1.Einleitung

Francúzsky etnológ Marc Augé skúmal začiatkom 70.rokov minulého storočia kmeň Alladianov, na území Pobrežia Slonoviny a Toga. Etnológia, ktorej bol žiakom, mala pôvodne za úlohu preskúmanie krajín, ktoré Francúzsko kolonizovalo. Augé preniesol politický trend do etnológie, keď si uvedomil, že jeho domovská spoločnosť sa dá analyzovať rovnakým spôsobom ako tá alladianska. V tradičnom vnímaní, skúmané etniká boli zobrazené v kontraste s domovskou kultúrou etnológa. Išlo vlastne o pokus o komparatistiku, pričom psychologicky odrážal skôr úmysly a vnemy etnológa, než podstatu svojho objektu. K vlastnému prostrediu pristupuje už opatrnejšie ako k cudziemu, vzdialenému: pýta sa, či je vôbec možné z antropologického hľadiska posudzovať špecifiká vlastnej kultúry1. Stačí metóda, založená na definovaní všeobecných konceptov v ľudských spoločenstvách, na opis tak dynamickej súčasnosti? Augého projekt ukazuje, že nie.

Predmetom Augého práce je totiž jeho bezprostredné okolie: spoločenské vzťahy, inštitúcie, normy a tiež ich realizácia (resp.reflexia) v priestore. Nepokúša sa o presné vymedzenie hraníc svojho objektu. Odkazuje síce na konkrétne miesta, ktoré o kultúre vypovedia viac než iné, uvedomuje si aj ich premenlivosť. Preto aj časová os, podobne ako u de Certaua, je neoddeliteľnou od predmetu skúmania. Augé sa rozchádza s tradíciou definovanou Maussom, ktorá predpokladá, že etnológia dokáže svoj konkrétny predmet presne vymedziť. Predmet podľa neho nieje charakterizovaný len identitou a hranicami (či už určenými etnológom alebo predstaviteľom analyzovaného etnika), ale súčasnosťou a blízkosťou pozorovaného. Tiež samotný predmet je individualizovaný, predstavuje toho, kto sa do danej etnie narodil, nie produkt etnie samotnej. V hľadaní priemeru môžeme ľahko prehliadnúť individuálne postoje človeka k prostrediu. Augé preto opisuje skôr vlastné zážitky než svetonázor "priemerného človeka", ktorý by svoju skupinu (etniu) najlepšie reprezentoval2.

1 - Augé, s.18
2 - Augé, s.60


2.Übermoderne

Svoj časopriestor charakterizuje ako "surmodernu". Svet je dnes stále viac a viac zaplnený novinkami, informáciami, pričom ho musíme prispôsobovať tak, aby tento übermass zvládal
. Čo do času, zväčšuje sa množstvo udalostí, s ktorými prichádzame do styku. Stále viac udalostí si nárokuje objektívnu dôležitosť, násobenú prezentáciou v médiách. Stráca sa idea pokroku, dejinného zavŕšenia, aké bolo predpokladané ideologiámi. Súčasnosť bez nich stráca zmysel, ktorý sa snažíme nájsť práve vo zvyšovaní významu stále početnejších správ a kríz1. Čo do priestoru, môžeme pocítiť zdanlivé zmenšenie sveta. Človek v žiadnom prípade neberie vo svojich aktivitách do úvahy celý svet; vždy žije len pre svojich niekoľko miest (anthropologisches ort, ktorý rozoberieme v ďalšej časti). Oproti minulosti sa mu ale znížili časové nároky na presun medzi nimi. Dopravné prostriedky a otvorenie hraníc štátov prispievajú k zvyšovaniu migrácie a turizmu. K tomu všetkému sa pridávajú elektronické médiá, zobrazujúce skutočnosti z druhého konca sveta v pohodlí domova. Zhusťovanie dopravy a potreba prehľadu, orientácie, majú tiež priamy vplyv tak na organizáciu miest a infraštruktúry, ako aj na samotnú redukciu týchto miest na púhe informatívne, všeobecne známe obrazy2. Napokon sa zdá, že priestor je príliš vágnym faktorom určovania identity. Kultúra, v ktorej sú prioritami výkon, rýchlosť a presnosť, sa už neviaže na vymedzené teritóriá. "Surmoderný" etnológ sa preto zameriava skôr na vnímanie a postoje individuua než na objektívne zákonitosti. Kultúru spoznáva ako text, v ktorom sa reflektuje jeho vlastná osobnosť3. Síce Augé priznáva, že človek stále hľadá zmysel v kolektíve, avšak ten mu ponúka len orientáciu (trebárs pomocou reklamy, značiek): no zmysel si vytvára človek sám4.

1 - Augé, s.39
2 - Augé, s.44
3 - Augé, s.46
4 - Augé, s.48


3.Nicht-ort

Človek definuje svoju identitu najmä podľa miesta svojich činností, bývania, narodenia, či života vôbec. Toto miesto nazýva Augé antropologickým. Kategória vychádza už z merleau-pontyovského rozlíšenia geometrického a antropologického (resp.existenciálneho) priestoru, konkrétnejšie z jeho interpretácie Michelom de Certeau1. Terminológiu ale Augé zamenil: zatiaľ čo u de Certeaua bolo fyzickým, neživým základom miesto, a život odrážala kategória priestoru, vznikajúceho v čase vďaka reči, u Augého predstavuje abstraktný základ priestor a výsledok práve miesto2. Pojem miesta je ale širší, nevymedzený hranicami ako teritórium, môže predstavovať tak bod (priesečník ciest) ako aj líniu (cestu) alebo okruh (centrum). Zároveň tieto tri možné formy miesta niesú už podľa definície oddeliteľné; vyjadrujú smer, stretnutia a zhromaždenie, tak reálne (napr.trh) ako aj ideálne (pamätníky)3.

V snahe definovať antropologické miesto, zdroj identity, etnológ urobí najlepšie, ak bude skúmať sám seba. Keď sú role etnológa a pozorovaného (teda na danom mieste narodeného) človeka jasne odlíšené, obidvaja majú skreslený pohľad na kultúru miesta. V podstate obe strany zvyknú mať ilúzie o vymedzení, hraniciach miesta, odlišujúcich ho od vonkajšieho sveta. Svet danej kultúry obaja vnímajú ako uzavretý a sebestačný4. Pritom tento pocit vzniká u oboch inak. Na narodeného obyvateľa pôsobí miesto ako večné, večne prítomné, nemenné. Vo svojom svete má všetko určený čas i miesto, snaží sa pôsobiť ako opakovanie, očakávateľná udalosť. Nie neovládateľné, ako smrť či choroby, si tiež snaží vysvetliť tak, aby v celku pôsobili ako len dočasne zabudnutý faktor5. Tiež svoj svet nezvykne pomenovať jasným názvom. To je len ilúzia etnológa, že obyvateľ svoju kultúru vidí presne definovanú, ktorú tiež Augé spája so spomenutou ideou "priemerného človeka", individuálneho vzoru kultúry6. Obyvateľ si skôr rozdelí miesta v priestore podľa dôležitosti, určí spojnice medzi nimi a tiež vzťahy voči druhým ľuďom.

Tieto činnosti a vzťahy sa odzrkadľujú aj na usporiadaní sveta. Subjektívny význam, návyk či pocit večnosti sveta vedú k potrebe stáleho sprítomňovania si minulosti. Keď geometricky vnímame antropologické miesto ako líniu, môže tak ísť o priestorovú spojnicu (materiálne uskutočnenú v ceste či podobnom spojení), alebo časovú (pri tvorbe príbehu, dejín); pričom určenie v jednej rovine (času/priestoru) môže byť rovnako použité aj v druhej. Príbeh tak môžeme vyjadriť na mape, tak ako aj cestu opísať časom, potrebným k jej prekonaniu7. Podobne aj miesta stretu dvoch ciest sa môže rozvinúť na námestie, centrum, či trh; alebo len zanechá značku v podobe pamätníka. Zameniteľnosť materiálneho odrazu s tým časovým sa na pamätníkoch ukazuje najlepšie, a tak práve tieto neraz dominujú námestiam. Odrážajú tvorivý vplyv, moc, večnú prítomnosť udalosti, ktorá je pre identitu obyvateľov miesta dôležitá8.

Ne-miesto predstavuje opak. Ak modernú dobu charakterizujú miesta, kde staré sa stretáva s novým, so zmenou, tú surmodernú tvoria zas ne-miesta bez vlastných dejín, ktoré menia dejiny na púhu kulisu ich účelu9. Účel miesta má predpísaný architektom, nevytvára ho obyvateľ. Objektívne ide o jednoúčelové priestory, venované zefektívneniu dopravy, obchodu či iných aktivít, no dajú sa definovať aj ako subjektívny postoj k určitému priestoru10. Na antropologickom mieste človek koná podľa vzťahov s ľuďmi. Úlohu druhých na ne-miestach nahradzuje text, ktorý sa snaží byť čitateľný kdekoľvek. Využíva teda všeobecné pojmy, názvy a obrazy, ktoré sa častým opakovaním spájajú s každodennosťou. Konanie človeka je presne vymedzené príkazmi, zákazmi a informáciami, skôr právnickými ako súkromnými osobami11. Ne-miesto sa snaží byť vnímaným ako prostriedok, nástroj k dosiahnutiu konkrétneho cieľa. Použitie (vstup) má samozrejme určité pravidlá: okrem peňazí je vyžadovaná určitá bezúhonnosť, dôkaz neviny12. Jedine pri vstupe a výstupe má identita človeka význam. Inak je len anonymným používateľom. Okrem jednoúčelovosti a písomnej predurčenosti ich teda charakterizuje aj samota.

1 - Augé, s.95
2 - Augé, s.98
3 - Augé, s.70
4 - Augé, s.63
5 - Augé, s.55
6 - Augé, s.60
7 - Augé, s.70
8 - Augé, s.73
9 - Augé, s.129
10 - Augé, s.110
11 - Augé, s.113
12 - Augé, s.120


4.Wiedererlebung

Ne-miesto ponúka neurčite pôsobiacu, globálnu identitu, ktorá ale nieje úplne prázdna. Považovať ich ale za základ tejto identity, za hlavný znak globalizácie či dynamiky súčasného sveta vôbec, by bolo ale prehnané. Síce rôzne priestory majú nezanedbateľné predpoklady k vyvolaniu určitých pocitov v človeku, je otázne či ich podmieňujú1. Postoj jednotlivca k priestoru je vždy originálny, i keď ho môžeme kategorizovať napríklad podľa otvorenosti voči samote a individualizácii ponúkanej surmoderným preplnením. Dva pozoruhodné smery v súčasnom populárnom umení, najmä literatúre, sa k tejto veci priamo stavajú: cyberpunk a steampunk. Obidva smery sú následníkmi tradičného sci-fi, výsledkami (a neraz aj zdrojmi) prehodnocovania idey pokroku a individualizmu. Z ich hľadiska môžeme posúdiť aj ideu ne-miesta: na jednej strane kritikou tejto skutočnosti (augeovsky "Angst" a "Revolte"2), na druhej pokusom o ich "oživenie" ("Flucht", "Performanz").

Cyberpunk, plod rozmachu informatiky v posledných dekádach, vyjadruje strach z komunikačných možností postmodernej doby. Neraz chápaný ako "sci-fi blízkej budúcnosti", vyjadruje prirodzenejšiu reakciu na dobu, ktorá si vyžaduje vyššiu rýchlosť, akú dokáže človek vykonať pri bežných vzťahoch - osamelosť. Človek sa stáva vedľajším prvkom v systéme spoločnosti, ktorý podľa kybernetických pravidiel funguje lepšie, než na úrovni ľudských vzťahov. Podobne, ako vo svojich analýzach ponúkal Virilio, v cyberpunkových predstavách sa tiež zjavujú dystopie, kde sa komunikačná technológia rozvíja na nástroj moci, nie slobody, keďže na demokratické diskusie vo svete počítačových kalkulácií neostáva čas. Aj dej kníh či filmov žánru sa odohráva skôr na ne-miestach ako internete či diaľniciach, kde hrdinovia vstupujú, aby zmenili prirodzenú následnosť deja. Tieto mechanicky sa opakujúce systémy sú samy nepriateľom, ktorý stojí v ceste tvorivej a slobodnej kultúre.

Steampunk je ako samostatný žáner novší než cyberpunk a v mnohom z neho vychádza. Síce tiež zvyčajne nesie prvky dystopie, neponúka kritiku. Je to postmoderná retrospektíva verneovskej predstavivosti, viktoriánskej módy a vied 19.storočia, sa snaží odhaliť rozmach ne-miest v ranej fáze rozvoja, v modernom, rano-industriálnom veku. Jeho tendenciou je hľadieť do minulosti, redukovať technické prostriedky na vynálezy, ktorých prítomnosť vo svete nieje samozrejmá. Vo vizuálnom spracovaní prevažuje estetická úroveň nad funkcionalistickou. Človek ešte zďaleka všetky možnosti techniky neobjavil, a tak si ani nenárokuje právo zhodnotiť jej dopad. Naopak, snaží sa rozmach spomaliť, zmapovať, skúsiť alternatívne náhľady. Medzi nimi má svoje miesto aj recesia, ktorá charakter ne-miesta asi najdokonalejšie rozbíja. Táto retrospektíva pritom nieje len záležitosťou umenia: v množstve múzeí dopravy a v poslednom čase rastúcom fenoméne "urban exploration" sa zdá, že predsalen aj veľmi neosobný priestor môže nadobudnúť miesto v kultúre.

1 - Tuan
2 - Augé, s.140


5.Schluss

Pri štúdiu eseje sa môže zdať, že Augé prisudzuje etnológii skôr estetickú ako vedeckú úlohu. Pokiaľ koloniálna ideológia mohla vidieť v "exotickej antropológii" určitý reálny potenciál (napríklad ako prostriedok k zvýšeniu efektivity politiky alebo ekonomiky), Augého prístup je skôr fenomenologický, zameraný skôr na postoje a vnímanie jednotlivca. Dokonale napĺňa Bachelardovu predstavu "spojenia medzi vedou a poéziou", ponúka základňu pre viacero možných stanovísk. Ostáva otázne, nakoľko sa reakcia kultúry voči "surmodernému" funkcionalizmu (predstavovaná na príkladoch hnutí cyberpunku a steampunku) už rozvinula, a či teda sú Augého obavy o súčasný spoločenský vývoj relevantné.





97 - weg (die dort führt), diskurs (stattfindet), sprache (kennzeichnung)
96 - Certeau
37
38 - übermass
127 - nicht-ort ako najlepší prejav surmoderny