Princípy klasického liberalizmu

Počiatočný bod liberalizmu, od ktorého sa vychádza pri rozvíjaní ďalšej argumentácie, je jednotlivec. Na spoločnosť sa potom nahliada ako na atomizovanú, determinovanú rozmanitosťou jedincov. Individualita je primárna. To následne implikuje pluralitu názorov.
Individualita a pluralita by nebola dobre možná bez hodnotovej opory. Sloboda je bázou usporiadania spoločnosti.
Aby bola spoločnosť vôbec možná, táto hodnota musí mať svoj pojmový a následne normatívny rámec. Inak povedané, sloboda jednotlivca má svoje hranice. Otázka obmedzenia slobody a hranice do akej miery môže spoločnosť, ergo štát do nej zasahovať, je pre liberalizmus paradoxne esenciálna.

Mill, otec liberalizmu, v poslednej časti pojednania O slobode, zhŕňa dve maximy, z ktorých celé klasické liberalistické dielo vychádza :

1.Spoločnosť neberie jednotlivca na zodpovednosť za jeho činy, pokým sa netýkajú záujmov nijakej inej osoby, ale len jeho samého. Jedinými opatreniami, ktorými spoločnosť môže oprávnene vyjadriť svoju neľúbosť alebo nesúhlas s jeho správaním, sú rady, pokyny, presviedčanie, alebo to, že sa mu ostatní, ak také niečo považujú za nevyhnutné pre svoje vlastné dobro, budú vyhýbať.

2.Za činy, ktoré sú z hľadiska záujmov iných škodlivé, je jednotlivec braný na zodpovednosť a možno ho podrobiť spoločenskému alebo zákonnému trestu, ak spoločnosť mieni, že jeden alebo druhý trest je nevyhnutný na jej ochranu.

K týmto dvom maximám patrí aj Millov princíp slobody : Princíp slobody nemôže vyžadovať, aby človek mal slobodu stať sa neslobodným.

Aplikácia klasického liberalizmu na fajčenie v spoločných priestoroch

V spoločnosti je konsenzus, že fajčenie nielen môže spôsobiť, ale aj spôsobuje smrť. Fajčenie na verejných priestranstvách, podľa Millových maxím, je potom neprijateľné a spoločnosť môže normatívne obmedziť takéto konanie, dokonca ho sankcionovať a vymedziť ho do oblasti neslobody jednotlivca.

Ďalej, fajčenie možno považovať za natoľko iracionálne správanie, že už Millov princípu slobody implikuje jeho nezlučiteľnosť s liberalizmom. Sloboda nie je možná bez života.

Najčastejšie argumenty rádoby liberála-fajčiara o dovolenosti fajčenia v súkromnom podniku sú: 1.Majiteľ podniku rozhoduje. Nemusíš tam vstúpiť.

Otázka: Je skutočne súkromný podnik súkromným priestorom?

Vlastník podniku, napr. nebude vypúšťať do ovzdušia yperit. Jednak vie, že by stratil zákazníkov, jednak by jeho konanie bolo nelegálne. Rozdiel medzi umožnením fajčenia a vypúšťaním yperitu nie je v konsenzuálnom odmietnutí spoločnosťou, ale v legislatívnom nedostatku obmedzenia tohto zničujúceho správania. To už je iná otázka- otázka nedostatku demokracie.

Slobodne si môžem vybrať, či tam vstúpim, ale ak dopredu neviem, či je fajčiarsky a či nie, musím sa osobne presvedčiť.

Záver

Liberalizmus je nezlučiteľný s fajčením v spoločných priestoroch.
Pretože, ak je konsenzus spoločnosti o škodlivosti takéhoto fajčenia, možno ho zakázať a sankcionovať.
Nie je v súlade s princípom slobody.
Zákon o ochrane nefajčiarov s celoplošným zákazom v spoločných priestoroch je v súlade s liberalizmom.