1.

Vojsť do izby a zažnúť svetlo je tá najjednoduchšia vec na svete.
Aj keď je človek doma sám, všade je tma, a nepočuť vôbec nič, len kroky na parketách, aj vtedy sa to dá. Stačí položiť ruku na vypínač, šťuknúť a je to.
Dinko hodil tašku do kresla na verande a začal z nej loviť kľúč.
Bolo desať hodín večer, na ulici poblikávali lampy, zdiaľky sa ozývalo štekanie psov a mesiac svietil ako bláznivý, ale Dinko si to nevšímal. Mal odreté kolená a natrhnuté tričko, pod pazuchou držal vyfučanú futbalovú loptu a mračil sa - namiesto teplej večere, ktorú si celou cestou domov z ihriska predstavoval, ho čakal prázdny opustený dom.
Nahnevane odomkol a rukou hmatkal po stene, pretože si ani za svet nevedel zapamätať, kde je vypínač. Bol by odprisahal, že sa vypínač po stene naschvál pohybuje, ako elektrická medúza, aby ho nahneval, pretože to nebolo po prvýkrát, čo ho nevedel nájsť.
„Ktovie, prečo sa to volá vypínač, keď idem svetlo zapnúť,“ stihol si ešte pomyslieť, keď sa ozvalo: „Nezažínaj!“
Dinko zamrzol.
„Joža?“ spýtal sa neisto a znova položil ruku na vypínač.
Dúfal, že je to ona, a že sa každú chvíľu ozve jej smiech. Jozefína, jeho o päť rokov staršia sestra, si z neho rada takto strieľala, ak zrovna nebola v garáži a nehrala na gitare, alebo nečítala knižky na hojdačke v záhrade. Čo bolo takmer nonstop.
Dinko mal radšej komixy ako knižky a pokiaľ ide o gitary, tie mu boli už úplne ukradnuté. Dalo by sa dokonca povedať, že mal plné zuby všetkého, čo súviselo s hudbou. Po prvé: spieval hrozne falošne a po druhé, práve kvôli hudbe musel celé prázdniny trčať na dedine, zatiaľčo jeho rodičia cestovali s kapelou po festivaloch.
Vnútri v dome niečo buchlo a Dinko si uvedomil, že stojí ako tĺk v tmavom dome a rozmýšľa nad hlúposťami, zatiaľčo sa Joža na ňom smeje. Ruka mu znova skĺzla po vypínači.
„Nerob to,“ ozval sa hlas.
Dinkovi prebehli po chrbte zimomriavky. Toto veru nebola jeho sestra. Na chvíľu dokonca zapochyboval, či to bol vôbec ľudský hlas. Chcel zakričať a privolať pomoc, chcel zapnúť svetlo a postaviť sa tomu hlasu zoči voči, ale napokon sa rozhodol, že radšej nenápadne, ticho, vlastne čo najtichšie, zmizne na chodbe. V takej tme ho predsa nikto nemôže vidieť.
„Máte tu peknú tmu,“ povedal hlas, akoby mu čítal myšlienky. „Dobrá práca.“
„Hm,“ zmohol sa Dinko na chabú odpoveď a začal počítať, koľko krokov treba spraviť, aby sa dostal k vchodovým dverám.
„Aj tvoje komiksy sú dobré,“ dodal hlas a Dinko počul obracanie stránok. „Huff a Buff, ten sa mi páči najviac. Asi by som mal zasmiať, nie? Tak to vy, ľudia, predsa robíte.“
´Ak rýchlo zažnem a utečiem´, začal rozmýšľať Dinko, ale nič nevymyslel, pretože hlas sa znova ozval.
„Tvoj dedo priveľa rozpráva,“ zachrchľal a nebolo v ňom ani stopy po smiechu. „A to nie je dobre.“
Dinka prehltol a snažil sa predstierať, že je na podobných návštevníkov zvyknutý. Počul o kadejakých srandičkách, čo dedovi vyviedli žiaci, ktorí nedostal známku, akú chceli. Videl v astronomickom ústave dedových kolegov, čo sa so záhadným úsmevom pohybovali po chodbách, blázni so špeciálnym zmyslom pre humor. Celý deň premlčia a potom sa vlámu do cudzieho domu na šálku čaju, pretože zabudnú, kde bývajú a nechtiac tak strašia všetky deti v dome. Vlastne, už nie deti, opravil sa Dinko v duchu, keď si uvedomil, koľko má rokov.
A možno by ešte chvíľu premýšľal, ale vtom sa jeho komiksový zošit vzniesol do vzduchu a vyletel von oknom a v tej istej sekunde to už Dinko nevydržal a ako gáfor zmizol na chodbu a utekal do hvezdárne.
Dlhé točité schody nahlas vŕzgali, keď ich bral po dvoch.
„Dedo!“ Dinko zabúchal na dvere. „Dedo, to som ja, otvor!“
Márne.
Dvere zostali zatvorené.




2.

Hvezdáreň bola očividne prázdna. V garáži tiež nikto nebol.
Ani len Jozefína neposedávala v záhrade.
Dinkovi bilo srdce ako bláznivé.
Nikde nikoho.
Dedov dom bol niekoľko míľ od NASA, v Half Moon Bay, na samote, ktorú rušili len lietadlá z malého letiska dole v údolí. Sídlilo v ňom radarové stredisko pre americké letectvo, až kým sa z nejakého dôvodu letci nerozhodli odsťahovať niekoľko míľ ďalej na sever, bližšie k San Franciscu. Bol to krásny biely dom na útese, pod ktorým sa rozprestierala tajná pláž - dalo sa na ňu dostať len krížom trávnatý kopec, ak ste teda vedeli, že tam nejaká pláž je. Domáci to vedeli všetci, a vedeli to aj niektorí surferi, čo milovali nebezpečné divoké vlny, Mavericks. Biela zaguľatená veža zostala bez radaru, ale dedo do nej umiestnil ďalekohľad, dokonale zakrytý pred zvedavými očami, a pristavil k nej tehlovú knižnicu. Kašľať na zemetrasenie, hovorieval, ak má dom spadnúť, tak spadne, či je papierový alebo tehlový, čím vždy nahneval každého, kto mal poctivý kalifornský dreveno-preglejkový dom, aké sa tu stavali desiatky rokov.
Dedo na dom nedal dopustiť: bolo tu krásne vidno hviezdy, mohol sa s rukami za chrbtom prechádzať po pláži, a keď potreboval ísť do knižnice, Stanfordská univerzita bola za rohom. Najradšej však trávil svoj čas vo hvezdárni, kde mal počítač, pracovný stôl, vždy prázdnu chladničku, ďalekohľad a steny obložené knihami.
Dinko si kľakol a kľúčovou dierkou nazrel do domu.
Po chvíli pootvoril dvere a bleskovo zapol svetlo.
Ticho. Žiaden hlas, ani pohyb.
Pre istotu ešte chvíľu postál na chodbe, ale potom čo najrýchlejšie prešiel do obývačky a zapol televízor. Nemal chuť na ďalšie konverzácie s neznámymi votrelcami či cudzie zvuky. Možno sa mu to všetko len zdalo.
Spomenul si na svoj komix a tak vstal a po špičkách prešiel do svojej izby.
Zošit bol naozaj preč.
Dinko schmatol zo stola tenisovú loptu, prebehol do obývačky, sadol si k televízoru, pridal hlas a nahnevane hodil loptu o stenu.
A ešte raz.
A potom znova.
Mohol si to dovoliť, dom bol stále prázdny, hoci bola už takmer polnoc. Napadlo mu, že by mohol niekomu zavolať, ale hneď tú myšlienku zamietol. Čo by im asi tak povedal? Že je doma sám a je tu hrozná tma?
Zasmial sa sám na sebe.
Lopta monotónne búchala o zem.
Za oknom šumel oceán a Dinkovi sa začali zatvárať oči, keď vtom tenisák buchol o roh stola a vyletel z izby.
Nie, nesmiem spať. Počkám, kým príde dedo alebo Jozefína, povedal si, zdvihol sa z kresla a vyšiel na chodbu pohľadať loptu.
Zdalo sa mu, že je tam nejaká zima, a že má mokré ponožky. Prekvapene sklonil hlavu a pozrel na zem. Dlážka bola pod vodou.
Dinko zovrel ruky do pästí a zaťal zuby. Vrátil sa do obývačky, zobral do ruky telefón a po špičkách prešiel chodbou.
Zdalo sa, že voda tiekla z kúpeľne.
Oprel sa plecom o dvere a opatrne do nich buchol.
Srdce mu bilo ako bláznivé. Z kúpeľne sa vyvalila para. Sprcha bola pustená, vaňa do polovice plná.
Na dne ležalo niečo tmavomodré.
Dinko prehltol, rozsvietil a vošiel dnu. Rýchlymi pohybmi zatvoril kohútiky.
Modrá vec boli plavky. Obyčajné plavky.
Dinko sa nechtiac uškrnul a položil telefón na zem.
Bol sa tu snáď zlodej okúpať? V dedových plavkách? Odrhnul záves, nazrel pod vaňu a pre istotu aj do malej skrinky. Nikde nikoho. Pokrčil plecami, vypustil vaňu, zavesil plavky na vešiak, zobral vedro s handrou a pobral sa utrieť dlážku.



3.

Keď bol so všetkým hotový, sadol si v kuchyni za stôl a na rádiu na poličke naladil svoju obľúbenú stanicu. Vedľa v obývačke ešte stále hral televízor, ale Dinkovi to nestačilo: nechcel počuť žiadne ticho. Alebo tečúcu vodu. Nechcel počut vôbec nič, chcel len, aby niekto prišiel domov a on mohol ísť pokojne do svojej izby a poriadne sa vyspať.
Rádio zachrčalo a preladilo sa inam.
Dinko natiahol ruku, stlačil gombík a znova našiel pesničku, ktorú počúval.
Rádio sa po pol minúte znova preladilo inam.
Skúšal to znova a znova, ale márne, márne držal gombík, rádio sa prelaďovalo hore dole, až sa ustálilo na stanici s klasickou hudbou.
Dinko vytiahol šnúru zo zástrčky.
Rádio hralo tvrdohlavo tú istú pesničku.
Dinko z neho vybral baterky.
Rádio neprestávalo.
Dinko otvoril šuplík na stole a prehrabával sa medzi starými príbormi, perami a rôznymi papierikmi v nádeji, že nájde skrutkovač, keď zazvonil telefón.
Dinko sa k nemu rozbehol.
„Áno?“ zdvihol nedočkavo slúchadlo.
„A ty čo tam robíš?“ ozval sa hlas na druhej strane telefónu.
„Kto je tam?“ spýtal sa Dinko. „Dedo?“
„Haló, počujeme sa?“
„Počujeme, ale kto volá? To si ty dedo?“
Hlas v slúchadle povedal: „Ja, ...“ a potom zmĺkol.
Dinko treskol telefónnym slúchadlom a skúsil zavolať rodičom.
Telefón bol hluchý. Žiaden signál.
Dinko sa rozhodol vypadnúť. Schmatol topánky, ale nedokázal sa obuť. Hľadel na topánku v ruke a jednoducho sa nedokázal obuť. Na jednej topánke bol totižto namaľovaný padák. Na druhej lietadlo. Bol by odprisahal na svoje najobľúbenejšie plniace pero, že keď prišiel domov, jediná vec na topánkach bola škvára z ihriska.
A čo ak, napadlo mu, čo ak sa mi to sníva. Všetko sa mi len sníva. Možno som len námesačný, nič viac v tom nie je. Zaškvŕkalo mu v bruchu.
Alebo hladný, opravil sa.
Položil topánky na zem, vrátil sa do kuchyne, vytiahol mlieko a spravil si veľké kakao a chlieb s maslom. Tak mu to zvykla robievať babka. Kakao pred spaním a chlieb s maslom a medom. Na upokojenie. Na dobré sny.
Počkal, kým sa zohreje mlieko.
Nabral si plnú lyžičku cukru, ale nestihol si ju nasypať do kakaa, pretože stôl sa zakýval a cukor sa rozsypal na obrus.
Dinko zhlboka vzdychol a zízal na cukor. Mal chuť vzdať sa kakaa, ale to by znamenalo to isté, ako pripustiť, že sa bojí tmy.
A tak teda natiahol ruku a nabral ďalšiu lyžičku plnú cukru.
Na chodbe niečo šuchlo.
Potom niekde niečo duplo.
V kúpeľni znova začala tiecť voda.
Dinko sa rozbehol do kúpeľne, akoby sa tam niekto topil.
Plavky boli opäť vo vani.
Vzdychol, vrátil sa do kuchyne, nasypal do hrnčeka cukor, vypil kakao a zakričal do tmy: „Aby si vedela, vôbec to nie je vtipné!“
Ticho.
„Viem, že si to ty!“ zakričal Dinko ešte raz. „Ja ti to vrátim!“
Obul si počarbané topánky, zamkol dvere a vybehol von. Mal v pláne zobrať bicykel, odviezť sa do najbližšej dediny, zavolať rodičom z prvého domu, kde majú normálny telefón a poriadne na sestru nažalovať.



4.

Bol to jednoduchý plán, ale nefungoval. Half Moon Bay, mestečko, ktoré sa normálne rozprestieralo dole pod útesom, nebolo tam, kde malo byť. Strom, pri ktorom sa odbočovalo do ľava, bol síce na svojom mieste, ale keď odbočil do ľava a bicykloval po prašnej ceste asi desať minút, mesta nikde. Nebola tam ani len tabuľa, ani jediný dom.
Dinko sa vrátil k stromu, uistil sa, že naozaj odbočil do ľava, pre istotu pozrel na svoju ľavú ruku a odbočil ešte raz, presne podľa nej, ale nepomohlo. Stále bola pred ním len prašná cesta a po ďalších minútach bicyklovania sa znova ocitol pri tom istom strome. Pre istotu teda odbočil do prava. Niektorým smerom predsa musia byť dáki ľudia.
Tentoraz trvalo len päť minút, kým sa znova ocitol pri tom istom strome.
Zastal pod ním a pozeral okolo seba. K mesiacu sa hrnuli mraky. Možno som len unavený, mal som predsa na večeru len kakao a jeden chlieb. Normálne mávam aspoň päť rožkov.
Dinko sa otočil a bicykloval čo najrýchlejšie k domu, akoby sa bál, že zmizne aj ten, aj so všetkými rožkami, čo v ňom boli.
Dom bol stále na svojom mieste. Dole v zálive upokojujúco šumeli vlny.
„Dedo?“ zakričal Dinko, ale ozvali sa len cvrčky. „Joža?“ zavolal aj na sestru a potom sa opravil a volal na ňu menom, ktoré mala rada: „Jozefína? Jozefína!“