle. Viac ako polovica územia Ekvádoru
leží v Amazonskej nížine. Je na čo sa tešiť.


oblačný les na východnej strane Ánd (Luca)


----------

Bolo to ešte minulý rok v Anglicku, kedy sa Dominika rozhodla, že pôjde na výlet.
Južná Amerika ju tiahla už dlho, nahovorila Luciu, kupili letenky a v marci odleteli.
Do Ekvádoru.

Za dva mesiace postíhali vyviesť rôzne šarapaty a pocestovať skoro celý Ekvádor krížom krážom.
Zápisky a fotky z ich zážitkov sa tu:

Dve spalene zo stredu sveta http://kyberia.sk/id/4584473
Tri slovenky http://kyberia.sk/id/4619632
El Mindo http://kyberia.sk/id/4626231
Trip na Mojandu http://kyberia.sk/id/4667647
Dzungla sa hra http://kyberia.sk/id/4668392
Hory, dzungla a rozskrabane stipance http://kyberia.sk/id/4668393
Pacific/Montanita http://kyberia.sk/id/4670951
Pacific/Montanita 2 http://kyberia.sk/id/4682503
Montanita uz je napicu http://kyberia.sk/id/4694559

A mne prišlo ľúto (komu by neprišlo), tak som sa vzal. Letenka, očkovania, víza-nevíza, vybaviť
dačo nevyhnutné, nachystať výbavu, zbaliť sa, rozhodol som sa v sobotu a ďaľší piatok som letel.

----------




Ekvádor – krajina banánov

Skutočne, drvivá väčšina banánov predávaných v našom západnom svete pochádza z Ekvádoru.
Na jeho nížinách sa rozprestierajú nekonečné banánové plantáže. Z ciest sme rozpoznávali
známe logá DOLA a CHICITA na budovách. Spomenul som si, ako na mikuláša šúpem banán a
strhávam nálepu DOLE dole.

Ekvádor je teda krajina na rovníku. Je to poznať. Naše leto je u nich to chaldnejšie a
suchšie z dvoch období, ktoré sa tam striedajú. Teda akože zima, ale vlastne iba obdobie
sucha. Pretože pri vrchole zimy vo výške skoro 3000 metrov nad morom keď je denná teplota
20-25 stupňov, to nie je zima. Leto potom je asi kúsok teplejšie, ale najmä vlhšie, prší
takmer každý deň. To je neturistická sezóna.


výhľad z hlavného mesta Quita


Rovníková poloha je zaujímavá svojou rovnodennosťou, ktorá sa deje každý deň. Slnko
vychádza o 6 a zapadá o 6. Každý deň. Chvíľku si na to treba zvykať, ale má to aj svoje
výhody.

Z tých krajín latinskej ameriky, ktoré si zachovali svoj indiánsky charakter, kde dodnes
žije početná menšina (alebo väčšina – ale to iba v Bolívií) pôvodných obyvateľov –
indigenas, je Ekvádor na tom ekonomicky asi najlepšie. Po veľkom prepade ekonomiky pred
nejakými pár rokmi Ekvádor prijal za svoju menu americký dolár a odvtedy jeho ekominika
ide hore. Štatistiky OSN síce uvádzajú, že až 38 percent ľudí žije pod úrovňou chudoby,
ja si však myslím, že toto je nekompetentný údaj.


sieranos – ľudia z hôr (Ivan Kashinski)


Mnoho ľudí nespĺňa podmienky dôstojného života podľa OSN, častokrát sú to ale ľudia,
ku ktorým ešte civilizácia nedoľahla, žijú v odľahlých horských dedinách alebo hlboko
v džungli, živia sa prácou svojich rúk, majú život asi ťažký, no majú čo jesť a majú
kde bývať. Je to iné ako tí, podľa mňa, naozaj chudobní, ktorí žijú vo favelách na
okrajoch miest a ich životné podmienky sú naozaj na hrane. Je to rozdiel. Pre OSN je
to ale jedno. Takže tak.


la vida en pueblo en la sierra (Ivan Kashinski)


A v hlbokej džungli ešte stále žijú kmene indiánov, ktoré nestretli civilizáciu vôbec,
v horách sa dodnes každú sobotu v mestečku Otavalo konajú trhy tak ako sa konali po
tisíce rokov, Ekvádor voní tradíciou a keď sme túto krajinu opustili, všimli sme si,
že aj ľudia tam majú svoje špecifické črty, a ja som presvedčený, že sa dajú odlíšiť
od peruánskych a bolívískych indiánov.


tradícia je cítiť krajinou. (Ivan Kashinski)


deti z džungle, tote chudobné, nešťastné (by Luca)







V turistických bulletinoch radi delia Ekvádor na 4 časti: Galapagos, la Costa,
la Sierra a Amazonia.

Galapágy sú asi naozaj nádherné ostrovy, no výlet tam je neskutočne drahý a my sme
si to nemohli dovoliť (600-1000 dolárov). Plus sa nám nepáčil spôsob, akým to celé
funguje. Zaplatíte a oni vás tam dovezú, prevedú, loďku zastavia tam, kde je to
zaujímavé, odrapotajú naučený výklad a idete domov.

Tento princíp funguje vlastne pri všetkých organizovaných výletoch, či už na ľadovec,
alebo do džungle, a preto sme sa im vyhýbali. Šli sme všade na vlastnú päsť, čo sú
väčšinou zaujímavejšie zážitky, no na niektoré miesta sa proste nedostanete. Až na
konci výletu sme si vyskúšali dve menšie cestovkové záležitosti, a niekedy to možno
stojí za to. Ale naučili sme sa, sme mladí, ešte budeme radi, že vieme. Na Galapágy
sme ale každopádne nemali.


na Galapágoch sa zvieratá neboja (Ivan Kashinski)



a najväčšie korytnačky na svete – korytnačky galapágske (Ivan Kashinsky)


La Costa je pobrežie, more, prístavy, plantáže, surferské dediny. La Sierra to sú
hory. Tradícia, ženy s nazberkanými sukňami a dekami cez plecia, biele sopky tu a
tam nejaké lesy. Amazonía nepotrebuje predstavovať.


el pueblo en la sierra (Ivan Kashinsky)


Quito {kito}

Samotné hlavné mesto Quito sa nachádza v úctyhodných 2800 metorv nad morom. Vystúpiť
z lietadla z Barcelony príchodzieho a myslieť si, že pôjdete na prechádzku alebo do
baru, to je omyl. Dýcha sa ťažko, hlava rozbolí rýchlo a ľahko a k tomu rovníkové
slnko v tejto výške spáli tvár do 2 hodín. Je treba sa aklimatizovať.


Quito a sopka Pichincha na pravo


Po aklimatizácií sa ocitáme v jednom peknom, na miestne pomery čistom a priateľskom
meste, ktoré veľmi pekným spôsobm snúbi juhoamerickú živelnosť s európskym zmyslom
pre poriadok a chod vecí. Toto mesto, ako jedno z mála, ktoré sme v južnej amerike
zažili má svoj vlastný príjemný charakter, zatiaľ čo si zachováva svoje juhoamerické
črty. (tieto veci nie vždy celkom idú dokopy)


La Luz – chudobnejšia štvrť a sopka Cotopaxi


Quito má najväčšie historické centrum celej latinskej ameriky, ktoré bolo ako jedno
z prvých lokalít na svete zaradené do svetového dedictva UNESCO. Hmm, pre európana
nuda, keďže ide nie o dedictvo po pôvodných obyvateľoch tejto krajiny, ale o mesto
vybudované španielskymi conquistadormi. Pozerať sa na budovy čo by vyňaté zo starého
mesta Bratislavy sme sem neprišli, ale inak je mesto fajn.


my z katedrály na kopci nad historickým centrom


Pamätám si, v prvé dni ma Dominika všeliako povodila po meste a ja som sa zo všetkého
tešil ako malé dieťa. Iní ľudia, iná kultúra, iný vzduch, iné jedlo, INÉ HORY, iná reč.
Mal som chuť všetko ochutnať, chcel som všetko vidieť, tešil som sa na to, čo nás čaká.

Najviac zo všetkého boli naše zmysly skúšané na trhoch. Och... Každé malé mestečko
a každá dedina má Mercado Municipal a nenechali sme si ani jeden ujsť. Zoženiete všetko,
stolíky sa prevaľujú pod tropickým ovocím a všetkými tými druhmi zemiakov a kukrice a
fazuľe ale hlavne pod vedrami plnými ARAŠÍDOVÉHO MASLA. Arašídové maslo prosímpekne...
Koľko krát sme boli od neho až po uši...


arašídová Dominika a arašídové maslo



teta a zopár druhov zemiakov. na zemiaky bol vlastne treba celý stánok.


Po mojom príchode nechala Dominika Luciu kvasiť v kempe na pláži a vydali sme sa spolu
na pár miest, ktoré jej z Ekvádoru najviac učarovali a nebolo jej ľúto ísť tam znovu.

Spôsob cestovania, ktorý Dominika s Luciou vyvinuli v Ekvádore je jednoduchý a funguje
výborne, na Ekvádor priam ako stvorený. Jednou vecou sú organic farmy a záhrady, na
ktorých sa dá robiť dobrovoľníctvo štýlom WWOOF (World Wide Opportunities on Organic
Farms – http://www.wwoof.org). Druhá vec je pohyb
po krajine stopom a ubytovanie v rámci komunity http://www.couchsurfing.org. Gaučsurfing je obdoba Hospitality
Clubu, no v južnej amerike je jednoznačne populárnejší, viac ako by človek myslel.
A my sme to patrične využili. Pre orientáciu tiež dobre poslúžila knižka Lonely Planet –
South America on a shoestring
(Big trips on a small budget).


Dominika a sympaťák Felipe, ktorý bol ich prvým couchsurfing hostiteľom a rovno sa stal aj
priateľom. Couchsurfing connects good people.


Šli sme najprv na sever do malej-veľkej komunitky pri dedine Malchingi. Pobudli sme pár
dní a videli, ako 15 hektárový suchý kus zeme prácou týchto oddaných a milujúcich ľudí
pomaly ožíva.


somárik je tiež členom komunity



kamošky



v Malchingi je pekná záhradka, jurta, pekný výhľad a Lucia s Dominikou postavili saunu


Cesta späť do Quita, nástrahy veľkomesta, prespali sme u nemky, ktorú Dominika náhodou
stretla pred pár dňami v autobuse, a šup na cestu trošku na juh a potom k moru.

Plány nám ale prekazila nepekná to udalosť. Nechal som si ukradnúť foťák. Okrem samotného
foťáku (ktorého krádež zdvojnásobila moje náklady na túto cestu) ma viac hnevalo to, že
nebudú fotky. Nevedel som si cestovanie bez fotoaparátu predstaviť. Bolo to pre mňa ako
keby som sa šiel kúpať do prázdneho bazéna. Chvílu som bol zmätený a demotivovaný. No aj
o tom je život a aj tom bola táto cesta. Obaja sme sa svojim spôsobom učili nechať ísť.

Precestoval som jedny z troch najlepších mesiacov svojho života bez foťáku. Až potom mi
došlo, ako veľmi podozrivo ľahko som sa cítil. A to nie preto že foťák váži 3 kilá, ale
pre to, že som bol zrazu uvoľnený. Prestal som byť neustále v strehu a dokázal som sa
oddávať prítomnému momentu aj bez cvakania. Paráda. Myslím, že tomuto sa aj Dominka potešila.

Foták bude ďaľší, no túto lekciu nikdy nezabudnem. A to nie že by mi nebolo ľúto toho,
že nemáme fotky, zažívali sme skutočne neopakovateľné momenty v takej frekvencií...
mnohokrát som ľutoval. Rozhodol som sa obohatiť tento report o fotografie ľudí, ktorých
sme postretali, Lucíne fotky z malej kamerky, fotky jednej priateľky z Portugalska,
ktorá precestovala podobnú cestu dva roky pred nami a tiež vysoko kvalitné fotky fotografov,
na výstavách ktorých sme sa po ceste zastavili. Linky budú na konci.


Baňos




Mestečko učupené v hlbokom údolí pod sopkou Tungarahua. MAMA TUNGARAHUA pre domácich.
Naposledy vybuchla pred dvoma rokmi. Jedno z najkrajších miest aké sme kedy videli.
Tam by sme obaja vedeli ostať žiť.


mama Tungarahua (Ivan Kashinski)


Divoká pol hektárová permakultúrna záhrada, v nej 4 veľké psy, hory zeleniny a ovocia,
hemží sa to kolibríkmi, šejky a koktaily každý deň, prechádzky po údoliach a kopcoch
pod sopkou, zoologická záhrada a výlet dolu po rieke Rio Pastaza, mohutné hory sa pomaly strácajú v džungli. Tajný chodník od cesty vedie k vodopádom v džungli. Metrové lopúchy,
tisíce motýľov, stovky kvetín, cítili sme sa ako Tarzan a Jane. Nahí kúpeľ v jazieku pod vodopádom, voda ľadová, džungla nepriechodná. Divoké lesy kam oko dovidí. V záveroch tých obrovitých dolín ešte určite žijú ľudia v praveku nepostretnutí civilizáciou, hovoril som
si na korbe pick-upu ktorý sme stopli po ceste späť hore.


takéto avokáda tam padali z jedného avokádovníku (Lucia)


Gastronomické okienko:
Caňa – Saccharum officinarum, caňa de azúcar, cukrová trstina.
Predaj na každom rohu. Tvar ako bambus, široké tak do jednej ruky, nasekané na
špalíky dlhé lakeť. Dreň sladká ako cukor. Šťava z toho, ech! Nepitná, sladšia ako
med. Najprv sme nevedeli, čo to je, až výskum internetu potvrdil moje podozrenie,
že to je cukrová trstina. No a neodmysliteľne k tomu patria aj rôzne sladkosti
gumovitého charakteru, ktoré vyrábajú aj predávajú priamo na ulici. Takto vyzerá:



Cestujeme na západ ku pobrežiu. Tešíme sa k moru, o to viac, že sme si na rozlúčku v
Baňos spravili extrémny koktail z guayawi, maracuje, mandariniek, pomarančov a ešte
niekoľkých druhov ovocia, ktorých meno si nepamätám. A tá zelená veľká guľa s veľkými
čiernymi zrniečkami asi preháňa. 9 hodín v autobuse, pomaly zelenám, v Santa Elene
vystupujem pokľačiačky a ten pán, čo ide okolo, asi zásahom Boha má kľúče od WC,
ktoré je hneď vedľa lavičky, na ktorej sme sa zložili.

Stopujeme na sever do dediny Montaňita. Prvý stop je auto, ktorému neveríme, že pôjde.
Druhý stop je pivársky závozník, kamiónik plný piva. Dostal však defekt a tak sme sa
zašpinili aj my. Pri umývaní rúk v mori som našiel na pláži vyplavenú takú tú rybu,
čo sa nafukuje.

Montaňita je surférske mestečko plné mladých ľudí, párty každý večer. V podstate som
okrem lokálnych (dedinčanov) zachytil 2 skupiny ľudí: turistov z bohatých krajín (USA,
Európa, Austrália) a artesaníos.

Artesaníos, ktorých som odvtedy začal registrovať na každom kroku, v každom meste,
vlastne všade, kde sa hýbali turisti, to sú umelci. Ich umeleckú tvorbu tvoria prevažne
šperky, ktoré vyrábajú z rôznych lokálnych artefaktov, kostí, žraločích zubov (niekedy
veľkých ako päsť), lebiek, a vzácnych, veľmi pekných kameňov a kože a drôtu.
Sú to spravidla ľudia z južnej ameriky, cestujú a živia sa tým, že vyrábajú na ceste
šperky a predávajú turistom. Je to niečo ako sociálny status. Mali sme šancu niekoľkých
spoznať a vždy to boli zaujímaví ľudia. Musí to byť zaujímavý život.

Užívali sme si oceánu, ťažké lenošenie. Noci boli plné komárov. Papali sme ovocné a
zeleninové šaláty.





oceán a pelikány (Lucia)


Jazykovedné okienko:
Juhoamerická španielčina je trošku iná ako španielska španielčina, je to preto,
že sa už stovky rokov vyvýja v inom prostredí. My si myslíme, že je krajšia, určite
sa nám moc moc páči. Vlastne až keď sme prišli potom domov sme zistili, ako veľmi
nám tento jazyk prirástol k srdcu a ako veľmi nám chýba.

Pre bežného cudzinca, ktorý sa španielčinu učí za pochodu alebo proste nie je v nej
nejak extra dokonalý, sú však rozdiely nie ľahko postrehnuteľné, samozrejme až na
prízvuk. Ich prízvuk je krásny.

Jedna vec, čo si ale všimol aj laik ako ja je:
miesto aqui (tu) a alli (tam) sa v južnej amerike hovorí aqua (tu) a alla (tam).
a mne trvalo týždne toto dostať do hlavy, lebo nie len že sa mi mýlili tie dva
základné tvary, ale zrazu boli štyri... (nič to, španielčiu sme nakoniec strčili
do rukáva, v Peru sme už vyjednávali ceny s predavačkami na miestnom markete vo
Valle Sagrado..)


Ale naspäť

Dominika už melie španielsky a ja sa zatiaľ moc nechýtam. Dominika všetko vybaví,
dohodne, prehovorí každého, vie, čo, kde a ako, nadviaže kontakt, zoženie v noci na
ulici lampový olej aby si mohla zatočiť, dohodne párty na večer, vybaví tabak, ušúla
cigu, vyaví trávu a ja sa cítim iba ako taký prívesok.


Lucia, Dominika a zlatý indián Luky


Je toho na mňa priveľa, tento juhoamerický svet je veľmi intenzívny v každom aspekte
a ja som sa skočil z lesa rovno do tejto mely. Ale obdivujem Dominiku a pomaly sa
priúčam, jednak jazyku, jednak úplne inej úrovni komunikácie a bytia, ktorá tu vládne.

Človek musí byť sebavedomý, prebojný a musí poznať pomery. Inak skončí ako väčšina
turistov, okradnutí bez toho, aby o tom za celý pobyt vedeli.

My sme cez toto prešli ľahko, naša snaha nemínať viac ako je treba, naša ostražitosť,
úsmev na tvári a uvoľnenosť a hlavne súdržnosť nás ochránili. Ekvádor nebol problémom,
no potom v Bolívií a Peru sme sa dotali do vyhrotených situácií. Je dôležité byť zohratí. Myslím, že sme boli.

ešte Dominika z džungle


a El Mindo frog reservation


a kolibrík (šecko Luca)



Vilcabamba

Ďaľšia woof farma je na pláne a táto sa nachádza na juhovýchode. Rozhodujeme sa
medzi stopom a busom. Z Montaňity stopujeme do Guayaquilu {uajakil}, najväčšieho
mesta v krajine, ale z Guayaquilu sa stopovať veľmi nedá. Chceme sa teda odviezť
autobusom do nejakej dediny a ísť odťial. Využívame ale príležitosť, robíme sa,
že spíme a odvezieme sa autobusom až do mestečka Loja {locha}, aj keď máme kúpený
lístok iba dakam pred Guayaquil. Máme pocit, že na to po odobratom foťáku máme právo


horyyyyyy (L)


Vzdialenosti v tejto na juhoamerické pomery malej krajine sú obrovské. Celú noc v
autobuse strávi človek hociako, keď sa snaží dostať z hôr na pobrežie alebo naopak.
Autobusy tu ale celkovo majú (tie diaľkové) veľmi komfortné a častokrát veľmi vkusne
zariadené tak, že sa cíti človek ako v karavane.

A radi púšťajú filmy a keď nie filmy tak minimálne hudbu celú cestu. A to je super.
Človek si vypočuje aktuálnu juhoamerickú hudbu, ku ktorej sa iba tak nedostane.
Obdivovali sme tiež, že tu vôbec nepočuť americké pop sračky, iba výhradne ich vlastné
piesne, po španielsky (alebo kečua, aymara, šuata alebo awa) s jasnými črtami tradičnej
andskej hudby (tá prevláda nad hudbou pobrežia alebo amazónie). Škoda len, že popri
všetkých tých vecí, ktoré sa vám NEUSTÁLE pokúšajú v autobuse pocestní predavači
predať, nepredávajú aj CD s tým, čo hrajú.


zaujímavé formácie hôr, kde lesy boli vyklčované a tak ľahko sa nevrátia (L)


Takže nás to vyplulo v Loje nad ránom, trošku sme si poležali na stanici, dojedli
arašídové maslo a unavení sadli na prvý bus do dediny Vilcabamba, odkiaľ to na farmu
bolo ešte hodinu po cestách necestách v zabudnutom údolí, kde sa nachádza dedinka
Tumianuma, a od nej sa ide pol hodinku pešo na farmu NeverNeverLand jednej trošku
bláznivej kanaďanky. Tu sme sa opäť stretli s Luciou a jej novým frajerom
Wiliamom z Columbie.


William a hory okolo Tumianumi (L)


Farma je pekná, rastie tu všetko od kávy cez banány, ananásy, kakao, citrusy, sú
tu sliepočky aj koníky, buduje sa vodná nádrž a je tu celkom veľká partia západných
cestovateľov. My prvý deň prespíme, unavení z cesty.


takto rastie káva (L)


Ďaľší deň s Luciou vyvárame v kuchynke hrozitánske dobroty, upiekli sme dajaké posúchy
a všeličo iné, koktaily, džúsiky, jedlo bolo dobré, to sa musí nechať. Ale začíname
tušiť, že teta domáca nám nie celkom sedí. Jej permakultúrne postupy nám tiež nie
celkom voňajú. Ja som vlastne nemal moc ani príležitosť prácu na farme okúsiť, skolila
ma neajaká tropická chorobopotvora. Ležal som 3, či 4 dni v posteli, nejedol, 24 hodín
prespal, 48 hodín nevstal, až potom trochu... Najskôr podľa rôznych indikátorov to bola
choroba Dengue. Nie veľmi príjemná choroba, no priebeh býva častkrát omnoho horší,
pomohla my snáď naša silná medicína alebo Dominikina starostlivosť.


na farme boli koníky



a aj sme sa zahrali na pravých koubojov






my a naložený koník (heh, si spomínam na ten účes, to ma dominika strihala nožničkami
na švajčiarskom nožíku)


No ale nás to na tej farme prestalo baviť, tá kanaďanka bola dajaká čudná, ta sme sa
pobrali. Čuchnúť k Vilcabambe. Lucia tam ešte pár dní ostala. Mysleli sme si, že aj
prejdeme tade do Peru, ale potom sme to zavrhli, pretože tie hory su brutálne, cesty
zlé plus zlé referencie na menšie hraničné prechody. Vo Vilcabambe sme si našli pekný
lacný hostelík, až na to, že rovno pod ním celú noc zabíjali prasce a opalovali im kožu.
Veľmi zlá noc. Na druhý deň sme sa presunuli do úplne iného pohodového, síce drahšieho,
ale stálo za to, hostela. Dali sme tam arabskú a ešte inú saunu, šup do ľadového bazéna
a medzi tým sa nám napustila jakuzzi vanička a susedia vo vedľajšej vaničke nás pozvali
na melónový koktail.

Ocitli sme sa vysaunovaní v jakuzzi s litrovým melónovým koktailom v ruke čumiac na telku
nad bazénom. To už bolo lepšie.

Šli sme potom späť do Loji, kde nás prichýlil ďaľší super chouchsurfer, moc zlatý chalan.
Ako to už bolo pomaly zvykom, dal nám k dispozícií celú izbu, kuchyňu, dal nám kľúče a my
sme si dva, či tri dni robili dačo, šli sme do parádnej botanickej záhrady, na miestny
market samozrejme a iné veci. Okrem nás ešte zrovna ubytovával ďaľšiu dvojicu
couchsurferov, ktorí cestovali z Mexica cez Argentínu do Brazílie na bicykloch. Bomba.

Potom prišla Lucia s Wiliamom a dozvedeli sme sa, že Lucia sa rozhodla aj s Lolou (ozaj,
baby si ešte v Baňos vzali psíka - Lolu), že pôjdu s Wiliamom na sever do Columbie,
miesto s nami na juh do Peru. Život je taký. Rozlúčili sme sa a od vtedy sme ju nevideli.


posledná spoločná fotka



Lolita


A vydali sme sa stopovať na hraničný prechod Ekvádor – Peru : Macara – Piura. Opäť nás
vzal kamión s pivom, tentoraz väčší, a aj nás pivom ponúkol. Boží ľudia...
A stretli sme po ceste kamarátov na bicykloch, predbehli sme sa s nimi niekoľkokrát.
Trošku sme im aj závideli, cesta na bicykli to je až sloboda. Aj keď po tých horách to
tiež nie je sranda.

Stopli sme pick-up, lokálne camionetta, ktorý nás vzal cez neskutočný horský prechod,
6 hodín sme šli serpentínami aké sme ešte nevideli (sedeli sme na korbe), zažili sme
dážd, slnko, teplo aj zimu a keď sme vystúpili, nevedeli sme pol hodinu chodiť,
nehovoriac o tom, ako nám bolo zle. Neskutočné serpentíny.

Z Macary to bolo na peruánske hranice blízko. Iná krajina, iný svet, ale to až nabudúce.

Pokračovanie: Perú, Inkovia, nádherná Cordillera Blanca a preľudnená Lima, majestátne
Cusco, tajomné Machu Picchu, Posvätné Údolie a bájna Titicaca.

Ej veru dobre nám bolo!


fotky:
Lucine fotky na fejsbuku: http://www.facebook.com/photos.php?id=1332667251#/photos.php?&id=1332667251&s=0&hash=ef3958d540772f1ffb80160e3f2edf6c

Fotky fotografa Ivana Kashinskeho:
http://ivankphoto.com/

a zopár aj mojich bolo, kým...