toto je druhé pokračovanie reportu z výletu do Južnej Ameriky. (I. časť - Ekvádor)



začneme opäť muzikou pre tú správnu atmosféru
Los Kjarkas
Tankar (Andean flutes, Instrmental, veľmi pekné)



Predstavte si epickú scenériu.
Pohľady hodné filmov o Indiana Jonesovi,
chrámy zabudnuté v amazonskej džungli,
prastaré hrobky uprostred nedosiahnuteľnej púšte,
skrývajúce tony zlata,
divoké rieky, divoké hory, divokú džunglu.

To je Peru. Na svojich 1 285 220 štvorcových kilometroch je to
krajina tak neuveriteľne rozmanitá, hovorí sa, že je iba jedna
krajina, ktorá má všetko, čo naša planéta môže ponúknuť...

Ani Inkskí dobyvatelia, ani španielskí konkvistadori
neboli schopní úplne ovládnuť tento neuveriteľný terén.

Ľadovcové vrcholky Andských hôr, bezrozmerné púšte a pláže na pobreží
na jednej strane, nekonečná Amazonská nížina na strane druhej.

Halucinogénne šamanské rituály podľa prastarých zvykov, zabudnuté
dedinky v hlbokých andských dolinách, desiatky indiánskych kmeňov
stále bez kontaktu s civilizáciou a životom pulzujúce mestá a mestečká.

Znie to ako z dobrodružnej knihy, no v Perú sa toto všetko ozaj dá
zažiť. Že to nie je jediná stránka tejto krajiny, to je druhá vec.





Takže Perú

Milión a štvrť kilometrov štvorcových je uctyhodná rozloha. Zaujímavejšie je
to o ten fakt, že v celej krajine žije iba 29 miliónov ľudí - 22 ľudí na km2
(čo je menej ako v tých najodľahlejších kútoch Európy).
Je to však skreslený údaj, pretože z 29 miliónov peruáncov žije
asi 9 miliónov v hlavnom meste - Lima. Zo zvyšku žijú asi 2 tretiny na pobreží
krajiny v mestách popri hlavnom peruánskom ťahu, diaľnici menom Panamericana.

Zvyšok krajiny je teda v podstate ľudoprázdny. V horách sú asi 3 veľké mestá,
na amazonskej strane asi 5, to je všetko. Výnimkou je snáď urbánny omyl - mesto
Iquitos, ktoré je so svojimi 300 000 obyvateľmi najväčším mestom na svete, do
ktorého sa dá dostať iba lietadlom, alebo loďou. Leží asi 400km hlboko v
peruánskej džungli na Amazonke.


červená je smerom na juh, z Ekvádoru do Bolívie,
modrá je po ceste naspäť, o dva mesiace neskôr, z Bolívie do Ekvádoru


Z ekvádorskej Macary je to na hranicu blízko. Mali sme síce trošku obavu, no
prešli sme ju pešo, našťastie bez problémov.

ZMENA.

Na zemi je zrazu viac odpadkov, ľudia sú ako keby špinavší, pozerajú sa na vás
škaredšie a vôbec, subejktívny pocit je jednoducho horší. Mysleli sme si, že za
hranicou dačo stopneme do Piury, tak ľahko ako v Ekvádore. OMYL.

Nestopli sme nič. Osobné autá sa vlastne ako keby vytratili. Zastaviť nám
zastavili aj 20 krát, no vždy kolektíva, alebo taxíky. Za prachy. Boli sme
radi, že sme sa nacpali do autobusu do Piury, pretože nocovať na tej hranici
by ste určite nechceli ani vy.


Couchsurfing saves the day

V Piure Dominika vybavila na poslednú chvíľu couchsurfera Franka. Zlatý chlapík, príslušník vyššej vrstvy, díler organic fairtrade avokád a máng z
Perú do bohatých krajín. To jeho avokáda a mangá sme predávali v anglicku v
Organic Shope, haluška riadna.
Vzal nás na večeru do nóbl reštiky. Naštastie sme sa pred tým mohli u neho
osprchovať, inak by bolo zle.

Ráno sa v Piure ocitáme v inom svete. Cestám vládnu rikše, toto v Ekvádore
nie je. Ináč špina a ruch, na aký si rýchlo zvykneme a nakoniec si ho
aj obľúbime. Jedlo na uliciach, každý ťa otravuje, vykrikuje GRINGO!,
alebo MISTER, HALO MISTER!, predáva ti okuliare, každá rikša, po domácky
MOTOTAXI, zastaví a chce ťa odviezť.



Tak sa necháme. Na koniec mesta. Mapu nemáme a nevieme nič, tak mu veríme.
Mesto ide ďalej ale on už nechce. Tak vystúpime a ideme pešo. Ocitneme sa v
pravej nefalšovanej favele. Púšť, na púšti chatrče z trstiny, strechy z plechu,
žiadna voda, kanalizácia, elektrika. Priekopa medzi cestou a chatrčami slúži
ako smetisko a záchody zároveň. Smrdí riadne. Čudne na nás čumia. Stopujeme.
Nebojíme sa, pretože foťák nám už ukradli a my skutočne nič iné cenné nemáme.

Zastaví nám kamión s milými ľuďmi a odhodí nás na križovatku, ktorá je za mestom.

Tu sa začína naša púštna odysea. Na niekoľko dní prestávame veriť, že všetko,
čo sa píše a hovorí o Peru vôbec môže byť pravda.

Sedeli sme vedľa cesty, ktorá pretínala púšť siahajúcu kam sme dovideli, v tieni
veľkej značky. Autá nezastavovali. Slnko nenormálne pálilo. Posúvali sme sa
s tieňom značky. Striedali sme sa v stopovaní. Ubehli snáď aj dve hodiny než
niečo zastavilo. Veľký kamión.

Neskôr sme pochopili, že jediná šanca na stop v Peru je kamión.

Vzdialenosti v tejto krajine sú iné. Šli sme pol dňa kým sme sa dostali k
mestečku, ktoré bolo na mape hneď vedla. Chiclayo.
Dominika už mala obohnaných couchsurferov a jeden sa ozval naspäť. Šli sme k
nemu. Najprv sme zablúdili po tme do centra, nakoniec nás zobralo kolektívo
priamo k jeho domu.


Príjemná rodinka

Ricardo Monte Mar je chlapec v našom veku a býva so svojou milu rodinkou.
Bol to pre nás dlhý deň, ale jeho rodinka nás posadí za stôl a mamka s tatkom
nás spovedajú aj dlho po tom, čo Ricardo aj s bratom Danielom šli spať.
Ale večera bola fajn.

Ricardo nás berie do múzea.

Okrem hôr a džungle je táto krajina extrémne bohatá aj na archeologické nálezy,
ktoré dokazujú prítomnosť rozvinutých kultúr až spred 5000 rokov.



Moche, kultúra, ktorej prítonosť prezradzujú iba zvetrané piramídy, v ktorých
sa našli navrstvené hroby s pochovanými vládcami s tonami zlata a striebra.
Archeologický objav 20. storočia.
viac tu http://ngm.nationalgeographic.com/ngm/0103/feature3/index.html

Múzeum de Sipán, ako volali mesto, ktoré sa rozkladalo okolo piramýdy,
je teda plné zlata, striebra a múmií. Celkom zaujímavé, ale iba raz.
Po tomto sme sa viac-menej bez povšimnutia obchádzali, alebo si len z diaľky
obzerali ostatné pamiatky na ktoré sme po ceste narazili, s výnimkou inkskej
citadely, ale o tom neskôr.


toľko zlata a striebra pokope ako v tomto múzeu sme nikdy nevideli a ani už neuvidíme


Ricardov otec je pekár. Pečie ručne vo veľkej peci. V noci sme s nimi chvíľku
piekli chleba. Robia 4000 rožkov (chleba vlastne nepoznajú) za noc. Nám trval
jeden aj minútu. Chce to cvik.

Ďalší deň nás bratia vzali na miestny market. Markety sú ešte stále naša špecialita, a ostala až dokonca.
Na markete sa odohráva život mesta, či dediny.
Vidieť čo frčí, čo rastie v okolí, vždy sme natrafili na niečo nové, zaujímavé,
a hlavne v malých neturistických mestečkách akým je aj Chiclayo sme pre
osadenstvo trhu zaujímavou atrakciou. Niektorí sú milí a pýtajú sa odkiaľ sme
a čo tam robíme. Iní iba čumia, ukazujú a posmievajú sa.



Rodinka Monte Mar je strašne zlatá, ale my sa na tretí deň zberáme ďalej.
Keby sme sa na každom mieste, kde sa nám trochu páči, zasekli, nikam sa nedostaneme.

Ideme na Panamericanu, ktorá, ako zisťujeme je hneď na konci ich ulice.
Chlapci sú moc zlatí a idú s nami, a my sa cítime moc blbo, keď ich odháňame,
lebo vieme, že s nimi nič nestopneme.

Vezieme sa na 2 krát do mesta Trujillo, asi 500km.
Tam nás opäť čaká couch u týpka bohéma, ktorý má malú kaviarničku priamo
v centre. Spíme v jednej izbičke kaviarne na matracoch. Týpek fičí na kokse
a jeho buchta má paranoje. Nevadí. V noci sa prechádzame mestom, je vcelku
príjemné.

Ráno sme našli reštiku, kde nám za 2 soly (asi 14sk) servírujú misu plnú
šalátu zaliatú jogurtom, medom a cereáliami.

Obiehame nejaké to múzeum, kde sa nám naskytá pohľad na možné podoby civilizácií,
ktoré žili na pobreží Perú pred tisícmi rokov a začíname chápať tú púšť.
10 000 rokov ľudského pôsobenia zanechalo svoje stopy.

Hneď za mestom je ďaľší archeologický komplex svetového formátu, Chan Chan,
obrovské mesto spred 1500 rokov, ale nás to moc netrhá.

Na ďaľší deň tam už nie je čo robiť a tak sa berieme, týpek sa nám aj tak zdal
čudný. Hlavne že sme mali kde spať zadara...

Smer Chimbote. NAJSMRADLAVEJŠIE mesto. Veľký rybársky prístav. Turizmus = O, čo
je fajn, ale ten smrad sa skutočne nedá vydržať. Po ceste sme sa dočítali, že
na ceste medzi pobrežím a Huarazom, mestom v horách, kam mierime, sa pred pár
dňami odohralo niekoľko ozbrojených lúpeží, plus cesta je dlhá cez cesty necesty
a tak nasadáme na autobus a dúfame, že to prežijeme v zdraví. Autobus je
plný domácich, žiadni turisti, čo je to do čoho vždy cielene ideme, ale
tento raz nevieme, či je to lepšie, alebo horšie.

Vyklúva sa z toho najkrajšia cesta autobusom v našom živote. Nádhera vo svojej
podstate.

Z pobrežie ide do Huarazu totiž niekoľko ciest a táto je tá najdlhšia, najnekvalitnejšia,
ale zato ide cez najvyššie sedlo, cez nádherné malé dedinky na kopcoch, popod
najkrajšie vrcholky (2000 metrov nad nami) ponad najkrajšie údolia (2000 metrov
pod nami).



Medzi dedinkami stále stojíme kým prejdú kravy a ovce. Kopce sú neuveriteľne
strmé hore aj dole, cestá všeliaká, nikdy však ani len spevnená. Miestami
mám vážny strach o naše životy a Dominika sa na tom zabáva.

Pohľady ktoré cez okná autobusu máme... no prvý raz NAOZAJ ľutujem, že nemáme
foťák. Škoda. Políčka na strmých svahoch, malebné hlinené dedinky, ľudia odetí
do nádherných krojov...




kde je jačmeň jedinou obživou, tam aj strmé svahy obídu obrobené


Tesne pred zotmením cesta prudko stúpa do sedla vo výške 5200 metorv a nám sa
naskytá asi jeden z najkrajších pohľadov v našom živote.

Mesto Huaraz totiž leží v údolí medzi dvoma pohoriami. Cordillera Negra
na západe a Cordillera Blanca na východe. Názvy zodpovedajú skutočnosti a
my sme práve prešli z pustej, vyprahnutej Cor. Negra do miesta, odkiaľ
máme výhľad na dolinu Huarazu a pohorie o ktorom hovoria, že je jedným z
najkrajších miest na Zemi, Cordillera Blanca v celej kráse a ešte pri
západe slnka.

Neopísateľná nádhera. Vidíme tie najväčšie hory aké sme kedy videli
a ešte k tomu z tohto nezdravo vysokého sedla máme pocit, ako keby sme
boli v ich výške.


táto fotka za ten pohľad nevydá, ale čo...

V Huaraze Chouchsurfing nevydal a tak sme nejaké 3 dni prespali v hosteli.
Obisli sme krcmy, umelecké trhy, samozrejme aj miestne mercado municipal,
jedno premietanie, a šli sme na aklimatizačný jednodňový výlet.



Huaráz je príjemné mesto, je to jedno z tých horských andských mestečiek kde
centrum tvoria cestovky a každý chlap od 20 po 40 je horským sprievodcom.
Opúšťame mesto, tento raz pešo. Z neďalekej dedinky Olleros sa vydývame pešo
naprieč týmto majestátnym ľadovým pohorím do dedinky Chavín na druhej strane.



Míňame horské dedinky. Tu typický peruánsky zážitok: pýtajú od nás peniaze.
Colaboración, para la comunidad. Hovorí seňora. Es obligado!
Chvíľu to riešime, potom velím pochod ďalej. Seňora po nás chvílu vykrikuje,
potom stíchne.


deti v horskej dedinke

Nezaplatili sme, pretože toto je v Peru bežné. Snažia sa vás podojiť, kde sa dá.
A americké muly neschopné komunikácie po španielsky im na to často skočia.
Okrádajú stále, vlastne sme rýchlo pochopili, že pri každej operácií s peniazmi
je to treba riešiť. Vždy je cena navýšená a vždy je treba zjednať.
Máloktorí turisti to robia, preto je to ťažké. Aj sme z toho na konci boli pekne
unavení.



Je to krásna cesta, rieka v doline sa vinie, na lúkach sa pasú kravy a ovce,
Na 3. deň stretáme dvoch ľudkov, s ktorými potom stúpame do najvyššieho sedla.
4800 metrov. Pred nami ide niekoľko sto členné stádo oviec s jedným pastierom.
Výstup sme zvládli. V sedle stojíme na najvyššie ako sme v živote po vlastných
boli. Dobrý pocit.



Nasleduje zostup, a ešte v ten deň dorazíme do Chavínu vzdialeného vyše 20 km.


skoro v sedle

Chavín je opäť strediskom ďaľšej prastarej a rozvinutej kultúry, no pumy
vytesané do kameňa nám nestoja za to nehorázne vstupné, ktoré pýtajú.
Vezieme sa nižšie do dediny, odkiaľ chytáme vysnívaný stop - oroginál COCA COLA kamión z reklamy!!! weeeeeej! Rovno do Limy.


*****



V Lime Dominika zhliadla náhodou plagát na jednu výstavu.
Bola to najkrajšia výstava. Nicolas Villaume fotil ľudí v
andách od Chile po Columbiu.
Všetky čiernobiele fotky pre ilustráciu sú z tej výstavy.
viac o projekte Voces De Los Andes tu:
http://vocesandes.blogspot.com/



*****

Tak ako je peruánska krajina rozmanitá od pobrežných púští cez hory až po džunglu,
tak je iná aj životná úroveň a životný štýl peruáncov.
Campesinos - roľníci - dodnes žijúci pôvodným andským poľnohospodárskym spôsobom
života hlboko v horách bez hlbšieho kontaktu s finančným mechanizmom žijú v
úplne odlišnom svete ako urbanizovaná peruánska spoločnosť v mestách na
pobreží, takisto ako žijú inak izolované kmene v nedostupnej džungli.

Perú má mimochodom druhý najväčší (odhadovaný) počet ľudí žijúcich v dobe
kamennej bez kontaktu s civilizáciou. Hneď po susednej Brazílií.



Medzera medzi chudobnými a bohatými je presne tak veľká ako je rozdiel
medzi púšťou a džunglou. Najväčšia populačná zmena nastala po príchode
televízoru do hôr, čo spôsobilo masívny presun populácie z hôr do miest,
čo spôsobilo masívny prírastok populácie ako takej, čo spôsobilo
nepredstaviteľnú chudobu vo favelách okolo veľkých miest.

Viac ako polovica peruáncov žije pod hranicou chudoby.



Viac ako polovica "zamestnaných" ľudí v peru sú vlastne nezamestnaní,
pracujú ako AMBULANTES - poliční predavači. Kúpia si niekde to, o čom
si zrovna myslia, že fičí, nech to sú metly, lavóry, alebo plastové sáčky,
sladkosti alebo okuliare a predávajú to v pohybe na ulici.



A bolo pre nás zaujímavé, že ľudia to aj kupujú, je bežné, že si kúpite
hajzlák na ulici od starenky aj keď v obchode za rohom stojí polovicu.
Myslíme si, že je to istá forma kolaborácie, ktorá tam medzi ľuďmi funguje.
Na Slovensku by sme takto ťažko pochodili...



Pozorovali sme aj ďaľšie rozpory, najmä vo vzťahu domácich voči nám ako turistom.

Na jednej strane sú to hrdí potomkovia indiánskych civilizácií tvrdohlavo sa
držiaci svojich zvykov, na druhej strane sú zároveň ortodoxnými kresťanmi,
často krát silnejšie dodržujú zvyky ako samotní európania, ktorí kresťanstvo
priniesli a ktorých oni radi nemajú za to, čo im počas storočí spravili.

Na jednej strane pozerajú americké filmy a ochotne preberajú západnú konzumnú
kultúru, ktorá im vôbec nie je vlastná, na druhej strane keď vidia jediných
predstaviteľov tejto kultúry - západných turistov, pozerajú sa skôr
neprívetivo a často pokrikujú.



A ešte toto, by default, sú veľmi nevrlí, a chcú výžmýkať každý dolár,
akonáhle si ale ku hociktorému z nich vytvoríte čo i len trošku bližší vzťah,
sú to tí najsrdečnejší a najhostinnejší ľudia, akých môžte stretnúť.

Ach tie protiklady... ťažko sa v tom vyznať.

*****


V Lime sma strávili 2 celé dni a stačilo.
1. Desiatky kilometrov na každú stranu od centra mesta sa rozprestierajú
favely. Žiadna voda, žiadna elektrika, žiadna hygiena. Smutný pohľad.
2. Kooooopec ľudí.
3. Klasické veľkomestské zápchy, smog, špina.

Pekná štvrť Miraflores a vcelku príjemná Barranco kde sme spali u dvoch milých nemcov.
Toť vsjo, dovidenia. Ale zase bez toho sa nedá, mestá treba vidieť.

Bus smerom Cusco. Brrr, zimomriavky po chrbte, bájne mesto inkov tras sa.

Ešte drobný peruánsky logistický problém:
V Perú nemajú autobusové stanice. Autobusy ochádzajú zo sídla prepravnej
spoločnosti, ktorých je v peru niekoľko tuctov. Každá má inak odchody,
trasy, ceny a služby. Porovnať si odchody a ceny znamená niekoľkohodinové
dobrodružstvo :((

Ale nakoniec sme to dali.

Nastal iný problém. Perú sa v tom čase nachádzalo v generálnom celokrajinnom
štrajkovom stave. Tisíce ľudí blokovali cesty a všetko bežné fungovanie krajiny.

Ich prezident Alan García predal veľké rozlohy pralesov americkým ťažobným
korporáciam. Indiáni z amazónie sa začali búriť. 2 mŕtvi policajti. Vyše 70
mŕtvych indiánov. Vládna propaganda proti ľudu. Veľký štrajk.

Náš autobus na pol ceste zastavil a nepustili ho ďalej. Naštastie sa to po
pár hodinách umúdrilo a pohli sme sa. V Cuscu sme sa zložili do hotela, nenašli
sme gauč. Ale na druhý deň si Dominika spomenula (hlavička), že jeden týpek
z Chimbote nám povedal, že žije v Cuscu. Vraj nech dojdeme.

Najlepší človek. Bývali sme u neho v najturistickejšom meste na svete týždeň
úplne mimo akéhokoľvek turizmu, s kúpeľňou aj kuchyňou a ešte nás pobral na
parádne miestne špecialitky, ako miestny sobotný market.


spolu s nami u neho bývali ešte dvaja zlatí argentínci

Tak sme si poobzerali Cusco, klasické inkské pamiatky sme vynechali kôli
nehoráznej cene za vstupné, boli sme v Pisacu v posvätnom Inkskom údoli
Valle Sagrado, na tradičnom nedeľnom markete a podobne.


atmosféra nedeľného marketu sa ťažko dá opísať, tento bol najútulnejší zo všetkých

Potrebovali sme sa po intenzívnom presúvaní trošku na jednom mieste zregerovať.
Varili sme si v kuchynke dobroty a oddychovali pár dní.

Vlak z Cusca rovno na Machu Picchu za $100 si odpustíme. Ani Inca trail,
ktorý je prechodný iba so sprievodcom za $300 nejdeme. Horami dolami a pešo
kolajnicami sa dostaneme do Aguas Calientes - dedinky existujúcej
iba ako záchytné stredisko turistov.

Po ceste stretávame fajn nemeckých pankáčov, ktorý sa pri vstupe do tohto
národného parku podpisujú ako slováci, he :)

Nemáme dosť prachov na vstupenky a študentské nám nechcú predať.
Padá rozhodnutie ojebať to. V hosteli rovno oproti našej izbe bývajú típci,
ktorí predošlú noc boli na MP na čierno, pri veľkom brku nám vysvetlujú
čo a ako.




O 3 ráno vyrážame, stúpame kľukatou cestou (obrázok !) a v poslednej tretine
cez džunglu. Svieti mesiac. Pripojili sme sa k dvom brazilcom. Poznajú cestu.

Ocitáme sa dnu. Je to väčšie, ako sa zdá. Obrovské. Tajomné, čarovné.
Pomaly vychádza slnko. Schováme sa v jednom malom domčeku a čakáme na prvých turistov. Medzi nich za zamiešame.

Slnko vyšlo ponad vrcholky hôr a osvietilo zasnežené vrcholky hôr oproti.

Zamiešali sme sa medzi turistov.



vrcholové foto 1


vrcholové foto 2 :D


po ceste naspäť sme sa asi za 40 korún okúpali v najluxusnejších termálnych
kúpeľoch s najluxusnejším výhľadom na hory.

V Cuscu sme sa zdržali ešte noc a šli smer Puno. Lago Titicaca.

Vedeli sme, že sú na cestách stále problémy, vlastne sme aj v Cuscu zažili
demonštrácie, a páčilo sa nám, ako ľudia držia pokope, aj keď týchto tu v
horách nemusí džungla zaujímať. Máme sa čo učit.

Ale dúfali sme, že autobus prejde do Puna bez problémov. Kúpili sme lístky
a hneď sme v buse zaspali. Nie je to dlhá cesta.

Ak zrovna niekto neblokuje prejazd. Zobudili nás a vraj musíme prejsť
pár kilometrov pešo cez blokádu a tam nás bude čakať druhý aubotus.

Šlapeme 3 hodiny a nikto nič nevie, nikde nikto, iba číra hviezdna obloha.
Dôjdeme do malého mestečka. Nikde nikto, žiaden autobus. Naši spolucestujúci
sú riadne nasratí. Šiel som sa pozrieť do jedinej uličky, kde bolo badať
aktivitu domácich. Bolo tam nákladné auto. Spýtal som sa. Naložili nás
asi 30 na korbu a oviezli asi 30 km. Strašná kosa bola v tú noc.

V jednom bode nás vyložili a do východu slnka sme opäť šlapali. Dedina Sicuaní.
Na jej druhej strane je autobus našej spoločnosti. Keď prechádzame cez poslednú veľkú blokádu z kameňov, dav na nás pokrikuje a dobre že nás pustí...
Kým sa ale náš autobus rozhodne odísť, blokáda sa posunie ZA autobus a tak
sme znova bez šance.



Ideme ďalej pešo. Prejdeme poslednú barikádu a odchytáme spolu s novými kamošmi
spolucestujúcimi collectivo.

Snažili sme sa dostať z prepravnej spoločnosti prachy, spolu sme tam spravili
riadny bordel, no nepomohlo. Srať ich, podvodníkov. Spíme u Couchsurfera v Pune,
na druhý deň ideme pozrieť plávajúce ostrovy na jazere Titicaca a deň na to
znechutení z celej tejto okrádačskej krajiny odchádzame na hranicu s Bolíviou.





Celková atmosféra v Peru bola skôr nepríjemná ako príjemná, zato jednotlivé
zážitky boli extrémne silné. Opäť tie protiklady. Po odchode z tejto krajiny
sme mali pocit, že už nikdy sa tam nechceme vrátiť, že čo stojí za to sme videli
a nič viac nestojí za to opäť zažívať tie hnusné situácie s hnusnými ľuďmi.

Myslím, že obaja máme dnes po pár mesiacoch iný pocit a vieme si predstaviť
vrátiť sa do tejto krajiny, a vieme celkom aj kam, a prečo.
Keď človek vie do čoho ide a je na s tým zmierený, je to predsa len jednoduchšie.

Naše skúsenosti potvrdila aj väčšina ostatných ľudí, čo sme stretli.

Bolívia je autentickejšia krajina a ľudia sú srdečnejší, povedali.
A tak aj bolo. O tom niekedy nabudúce...