cwbe coordinatez:
4684483
1495370
2365781
1487839
3905330

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: moderated
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::2
show[ 2 | 3] flat


Marc Auge ist ein französischer ethnologe, geboren in 1935 in Poitiers. Er hat in 70.jahren Elfenbeinküste (Côte d'Ivoire) besucht, um die geschichte des volks der Alladianen zu erforschen. Später hat er sich mit der französischen gesellschaft beschäftigt, wo er auch mehrere methoden, die er zwischen Alladianen entwickelt hat benutzt.

In letzter dekade beschäftigt er sich viel mit der methodologie und dem sinn seiner disziplin. Im Buch "Orte und Nicht-Orte" stellt er eine Methode der ethnologischen Forschung vor, die die Umgebung des Forschers selbst als Gegenstand hat. Seiner Meinung nach, wurde der traditionelle Dualismus "hier/anderswo" durch den des "nahe/ferne" ersetzt. Die vorherige Untersuchungsmethode stellt sich den Gegenstand (der "anderswo" als "hier" ist, sich also anderswo als an Stelle des Ethnologen befindet; zB. ein Dorf in Afrika) als verschieden vor, unterentwickelt im Vergleich zu "hier" (Frankreich, Europa). Das "hier" gewinnt dadurch auch an Identität. Was Auge versucht, ist, dass "hier" als Forschungsgegenstand zu betrachten. Das "nahe" wird nicht im Kontrast definiert, sondern beschrieben durch den gegenwärtigen Zustand seiner Elemente (wie soziale Institutionen oder Gebräuche). Das "nahe" also enthält nicht nur bloss räumliche Umgebung, sondern auch die spezifische Eigenschaften seines Zeitalters:

"Es geht...um Gegenwart schlechthin, um die aktuellste Aktualität in ihren aggressivsten und beunruhigendsten Momenten" (s.18)

Auge bezeichnet seine Gegenwart als "Übermoderne". Sie unterscheidet sich von der Moderne in zwei Aspekten : zeitlich in dem Übermaß der Ereignisse (dass viel, viel Unterschiedliches, schnell und oft passiert) und räumlich in scheinbarer Verkleinerung der Welt (durch Verkehrsmittel und Urlaubungsreisen, Tourismus, Distribution der Werbebotschaften). Wegen Verdichtung der Städte und Vielvalt der Bilder wird der Raum reorganisiert durch Migration und Nicht-Orte, die den Verkehr und die Orientierung erleichtern. In so einer Zeit, in der die Grenzen der typischen Gegenstände der Ethnologie (Ethnie: Stamm, Stadt, Kommune) unklar werden, da die Leute nicht mehr so zwingend mit ihrem Raum verbunden sind. Jedes Individuum kann als ein vollständiges ethnologisches Forschungsobjekt betrachtet werden.

Um den Begriff "Nicht-Ort" zu verstehen, muss man zuerst sein Gegenteil, den anthropologischen Ort, begreifen. Solche Orte sind Stellen der Geburt, des Lebens, der Arbeit etc. (s.53), die auf die Identität der Bewohner wirken, ihre Beziehungen reflektieren und erst historisch bestimmt werden. Sie sind Häuser, Altäre, öffentliche Plätze, Territorien oder Geburtsorte.

Der anthropologische Ort verbindet die Rollen seiner Bewohner (dem Gegenstands der Ethnologie) und die des Ethnologen. Die beiden erfahren illusorische Definitionen der beobachteten Kultur. Der Eingeborene sieht seinen Ort als ewig präsent. Die Welt ändert sich für ihn nicht. Wenn ein unvorsehbares Ereignis (wie Tod, Geburt, Krankheit; s.55) eintritt, wird es als bekannte Sache erkannt und durch Riten behandelt, in denen ihre Normalität und Wohlbegründung ausgedrückt wird. Ethnologie erschafft eine andere Illusion: nämlich das Denken, dass der Bewohner seine Kultur als transparent und klar definiert wahrnimmt. Diese Vorstellung wird durch die Suche nach "Durchschnittsmenschen" verursacht, die die beobachtete Kultur am besten repräsentieren. Die individuellen Haltungen zur Umgebung werden aber übersehen.

Sowohl die Bewohner des afrikanischen Dorfes als auch die Ethnologen haben das Gefühl, dass ihre eigene Welt geschlossen und selbstgenügend ist. Unsere Identität und Wohnstatt wird durch unseren Geburtsort bestimmt (Kinder, die in Afrika ausserhalb eines Dorfes geboren werden, bekommen deswegen besondere Namen, die die Umgebung umschreiben; s.64). Der Ort verbindet die Identitäten mehrerer Personen, reflektiert ihre Raumordnung, ihre Residenzregeln. Es geht um eine stabile Vorstellung, die nicht als veränderbar wahrgenommen wird ("der Bewohner eines anthropologischen Ortes wohnt in der Geschichte, er macht sie nicht", s.67). Die Bewohner haben eigene Vorstellungen über den Ort ihres Lebens (Territorium) und versuchen sie zu verwirklichen und zu materialisieren. Mit der Zeit verschwinden alte Traditionen, der Untergang selbst wird aber nicht beobachtet, nur die Versuche der Wiederbelebung (Feste, s.67).

Diese Vorstellungen wurden nach Auge geometrisch kategorisierbar und man kann sie in der Raumordnung der Siedlungen beobachten: es geht um eine Linie (der Weg; nämlich von einem Ort zum anderen, zB. zwischen zwei Städten), die Schnittpunkte zweier Linien (Kreuzungen; Versammlungsplätze, Märkte) oder den Schnittpunkt selbst (Zentren; Monumente, politische oder religiöse Gebäude).

Wenn der Weg als teil eines anthropologischen ortes betrachtet wird, wird er als eine Reihe der "ausgezeichneten Punkte" (s.70) der wichtigen Sachen verstanden. Sie durchgeht die Grenzen verschiedener Sphären menschlicher Tätigkeiten, kurz gesagt, sie verbindet. Die Relationen reflektieren sich zeitlich auf die Geschichte, sowie sie sich räumlich auf den Wegen reflektieren. Hier bringt Auge wieder ein Beispiel aus Afrika vor, die Gründungsgeschichten der Dörfer werden als ein "Weg mit mehreren Zwischenstationen" (s.71) beschrieben. Die beiden, sowohl Weg als auch Geschichte, können zeitlich gemessen werden, und zwar durch ihre Beständigkeit. Eine Kreuzung der Wege, wie ein gemeinsames Ereignis, passiert dann in zyklischen Perioden (zB. Märkte, s.72). Menschen versuchen die interessantesten Ereignisse, Taten und andere "Zwischenstationen" von Weg oder Geschichte auf Ewig in Form von Monumenten zu materialisieren.

Ein Zentrum ist das klarste Kennzeichen eines anthropologischen Ortes. Jeder einzelne Weg hat ein Ziel, reflektiert die Verbindungen zwischen individueller und kollektiver Erfahrung. Auge beschreibt das Zentrum mit der Metapher des Herrschers, der Doppelgänger von sich erschafft, um sich sichtbar machen (s.76) oder sich mit seinem Thron oder Palast identifiziert (dies gilt auch für moderne Staaten: zb Kreml, Weisses Haus; s.77). Eine verbindende Rolle lässt sich hier als ewig präsent und unbeweglich wahrnehmen. Deswegen drückt sich auch die politische Sprache mit Hilfe von Begriffen aus, die auch zur Orientierung im Raum benutzt werden: "links" und "rechts", Hauptstadt als Ersatz für Ansichten der Regierung usw.

Auge bespricht nichts abstraktes: sein Modell ist Frankreich selbst. Hier hat jedes Dorf ein Zentrum, centre-ville, einen Platz, der normalerweise auf der Kreuzung der Hauptwege liegt und beinhaltet die meisten kulturellen, religiösen und politischen Gebäude (Kneipe, Kirche, Rathaus), die zu bestimmten Zeiten (Sonntag, Markttag) intensiver genutzt werden. Viele Dörfer und Städte bezeichnen sich als ein Zentrum eines Raumes (zb Lyon als Hauptstadt der Gastronomie, oder Tiers als Hauptstadt der Schneiderwarenindustrie; s.82). Paris ist das Zentrum der Zentren, aber es wurde lang nicht als eine einzige Entität verstanden (das heisst sie hatte keinen Bürgermeister bis zur Chirac-Ära), sondern als Ansammlung von Palästen, die für verschiedene Machtelemente stehen.





  • 046844830149537002365781014878390390533003958966
    al-caid 08.05.2008 - 18:35:04 (modif: 13.05.2008 - 16:55:32) level: 1 UP New Content changed


    1.Einleitung

    Francúzsky etnológ Marc Augé skúmal začiatkom 70.rokov minulého storočia kmeň Alladianov, na území Pobrežia Slonoviny a Toga. Etnológia, ktorej bol žiakom, mala pôvodne za úlohu preskúmanie krajín, ktoré Francúzsko kolonizovalo. Augé preniesol politický trend do etnológie, keď si uvedomil, že jeho domovská spoločnosť sa dá analyzovať rovnakým spôsobom ako tá alladianska. V tradičnom vnímaní, skúmané etniká boli zobrazené v kontraste s domovskou kultúrou etnológa. Išlo vlastne o pokus o komparatistiku, pričom psychologicky odrážal skôr úmysly a vnemy etnológa, než podstatu svojho objektu. K vlastnému prostrediu pristupuje už opatrnejšie ako k cudziemu, vzdialenému: pýta sa, či je vôbec možné z antropologického hľadiska posudzovať špecifiká vlastnej kultúry1. Stačí metóda, založená na definovaní všeobecných konceptov v ľudských spoločenstvách, na opis tak dynamickej súčasnosti? Augého projekt ukazuje, že nie.

    Predmetom Augého práce je totiž jeho bezprostredné okolie: spoločenské vzťahy, inštitúcie, normy a tiež ich realizácia (resp.reflexia) v priestore. Nepokúša sa o presné vymedzenie hraníc svojho objektu. Odkazuje síce na konkrétne miesta, ktoré o kultúre vypovedia viac než iné, uvedomuje si aj ich premenlivosť. Preto aj časová os, podobne ako u de Certaua, je neoddeliteľnou od predmetu skúmania. Augé sa rozchádza s tradíciou definovanou Maussom, ktorá predpokladá, že etnológia dokáže svoj konkrétny predmet presne vymedziť. Predmet podľa neho nieje charakterizovaný len identitou a hranicami (či už určenými etnológom alebo predstaviteľom analyzovaného etnika), ale súčasnosťou a blízkosťou pozorovaného. Tiež samotný predmet je individualizovaný, predstavuje toho, kto sa do danej etnie narodil, nie produkt etnie samotnej. V hľadaní priemeru môžeme ľahko prehliadnúť individuálne postoje človeka k prostrediu. Augé preto opisuje skôr vlastné zážitky než svetonázor "priemerného človeka", ktorý by svoju skupinu (etniu) najlepšie reprezentoval2.

    1 - Augé, s.18
    2 - Augé, s.60


    2.Übermoderne

    Svoj časopriestor charakterizuje ako "surmodernu". Svet je dnes stále viac a viac zaplnený novinkami, informáciami, pričom ho musíme prispôsobovať tak, aby tento übermass zvládal
    . Čo do času, zväčšuje sa množstvo udalostí, s ktorými prichádzame do styku. Stále viac udalostí si nárokuje objektívnu dôležitosť, násobenú prezentáciou v médiách. Stráca sa idea pokroku, dejinného zavŕšenia, aké bolo predpokladané ideologiámi. Súčasnosť bez nich stráca zmysel, ktorý sa snažíme nájsť práve vo zvyšovaní významu stále početnejších správ a kríz1. Čo do priestoru, môžeme pocítiť zdanlivé zmenšenie sveta. Človek v žiadnom prípade neberie vo svojich aktivitách do úvahy celý svet; vždy žije len pre svojich niekoľko miest (anthropologisches ort, ktorý rozoberieme v ďalšej časti). Oproti minulosti sa mu ale znížili časové nároky na presun medzi nimi. Dopravné prostriedky a otvorenie hraníc štátov prispievajú k zvyšovaniu migrácie a turizmu. K tomu všetkému sa pridávajú elektronické médiá, zobrazujúce skutočnosti z druhého konca sveta v pohodlí domova. Zhusťovanie dopravy a potreba prehľadu, orientácie, majú tiež priamy vplyv tak na organizáciu miest a infraštruktúry, ako aj na samotnú redukciu týchto miest na púhe informatívne, všeobecne známe obrazy2. Napokon sa zdá, že priestor je príliš vágnym faktorom určovania identity. Kultúra, v ktorej sú prioritami výkon, rýchlosť a presnosť, sa už neviaže na vymedzené teritóriá. "Surmoderný" etnológ sa preto zameriava skôr na vnímanie a postoje individuua než na objektívne zákonitosti. Kultúru spoznáva ako text, v ktorom sa reflektuje jeho vlastná osobnosť3. Síce Augé priznáva, že človek stále hľadá zmysel v kolektíve, avšak ten mu ponúka len orientáciu (trebárs pomocou reklamy, značiek): no zmysel si vytvára človek sám4.

    1 - Augé, s.39
    2 - Augé, s.44
    3 - Augé, s.46
    4 - Augé, s.48


    3.Nicht-ort

    Človek definuje svoju identitu najmä podľa miesta svojich činností, bývania, narodenia, či života vôbec. Toto miesto nazýva Augé antropologickým. Kategória vychádza už z merleau-pontyovského rozlíšenia geometrického a antropologického (resp.existenciálneho) priestoru, konkrétnejšie z jeho interpretácie Michelom de Certeau1. Terminológiu ale Augé zamenil: zatiaľ čo u de Certeaua bolo fyzickým, neživým základom miesto, a život odrážala kategória priestoru, vznikajúceho v čase vďaka reči, u Augého predstavuje abstraktný základ priestor a výsledok práve miesto2. Pojem miesta je ale širší, nevymedzený hranicami ako teritórium, môže predstavovať tak bod (priesečník ciest) ako aj líniu (cestu) alebo okruh (centrum). Zároveň tieto tri možné formy miesta niesú už podľa definície oddeliteľné; vyjadrujú smer, stretnutia a zhromaždenie, tak reálne (napr.trh) ako aj ideálne (pamätníky)3.

    V snahe definovať antropologické miesto, zdroj identity, etnológ urobí najlepšie, ak bude skúmať sám seba. Keď sú role etnológa a pozorovaného (teda na danom mieste narodeného) človeka jasne odlíšené, obidvaja majú skreslený pohľad na kultúru miesta. V podstate obe strany zvyknú mať ilúzie o vymedzení, hraniciach miesta, odlišujúcich ho od vonkajšieho sveta. Svet danej kultúry obaja vnímajú ako uzavretý a sebestačný4. Pritom tento pocit vzniká u oboch inak. Na narodeného obyvateľa pôsobí miesto ako večné, večne prítomné, nemenné. Vo svojom svete má všetko určený čas i miesto, snaží sa pôsobiť ako opakovanie, očakávateľná udalosť. Nie neovládateľné, ako smrť či choroby, si tiež snaží vysvetliť tak, aby v celku pôsobili ako len dočasne zabudnutý faktor5. Tiež svoj svet nezvykne pomenovať jasným názvom. To je len ilúzia etnológa, že obyvateľ svoju kultúru vidí presne definovanú, ktorú tiež Augé spája so spomenutou ideou "priemerného človeka", individuálneho vzoru kultúry6. Obyvateľ si skôr rozdelí miesta v priestore podľa dôležitosti, určí spojnice medzi nimi a tiež vzťahy voči druhým ľuďom.

    Tieto činnosti a vzťahy sa odzrkadľujú aj na usporiadaní sveta. Subjektívny význam, návyk či pocit večnosti sveta vedú k potrebe stáleho sprítomňovania si minulosti. Keď geometricky vnímame antropologické miesto ako líniu, môže tak ísť o priestorovú spojnicu (materiálne uskutočnenú v ceste či podobnom spojení), alebo časovú (pri tvorbe príbehu, dejín); pričom určenie v jednej rovine (času/priestoru) môže byť rovnako použité aj v druhej. Príbeh tak môžeme vyjadriť na mape, tak ako aj cestu opísať časom, potrebným k jej prekonaniu7. Podobne aj miesta stretu dvoch ciest sa môže rozvinúť na námestie, centrum, či trh; alebo len zanechá značku v podobe pamätníka. Zameniteľnosť materiálneho odrazu s tým časovým sa na pamätníkoch ukazuje najlepšie, a tak práve tieto neraz dominujú námestiam. Odrážajú tvorivý vplyv, moc, večnú prítomnosť udalosti, ktorá je pre identitu obyvateľov miesta dôležitá8.

    Ne-miesto predstavuje opak. Ak modernú dobu charakterizujú miesta, kde staré sa stretáva s novým, so zmenou, tú surmodernú tvoria zas ne-miesta bez vlastných dejín, ktoré menia dejiny na púhu kulisu ich účelu9. Účel miesta má predpísaný architektom, nevytvára ho obyvateľ. Objektívne ide o jednoúčelové priestory, venované zefektívneniu dopravy, obchodu či iných aktivít, no dajú sa definovať aj ako subjektívny postoj k určitému priestoru10. Na antropologickom mieste človek koná podľa vzťahov s ľuďmi. Úlohu druhých na ne-miestach nahradzuje text, ktorý sa snaží byť čitateľný kdekoľvek. Využíva teda všeobecné pojmy, názvy a obrazy, ktoré sa častým opakovaním spájajú s každodennosťou. Konanie človeka je presne vymedzené príkazmi, zákazmi a informáciami, skôr právnickými ako súkromnými osobami11. Ne-miesto sa snaží byť vnímaným ako prostriedok, nástroj k dosiahnutiu konkrétneho cieľa. Použitie (vstup) má samozrejme určité pravidlá: okrem peňazí je vyžadovaná určitá bezúhonnosť, dôkaz neviny12. Jedine pri vstupe a výstupe má identita človeka význam. Inak je len anonymným používateľom. Okrem jednoúčelovosti a písomnej predurčenosti ich teda charakterizuje aj samota.

    1 - Augé, s.95
    2 - Augé, s.98
    3 - Augé, s.70
    4 - Augé, s.63
    5 - Augé, s.55
    6 - Augé, s.60
    7 - Augé, s.70
    8 - Augé, s.73
    9 - Augé, s.129
    10 - Augé, s.110
    11 - Augé, s.113
    12 - Augé, s.120


    4.Wiedererlebung

    Ne-miesto ponúka neurčite pôsobiacu, globálnu identitu, ktorá ale nieje úplne prázdna. Považovať ich ale za základ tejto identity, za hlavný znak globalizácie či dynamiky súčasného sveta vôbec, by bolo ale prehnané. Síce rôzne priestory majú nezanedbateľné predpoklady k vyvolaniu určitých pocitov v človeku, je otázne či ich podmieňujú1. Postoj jednotlivca k priestoru je vždy originálny, i keď ho môžeme kategorizovať napríklad podľa otvorenosti voči samote a individualizácii ponúkanej surmoderným preplnením. Dva pozoruhodné smery v súčasnom populárnom umení, najmä literatúre, sa k tejto veci priamo stavajú: cyberpunk a steampunk. Obidva smery sú následníkmi tradičného sci-fi, výsledkami (a neraz aj zdrojmi) prehodnocovania idey pokroku a individualizmu. Z ich hľadiska môžeme posúdiť aj ideu ne-miesta: na jednej strane kritikou tejto skutočnosti (augeovsky "Angst" a "Revolte"2), na druhej pokusom o ich "oživenie" ("Flucht", "Performanz").

    Cyberpunk, plod rozmachu informatiky v posledných dekádach, vyjadruje strach z komunikačných možností postmodernej doby. Neraz chápaný ako "sci-fi blízkej budúcnosti", vyjadruje prirodzenejšiu reakciu na dobu, ktorá si vyžaduje vyššiu rýchlosť, akú dokáže človek vykonať pri bežných vzťahoch - osamelosť. Človek sa stáva vedľajším prvkom v systéme spoločnosti, ktorý podľa kybernetických pravidiel funguje lepšie, než na úrovni ľudských vzťahov. Podobne, ako vo svojich analýzach ponúkal Virilio, v cyberpunkových predstavách sa tiež zjavujú dystopie, kde sa komunikačná technológia rozvíja na nástroj moci, nie slobody, keďže na demokratické diskusie vo svete počítačových kalkulácií neostáva čas. Aj dej kníh či filmov žánru sa odohráva skôr na ne-miestach ako internete či diaľniciach, kde hrdinovia vstupujú, aby zmenili prirodzenú následnosť deja. Tieto mechanicky sa opakujúce systémy sú samy nepriateľom, ktorý stojí v ceste tvorivej a slobodnej kultúre.

    Steampunk je ako samostatný žáner novší než cyberpunk a v mnohom z neho vychádza. Síce tiež zvyčajne nesie prvky dystopie, neponúka kritiku. Je to postmoderná retrospektíva verneovskej predstavivosti, viktoriánskej módy a vied 19.storočia, sa snaží odhaliť rozmach ne-miest v ranej fáze rozvoja, v modernom, rano-industriálnom veku. Jeho tendenciou je hľadieť do minulosti, redukovať technické prostriedky na vynálezy, ktorých prítomnosť vo svete nieje samozrejmá. Vo vizuálnom spracovaní prevažuje estetická úroveň nad funkcionalistickou. Človek ešte zďaleka všetky možnosti techniky neobjavil, a tak si ani nenárokuje právo zhodnotiť jej dopad. Naopak, snaží sa rozmach spomaliť, zmapovať, skúsiť alternatívne náhľady. Medzi nimi má svoje miesto aj recesia, ktorá charakter ne-miesta asi najdokonalejšie rozbíja. Táto retrospektíva pritom nieje len záležitosťou umenia: v množstve múzeí dopravy a v poslednom čase rastúcom fenoméne "urban exploration" sa zdá, že predsalen aj veľmi neosobný priestor môže nadobudnúť miesto v kultúre.

    1 - Tuan
    2 - Augé, s.140


    5.Schluss

    Pri štúdiu eseje sa môže zdať, že Augé prisudzuje etnológii skôr estetickú ako vedeckú úlohu. Pokiaľ koloniálna ideológia mohla vidieť v "exotickej antropológii" určitý reálny potenciál (napríklad ako prostriedok k zvýšeniu efektivity politiky alebo ekonomiky), Augého prístup je skôr fenomenologický, zameraný skôr na postoje a vnímanie jednotlivca. Dokonale napĺňa Bachelardovu predstavu "spojenia medzi vedou a poéziou", ponúka základňu pre viacero možných stanovísk. Ostáva otázne, nakoľko sa reakcia kultúry voči "surmodernému" funkcionalizmu (predstavovaná na príkladoch hnutí cyberpunku a steampunku) už rozvinula, a či teda sú Augého obavy o súčasný spoločenský vývoj relevantné.





    97 - weg (die dort führt), diskurs (stattfindet), sprache (kennzeichnung)
    96 - Certeau
    37
    38 - übermass
    127 - nicht-ort ako najlepší prejav surmoderny
    more children: (1)
  • 046844830149537002365781014878390390533003913451
    al-caid 23.04.2008 - 14:08:10 (modif: 23.04.2008 - 14:13:15) level: 1 UP New Content changed
    anthropologie des nahen

    das nahe statt das ferne zu beobachten
    eigene umgebung des ethnologs statt ausland mit verschieder kultur
    zeitliche gegenwart als gegenstand
    mehr subjektive erfahrungen zu sammeln als objektive regeln zu analysieren

    übermoderne

    übermass der ereignissen
    streben nach effizienz
    migration, stadtverdichtung, nicht-orte
    quantitatives unterschied (nicht wie postmoderne)
    einsamkeit wegen anonymisierung
    reduktion der orte auf bilden

    anthropologische ort

    ort: von kultur behandelte raum (nicht wie beim de Certau)
    subjektive bezeichnung
    veränderliche funktion
    ort in rekurrenter beziehung zur identität des bewohners
    weg, kreuzung, zentrum

    nicht-ort

    transitraum
    bestimmte benutzungsregel
    universale orientierungszeichen
    bahnhof, flughafen, supermarkt