1.

Vojsť do domu a zažnúť svetlo je tá najjednoduchšia vec na svete.
Stačí položiť ruku na vypínač, šťuknúť a je to.

Dinko hodil tašku do kresla na verande a začal z nej loviť kľúč.
Bolo desať hodín večer, na ulici poblikávali lampy, odniekiaľ sa vynorila čierna mačka a mesiac svietil ako bláznivý, ale Dinko si to nevšímal. Mal odreté kolená a natrhnuté tričko, pod pazuchou držal vyfučanú futbalovú loptu a mračil sa: zvonil a nikto neotváral. Nikdy nemal rád, keď ho namiesto teplej večere čakal prázdny opustený dom.



2.

Po dlhej úzkej zle osvetlenej chodbe, ktorá pripomínala ľadový tunel, sa pohybovali tri dlhé tene. Nehlučne sa kĺzali po stenách a otvárali jedny dvere za druhými.
Nikde však nenašli, čo hľadali, a tak pokračovali ďalej, bez jediného slova či povzdychu. Na zemi po nich zostávala čierna čmuha, zatiaľčo ich oranžovo modré oči svietili v šere ako reflektory.
Na konci chodby svetielkovali belasé dvere.
Upierali na ne pohľady, akoby ich chceli otvoriť bez jediného dotyku.
Napokon jeden z nich zaklopal.
Dvere sa pootvorili. Len trocha, trošička, aby sa dal cez ne prestrčiť prst. Opatrne do nich buchli rukou a otvorili dokorán.
Za dverami bola presne taká istá chodba, ako tá, po ktorej sem prišli. Akoby stáli pred obrovským zrkadlom.
Rozpačite pozreli jeden na druhého, potom pozreli na jednu chodbu, na druhú chodbu a na dvere, ktoré ich oddeľovali, a netušili, čo ďalej.
Z ničoho nič sa však chodba začala skracovať, približovala sa k nim ako deľová guľa a jeden z nich sa tak zľakol, že dvere rýchlo zabuchol.
Chvíľu načúvali, čo sa za dverami deje.
Nedialo sa nič.
Otvorili.
Vzduch za dverami sa vlnil ako záves. Chodba bola preč.
Jeden z nich pichol do priestoru a tmou prenikol lúč svetla.
Ten najodvážnejší z nich chytil lúč a potiahol zaň.
Niečo zazvonilo, priestor sa rozvlnil ako vodná hladina a pred nimi sa objavila miestnosť v tvare polmesiaca s vysokým stropom a presklenou stenou, pred ktorou stál obrovský drevený stôl.
Dlážka pod nimi sa pohla a oni sa pomaly viezli smerom k nemu, fascinovaní výhľadom z okna.
“Sme na najvyššom poschodí Empire State Building,” ozval sa z ničoho nič hlas z kresla. “New York, hlavné mesto Zeme, ako niektorí radi hovoria. Žlté taxíky, rozkvitnuté stromy v Central Parku a psy. A ľudia, samozrejme. Myslím, že ste o nich už počuli.”
Tri tiene fascinovane hľadeli dole, keď sa obraz pohol ako kaleidoskop, akoby bol vystavaný z malých kamienkov a plynule sa premenil na pohľad na celú planétu Zem. Celá miestnosť sa záhadne presídlila na obežnú dráhu Zeme a pomaly okolo nej krúžila.
“Sme tu ako sme sa dohodli,” povedal jeden z tieňov nesmelo.
“Nie ste,” napomenul ho prísne hlas. “Meškáte desať sekúnd.”
Trojica si vymenila rozpačité pohľady.
“Ale dnes budem veľkorysý, pretože dúfam, že mi prinášate dobré správy.”
“Tie najlepšie,” povedal jeden z nich a siahol do vrecka, ale druhý ho zastavil.
“Najskôr ale musíme vedieť, že naša dohoda platí.”
“Moje slovo platí vždy,” chladne povedal hlas. “Mojím slovom môžete pokojne platiť na druhej strane vesmíru. Myslel som, že to viete.”
“Samozrejme. O hodnote vášho slova nikto nepochybuje. Predsa len,…”
Muž v kresle luskol prstami a na stole sa objavil malý sklený pohárik s akousi čiernou masou vnútri.
Podišli k stolu a jeden po druhom, do pohára nazreli.
“V poriadku.”
Jeden z nich siahol do vrecka a otvoril dlaň. Ležal na nej pokrčený kockovaný papierik.
Muž v kresle sa pomaly otočil. S napätím čakali, že ho konečne uvidia, ale jeho tvár mu zakrývala zelená kapucňa, spod ktorej vyčnievali len bledé prísne pery a hranatá brada.
“Hm,” povedal. “Ste si istí, že TOTO je vec, pre ktorú som vás tam poslal?”
“Rovnica. Chceli ste rovnicu, priniesli sme rovnicu.”
Papierik sa skotúľal z dlane na stôl a muž si ho zvedavo obzeral.
“Napokon, prečo nie,” nahol sa a začal ho pomaly rozbaľovať. “Niektoré rovnice bývajú mimoriadne jednoduché. Povedal by som, triválne. Ako Newtonov zákon. Čakajú v krajine rovníc kým niekto nepríde a nevezme si ich ako zrelé ovocie. Málokto sa však do tej krajiny odváži ísť a ešte menej šťastlivcov tam niečo aj nájde, hoci strávia celý život medzi číslami. Ešteže existujú skratky ako je táto.”
Muž rozbalil papierik a uprene a dlho sa díval na čísla pokreslené čiernym atramentom uprostred zeleného štvorca. Jeho pery sa roztiahli do úsmevu, ale potom sa úsmev skrivil.
Zobral pohárik zo stola a vopchal si ho do vrecka.
“Tá vec patrí nám,” povedal jeden z návštevníkov nahnevane. “Svoju časť obchodu sme splnili. Mohli by ste dodržať svoje slovo a dať nám, čo nám patrí.”
“Skutočne?” muž sa nahol a oprel sa lakťami o stôl.
“Rovnica za zaváranú čiernu dieru, taká bola dohoda.”
“Rovnica za čiernu dieru,” zopakoval muž veľmi pomaly. “Ale aká rovnica?! Rovnica personálneho fabrikátora! Nič iné som od vás nechcel, len aby ste mi priniesli rovnicu personálneho fabrikátora, ktorá je v kancelárii na stole!”
“TOTO bolo v kancelárii na stole,” bránili sa návštevníci.
“Ak si dobre pamätám, vravel som vám o malom čiernom zošite, v ktorom by tá rovnica mala byť. Máte ho?”
“Ten zošit bol nanič. Taľafatky. Boli tam len čarbanice a nejaké hrozne dlhé čísla a obrázky. Keď ste rozprávali o rovniciach, hovorili ste o ich jednoduchej kráse... Toto je najjednoduchšia rovnica, akú sme tam našli. Musí to byť ona.”
Muž zovrel rukami operadlo stoličky. “Čarbanice.” Nadýchol sa, vydýchol.
“Mysleli sme, že teraz, keď máte toto…, “ ozval sa nesmelo jeden.
“Toto,” muž sa rozosmial divokým smiechom a otočil papierik smerom k nim, aby si ho mohli dobre pozrieť.
Na papieriku bolo:

/picture/


“Vy nemáte čo myslieť! To nie je vaša úloha vo vesmíre!” zahrmel a zo stropu spadlo trocha omietky.
Prestrašene pozreli na seba. Jeden z nich sa rozkašľal.
“Prineste mi ten zošit!”


3.

Dinkovi sa konečne podarilo odomknúť.
Nahnevane odkopol topánky a hmatkal rukou po stene, pretože si ani za svet nevedel zapamätať, kde je vypínač. Bol by odprisahal, že sa vypínač po stene naschvál pohybuje, ako elektrická medúza, aby ho nahneval, pretože to nebolo po prvýkrát, čo ho nevedel nájsť.
„Ktovie, prečo sa to volá vypínač, keď idem svetlo zapnúť,“ stihol si ešte pomyslieť, keď sa ozvalo: „Nezažínaj!“