​Zdá sa, že myšlienka džihádu ako svätej vojny nebola potrebná v čase výbojov, ale skôr v čase, keď sa kalifát začal zvnútra rozkladať. Ako v ňom silnel vplyv nemoslimov alebo menšinových siekt, stúpal aj pocit ohrozenia, ktorý viedol k radikálnym názorom.

Historicky, dá sa povedať, že sú dva rôzne spôsoby, ako masy vnímajú ohrozenie. Ten prvý je viac-menej kultúrny, skôr útočný a paranoický. Vo svojej štúdii nacionalizmu Hobsbawm spomína (s.127) zaujímavý úkaz. Francúzski pravicoví politici 80.rokov 19.storočia nezvykli apelovať na "rodinné hodnoty", "poriadok" a podobné veci, ale skôr na "hrozby". V tomto období, zhruba desať rokov od poslednej vojny a tridsať pred ďalšou. "Hrozbu" predstavovali pre nich robotníci, imigranti, židia, kapitalisti - zhruba teda všetky vrstvy nespadajúcej do strednej meštianskej vrstvy. Kedysi liberálny "tretí stav" sa zmenil na hlavný zdroj šovinistických nálad. Ohrozenie vtedy nebolo reálne, no pre radikálneho pravičiara bolo nutné nejaké vytvoriť, aby udržal voličov na svojej strane. Malo ísť o "kultúrne" hrozby, narúšajúce spoločnosť zvnútra. Keďže ohrozenie nebolo tak citeľné, išlo o dlhodobý proces.

​Potom sú tu ohrozenia reálne. Tento pocit je spontánny, skôr obranný a hlavne reakčný. Človek v podstate už nie je v ohrození, keďže katastrofa nastala; napriek tomu dostáva strach, lebo stojí zoči-voči realite problému. Aj keď sa ho priamo, osobne, nemusí týkať. Následkom býva skôr prudká​ ako postupná radikalizácia, ako napríklad v prípade útokov z 11.9.2001 alebo, naopak​, po invázii Spojencov do Iraku. V prípade stredovekého kalifátu to mohla byť podobná invázia, zhodou okolností väčšinou z Francúzska. Kvôli vedúcim osobnostiam prvej výpravy, ako aj vôbec väčšine zúčastnených bojovníkov, bolo bežným označením križiakov (a katolíkov vôbec) al-afrándž, "Frankovia".

No vráťme sa o pár storočí naspäť. V akej situácii mohol byť kalifát za kalifa Hárúna, keď sa začala u sunnitov šíriť idea bojového džihádu? Podobne ako u Hobsbawmovych Francúzov akási "stredná vrstva" právnikov a zemanov definovala kultúrne "hrozby" pre islam. V tomto období sa zjavilo hnutie mu´tazila, ktoré pôvodne presadzovalo výklad učení na filozofickom základe. Ich teológia mala byť racionálnym podkladom pre právne závery. Za al-Ma'múna pritom začali považovať konkurenčné teologické hnutia za sekty, ideologicky narúšajúce právny poriadok ríše. Thumáma ibn Ašras, dvorný teológ al-Ma'múna, vo svojej dobe dokonca vyhlásil, že Mekka, Medína, Basra a Kúfa sú územím modlárstva (dár aš-širk; Van Ess texty XIX 13,14)​. Keď jeho kolega Bišr al-Mu'tamir​ vyhlásil, že Boh má schopnosť spôsobiť, aby neveriaci uveril, vyhlásil ho za heretika (Van Ess XVII 28,35). Vrcholom bola mihna, ​kontrolný orgán zavedený al-Ma'múnom, ktorý zabezpečoval, aby právnické pozície v ríši dostávali​ len ľudia ktorí súhlasia s názorom, že Korán bol stvorený. Tí, čo sa stavali proti, boli umlčaní podľa štýlu inkvizície z 15.storočia. Jedným z perzekuovaných​ bol aj Ahmed ibn Hanbal​, zakladateľ jednej z najvplyvnejších právnych škôl v islame vôbec.

Pritom v tomto období kalifát vôbec v ohrození nebol. Džihád predstavovaný Hárúnovymi nájazdami bol strategicky prázdny, aj keď psychologicky účinný. Bolo to majestátne, ukazujúce moc ríše. Po Hárúnovej smrti si síce musel al-Ma'mún moc od bratov vybojovať (ako to v stredoveku bývalo bežné), no predsa len aj jeho vláda bola ešte obdobím kultúrneho a vedeckého rozmachu. Cenzúra a radikalizácia síce nemali efekt na úpadok jeho titulu neskôr - za tým stáli skôr otrockí vojaci a samostatné spoločenstvá ribátov, ako sme videli v predchádzajúcom príspevku - no ​mali ničivý dopad na islam ako celok​ Štát nebol napokon rozbitý názormi, ako to mu´taziliti očakávali, žiadnou Kúfou či Basrou. Mihna sa ukázala ako úplne zbytočná komplikácia, znepriateľujúca kalifovi všetkých teológov okrem mu´tazily. Aj tú pre zmenu stratil al-Mutawakkil zrušením mihny r.850.

V podstate až o storočie neskôr vznikli militantné skupiny, ktoré si z teologických rozdielov spravili vlajky.​ V 10.storočí vznikol paralelný kalifát v Tunisku, ktorý založil ´Ubajdalláh​ al-Mahdí​. Išlo o ši´ítske hnutie, sám ´Ubajdalláh sa vyhlásil za potomka ´Ismá´íla, siedmeho imáma po ´Alím.​ Otrockú "stráž" kalifa​ vyhnal r.934 ´Alí ibn Búja​, ďalší ši´íta​, ktorý sa stal faktickým​ vládcom v Iraku a Iráne, "emirom emirov" a perzským cisárom. Tým pádom obrovské územia s prevažne ne-ši´ítskym obyvateľstvom sa dostali do područia menšinových dynastií. K​alifát, už dosť zdiskreditovaný v očiach väčšiny teológov spoluprácou s mu´tazilitmi, pre nich teraz​ padol úplne, keď prijal nadvládu ši´ítov. Práve na ideologickej podpore hlavnej anti-mu´tazilitskej školy, aš´arijje, ​založili svoju moc Seldžuci, ktorí centrum kalifátu dobyli v 11.storočí.

I​dea džihádu v tomto ​kontexte ​nemala miesto. Ostávala individualistickou, ako ju definovali Ibn al-Mubárak a hnutie ribátov. Vnútorných rozporov na islamskej scéne bolo toľko, že rozmach kresťanských mocností v Španielsku, na Sicílii a dokonca v Sýrii​ ostával takmer nepovšimutý​. V tom ale r.1099​ prišla krížová výprava do Jeruzalema. Vtedy sa objavil ´Alí ibn Táhir as-Sulamí, ktorého Kniha džihádu ostro kritizuje nečinnosť moslimských vládcov. V duchu vtedajšieho chápania (viď napr.Hourani​ho vysvetlenie), Sulamí zjednocuje interpretácie moralistické (že Boh tresce moslimov za ich hriechy)​ a pragmatické (že kresťania víťazia vďaka nedbanlivosti svojich moslimských protivníkov). Podobne ako u Ibn al-Mubáraka, nezaujíma ho vôbec, či vládca je spravodlivý alebo legitímny, čo tak kedysi dráždilo cháridžitov a ši´ítov. Samotný fakt, že niekto má moc, prostriedky k vedeniu vojny na obranu moslimov, ho robí povinným spolupracovať. Vzájomné spory moslimských sultánov dokonca prirovnáva k predislamským beduínom, ktorí už vtedy sa pri útoku cudzích vedeli spojiť a agresorov zastaviť. Sulamí napokon nie je pesimista, verí, že "Frankovia" doplatia na taktické problémy ako zásobovanie či nedostatok jazdy. Hlavný problém ale vidí v chybe vládcov, ktorým sa bojovať s križiakmi nechce.

Podobný názor mal aj jeho súčasník Abú Hamíd al-Ghazálí. V tom čase asi najuznávanejší teológ, mimochodom pôsobiaci na seldžuckej akadémii v Nišápure, ktorú som spomenul v jednom z predošlých článkov, podobným spôsobom sa snažil definovať džihád ako štátnickú povinnosť, nezávislú od inštitúcie imáma. Jeho pohľad bol skôr regionálny: keď bola napadnutá Sýria, bolo predovšetkým úlohou sýrskych veľmožov, aby sa ubránili. Povinnosť bolo zozbierať potrebné množstvo bojovníkov. Samotnú potrebu pritom definujú okolnosti bitky, ktorá bola jediným možným meradlom toho, či sa panovník snažil dostatočne. Každopádne Ghazálí nebol militantom. Jeho prioritou nebol džihád politický, vojenský, ale najmä osobný, v jeho vlastných slovách duševný.​ Najťažšia jeho snaha bola boj s vlastnými vášňami, v duchu s koránovým​ obrazom človeka, čo si z vášní vytvoril svojho boha (Q 25:43).​ K tomuto typu džihádu sa dostaneme neskôr; na teologickej scéne prebiehala táto debata naďalej, zhruba súbežne s politickou interpretáciou pojmu.​ Ghazálí ako právnik potreboval určiť normu ("dostatočný počet vojakov"), no bol si vedomý, že norma pre spoločnosť nevystihuje morálny zákon v duši.

Ohrozenie bolo v momente, keď sa Sulamí a Ghazálí vyjadrili k ideji džihádu už reálne. Teda vlastne "katastrofa" prebiehala. Kalifát, rozbitý súbojom ši´ítskych a sunnitských veľmožov, musel čeliť križiakom v Sýrii, ktorých výprava ďaleko presiahla rozmery tých, ktoré sa dovtedy podarilo zorganizovať Arabom. Predstava nejakej kultúrnej "prestíže" ale pasuje skôr do Hárúnových čias na jeho dvore, alebo čias Francúzska na konci 19.storočia. V prípade daných teológov išlo o vzdelaných a zcestovaných mužov, ktorí mali nejakú predstavu o moslimskej umme, komunite presahujúcej polomýtického báťušku kalifa, rozprestierajúcej sa po celom svete. Bolo by omylom myslieť si, že pocit ohrozenia a nutnosti džihádu bol v masách; mali ho vzdelanci, ktorí o vojnách s kresťanmi vedeli, a tiež tí vládcovia, ku ktorým sa dostali. Preto aj mobilizácia džihádu ako antikrižiackeho hnutia bola pomalá a obmedzená len na niektoré územia. Ako napokon aj Hrochovci pekne vykreslili, mnohé križiacke štáty sa pustili do vojen medzi sebou, spájajúc sa s moslimskými emirmi do ľubovôle.

Oveľa významnejším a silnejším momentom, mobilizujúcim širší moslimský svet, bola mongolská invázia do Iraku a Sýrie o poldruha storočia neskôr. Keďže tá uštedrila ranu z milosti samotnému kalifátu, panovníci mohli ašpirovať na jeho následníctvo. Až vtedy sa mal bojový džihád stať politickou témou číslou jeden.