Sira al-Mustaqim :: Remember, remember, the velvet November


node:	Sira al-Mustaqim
template:	3
parent:	Zornica
owner:	al-caid
viewed by:
created:	23.09.2009 - 08:37:58
updated:	23.09.2009 - 08:43:47

cwbe coordinatez:
4684483
4919644

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Guide us in the right path; the path of those whom You blessed; not of those who have deserved wrath, nor of the strayers (al-Fateha, 6-7)

046844830491964405653004

1.Chawáridž
pojem v Koráne; súra at-Tawba; fitna; legitimita; anarchizmus

2.Ribát
definícia; rozmach ríše; al-´awásim; následnícke štáty; osobný džihád

3.Afrándž
pocit ohrozenia; rozmach ší´e; Sulamí; povinnosti vládcov; limity hnutia

4.Ghází
mongolská invázia; Ibn Tajmíja; Mahmúd Gaznawí; Osman Ghází; Timur Lenk

5.Wahhábíja
postimperiálny vývoj; arabský nacionalizmus; Ibn ´Abd al-Wahháb; Moslimské Bratstvo; bin Ládin

6.Hizballáh
ši´ítsky džihád; ´ašura; Safawovci; revolúcie; porovnanie s Wahhábijou

7.Džihád an-Nafs
hadíth; kritika; Ghazálí; podložiteľnosť; teória a prax

046844830491964405424492

Mu’tazila (arab. معتزلة) je teologicko-filozofický smer sunnitského islamu. Školu myslenia založili Wásil ibn Atá’ (zomrel r.748) a jeho nasledovník Amr ibn Ubajd (z.762). Wásil bol žiakom Hasana al-Basrího, ktorý viedol jednu z prvých teologických škôl v Basre. Traduje sa, že Wásil sa s Hasanovym krúžkom rozišiel v otázke moslimov, ktorí sa previnili ťažkým hriechom. V islame prevládali dva opačné názory: cháridžovci hlásali, že ťažkým hriechom sa moslim automaticky stáva neveriacim (káfir), zatrateným Bohom aj ostatnými veriacimi (mu'min); podľa murdži'tov naproti tomu veriacim ostáva aj po hriechu, pričom len Boh ho môže rozsúdiť. Wásil vyhlásil, že hriešnik veriacim ostáva (a teda súčasťou komunity ako moslim), no stáva sa skazeným (fásiq), a teda bude za hriech súdený Bohom. S týmto ale Hasan nesúhlasil, a okomentoval to lakonicky: "opustil nás" (i’tazala anná), z čoho sa potom aj odvodil názov školy - mu’tazila, "separatisti"[1].

Sami mu’tazilovci sa nazývali ľuďmi jednoty a spravodlivosti (ahl at-tawhíd wa'l-’adl), čo odrážalo princípy ich učenia[2]:

at-tawhíd - "jednota"; Boh je jediný a jedinečný. Korán[3] spomína, že Boh koná vďaka svojej moci či pozná vďaka poznaniu, teda vlastnostiam (sifát) ktoré existujú večne. Podľa mu’tazilovcov by ale tým pádom existovali viaceré večné entity: Boh, jeho poznanie, jeho moc a pod.; kvôli tomu zaviedli formuláciu, že Boh pozná všetko či koná vďaka svojej vlastnej podstate. Aš’arí túto doktrínu nazýva ta'til, "ošklbanie", keďže z Boha sú sňaté všetky vlastnosti; najdôslednejšie ju rozvinul práve jeho učiteľ Abú ’Alí al-Džubba'i (z.915)[4]. Boh je chápaný ako dokonale transcendentný a neprirovnateľný k čomukoľvek vo svete. Z tohto dôvodu tiež učili, že Korán je stvorený Bohom, a nejde o jeho večnú reč. Presadzoval to napr.Ibráhím an-Nazzám (z.845)[5] a Thumáma ibn Ašras (z.828), ktorý to dokonca presadil u kalifa al-Ma'múna ako podmienku získavania úradov[6].

al-’adl - "spravodlivosť"; Boh je spravodlivý k ľuďom. Išlo o postoj k debate o slobodnej vôli, presnejšie k moci (qadar), ktorú ľuďom Boh dáva, aby mohli byť sami tvorcami svojich činov. Podobne ako v otázkach božích vlastností a hriešnych moslimov, aj tu máme dva hlavné názory v opozícii. Džabristi zastávali názor Džahma ibn Safwána, Wásilovho súčasníka, ktorý hlásal, že strojcom našich činov je Boh, pričom my sa s tým môžeme zmieriť, alebo nie. V tom prípade by ale, podľa mu’tazilovcov, nebolo spravodlivé, keby Boh súdil ľudí za činy, ktoré sám stvoril. Pripájajú sa teda k názoru Ma’bada al-Džuháního (z.699), podľa ktorého má človek plnú moc nad svojimi činmi[7]. Bagdadskí mu’tazilovci, ako spomínaný Thumáma či Bišr al-Mu'tamir (z.823) boli menej radikálni: podľa nich človek koná len bezprostredný čin, strojcom udalostí týmto činom spôsobenými (tawallud) je Boh[8].

al-wa’d wa'l-wa’id - "prísľub a varovanie"; Božia spravodlivosť vychádza z toho, čo povedal v Koráne. Mu’tazilovci verili, že Boh nemôže porušiť svoje sľuby, ktoré dal svojim verným. Tí "dobrí" a pokorní dostanú odmenu (thawáb) a náhradu za odriekanie (’iwád), no tí "lepší" budú odmenení milosťou (tafaddul) navyše. Kto ale svoje hriechy neľutuje, bude potrestaný (’iqáb)[9]. Išlo v podstate o debatu o Božej všemohúcnosti; či by mohol Boh niečo takéto sľúbiť, a potom trebárs "zlého" odmeniť a "dobrého" naopak poslať do pekla. Niektorí mu’tazilovci verili, že to od podstaty v Bohu nieje možné, ako napríklad Dža’far al-Iskafí (z.854)[10]; iní, ako napr.Thumáma hovorili, že to závisí od toho, či Boha, resp.Jeho prikázania poznajú[11]. Na druhej strane, Džubba'i to interpretoval ako povinnosť, zistiť si o Bohu veci sám.

al-manzila bajna'l-manzilatajni - "medzistupeň"; ide v podstate o pôvodnú Wásilovu myšlienku, ktorou chcel rozriešiť spor cháridžovcov a murdži'tov.

al-amr bi'l-ma’ruf wa'l-nahí ’an al-munkar - "presadzovať dobro a zakazovať zlo"; každý človek je povinný presadzovať dobro a zakazovať zlo zo všetkých síl[12]. Táto debata vzišla z problému, kto by bol vhodným kandidátom na Imáma, vodcu moslimskej komunity. Podľa väčšiny mu’tazilovcov bola práve táto zodpovednosť hlavným kritériom, podľa ktorého mal byť Imám volený či uznávaný; naproti tomu väčšina ši’itov uznávala len potomkov ’Alího a Mohamedovej dcéry Fátimy. Všeobecne síce mu’tazilovci stanovili normy na posúdenie Imáma, no popritom zastávali tiež názor, že ’Alí, vybraný Mohamedom samotným, ich spĺňal lepšie ako jeho politickí súperi.

Ako teologické hnutie zosilneli najmä v prvej polovici 9.storočia, pričom od začiatku sa snažili potláčať iné teologické smery. Debata o článkoch viery, kalám, napokon natoľko charakterizuje ďalší vývoj moslimskej teológie, že sa stala pre ňu synonymom. Škola mala zhruba od začiatku 9.storočia dve centrá. V Bagdade myšlienky rozvíjali Bišr al-Mu'tamir, Thumáma a neskôr askéta al-Murdár (z.840) a jeho žiaci Dža’far al-Harb (z.850) a Dža’far al-Iskafí. Riešili hlavne otázky Imámátu, no známi boli vďaka predstave, že veci sú nepretržite stvárané Bohom, ktorý je imanentný v každom prírodnom fenoméne[13]. Neskorší bagdadskí mu’tazilovci, Abú'l-Husajn al-Chajját (z.912) a Abú'l-Qásim al-Ka'bí (z.931) týmto ovplyvnili aj pôvodnú školu v Basre, ktorú rozvinuli najmä Abú'l-Hudhajl al-’Alláf (z.845), Nazzám a Mu’ammar ibn ’Abbád (z.830). Tí považovali Boha za transcendentného stvoriteľa, ktorý stvorí svet aj s prirodzenými zákonitosťami, podľa ktorých funguje ďalej[14].

Mnohé myšlienky mu’tazilovcov presiahli rámec záujmu predchádzajúcich teologických škôl. Zaoberali sa aj čisto filozofickými a tiež takpovediac prírodovednými témami. Veľa textov na tieto témy sa zachovalo od Nazzámovho žiaka Abú ’Uthmána al-Džáhiza (z.869) a tiež od Chajjáta v jeho knihe al-Intisár. Aj z týchto dôvodov boli neskôr ostro kritizovaní tradicionalistickými teológmi Aš’arím a Máturídím a neskôr sa pojem "mu’tazilita" používal skôr vo zmysle voľnomyšlienkára[15].

[upraviť] Referencie

1. ↑ http://www.archive.org/stream/moslemschismssec01alba/moslemschismssec01alba_djvu.txt s.34
2. ↑ Abú'l-Husajn al-Chajját: Kitáb al-Intisár, ed.1925; s.126
3. ↑ napr. 2:20,2:29
4. ↑ http://www.aboutquran.com/ba/bio/mutazila/mt_jubbai.htm
5. ↑ http://www.archive.org/stream/moslemschismssec01alba/moslemschismssec01alba_djvu.txt s.138
6. ↑ A.Tritton: Muslim Theology, London: Royal Asiatic Society, 1947; s.99
7. ↑ Tritton 1947; s.54
8. ↑ Shahrastani: Muslim Sects and Schools, prekl.A.K London: Kegan Paul, 1984
9. ↑ Sharastani 1984; s.42
10. ↑ Shahrastani 1984; s.53
11. ↑ Shahrastani 1984; s.61
12. ↑ Tritton 1947; s.82
13. ↑ Tritton 1947; s.95
14. ↑ Tritton 1947; s.89-92
15. ↑ http://www.muslimphilosophy.com/ik/Muqaddimah/Chapter6/Ch_6_14.htm

046844830491964404941758

5 Keď kráľ Dávid zišiel až po Bachurím, práve odtiaľ vyšiel muž menom Šimeí, syn Gérov, z čeľade Saulovho domu, ktorý idúcky stále klial. 6 Hádzal kamene do Dávida, aj do všetkých služobníkov kráľa Dávida, hoci všetok ľud a všetci bojovníci šli po jeho pravej a ľavej strane.

7 Šimeí hovoril takto, keď ho preklínal: Choď preč, choď preč, ty krvilačný a naničhodný človek! 8 Hospodin uvalil na teba všetku krv domu Saulovho, namiesto ktorého si sa stal kráľom. Atak Hospodin dal kráľovstvo do rúk tvojmu synovi Absolónovi. Hľa, ty si teraz vo svojom nešťastí, lebo si krvilačným človekom. 9 Nato Cerújin syn Abíšaj povedal kráľovi: Prečo má tento zdochnutý pes preklínať môjho pána a kráľa? Idem a odtnem mu hlavu. 10 Nato kráľ povedal: Čo mňa a vás do toho, synovia Cerúje? Nech si preklína: lebo ak mu Hospodin rozkázal preklínať Dávida, kto mu môže povedať: Prečo tak robíš? 11 Ďalej hovoril Dávid Abíšajovi a všetkým svojim služobníkom: Keď môj syn, ktorý vyšiel z môjho života, mi siaha na život, o čo viac teraz tento Benjamínec! Dajte mu pokoj, nech preklína, veď mu to rozkázal Hospodin! 12 Azda vzhliadne Hospodin na moju tieseň a odplatí mi dobrým za jeho dnešné preklínanie.

13 Vtedy šiel Dávid so svojimi mužmi cestou ďalej. Šimeí šiel opodiaľ neho po úbočí vrchu. Idúcky stále preklínal, hádzal doňho kamene a víril prach. 14 Konečne kráľ i všetok ľud unavení prišli k Jordánu a tam si odpočinuli.

046844830491964404919623

A sigh passed around the circle.
Paul felt the diminishment of his self as he advanced into the center of the circle. It was as though he lost a fragment of himself and sought it here. He bent over the mound of belongings, lifted out the baliset. A string twanged softly as it struck against something in the pile.
"I was a friend of Jamis," Paul whispered.
He felt tears burning his eyes, forced more volume into his voice. "Jamis taught me . . . that . . . when you kill . . . you pay for it. I wish I'd known Jamis better."
Blindly, he groped his way back to his place in the circle, sank to the rock floor.
A voice hissed: "He sheds tears!"
It was taken up around the ring: "Usul gives moisture to the dead!"
He felt fingers touch his damp cheek, heard the awed whispers.
Jessica, hearing the voices, felt the depth of the experience, realized what terrible inhibitions there must be against shedding tears. She focused on the words: "He gives moisture to the dead." It was a gift to the shadow world--tears. They would be sacred beyond a doubt.
Nothing on this planet had so forcefully hammered into her the ultimate value of water. Not the water-sellers, not the dried skins of the natives, not stillsuits or the rules of water discipline. Here there was a substance more precious than all others--it was life itself and entwined all around with symbolism and ritual.
Water.

04684483049196440491962304988426

"There's an internally recognized beauty of motion and balance on any man-healthy planet," Kynes said. "You see in this beauty a dynamic stabilizing effect essential to all life. Its aim is simple; to maintain and produce coordinated patterns of greater and greater diversity. Life improves the closed system's capacity to sustain life. Life -- all life -- is in the service of life. Necessary nutrients are made available to life by life in greater and greater richness as the diversity of life increases. The entire landscape comes alive, filled with relationships and relationships within relationships."

...

"The thing the ecologically illiterate don't realize about an ecosystem," Kynes said, "is that it's a system. A system! A system maintains a certain fluid stability that can be destroyed by a misstep in just one niche. A system has order, a flowing from point to point. If something dams that flow, order collapses. The untrained might miss that collapse until it was too late. That's why the highest function of ecology is the understanding of consequences."

04684483049196440491962304985306

And he thought then about the Guild -- the force that had specialized for so long that it had become a parasite, unable to exist independently of the life upon which it fed. They had never dared grasp the sword . . . and now they could not grasp it. They might have taken Arrakis when they realized the error of specializing on the melange awareness-spectrum narcotic for their navigators. They could have done this, lived their glorious day and died. Instead, they'd existed from moment to moment, hoping the seas in which they swam might produce a new host when the old one died.
The Guild navigators, gifted with limited prescience, had made the fatal decision: they'd chosen always the clear, safe course that leads ever downward into stagnation.

04684483049196440491962304970421

You cannot avoid the interplay of politics within an orthodox religion. This power struggle permeates the training, educating and disciplining of the orthodox community. Because of this pressure, the leaders of such a community inevitably must face that ultimate internal question: to succumb to complete opportunism as the price of maintaining their rule, or risk sacrificing themselves for the sake of the orthodox ethic.

-from "Muad'Dib: The Religious Issues" by the Princess Irulan