Tento článok som prekladal pred niekoľkými rokmi. Zavesil som ho na stránku časopisu Kruh zivota. Dnes ma naň opäť upozornil kamarát, prečítal som si ho a rozhodol som sa, že by bolo dobre ho hodiť aj sem na kyberiu.

Článku sa dá vyčítať mnoho vecí, snaha obsiahnuť veľa problémov naraz, miešanie rôznych problémov dohromady či snaha prispôsobovať fakty určitému aktivistickému pohľadu na spoločnosť. Napriek tomu obsahuje veľa zaujímavých a podnetných myšlienok, vyvoláva v človeku otázky a vcelku trefne pomenúva niektoré symptómy tejto doby.



Ľudský smútok v období prosperity
Kalle Lasn, Bruce Grierson



Podľa Christophera Murraya, riaditeľa epidemiologickej sekcie WHO (World Health Organization), bude v roku 2020 druhou najrozšírenejšou chorobou na svete depresia (hneď po srdcovo-cievnych ochoreniach). Klinická depresia pritom predstavuje iba špičku ľadovca duševných chorôb, ktorými trpia ľudia modernej spoločnosti.

Niečo nám chýba. Niečo potrebné a zmysluplné sa vytráca z našich životov. Prekonávame rekordy v počte skonzumovaných liekov. Utekáme do sveta zabudnutia, ktorý ponúkajú média a priemysel zábavy.

Situacionalista Gilles Ivain už pred 30 rokmi napísal: "Duševná choroba zachvátila planétu. Symptómy - Banalizácia života: menej smiechu, menej snov. Iba nekonečný kolos dopravy a obchodovania, prázdne oči v preplnených uliciach. Každý je zhypnotizovaný prácou a pohodlím: novým obkladom v kúpeľni, najmodernejšou práčkou, domácim kinom."

Štúdia piatich národov z rôznych častí sveta, ktorú uskutočnila Myrna Weissmanová na Columbia University v roku 2002, ukázala, že ľudia narodení po roku 1945 prežívajú pocity depresie 10 krát častejšie, ako ľudia narodení pred týmto rokom.

V roku 1999 vydala JAMA štúdiu "Changing Rate of Major Depression, Cross-Cultural Comparisons", do ktorej bolo zapojených 39 000 subjektov v piatich kultúrne rôznorodých častiach sveta. Záver štúdie: čím vyšší stupeň ekonomického rozvoja dosiahlo spoločenstvo, tým vyšší bol počet depresií jeho členov.

Nikto presvedčivo nepopísal príčiny rastúceho počtu duševných chorôb. Psychológovia, sociológovia, epidemiológovia špekulujú: Existuje nejaký nepreskúmaný vírus, ktorý pôsobí geneticky a robí nás zraniteľnejšími ? Alebo to je niečo v životnom prostredí - elektromagnetické žiarenie, mikro-vlnenie vo vzduchu, alebo chemikálie v jedle a vode ? Sú to kultúrne a ekonomické faktory, ktoré vytvárajú stres ? Odpovede na tieto otázky možno prinesie budúcnosť, ale už dnes, teraz a tu, si stále viac ľudí, obyvateľov rozvinutých a ekonomicky prosperujúcich industriálnych krajín sveta, kladie takmer náboženské otázky:

Aký má zmysel žiť v najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najbohatších krajinách sveta, keď človek cíti stále viac smútku úzkosti ? Je to cena za moc a bohatstvo, ktoré sme získali ? Museli sme zaň vymeniť kúsok svojej duše ?

V okamihu, keď si ľudia položia túto otázku, strácajú svoju masku a starostlivo budovaný imidž. Prečo som smutný? Prečo cítim úzkosť ? Prečo nedokážem milovať? Prečo mám žiť a prečo mám zomrieť?

Odpovede na tieto otázky, možno, ležia hlboko v našom kolektívnom podvedomí. Cesta do spodných prúdov našej psychiky vedie cez postmodernistické zrkadlové siene. Skúsme sa spoločne vydať touto cestou a v krátkej exkurzii spoznať niektoré stránky modernej spoločnosti, ktoré sa nezjavujú na billboardoch ani v televíznych reklamách.


Spoločenská izolácia

Viac a viac ľudí žije osamelo. Pracovná doba do neskorého večera, hodina cvičenia v posilovni, jedlo v fast food reštaurácii, cesta domov autom, chatovanie na internete, pár hodín spánku, raňajky pred televíznou obrazovkou, cesta do práce.

Žiť osamelo nie je pre človeka jednoduché. Americký National Institute for Healtcare Research (NIHR) uvádza: "depresie sú rozšírenejšie medzi ľuďmi žijúcimi bez rodiny." Výskumníci sú presvedčení, že život odrezaný od rodiny alebo iného podporného spoločenstva je jednou z hlavných príčin vysokej miery depresií v rozvinutých krajinách.

Novým prvkom v izolácií človeka je svet elektronickej simulácie – diskmany, videohry, televízia. Káblová kultúra mení naše sociálne štruktúry, narúša vzťahy s ostatnými živými bytosťami. Časopis Journal of American Medical Association v roku 1992 uskutočnil štúdiu, ktorá poukazovala na rôzne negatívne efekty masovej komunikácie, ktorá nás podľa autorov štúdie mení na "jednu veľkú súťaživú skupinu, zatiaľ čo ničí naše intímne sociálne väzby."

Veľkou otázkou moderného života je počítačová sieť – Internet. Zohráva internet v zmysle sociálnych vzťahov pozitívnu alebo negatívnu úlohu ? Na jednej strane vytvára obrovské možnosti komunikácie medzi ľuďmi, na druhej strane má preukázateľný potenciál narušiť ich osobné vzťahy. Autori štúdie uskutočnenej na Stanfordskej univerzite v USA dokázali, že Internet človeka oberá o čas, ktorý by za iných okolností strávil v priamom kontakte s inými ľuďmi. Pracovníci inej americkej univerzity – Carnegie Mellon University v roku 1998 zistili, že ľudia, ktorí strávili denne na internete niekoľko hodín zažívali v zväčšenej miere pocity smútku a osamelosti.

Ľudia intenzívne využívajúci internet sa často venujú svojej práci aj po príchode domov. "Keď prídem domov o šiestej večer a strávim svoj voľný čas posielaním e-mailov, nemám vôbec čas porozprávať sa so svojou ženou, deťmi alebo priateľmi. Keď trávim svoj čas na internete, nepočujem ľudský hlas a necítim prítomnosť inej osoby." uvádza jeden z výskumných pracovníkov Norman Nie. On-line komunita nemôže nahradiť skutočné ľudské spoločenstvo ani jeho základné úlohy. Dokonca internetový magazín Slate, ktorý propaguje Kyber-kultúru priznal: "aj keď je pravdou, že vďaka elektronickej sieti môžete byť v kontakte s tisíckami ľudí, medziľudská interakcia medzi nimi je obmedzená."

Čo je logickým koncom stále väčšej sociálnej izolovanosti ? Sci-fi dystopia, v ktorej bude stále menej miesta pre skutočné emócie (ktoré sa zmenia na smajlíky v internetovej komunikácii) a skutočný ľudský rast, ktorý nahradí akási nadprirodzená pseudo-identita v jednej veľkej fantasy hre pod názvom "Multiple User Domains").

"Čím viac simulácie, imitácie a naprogramovaného jednania sa dostáva do ľudských životov, tým viac sa stávajú uniformnejšími a nezmyselnejšími." píše Thomas de Zengotita v poslednom vydaní magazínu Harpers. "Čo iného môžeme očakávať, ako občasné psychické erupcie na vyprahnutej planine, stvorenej ekonomikou zasvätenou vytváraniu imitácii a simulovaniu ?"


Choroba modernity

Ľudia v ekonomicky rozvinutých krajinách vychutnávajú prosperitu v nebývalej miere – zdravotná starostlivosť, zvyšujúca sa priemerná dĺžka života, hojnosť jedla a bezpečnosť. Život nebol nikdy tak plný stimulujúcich zážitkov a vzrušenia. Napriek tomu, alebo práve preto, stále častejšie vychádzajú najavo známky citového otupenia stále väčšieho počtu ľudí. Naše mozgy sú presýtené a city omráčené lavínou podnetov, ktoré sa na nás valia.

Psychológovia Bernardo Carducci a Philip Zimbardo na základe vlastných výskumov tvrdia, že súčasný prekomercionalizovaný moderný život mení naše prirodzené každodenné vzťahy s okolím zvyšovaním rýchlosti a komplikovanosti. "V momentoch, kedy sa blížime k hraniciam našej schopnosti chápať a spracovávať zložitosť nášho života, zažívame pocity úzkosti." Reakciou môže byť rastúca agresivita, ktorej prejavom je napríklad porušovanie pravidiel slušnosti, alebo naopak utiahnutie sa do seba.

Počítačoví pionieri roztrúsení po celom svete sú ľuďmi, ktorí majú najlepšiu možnosť vidieť, čo je ukryté za žiarivými predstavami moderných technológií a rozpoznať možné dopady pokroku. Bill Joy, zakladateľ spoločnosti Sun Microsystems, v internetovom vydaní Wired magazínu varuje: "Naše preteky v genetickom inžinierstve a produkovaní nových nanotechnológií vytvárajú monštrum, schopné seba-reprodukcie, ktoré spôsobí niečo ako vyhynutie nášho druhu behom dvoch generácií. Šance získať naspäť kontrolu nad tým, čo sa dnes vo svete deje, sa stále znižujú."

Kriticky uvažujúci ľudia ako Joy však patria k menšine. Zbytok hypnotizovane hľadí na Veľký Obraz žiarivej budúcnosti. Všetko čo vieme je, ako na nás vplývajú technológie dnes a všetko čo nás zaujíma je to, koľko sa dá na tom zarobiť. Neochota klásť si niektoré závažné otázky môže byť druhom psychologickej obrany (nič sa nepýtať, nič nehovoriť a každý sa zobudí ráno o trochu šťastnejší). Ale kam nás môže táto dobrovoľná ignorancia dostať? A aký má vplyv na náš duševný život?

Nachádzame sa v kľúčovom období ľudskej histórie – náš živočíšny druh uskutočňuje náhly skok z prírodného do elektronického sveta. Počas života predchádzajúcich 3000 generácií človek hľadal návod na svoje konanie v prírodnom svete. Dnes sa učíme o tom, čo je život, z obrazoviek počítačov a televíznych programov. Popri tom, ako budujeme technologickú spoločnosť, približujeme sa k cieľu, ktorý pomenoval Švajčiarsky autor Max Frisch: "Usporiadať život tak, aby sme ho ani nezažili".


Elektronické prostredie

"Realita" sa stráca, ako navigačná hviezda na zamračenej oblohe. Elektronická kultúra postupne pretvára našu identitu. A hlavnú úlohu pri tom stále zohráva televízia.

Už 50 rokov televízia zlepšuje náladu, ukľudňuje nervy, zapĺňa prázdnotu v našom vnútri. Ako väčšina vecí, aj televízia je pri rozumnom používaní pomerne neškodná. Ale čas, ktorý stále viac ľudí venuje televíznemu vysielaniu ťažko možno nazvať rozumným používaním. Dôkazov o tom, že televízia spôsobuje v životoch ľudí veľké škody, neustále pribúda.

V štúdii publikovanej týmom Harvardských výskumníkov v roku 2000 sa uvádza: "Chronické sledovanie TV vedie k poklesu záujmu o veci verejné, k poruchám spoločenského správania a k celkovej otupelosti." Televízia je v súčasnej spoločnosti natoľko rozšírená, že niektoré štúdie sa venujú skôr dôsledkom jej absencie. Pokusné osoby, ktoré sa dobrovoľne rozhodli vzdať pozerania TV v naprostej väčšine prípadov zaznamenali zlepšenie kvality života. Ich pocit sa podľa výskumov dá porovnať s pocitom ľudí, ktorí netušili, že môžu vidieť oveľa lepšie, do chvíle, kedy dostali dioptrické okuliare.

TV je samozrejme iba jednou z ingerdiencií v postmodernom mediálnom guláši. Sex, násilie a tisíce reklamných sloganov. Pop kultúra okupuje psychiku veľkej väčšiny ľudí. Ray Browne, zakladateľ America´s first academic department to study mass culture ju raz nazval: "Mašinou, ktorá riadi všetko to, čím sme." Hlavným zámerom tohto nového elektronického prostredia je zabávať ľudí. Hlavným produktom je "únik".

Ale únik pred čím? Pred nebezpečenstvom? Pred všetkým čo nás obmedzuje? Pred zlými pomermi v našom okolí? Alebo únik pred niečím, čo leží ešte hlbšie: pred sebou samým ? Je iróniou, že čím viac úzkosti cítime, tým viac vyhľadávame zábavu a čím viac zábavy máme, tým viac cítime úzkosť. Niekedy sa ponúka ďalšia cesta, ako uniknúť z tohto začarovaného kruhu: získavanie nových informácií. Ak by sme boli viac informovaní, všetko by sa stalo jasnejším a menej znepokojujúcejším.

T.H.White, autor knihy The Once and Future King, tvrdí, že iba prostredníctvom učenia a spoznávania, môžeme prekonať epidémiu smútku, ktorý celkom pochopiteľne cítime v svete obývanom "nešťastnými šialencami". Internet sa zdá byť ideálnym nástrojom učenia a zdrojom informácií. Ale je Internet naozaj hlavne o učení sa ? Alebo stále častejšie plný úlohu zabíjača času ? Záplava informácií mení užívateľov Internetu na osoby podobné hlavnej postave Borgesovej knižky Funes the Memorious - na ľudí s fantasticky vnímavým mozgom, ale totálne zbavených schopnosti rozlišovať medzi množstvom vedomostí, ktoré dokážu absorbovať. Borgsov hrdina si pamätá každý lístok na strome, ktorý videl pred 30 rokmi, ale nedokáže rozlíšiť, ktoré z jeho spomienok sú pre jeho život dôležité a ktoré nie.

Človek zahltený informáciami nevie, čo si s nimi počať. Nedokáže ich zahodiť za seba, všetky ostávajú bez ladu a skladu uložené niekde v jeho pamäti. Výsledkom je istý druh neustáleho napätia, ktoré ľudia pociťujú. Ako keby sme sa vybrali do lesa na drevo a zbierali všetko čo vidíme až dovtedy, pokým sa nezrútime pod jeho váhou.

Neil Postman nazýva informačnú explóziu problémom „kultúrneho odpadu“, s ktorým sa musia ľudia vysporiadať. „Hlavnou funkciou počítačov“ tvrdí Postamn „bude čoskoro filtrovanie nepotrebných informácií.“ Postman zároveň upozorňuje, že vždy keď je do ľudskej kultúry zavedená nová technológia, samotná kultúra sa nezvratne zmení, podobne ako keď do sudu z vodou nalejete trochu červenej farby – zmení sa pritom každá molekula vody v celom sude. Podobne keď sa zavedie Internet (alebo telefón či televízia) do existujúcej kultúry, výsledkom nebude Internet plus táto stará kultúra, ale kultúra úplne nová, kompletne zmenená.

Nová hyperkultúra postupne vsakuje do každej molekuly našich mozgov, deje sa to však postupne a nenápadne, takže si to často ani nedokážeme uvedomiť. Jediné čo pozorujeme sú následky – na nás samotných ako aj na ľuďoch okolo nás.

Victor Frankl, psychológ, ktorý prežil holokaust, popisuje podmienky, v akých žijú ľudia modernej spoločnosti termínom „kolektívna neuróza“. Pod ťarchou tohto stavu sa ľudia cítia bezmocní a správajú sa často fatalisticky. Život ako by sa vymkol spod ich kontroly. V dôsledku toho sa vzdávajú svojej zodpovednosti a riadia sa radšej úsudkom väčšiny, ktorý dnes reprezentujú masmédia. Starý vzorec naučenej bezmocnosti tak pretrváva v novej podobe. Optimistickým posolstvom prác Victor Franklyn-a je zistenie, že v utrpení človek dostáva šancu zmeniť svoj život a dať mu nový zmysel.

Existuje spôsob ako zmeniť náš život ? Dokážeme nájsť spôsoby ako zlepšiť naše duševne prostredie ? Dokážeme vytvoriť kontemplatívny priestor oslobodený od komerčných posolstiev ?


Konzumná spoločnosť

Nárast spoločenskej izolácie a odcudzenia je dôsledkom samotnej podstaty konzumnej spoločnosti, keďže aktivity zameraná na konzum sa v naprostej väčšine prípadov vylučujú s pestovaním priateľských a intímnych vzťahov.

Podľa Davida Cortena (ako uvádza v knihe When Corporations Rule the World - vyšlo aj v slovenskom preklade pod názvom "Keď korporácie vládnu svetu") sme všetci uväznení v špirále rastúcej závislosti: Naša honba za peniazmi nás vzďaľuje našej rodine a komunite, v dôsledku čoho pociťujeme vnútornú prázdnotu. Vtedy prichádzajú reklamní mágovia, aby nám ponúkli niečo, čo zaručene vyplní toto prázdne miesto v našom vnútri - nejaký nový produkt, ktorý si môžeme kúpiť za peniaze. A tak sa opäť ocitáme na začiatku začarovaného kruhu, ktorý nás ženie do honby za ďalšími peniazmi.

V Silicon Valley sa každých 30 sekúnd stáva ďalší človek milionárom. Toto ohromujúce bohatstvo ľudí na vrchole pyramídy vytvára psychologickú klímu, v ktorej, paradoxne, ľudia trpia. Tí menej úspešní trpia závisťou voči úspešnejším, o ktorých predpokladajú, že dosiahli vďaka svojmu bohatstvu šťastie, ktoré im - menej bohatým - chýba.

Úspešní a bohatí trpia tiež aj keď trochu iným spôsobom. Ich utrpenie popisuje „syndróm náhleho zbohatnutia“. Trpia ním ľudia, ktorí rýchlo nadobudli veľké bohatstvo, pričom psychológovia prinášajú dôkazy o tom, že ruka v ruke s nadobudnutým bohatstvom sa u nich objavujú pocity izolácie a životných pochybností. Blahobyt, ktorý vytvára pomyseľnú hranicu medzi ľuďmi úspešnými a menej úspešnými, zároveň zasieva na oboch stranách tejto deliacej čiary semienka viny a neistoty.


Kríza zmyslu života

Dr. Randolph Nesse, riaditeľ programu Evolution and Human Adaptation na Univerzite v Michigane, verí, že existuje viac druhov depresie ako sa v súčasnosti diagnostikuje. Niektoré druhy depresie môžu byť užitočnými a adekvátnymi odpoveďami na situácie, kedy vytúžený cieľ nie je pre človeka dostupný a keď sa „cesta životom stráca v temnom lese“.

„Ak sa mám vyjadriť veľmi stručne,“ vysvetľuje Nesse, „povedal by som, že rôzne duševné rozpoloženia existujú preto, aby regulovali naše životné stratégie. V dôsledku toho prirodzene radi trávime viac času činnosťami, ktoré majú pre náš život význam, ako činnosťami, ktoré jednoducho nefungujú.“

Moderný, mestský, „očarujúco úspešný“ život zapríčiňuje odtrhnutie ľudských bytostí od vecí, po ktorých vo svojej hĺbke túžia – príroda, intimita, pokojné a zdravé životné prostredie. Stále viac ľudí žije v situácii, kedy nie je v ich silách naplniť túto túžbu. Depresia je prirodzeným dôsledkom snahy organizmu vyrovnať sa s problémom a nájsť z neho cestu von. Depresia, inými slovami, je často prvým podnetom pre hľadanie zmyslu.

A tu sa dostávame naspäť k Victor Franklovi. Frankl, ktorý umrel v roku 1998, veril, že väčšina duševných chorôb má svoju existenciálnu dimenziu. Špeciálne sa venoval pacientom, ktorí boli uväznení, ako to sám nazval, v „existenciálnom vákuu“. Bieda týchto ľudí má duchovnú povahu. Je alarmom, ktorý upozorňuje na to, že organizmus žije v duchovnej núdzi. Ak človek ostáva v existenciálnom vákuu príliš dlho, dostáva sa do klesajúcej špirály, ktorá vedie k vážnym neurózam. Život nemá zmysel. Žiadna cesta nie je správna. V nič sa nedá veriť. Nič z toho, čo človek robí, alebo čo by mohol robiť, nemá hodnotu.

Frankl veril, že existenciálne vákuum, ktoré popísal je symptómom modernej doby. Carl Jung ho identifikoval asi u tretiny svojich pacientov a spolu so svojimi súčasnými nasledovníkmi uvádza, že tento druh neuróz - strata zmyslu a významu – je zásadne odlišná od všetkých ostatných druhov duševných chorôb. Maslow ju nazval „metapatológiou“, ktorá je charakterizovaná odcudzením, nudou, únavou, apatiou, pocitom márnosti, stratou viery vo vyššie hodnoty.

Aká je postmoderná odpoveď na stratu zmyslu ? Snažíme sa ho nájsť v obchodoch. Podľa výskumov v ekonomicky rozvinutých krajinách nastáva posun v spôsobe nakupovania – ľudia nechodia nakupovať, aby dostali to čo chcú, ale chodia do obchodov, aby zistili, čo vlastne chcú. Klasické rozprávky o boji dobra a zla, nahrádza moderná rozprávka o nekonečnom ekonomickom raste a technickom pokroku.

David Orr, riaditeľ programu Enviromental Studies na Oberlin College, verí že budúce generácie sa budú na našu posadnutosť neustálym ekonomickým rastom pozerať ako na patológiu. Orr je presvedčený, že pojmom „šialená“ môže byť označená celá spoločnosť a že to, čo potrebujeme, je akési „ekologické osvietenie“, ktoré by nám pomohlo naše kolektívne šialenstvo odhaliť.


Postmodernizmus

Dostávame sa na koniec postmodernej zrkadlovej haly. Ťažko sa hovorí o postmodernizme v situácii, keď nikto presne nevie, čo vlastne znamená. Zjednodušene povedané však postmodernistická filozofia tvrdí, že sme dosiahli konečný bod v ľudskej histórii. Modernistická tradícia pokroku, rozvoja a inovácie je mŕtva. Originalita je mŕtva. Avantgardná tradícia v umení je mŕtva. Všetky náboženské a utopistické vízie sú mŕtve. A odpor voči status quo je tiež nemožný, pretože, samozrejme, aj revolúcia je mŕtva. Ľudstvo sa dostalo do tmavej komory, z ktorej nedokáže uniknúť.

Postmodernizmus nám spod nôh vytrhol gnozeologický koberec a ponechal nás samotných v existenčnej prázdnote, neschopných konfrontovať vlastných démonov. Zároveň tak hendikepoval ďalšie generácie mysliteľov, ktorí nepochybne, skôr či neskôr, ukážu cestu k post-postmodernizmu – do miest, kde všetko nie je relatívne, kde zmysel nie je iba spoločenský konštrukt, kde viera nie je reprezentovaná sexy country spevákom ani otrockou oddanosťou monoteistickému mýtu, ale kde naopak sú veci, pre ktoré sa oplatí žiť a tieto veci sú jednoduchšie a bližšie, ako si dokážeme predstaviť.


Liečenie a východiská

Najobľúbenejším riešením, ktoré ponúka moderná doba, sú lieky. Od kolísky do hrobu, zaobaľujeme sa do ochranného kokónu farmaceutík. Mentolový sirup Prozac pre nepokojné deti, Zoloft alebo Halcion pre nešťastných dospelých, Válium pre mrzutých seniorov. Hľadajúc únik z nášho trápenia, spoliehame sa na recepty z lekárne.

Nechápeme však jedno. Žiadne lieky nám nemôžu pomôcť naspäť získať to, čo sme nikdy nemali. Je to ako starý vtip: „Pán doktor, keď mi vyliečite moju ruku, budem vedieť hrať na klavír ? Áno ? To je výborné, pretože ja som nikdy na klavír hrať nevedel.“ Mnohí z nás chcú vedieť hrať na klavíry bez toho, aby to vôbec skúsili. Chceme aby sa naše problémy vyriešili, ale nedávame si námahu zistiť kde je ich príčina.

Po dve storočia filozofi, od Schopenhauera po Maslowa, stoja v opozícii proti moderným receptom na šťastie a životné naplnenie. Zmysel život ani jeho naplnenie nemôžte dostať, kúpiť, neexistuje žiadna donášková služba. Cesta k šťastnému životu, ktorá sa ukázala ako najnádejnejšia, vedie cez kreativitu, tvorivosť založenú na vlastnej energii a jedinečnom nadaní, ktoré má každý človek.

Problém pasívnych konzumentov, ktorí držia v rukách vstupenku do mediálneho komplexu zábavy a vzrušenia je v tom, že stoja v rade, ktorá sa nehýbe. Pasívne konzumovanie namiesto aktívneho jednania spôsobuje, že človek stráca možnosť prebudiť v sebe svoju vlastnú jedinečnú iskru tvorivosti. Pasívna zábava a vzrušenie, ktoré nám iní núkajú na tácke, spôsobuje iba oddialenie chvíle, kedy sa opýtame samých seba: Čo tu vlastne robím ?

Cesta vpred nevyhnutne začína – dobrovoľným krokom naspäť. Krokom, ktorý človeku umožní rozhliadnuť sa vôkol seba.

Na svete stále možno nájsť miesta, ktoré nie sú presýtené postmodernou kultúrou. Miesta, kde duševný svet človeka čerpá svoju šťavu z nedotknutej divočiny, kde sa zatiaľ nevytráca priamy medziľudský kontakt, miesta, kde žije vitálny duch pospolitosti, miesta, kde ľudia myslia a konajú odlišným spôsobom, ako hlavný prúd postmodernej konzumnej kultúry.

Tieto miesta nás môžu mnohému naučiť skôr než navždy zmiznú. Môžu nám ukázať, že existuje iný spôsob života, môžu nás prinútiť zamyslieť sa nad našou vlastnou kultúrou a samými sebou. Máme právo považovať našu kultúru za najrozvinutejšiu a najvyspelejšiu na Zemi ? Môžu ostatné kultúry nasledovať náš spôsob rozvoja bez toho, aby začali trpieť rovnakými chorobami ? A nakoniec – stojí takáto podoba rozvoja vôbec za to ?


Z časopisu Adbusters preložil Matúš Ritomský