3 :: Remember, remember, the velvet November

Svitalo. Prehodila som si cez seba sveter a vybehla na balkón. Chcela som stihnúť východ slnka. Opretá o drevené vyrezávané zábradlie som sledovala ten výjav. Bolo slabé, vychádzalo spoza skál, tak pomaly a nežne, osvetľovalo vrchy kopcov a lialo sa do dolín. Videla som to už toľko krát a vždy ma to dokázalo dojať. Obzrela som sa cez plece. Jakub ešte spal. Hoci sme spali v jednej posteli, boli sme ako dvaja cudzinci žijúci vedľa seba. Potichu som prešla cez spálňu a tak, aby som ho nezobudila, vyšla som von. Po schodoch som zbehla do predsiene, obula si topánky a vyšla z chaty. Chvíľu som len stála v tráve mokrej od rosy a zatvorenými očami zhlboka dýchala ten čistý vzduch. Otvorila som oči a kráčala som po chodníku až do lesa. Hmla ma objala studenými prstami a ťahala hlbšie do svojho vnútra. Nebol tu nikto okrem mňa. Dívala som sa okolo seba a fascinovala ma tá spleť farieb, hmly a rosy, ktorá vytvárala zvláštne obrázky zachytiteľné iba očami...

Kráčala som hlbšie a hlbšie do lesa, bez myšlienok, v tichu, v ktorom sa mi nechcelo ani uvažovať, keď som si uvedomila, že som zišla z chodníka. Musela som zapojiť svoj orientačný zmysel. Chvíľu to trvalo a ja som sa čudovala, ako ďaleko som za ten krátky čas zašla. Jakub už pobehoval okolo chaty, bledý od strachu.

„Bál som sa o teba. Prečo chodíš sama do lesa?" to nebola výčitka, vedela som, že sa o mňa bojí.

„Som v poriadku. Neboj sa. Viem sa o seba postarať." Prešla som okolo neho a vošla dnu. Ostal stáť a neveriaco sa mnou pozeral. Nepomáhala som mu hľadať našu spoločnú cestu, miesto toho som od neho utekala.

Sedeli sme oproti sebe. Pila som čaj a dívala sa pred seba. Bolo to neznesiteľné. Nenávidela som sa zato, ale nedokázala som sa dlhšie tváriť. Bolel ma každý jeho letmý dotyk, každý pohľad, každý pokus priblížiť sa ku mne. Nevzdával to a ja som sa cítila stále horšie.

„Asi by sme sa mali rozviesť." Tie slová zo mňa vypadli a zostali visieť vo vzduchu medzi nami. Od prekvapenia otvoril ústa.

„Prosím? To...myslíš vážne?" Díval sa, akoby videl ducha, aj keď paradoxne na nich neveril.

„Myslím." Liezlo to zo mňa ťažko, ale nedalo sa nič robiť. Bola to moja vina, bolo to vo mne, nenávidela som sa zato, cítila som sa sama sebe odporná, akoby som už ani nebola ženou...

Prisadol si bližšie ku mne a prinútil ma dívať sa mu do očí. Vytrhla som sa a vstala tak prudko až som prevrhla stoličku.

„Nechaj ma! Nedotýkaj sa ma! Nedokážem už ...nevládzem...pozerať sa na teba...byť s tebou...stále to mám pred očami...neviem s tým žiť!" kričala som do ticha izby. Klesla som na zem a dlaňami si zakryla oči. Klesol ku mne a snažil sa ma objať, hovoriť so mnou, no každé jeho slovo mi rezalo vnútro.

„To nemôžeš....nie...nemôžeš ma opustiť...zvládneme to...zvládneme" hovoril rýchlo a nesúvisle. Zabíjalo ma to a nemohla som dýchať. Snažila som sa vytrhnúť a tak sme spolu chvíľu bojovali na zemi. Bála som sa, lebo som vedela, že toto sa už nevyrieši. Nikdy. A nezmení to ani Jakub svojimi slovami. Nič a nikto to už nezmení.

„Pusť ma...nerob to ťažšie ako to je!" Vytrhla som sa a bežala preč. Nechala som ho tam samého.

Vybehla som von do tmy. Civela som do tmavého lesa a túžila som bežať, bežať a nikdy sa nezastaviť, stratiť sa zhltnutá nocou, zomrieť v jej tmavom náručí, lebo nedokážem žiť s pocitom, že som prišla o dieťa. Nepremýšľala som už. Rozbehla som sa do tej hustej tmy a zastavil ma až koreň starého stromu. Stratila som rovnováhu a tvrdo dopadla na zem. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami.

Prebrali ma Jakubove ruky. Uvedomila som si, že ležím v posteli a izba je osvetlená iba sviečkami. Chcelo sa mi plakať, no pri každom, hoci malom pohybe ma zabolela hlava. Jakub bol tu. Skláňal sa nado mnou a nežne mi odhrnul z tváre vlasy. Díval sa mi do očí a mlčal. Odrazu som mala znovu ten pocit, akoby sme sa vedeli rozprávať očami. A v tých jeho som celkom jasne čítala.

„Neopúšťaj ma...ja ťa nedokážem stratiť."

V tej chvíli som si uvedomila, že ho nedokážem opustiť. On je môj osud, môj život, môj svet. A hoci sme o niečo prišli, máme jeden druhého. A ja...ja ho tak nekonečne ľúbim. Nedokážem prísť o jeho oči, o jeho tvár, jeho objatie, jeho úsmev...Cítila som, že chcem niečo povedať, ale akosi som nemohla. Musel to však zázračne vycítiť. Sklonil sa ku mne a opatrne sa dotkol perami mojich pier. Pozrel sa na mňa zo strachom, či ho zastavím.

„Tak veľmi ťa ľúbim..." nemohla som rozprávať, moje pery sa len hýbali, ale on vedel, čo chcem povedať.

„Aj ja teba." Pohol perami.

Zatvorila som oči a vychutnávala si jeho bozky, ktoré boli stále silnejšie. Cítila som, ako sa jeho ruky pomaly dostávajú cez moje brnenie. Znova ma prevedie peklom a spáli vôňou ohňa...

Svitalo. Stála som na balkóne a opájala sa krásnym výhľadom. Bolo mi trochu chladno, no nechcela som ísť dnu. Potrebovala som sa sama so sebou zmieriť s tým, že je preč...že ho už nemám... Obzrela som sa cez plece. Spal pokojne a dlhé vlasy sa mu rozlievali po nahom chrbte. Nevedela by som bez neho žiť...nevedela...V tej chvíli akoby vycítil, že sa naň dívam, pomrvil sa a otvoril oči. Telepatia a zázračná chémia stále fungovali. Vošla som dovnútra a snažila sa zohriať v jeho náručí.

„Mala som krásny sen." Povedala som do ticha.

„Aký?"

„Bolo to dievčatko." Šepla som a z očí sa mi spustili slzy. „Malo tvoje oči..."

Pobozkal ma, privinul si ma k sebe a ja som pokojne zatvorila oči.

Pokračujem v čítaní... plač pier, zavriem oči a len vzdychnem \"Stojím na kopci, pozerám sa na okolitý svet, možno cestou nájdem miesto...\"