2 :: Something smarter than us is going to emerge

Niečo sa stalo, niečo sa zmenilo, možno ja sama. Neviem to vysvetliť a tak strašne to bolí. Neviem prečo robím to, čo robím, prečo ubližujem jemu aj sebe. Začalo to včera v noci. Objal ma a v tme hľadal moje pery. Akoby sa vo mne niečo rozbilo, niečo ostré a ja som nemohla...odstrčila som ho. Chcel len moju blízkosť, aj on sa trápil, aj jeho to bolelo. Rozumela som...len som z nejakého zvláštneho dôvodu odmietla podľa toho konať. Prinútila som ho odísť zo spálne. Cítila som sa sama pred sebou zle. On spal v obývačke a ja som spala v spálni. Hoci spánok je príliš silné slovo. Vedela som, že nespí. Veď ani ja som nespala. Cez okná sa pomaly predieralo denné svetlo. Potrebovala som kávu a tak som zišla dole.

Sedel za stolom, tvár mal ukrytú v dlaniach. Pozrel na mňa, uhla som pohľadom, nemôžem sa pozerať na to ako trpí...aj mojou vinou.

„Nemal si byť už v práci?" môj hlas bol taký meravý, studený.

„Prečo ten tón? Čo sa stalo? Urobil som niečo zle?" rozčuľovalo ma všetko, čo hovoril, čo robil, jeho blízkosť. Chcela som trpieť sama, možno viac, ako by som mala. Prišiel ku mne a skúsil sa ma dotknúť. Bola som rýchla ako mačka, okamžite som odskočila.

„Prosím...nedotýkaj sa ma." nepozerala som mu do očí.

„Simonka..." nechápal...vlastne ani ja. Nezniesla som jeho dotyky, jeho slová, pohľad. Zabíjalo ma to zaživa.

Zamkla som sa v kúpeľni a čakala kým odíde. Hovoril so mnou cez dvere, pokúšal sa zistiť, čo sa stalo, prečo to robím. Neodpovedala som. Keď odišiel, klesla som k dverám a rozplakala sa. Vzďaľovali sme sa jeden druhému. Nechcela som to takto, len som nedokázala byť s ním...

Mlčky som si balila veci. Prešli dva dni. Dva tiché, trpké dni. Jakub sa už nepokúšal dostať sa cez moje brnenie. Rezignoval, hoci som videla a vedela, že ho to ničí. Presťahoval sa na noc do obývačky a ja som ostala v spálni. Nezvládali sme to...

Na posteli ležali prospekty chaty, ktorú zaplatil na víkend. Zdala sa mi zbytočná, no nechcela som mariť jeho pokusy. Na obrázku bola malá drevená chatka v samom „lone prírody". Lúka, lesy, ticho...jednoducho Tatry. Sadla som si na posteľ a dívala sa na farebné obrázky kopcov zasypaných snehom. Teraz začiatkom leta bude sneh len úplne hore. Bude tam krásne...bolo by tam krásne...opravila som sa....za iných okolností. Znova som si priložila ruku na brucho. Toľko toho zmenilo...to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodí. Postavilo medzi nás múr...vlastne aj ja sama. Pohľad mi padol na fotku v drevenom ráme. Fotili sme sa už tak veľmi dávno. Mala som ešte svoje dlhé vlasy. Už to ani nebola pravda. Jakub vedľa mňa žiaril šťastím, objímal ma a ja som ešte aj teraz cítila to zvláštne mrazenie, keď ma kvôli tejto fotke vzal do náručia. Fotka vedľa nej nebola taká stará. Mala niečo cez rok. Spontánne šialené rozhodnutie, keď sme sa v jednej malej tatranskej dedinke vzali. Sama neviem, ako k tomu došlo. Len to zrazu bolo a ja som z úradu vychádzala ako Jakubova manželka...

Sklonila som hlavu. Boli sme takí šťastní. Toto sa však už nedá zvrátiť, zmeniť, či vymazať...už to nie je také ako predtým. Nechcela som to Jakubovi povedať, dokonca aj mne samej bolo pri tej myšlienke zle, no nemohla som už takto ďalej žiť. Tento víkend v Tatrách bude posledný, ktorý strávime spolu. Nikdy by som si nemyslela, že o tomto budem vôbec uvažovať a zrazu je to pre mňa hotová vec. Tak veľmi ho milujem, tak veľmi, no musím ho opustiť skôr, kým nás oboch zničím.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"