Vadas, Marek :: Remember, remember, the velvet November


node:	Vadas, Marek
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	09.04.2008 - 15:18:15
updated:	16.04.2008 - 11:24:49

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3872721

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

Klotylda	0
delsoa	0
september	0
Cpt. Vincenzo	1

Marek Vadas

Narodil sa 27. mája 1971 v Košiciach, je absolventom FF UK, žije v Bratislave. Vydal zbierky poviedok: Malý román (1994, Prémia Literárneho fondu), Univerzita (1996, spoluautor Eman Erdélyi), Diabol pod čapicou (2002, spoluautor Eman Erdélyi), Prečo sa smrtka smeje (2003), Rozprávky z čiernej Afriky (2004, Cena Bibiany za najlepšiu a najkrajšiu detskú knihu sezóny), Liečiteľ (2006, Cena Anasoft litera). V súčasnosti pracuje spolu s Emanom Erdélyim na farebnej cestopisnej knihe Slovensko – perla džungle (vyjde v roku 2008).

0000010100063532021709090387272107211858

vadasova nova kniha
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=510388062362417&set=a.444963772238180.107765.117730791628148&type=1&theater

0000010100063532021709090387272103882283

Marek Vadas
Rieka

Niekoľko dní som blúznil. Horúčka neklesala a lieky nezaberali. Nevládal som sa pohnúť a len večer po vypotení som zvládol niekoľko krokov po izbe. Výraz lekára hovoril za všetko – nemal najmenšiu predstavu o tom, čo mi môže byť a čo by mi pomohlo.

Salomon mi z lekárne priniesol iné lieky, ktoré mali zmierniť horúčku. Nevnímal som hodiny, ktoré sa okolo mňa hnali. Prebral som sa v taxíku poskakujúcom v tme. V uliciach už vládol pokoj neskorej noci, ktorý prerušovali len občasné rozjarené klaksóny opitých šoférov. Zastali sme v chudobnej štvrti a Salomon ma spolu so šoférom vtiahli úzkou uličkou do akéhosi vyzdobeného dvora. Opreli ma o stenu z vlnitého plechu. S privretými viečkami plnými sĺz som v strede malého priestranstva zaregistroval oheň. Plamene predo mnou tancovali, spájali sa do obrysov deformovaných zvierat a škeriacich sa tvárí.

Doviezli ma ku ngangovi! Od zúfalstva som sa chcel usmiať, ale od náhlej slabosti ma naplo na zvracanie. O ngangovi z Bona Beri som už toho počul dosť. Ako dokázal uzdraviť choromyseľného chlapca, keď mu z hlavy vytiahol žabu. Ako vo sne zistil príčinu ťažkostí a svojich pacientov potom liečil kameňmi z rieky, alebo choroby vyháňal tancom. Ľudia toho narozprávali. Vždy som sa smial takýmto príhodám. Raz vraj v lese vykopal balíček s rituálnymi symbolmi, ktoré nepriateľ pripravil pre svoju obeť. Stačilo preseknúť malý hrdzavý zámok a reťaz odhodiť do vody a dovtedy neplodná žena o niekoľko týždňov otehotnela. Teraz som chcel veriť všetkému. Chcel som sa sústrediť na to, čo mu poviem, ale hlavu som mal v jednom ohni a myšlienky sa mi roztápali v plameňoch. Odovzdane som čakal.

Po chvíli nganga vyšiel z komory. Na sebe mal dlhý plášť a v ruke vyrezávanú paličku. Zmeravel som, keď došiel predo mňa a pozrel sa mi do očí. Nebol som schopný pohnúť sa a necítil som si ruky ani nohy. Bol som ako uväznený v kamennej schránke svojho tela. Bezbranný ako myš v kúte.

Videl som len plamene odrážajúce sa v jeho pohľade. Oči mal kamenné a nehybné. Odrazu sa mi zazdalo, že predmet, ktorý som považoval za kúzelnú paličku, je živý. Náhle sa v jeho dlani zavlnil a z jeho konca vyšľahol hadí jazyk. Nganga ku mne natiahol ruku a ja som videl, že je to skutočný had. Kúzelníkove rameno sa strácalo v plášti a menilo sa na žltočierne pruhované telo. Rástlo a blížilo sa ku mne. Pomaly sa ovíjalo okolo mojej hrude. Zovretie silnelo a ja som strácal dych. Niečo vo mne prasklo. Obklopila ma tma.

Prebral som sa v spálni svojho priateľa. V dome bolo hrobové ticho, len z neďalekej križovatky sa ozývalo trúbenie klaksónov. Slnko už pálilo do okien, takže muselo byť tesne po poludní. „Salomon!“ zavolal som slabým hlasom. Predpokladal som, že spoločne so svojou manželkou vyčkávajú, kedy sa preberiem. Odpoveďou mi bolo len poplašené kotkodákanie sliepok na dvore. Žiadne zvuky, ktoré by pripomínali niečiu prítomnosť. To ma tu v takomto stave nechali úplne osamote? Posadil som sa na kraj postele. Na stole pripravená voda a bylinky namočené vo fľašiach, mydlo a čistý uterák. Narýchlo som sa opláchol, navliekol do nohavíc a neistým krokom som vyšiel na dvor. Cítil som, že mám horúčku a na ostrom slnku sa mi zatmelo pred očami. Zastal som a zachytil sa plota, aby som si privykol na svetlo. Po chvíli mi prestalo hučať v hlave a na druhom konci záhrady som rozoznal kontúry ženskej postavy. Salomonova žena práve pri ohnisku zarezávala kozľa. Krv zachytávala do bielej umelohmotnej misky. Potom pritlačila tepnu prstom a hustú krv lačne vypila.

„Dobrý deň, Bébé,“ pozdravil som sa, keď som podišiel bližšie. Otočila sa ku mne, utrela si spakruky krvavý fľak na brade a bez slova pokývala hlavou. S neprítomným výrazom sa vrátila k svojej práci a nechala ma tam bezradne stáť. Bol som v pomykove, pretože sa ani trocha nepotešila, že sa môj stav zlepšil. Vždy, keď sme sa na ulici náhodou stretli, ma pozdravila žiarivým úsmevom, pýtala sa, ako sa mám a so smiechom si ma doberala. Teraz som jej nestál ani za pozdrav.

„Stalo sa niečo?“ spýtal som sa neisto.

„Nič. Nič sa nestalo. Všetko je tak, ako má byť,“ odpovedala chladne a jednou rukou pritom z kozľaťa ťahala vnútornosti.

Po chvíli mlčania som povedal, že sa teda pôjdem prejsť, pokiaľ sa Salomon vráti. Keď som odchádzal, ani na mňa nepozrela.

Zavrel som za sebou bránu a po niekoľkých krokoch som spozoroval, že sa tu niečo muselo stať. Privítala ma úplne cudzia ulica. Nič naokolo som nepoznal. Sklad minerálok aj holičstvo na rohu zmizli bez stopy. Namiesto nich tu stál pomaľovaný betónový múr akéhosi podniku, miestami obrastený machom. Bol som určite pred Salomonovým domom. Poznám ho rovnako dobre ako budovu misie, v ktorej bývam. Zostali tu rovnaké diery na krytoch od kanálov, i výhľad na posledné poschodia hotela Parfait Garden, ale bary, v ktorých obyčajne sedávame, teraz nahradili obchody s čudným tovarom a opustené baraky. Cez vybité okná prelietavali vtáci a vznášali sa nad hlavami sviatočne oblečených ľudí idúcich na námestie. Chystala sa nejaká slávnosť a na ulici nebol jediný automobil. Po stranách postávali ženy vo fialových šatách rovnakého strihu, aké sa zvyknú nosiť na pohreby. Aj priečelia domov boli vyzdobené farebnými stuhami a vlajkami. Kohosi som sa opýtal, čo sa tu chystá, ale len si ma mlčky premeral, podobne ako pred chvíľou Bébé.

Ocitol som sa pred stánkom, v ktorom na zákazníkov čakali ľudské kosti. Starec v bielej čapici ich na pulte narovnával a nervózne z nich odháňal muchy. Nad úhľadne zoradenými kosťami svietili vybielené lebky a zo strechy viseli na špagátoch hlavy v rôznych štádiách rozkladu. Pri starcovi sa pristavila dvojica mužov a začali zjednávať cenu. Opäť ma zaliala horúčka. Rozbehol som sa preč.

Na rohu ulíc už zástup zhustol. Po hlavnej kráčal sprievod v maskách a v jeho čele hrala kapela. Chrbtom som sa oprel o múr a sledoval tú masu ľudí v pestrofarebných košeliach. Telá sa tlačili k sebe, akoby sa chceli zliať dokopy, stať sa súčasťou jedného organizmu. Pár krokov odo mňa som zbadal Salomona. Stihol mi radostne zamávať.

Predieral som sa k nemu, ale dostal som sa len do postranného prúdu, ktorý postupoval o čosi pomalšie. Jeho hlava sa mi strácala v diaľke. Už som ani necítil, ako kráčam. Nemohol som si zvoliť smer a dav ma nekontrolovane unášal von z mesta. Ako keď vhodíte suchý konár do prúdu spenenej rieky.

Dostal som sa až k predmestiu Bonanjo. Salomon mi zmizol v diaľke. Pokúšal som sa chvíľu predierať jeho smerom, ale prúd ma nezadržateľne vliekol dolu brehom. Vzdal som to a poddal sa davu. Stromy okolo mňa sa len tak mihali a ja som si až vtedy uvedomil, že tá cesta je zároveň rovnaká aj iná. Tam, kde voľakedy stála socha futbalistu zmontovaná z automobilových súčiastok, sa teraz vypínal obrovský baobab. Za zákrutou chýbala benzínová pumpa a ustavične trúbiace taxíky zmizli bohvie kam. Tie miesta som poznal veľmi dobre a napriek tomu som mal pocit, že som sa tu ocitol po prvý raz. Predo mnou sa otvorila cesta do paralelného sveta. Do inej Doualy, ktorá existovala nezávisle na mojom doterajšom živote a ktorú som dychtivo túžil spoznávať.

Ľudia v maskách sa dostali na čelo sprievodu. Mnoho tvárí okolo mňa mi bolo povedomých, ale žiadna z nich sa na mňa neusmiala, ani jeden pár očí mi nenaznačil pozdrav, žiaden pohľad na mne nezotrval dlhšie. Jediným blízkym človekom bol Salomon, stratený medzi hlavami v pestrofarebných šatkách a starých klobúkoch.

Prešli sme cez Námestie Republiky a odbočili na nájazd k prístavnému mostu. Teda k bývalému mostu, pretože teraz k delte Wuori neviedla asfaltka a breh na nás čakal divoký a neporušený. Namiesto štvorprúdovej cesty sme po zablatenom chodníku plnom dier a skalísk klesali do údolia, kde lúka pomaly prechádzala do močariny mangrovov. Nerozmýšľal som, ako je to možné, na jeden deň toho bolo na mňa priveľa. Myslel som len na to, ako nájdem Salomona a občas som sa vytiahol na špičky alebo povyskočil, či ho nezazriem niekde nablízku.

Na lúke sa dav rozostúpil, rozptýlil sa v priestore a ja som konečne mohol zastať. Upokojiť sa a nájsť smer, ktorým sa vydať.

Hlavný prúd viedol k úzkemu fliačiku pláže, kde obvykle bývali stánky s kolou a kde sa po piesku preháňali fagani s futbalovou loptou. Nedávno som ich tam pozoroval. Skupinka starších predvádzala svoje triky a lesklé svaly kráskam ukrytým v tieni paliem a mladší sa učili od svojich vzorov. Hrali s gumenými prasknutými loptami, alebo mladým kokosovým orechom. Bosí, v trenírkach alebo deravých krátkych nohaviciach. Pamätám si, ako jednému z nich chýbala šnúrka v gatiach a tak si ich musel pri hre jednou rukou pridržiavať. Keď orech vletel do brány, v návale radosti zatlieskal nad hlavou a gate mu padli ku členkom priamo pred výskajúcimi dievčatami.

Teraz však pláž nebola upravená. Chýbal tu navozený piesok aj stánky s občerstvením. Pridal som do kroku a dral sa zástupom, už voľnejším, takže sa dalo pohodlne kľučkovať a hlavne držať sa zvoleného smeru. Blížil som sa k miestu, kde mangrovy zredli, aby vytvorili jediný pohodlný prístup k rieke. Kus cesty som si nadbehol a pozoroval ľudí blížiacich sa k vode. Samé cudzie meravé tváre bez farieb. Až vtedy som si uvedomil, že všetko naokolo bolo šedé. Nebola noc ani deň.

Na chodidlách som zacítil vlhkosť. Bol som len v sandáloch a prsty sa mi vnorili do riečneho bahna plného drobných zelených kvietkov. Ľudia okolo mňa vstupovali do vody. Potichu, pomaly a s meravými pohľadmi upretými do vĺn. Aj ja som šiel. V závese tesne za ženou v dlhých bielych šatách. Sledoval som jej kroky a bez problémov som nachádzal voľné miesta medzi štrbinami ostrých skál na dne spenenej rieky. Jemnú látku olizovali vlny a mokrá tkanina tesne obopínala krivky miznúcich štíhlych nôh. Šiel som rovnakým tempom. A prestal som sa obzerať.

Prešiel som možno dvadsať metrov. Neviem to presne, pretože klesanie bolo mierne. Bol som po pás vo vode, keď ma niekto zozadu chytil za rameno. Niekoľko krokov som ho potiahol, myslel som, že potrebuje pomoc. Potom zovretie zosilnelo a ruka mnou silno zatriasla. Bol to Salomon. Potešil som sa, že ho konečne vidím a môžeme ísť ďalej spoločne. On ma však ťahal naspäť a niečo mi nervózne vysvetľoval. Nerozumel som mu ani slovo. Hučanie vĺn vlievajúcich sa do oceánu ho prehlušilo. Snažil som sa čítať z jeho pier a kričal na neho, že sa predsa nemôžem vrátiť z polovice cesty a že mi všetko povie potom.

Nakoniec ma však napriek mojím protestom odtiahol. S niekoľkými odreninami na lýtkach som sa dostal späť na breh. Od únavy som klesol do trávy.

Prebudilo ma ostré slnko, ktoré sa do spálne dralo cez deravé žalúzie. Za oknami zúrili trúby taxíkov, počul som aj smiech a teatrálne hádky predavačov. Ležal som pod prepotenou dekou a na toaletnom stolíku tu so mnou na ráno čakali sáčky s koreňmi a plienky vymáčané v zelených odvaroch. Aj krčah s vodou, pre ktorý som sa hneď natiahol. Bol som taký slabý, že mi vypadol z rúk tesne pred ústami.

Pribehla najstaršia Salomonova dcéra a o chvíľu mi priniesla orosený pohár vody, priamo z baru. Usmiala sa na mňa smutne ako vždy a zmizla.

Cítil som sa skvele. Naisto som vedel, že som vyliečený. Navliekol som si nohavice a pobral sa hľadať svojich priateľov. Bébé už určite pečie nejaké dobroty a Salomon zapíja môj návrat v krčme na rohu. Musím sa k nim čo najskôr pripojiť. Poďakovať. Mám toho veľa na rozprávanie a možno zvládnem aj zopár hltov piva na oslavu.

Prejdem cez prázdnu kuchyňu a otváram dvere do dvora. Na lavici pri múriku plače niekoľko susediek. Toľko smútku pre chorobu takmer neznámeho človeka! Som zaskočený a dojatý. Práve sa chystám na veľkolepé gesto a chcem všetkým s roztvorenou náručou oznámiť radostnú novinu. Vtom ale zazriem Bébé. Trasie sa v objatí svojej matky a dusí sa zúfalými vzlykmi. Pomaly pristupujem bližšie a za nízkym plotom vidím na ulici postávajúcich mužov so sklopenými očami. Už tuším správu, ktorá je horšia ako moja smrť.

Bébé zodvihne hlavu a pozrie na mňa uslzenými červenými očami.

Salomona našli ráno utopeného v prístave.

0000010100063532021709090387272103882280

Marek Vadas
Som chlapec z knihy

Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel z knihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore a pozoroval strýka, ako v tieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak som sa osmelil a prisadol si. Dali sme sa do reči a vtedy mi povedal všetko. Povedal, že nemám matku ani otca a že ma sem raz privial vietor od mora spolu s ďalšími vytrhnutými stránkami kníh. Bolo to takto.

V ten deň, keď som sa v meste objavil, bola hlavná ulica zasypaná hromadami papiera. Vytrhnuté strany kníh poletovali vzduchom, zachytávali sa v korunách stromov a zdobili ich ako čudné bezhlavé vtáky. Vzduch bol plný dymu.

Nikto ma v tom meste nepoznal a ja som blúdil úzkymi uličkami a hľadal ženu, ktorá by ma vzala do náruče. Zúfalá by pobehovala ulicami, pokiaľ by ma nezbadala ako bezradne stojím a sledujem hluk okolo seba. Potom by zakričala moje meno a ja by som sa jej vrhol na krk. Hľadel som do tvárí žien a hľadal, ku ktorej by som mohol patriť. Motal som sa po vyprázdnenom trhu a sledoval horiace listy vznášajúce sa vysoko nad mojou hlavou. Vietor sa s nimi hral a fúkal do vznášajúcich sa plameňov, ktoré ich menili na ľahké čierne nič. Spálené kusy sa drolili na drobné čiastočky a štípali ma v očiach. V štvrti Akwa na obed rozhnevaní ľudia vyhnali belochov a zdemolovali ich knižnicu. Knihy aj dokumenty z kartoték vyhádzali na chodník a jednu po druhej ich trhali a pálili na starých pneumatikách.

Večer som sa ocitol pri reštaurácii Mulet. Necítil som si nohy a sedel som na okraji kanála. Vtedy na mňa zakričal strýko Mongo. Podelil sa so mnou o svoju pečenú rybu. Aspoň tak mi o tom strýko Mongo hovoril. Bol to prvý človek, s ktorým som sa v Douale dal do reči. Povedal som mu, že v tomto meste nikoho nepoznám a hľadám svojich rodičov. Na nič som sa nepamätal a nevedel som, odkiaľ som sa tam vzal. Ani on nie, ani nikto na ulici, ani nikto v celej štvrti. Bol som chlapec, ktorý prišiel na svet z niektorej z tých kníh, čo vtedy poletovali vo vetre.

Strýko Mongo ma potom zaviedol k mojej budúcej tete. Sedela rozkročená nad hrncami v kuchyni reštaurácie. Čistila obrovskú barakudu. Zostal som stáť vo dverách, strýko k nej podišiel a potichu niečo zamrmlal. Vtedy spľasla rukami a zvolala: „Panenka Mária!“

Podala mi pohár s vodou a ja som ho hltavo vypil. Potom druhý, tretí a štvrtý. Bol som smädný, pretože dovtedy som vodu nikdy nepil. Bolo to po prvýkrát v mojom živote a veľmi mi chutila. Opýtala sa, koľko mám rokov a ja som na ňu len nechápavo pozeral. Vzadu za policou pre hrnce mi prichystala deku. Zababušil som sa do nej a snažil sa zaspať. Dlho do noci som počúval zvuky z kuchyne. Škripot noža a vzdialený smiech opitých hostí z ulice moja nová teta prerušovala pravidelnými nadávkami v cudzom nárečí, ktorému som nerozumel ani ja, ani ryby čakajúce na pekáč. Ležali rovnako ako ja, nemo a nehybne, s očami vyvrátenými do stropu.

Ráno som precitol s pocitom, že ma niekto pozoruje. Viečka som pootvoril len nepatrne, aby som najprv nebadane preskúmal terén. Teta stála nado mnou a premeriavala si ma prázdnym pohľadom bez akéhokoľvek výrazu. Chcel som vyčkať a zodvihnúť sa až keď odíde na dvor, ale ona tam stála ako prirastená do zeme. Trvalo to večnosť a mne už bolo treba na záchod. To určite z tej vody. Zazíval som teda a rozospato zaklipkal očami.

„U nás sa vstáva skôr, chlapče! Poď, opláchni sa a ja zatiaľ nájdem niečo dobré pod zub.“

Od toho dňa som sa volal Chlapče.

Ráno som s tetou chodieval na trh. Mal som jej pomáhať s taškami, ale nakoniec ich aj tak takmer všetky nosievala sama. Možno len dúfala, že si ma v tom dave nájde niekto známy. Niekto, kto sa do mesta dostal rovnako ako ja. Aj mňa to raz napadlo: kde sú všetci tí, ktorých som poznal predtým? O čom bola kniha, v ktorej som vystupoval? Kto boli ostatné postavy a čo sa s nimi stalo? Alebo bola tá kniha iba o mne?

Zaumienil som si, že to musím vypátrať, nech sa deje, čo sa deje. Pýtal som sa na to strýka Monga, pretože teta bola skúpa na slovo. Väčšinou iba rozkazovala, čo treba urobiť a pri mojich otázkach si iba vzdychla. Nemala na mňa čas. Po ranných nákupoch už len celý deň pobehovala po reštaurácii a pracovala dlho do noci. Spať chodievala dávno po mne, alebo možno ani vôbec nie, pretože spať som ju nikdy nevidel. A potom som ju raz aj počul, ako susedke vykladá, že celú noc ani oka nezažmúrila.

So strýkom to však bolo celkom iné. Väčšinu dňa sedel na lavičke v tieni naproti terase reštaurácie. Fajčil fajku a hľadel do diaľky. Alebo sledoval hostí a usmieval sa pri útržkoch rozhovorov, ktoré k nemu vietor zaniesol.

Potom začal rozprávať. Napríklad o tom, ako na svet prichádzajú deti. Tie obyčajné sa aj rodia obyčajne. Muž miluje svoju ženu a ona mu z vďaky porodí dieťa. Tak sa narodil aj on. Žil s rodičmi celý ich život, aby ho slušne vychovali a naučili čo treba. Aby im pomáhal a aby po ich smrti pokračoval v ich práci. Iné deti zas prichádzajú ako dar od bohov a dobrých duchov. Najčastejšie vtedy, ak ženu muž miluje, ale ona je slabá a sama mu nedokáže dieťa na svet priviesť. Kúzelník požiada predkov, aby sa za ženu prihovorili u duchov a pomohli mu namiešať účinný odvar. Keď je všetko pripravené, prídu v noci k budúcej matke ženy z okolia. Tancujú a spievajú, aby dieťa privolali z ríše mŕtvych a nenarodených. Strýko mi potom spieval, pomaly a smiešne vysokým ženským hlasom:

Vítame ťa!
Poď do nášho sveta!
Si naše dieťa. Prinesieš zeleň do listov.
Celý prales na teba čaká.
Všetci sme tu a vítame ťa.
Príď na svet živý.
Budeš kvitnúť a my budeme môcť zomrieť.
Budeme ťa počúvať a uložíme sa do zeme.
Nikdy nebudeš nešťastný.
Život je dobrý, uvidíš to.
Čakáme, kedy sa narodíš.
Nemáš sa čoho báť.
Budeme pri tebe.
Príď do nášho sveta!

Nakoniec sa rozkašlal a ja som mu zbehol do podniku pre pohár palmového vína.

Nedočkavo som sledoval, ako víno po troške prevaľuje na jazyku. Najviac som predsa túžil vedieť, ako je to s takými deťmi, ako som ja.

„Ty si výnimočný, Chlapče,“ povedal. Ani on v živote nestretol veľa takých. Ľudia, ktorí prišli z kníh, sú silní, pretože dokážu prežiť osamote. Sú omnoho silnejší a múdrejší ako ostatní. Zaobídu sa aj bez matky a otca. Rýchlo nájdu dôvod, prečo sa na svete ocitli. Vedia čo chcú a nevšímajú si hlupákov naokolo, ktorí sa im posmievajú a ubližujú im.

Pýtal som sa, odkiaľ to vedia, keď ja napríklad neviem o ničom a on mi musí všetko do najmenších podrobností vysvetľovať.

Vtedy sa na mňa strýko dlho zahľadel, akoby hľadal slová. Vyrušil ho až moskyt, čo mu pristál priamo na nose. Strhol sa a pohladkal ma po vlasoch.

„Vedia to z knihy, v ktorej sa narodili. Ak sa ako ty nepamätajú na svoj príbeh, tak ho hľadajú, pokiaľ ho nenájdu. V knihách, v novinách, na uliciach, v korunách stromov a vo vetre.“

V ten večer som si šiel ľahnúť neskoro. V kuchyni sa strýko s tetou tlmene bavili dlho do noci. Nemohol som spať a premýšľal som o svojich vrstovníkoch, ktorých stretávam v našej štvrti. Pred očami sa mi objavovali ich tváre, spotené a veselé. Nikdy neverili mojim rečiam. Vysmievali sa mi, klopkali si prstom na čelo, alebo ma ľutovali. Odpustil som im ich nevedomosť. A zaspával som šťastný.

O niekoľko dní za mnou strýko prišiel so záhadným úsmevom. Priniesol mi najlepšiu správu v mojom živote: onedlho pôjdem do školy! Také niečo mi dovtedy ani nenapadlo. Bol som rád, že som u nich mohol bývať a vedel som, že nemajú peňazí nazvyš. Nemohol som tomu uveriť. Onedlho sa naučím čítať a potom prečítam všetky knihy na svete! Nájdem svoj príbeh!

Moja učiteľka bola prekvapivo veľmi mladá a keď šla po ulici, všetci muži sa za ňou obzerali. Myslel som si, že učitelia musia byť starší, pretože starí ľudia sú múdrejší. Ale čo už človek narobí. Ako matku by som si ju však vedel predstaviť. Horšie to bolo so spolužiakmi. Svoju hlúposť ukazovali už od prvého dňa a vždy som im bol iba na posmech.

V triede sme sa najprv navzájom predstavovali.

„No a ty sa ako voláš, chlapče?“ spýtala sa učiteľka, keď došla až k mojej poslednej lavici.

„Chlapče,“ ozval som sa možno prisilno, pyšný na svoju prvú odpoveď.

Celá trieda sa dala do rehotu. Všetci sa smiali až sa prehýbali v páse, jačali a trieskali zošitmi o lavice, akoby ich pochytilo lesné šialenstvo.

Po vyučovaní som šiel do kabinetu, aby som sa uistil, že budem môcť chodievať do misijnej knižnice. Učiteľka prikývla a dala mi lízatko.

„A nájdem tam aj knihu o mne?“ spýtal som sa a cítil som, ako mi pritom od napätia srdce bije v spánkoch.

„Neboj sa, nájdeš tam všetko.“

Cítil som, že mám vyhrané. Ak je tam všetko, nebude problém nájsť tú správnu knihu. Aj keby to bola tá posledná.

V starej knižnici pri misii dona Bosca som potom trávil veľa času. Čakali tam na mňa police so starými knihami a zošitmi dovezenými z Francúzska, alebo možno aj zo vzdialenejších krajín. Bolo ich tam hádam aj sto. Stránky boli vlhké, plesnivé a často zlepené. Spočiatku mi to trvalo dlho, kým som sa prehrýzol cez prvé časti zošitových románov. Opatrne som v nich listoval a hľadal známe slová. Hľadal som seba. Príbeh, ktorý by mi pomohol rozpamätať sa a povedal mi pravdu o mojej minulosti.

Po škole som sa zavrel do knižnice a listoval. Postupne som prečítal takmer celú policu. A v jednej tenkej knihe som raz našiel chlapca, ktorý akoby mi z oka vypadol. Rozmýšľal presne ako ja. Šiel sám pustou krajinou a hľadal svojich rodičov. Hltal som tie stránky. Nadšene a bez dychu. Tá kniha je o mne! Našiel som boha, ktorý ma stvoril! Našiel som svoj príbeh!

Nevedel som sa dočkať chvíle, keď sa dostanem k pasáži o mojom príchode do Doualy. Čo ma tak ešte na svete čaká! Preskakoval som celé odseky. Čítal som aj potme, len pri svetle neónky z obchodu odnaproti. Nakoniec som došiel k stránke, ktorá končila v polovici vety. Za ňou už nasledovala len reklama na obálke. Poprehadzoval som všetky zväzky, ale ďalší zošit s pokračovaním svojho príbehu som nenašiel.

Bol som z toho taký zničený, že som doma strýkovi ani neodzdravil a nešiel sa navečerať. Ale potom prišlo ráno a mne bolo zrazu lepšie. Vzal som si zo stola šišku a vybehol medzi ľudí. Hľadať svoj príbeh. Zistiť, kto som.

0000010100063532021709090387272103882271

Marek Vadas
Kto sa tam mláti?

Tamba odhodil sekeru, zložil lavór z hlavy a vysypal pred dvere zopár polien. Strčil hlavu pod pumpu a ošpliechal si ju vlažnou vodou. Je pripravený. Môže začať.

Raz v noci zúfalo sedel v bare a pil to najlacnejšie palmové víno. Tak ako každý deň počúval rozhovory starcov, čo nemajú nič na robote. Z dlhej chvíle mimovoľne dlabal nožom do starej lavice a keď to krčmár pri platení uvidel, začal nadávať na celú ulicu. Najprv mu chcel k vínu zaúčtovať aj ten kus dopraskaného dreva, ale keď sa lepšie prizrel, nechal mu nakoniec pitie grátis a na odchod mu ešte nalial jeden pohár. Vzal lavicu, jedným tresnutím o zem z nej odlomil hompáľajúce sa nohy a zvyšok pyšne oprel o stenu krčmy. Všetci hostia obdivovali tvár malého bôžika, poznačenú fľakmi od starej masti a nezbedne žmurkajúcu na svoje ďalšie obete. Jej výraz sa všetkým zdal presný, výstižný a presvedčivý.

Kresba na plátne domorodcov z rovníkovej Afriky

„Veď ty by si sa tým mohol živiť, Tamba,“ hovorili a dávali mu povzbudzujúce buchnáty do chrbta.

On tam len prekvapene stál a hľadel na svoje dielo. Po chvíli ho hlasy presvedčili. Keď sa na tie vyrezané línie pozorne zahľadí zo správneho uhla, tvár akoby vystupovala z povrchu a snažila sa niečo povedať. Podobné veci sa predávajú na trhu za kopu frankov. Stačí ich len lepšie opracovať, nafarbiť a trochu vyzdobiť, aby cudzincov zaujali.

Ráno ho prebudilo búchanie na bránu. Na dvore stál chlap navlečený do dlhej košele z tej najjemnejšej látky.

„Počul som, že vyrábaš masky. A veľmi pekné masky!“ povedal bez pozdravu.

Tamba si spomenul na príhodu z baru a s uľahčením sa usmial. „Kdeže. Ja a masky! To musí byť omyl.“

Chlap však ani nemihol brvou a zopakoval: „Nevieš klamať. Robíš masky a to priamo pod ochranou ducha. Ráno som šiel okolo baru. Stačil jeden pohľad a všetko mi bolo jasné.“ Jeho hlas bol hlboký a tvrdý. Tamba sa snažil protestovať, ale nenašiel správne slová. Len rozhodil rukami. Čelo mu zmáčali kvapky potu. Muž rozprával, ale on ho nepočúval. Dával si v hlave dokopy všetko, čo sa stalo. Ten večer v bare bol znamením. Rozhodoval sa, či príjme svoju novú úlohu. Pomaly sa zo svojich myšlienok vracal k mužovi v tej drahej košeli. A keď počul sumu, akú dostane za jednu masku, obchod bol dohodnutý.

Dnes je z Tambu iný človek. Dni beznádejného ničnerobenia sa skončili. Tá tvár nevznikla náhodou. Má v sebe talent od bohov. Len nedokáže pochopiť, prečo ho neobjavil skôr. S tými peniazmi, čo dostane za jednu masku, mohol už dávno oddychovať v opravenom dome, jesť v reštauráciách a kupovať si nové košele, kedy by sa mu len zachcelo.

Od rána sa túlal po lese a hľadal správne drevo. Materiál by mal byť ľahký, aby sa doň nôž bez problémov zaboril, ale pevný, aby sa nelámal. Trvácny, aby nepopraskal po niekoľkých dňoch dažďov, ale zároveň poddajný, aby sa prispôsobil, keď ho bude obchodník upravovať do „starobylej“ podoby. Maska musí vyzerať staro, v tom je základ jej hodnoty na trhu.

Zatriasol hlavou a voda z jeho vlasov ofŕkala pripravené drevo, opreté o stenu. Pomaly bral do rúk jeden kus za druhým, poťažkával ho a obzeral. Hovoril s nimi. Prihováral sa im ako kamarátom z ulice, keď sa zamlada chystali na nejakú nebezpečnú akciu. „Tak čo, dáme sa do toho? Kto tu má plné gate? Zvládneme to. Zvládneme to, len mi musíte pomôcť. Musíme držať spolu.“

Vybral si stredne veľký kus a zľahka po ňom prešiel nožom, aby vyskúšal jeho poddajnosť. Neistota sa rýchlo, už po prvých ťahoch vytratila. Materiál však nenaberal správne kontúry. Bolo niečo celkom iné piť palmové víno a mimovoľne čosi škriabať do lavice, ako sa sústredene pokúšať vystihnúť tvar a geometriu línií. Po hodine práce podoprel drevo o podstienok a poodstúpil niekoľko krokov. Už na prvý pohľad to nebolo ono. Tvári chýbal živý výraz a ťahy noža sa často zhlukovali do spleti čiar, ktoré pripomínali slová na papieri, opakovane písané perom s vynechávajúcou tuhou.

„Nepôjde to ľahko,“ povedal si Tamba. Zapálil si cigaretu a so stúpajúcim dymom sa v ňom začali vynárať pochybnosti. Až do večera sedel pod strieškou a hľadel na masku. Potom v bufete na rohu vyzunkol demižón palmového vína a šiel spať.

Ráno si opäť prezeral výsledok svojej práce. Toto nemôže ponúknuť na predaj. Vtedy z húštia pocítil čerstvý závan vetra. Vládcovia lesa ho vyrušili a prebudili. Musí začať znova. Ruky sa mu zachveli a pocítil, ako mu krv horúčkovito prúdi v dlaniach.

Mačetou pripravil povrch a začal sa nožom vnárať do nového kusu. Bol to úplne iný pocit ako včera. Všetko šlo ľahko a prirodzene, akoby v živote nerobil nič iné. Čepeľ kĺzala s istotou, zárezy boli presné a kontúry výstižné. Nezamýšľal sa nad tým, koho bude maska predstavovať, ale vedel, že s výsledkom bude spokojný. Bol si istý. Nôž mu kmital medzi prstami a tvár sa rýchlo vynárala. Ešte ju očistiť a odfúknuť nečistoty. Prezrel ju len zbežne, pretože vedel, že je to ono. Odložil ju nabok, vopchal si do úst cigaretu a bez pauzy sa pustil do ďalšieho kusu dreva.

Pracoval celý deň, iba čo sa párkrát odbehol napiť k studni. Potom ďalší a ďalší. Ťahy vykonával automaticky, v tranze si nevšímal nič naokolo, nevnímal bolesť a nespozoroval ani hlboký zárez do palca na ľavej ruke a krv stekajúcu po čerstvo vytvorených zárezoch. Spotreboval všetko drevo, ktoré si po modlitbách v lese priniesol. Teraz stáli všetky masky zoradené podľa veľkosti na podstienke, opreté o vlhkú hlinenú stenu. Zhlboka vydýchol a radostne si ich prezeral. Spoznával v nich fetiše plodnosti, liečivé masky pre slepcov, pohrebné sošky, zvieracie totemy a najrôznejšie ochranné amulety. Podľa Tambu boli veľkolepé a tešil sa z nich ako malý chlapec. Stačí ich len posypať práškom proti červotočom a natrieť tukom alebo palmovým olejom.

O niekoľko dní prišiel obchodník a keď od brány zbadal to množstvo tovaru, pripraveného ako na prehliadku v múzeu, oči mu zažiarili. Pomaly pristúpil a prvú vzal obdivne do rúk. Dokonalá práca. Usmial sa, ale hneď sa striasol a sošku bleskovo položil na miesto. Ďalších sa ani nedotkol, iba okolo nich prechádzal a nechápavo krútiac hlavou ustupoval. Zúrivo zazrel na prekvapeného Tambu, ale vzápätí sklopil oči, akoby sa v ňom niečo zlomilo. S roztrasenými kolenami sa vybral k bráne a zmizol bez slova.

Tamba sa za ním chcel rozbehnúť, ale od úžasu sa nedokázal pohnúť. Dnes mal mať veľký deň a zarobiť si na niekoľko mesiacov dopredu. Namiesto toho obchodník vystrašene ušiel a on zostal sám, obklopený prvotriedne vypracovanými maskami, za aké by sa nemusel hanbiť ani ten najlepší kúzelník z Foumbanu. Sklamane zozbieral svoje poklady a nanosil ich do komory.

Vybehol si kúpiť zásoby alkoholu a potom sa doma osamote opil.

Odvtedy vychádzal z chalupy čoraz zriedkavejšie. Zmizol z ulíc a obchodníci na neho pomaly zabudli. Len stareny z okolia, čo po večeroch nemali čo robiť, ho občas spomenuli, keď do seba v bufete na rohu liali pivo a rozoberali najnovšie správy z ulice.

„Tambovi v poslednom čase preskakuje. Každú noc reve a bije si ženu.“

„Hlúposť. To ona bije jeho. Počula som to. Tamba len zavýjal od bolesti.“

„Obom vám preskakuje. Veď Tamba nemá ženu. Nikto ju nevidel. Vy snáď hej?“

„Tak prečo sa tam potom každý večer mlátia? Kto sa tam mláti?“

0000010100063532021709090387272103882269

Marek Vadas
Nový svet

V letiskovej hale ho obklopila skupinka miestnych frajerov. Prekrikovali sa, vzájomne sa surovo odtláčali a vrážali pritom viac do neho ako do seba. Musel ustupovať až k stene. Ďalej sa nedalo.

Nájdu mu batohy. Zoženú mu taxík. Budú ho ochraňovať. Budú mu robiť sprievodcu. Nájdu mu pekné a zaručene zdravé ženy. Je ich kamarát. Ak niečo pašuje, nie je problém, všetko vybavia. Pomôžu mu nájsť hotel. Zavedú ho do najlepších reštaurácií. Odoženú banditov. V čom potrebuje pomôcť?

„Nič nepotrebujem, nič vám nedám, bežte niekam, do riti!“ mrmlal si zlostne a zúfalo, keď všetky zdvorilé odmietnutia ignorovali. Boli čoraz bližšie. Cítil ich horúci dych na tvári. Spŕšky slín mu ovlažili čelo i nos. Bol celý mokrý od potu.

„Dosť! Dajte mi pokoj!“ zreval na nich nakoniec prenikavým falzetom vo svojom jazyku, aby mu náhodou nerozumeli. Vysoký preskakujúci tón jeho hlasu zapôsobil. Tí najbližší ustúpili o pol kroka. Zatiaľ to nevzdali. Odtiahli sa skôr od prekvapenia. S úžasom na seba pozreli a po chvíli ticha sa na neho pritlačili opäť, opakujúc svoje ponuky. Ernest sa už ani nevedel poriadne nadýchnuť, jedna ruka na ľadvinke s dokladmi, druhou si chránil tvár pred gestikulujúcimi útočníkmi.

Odveziem ťa do mesta. So mnou si v bezpečí. Poznám všetkých policajtov. Pôjdem s tebou na safari. Predám ti originálne masky. Lacno. Pomôžem ti pri colníkoch...

„Nieéé!“ vykríkol Ernest znova, ešte vyšším tónom. Dal do toho všetko, celý purpurový hnevom a bezmocnosťou. Rozkašlal sa. Nosiči decentne ustúpili a Ernest tentoraz nečakane využil moment prekvapenia. Rozohnal sa oboma rukami, energicky nimi mával do strán a s heroickým výkonom nepríčetného epileptika sa vymanil z kruhu. Hneď sa rozbehol k pásu, kde mala dôjsť jeho batožina. Húf pomocníkov sa vliekol za ním, ako pri veselom vláčiku na plese.

Kufor dorazil ani nie o hodinu. Ernest už mal v sebe niekoľko tabletiek. Napriek tomu sa triasol od zlosti, takže aj tí odvážnejší pomocníci už s rešpektom postávali dobrý meter od neho. Len čo zbadal svoj drahý samsonite, vrhol sa na neho a pritisol si ho k telu.

Spomedzi nosičov vystúpil muž v obleku s čiernymi okuliarmi. Milo sa na neho usmial. Navrhol, že mu pomôže. Nebudú problémy, pretože on vie čo má robiť a pre svojho nového pána všetko vybaví. Ernest na neho zazrel šialeným pohľadom, preglgol nadávku a bez slova vykročil k colnej kontrole. Muž len pobavene zakrútil hlavou a zapálil si cigaretu.

O niekoľko minút už Ernest vykladal celý obsah svojej batožiny na pult. Muž v okuliaroch pozoroval, ako vyťahuje na rozheganý stolík svoje spodky, dokrkvané košele čo bude musieť dať v hoteli hneď vyžehliť, knihy a obchodné slovníky, príručky marketingu a fľašu s pálenkou. Automaticky, pomaly, rezignovane. Možno pomohli tablety, možno si začal zvykať. Hlavne že je už preč z dosahu nosičov. Vyložil všetko do poslednej ceruzky. Colník si všetky veci pozorne prezrel z každej strany a premýšľal nad každou deravou ponožkou. Potom Ernestovi navrhol, že mu za 5 dolárov preclí fľašu koňaku. Ten mu rezignovane podal bankovku, štvrťhodinku počkal na papier s pečiatkou, nahádzal veci do kufra a vypadol z haly.

Pred budovu ho ovalila spaľujúca horúčava a mrak taxikárov sa mu vrhol po taškách. Chvíľu odolával, ale potom mu jeden frajer v basketbalovom tričku jeho samsonite vytrhol a hnal sa s ním k pristavenej zhrdzavenej Toyote. Rozbehol sa za ním a kopol ho do zadku. Banda taxikárov na chodníku sa rozrehotala. Chlapi pobavene sledovali, ako sa s fučaním derie k taxíku na opačnej strane cesty. Nahádzal tašky na zadné sedadlo a tresol za sebou dverami. Jediný normálny taxikár na letisku, ktorý po ňom neskáče ako opica!

„Rue Franceville, s’il vous plait,“ povedal a auto sa potichu rozbehlo.

Konečne je preč z toho blázinca. Ešteže sa z toho dostal. Mohli ho okradnúť, ani by nevedel ako. Každý z nich vyzeral ako zlodej. Najlepšie je spoľahnúť sa sám na seba. Byť sebavedomý a poriadne drzý, potom sklapnú.

Palmy za oknom sa mihali v rozhorúčenom vzduchu a on rozmýšľal, do akej diery sa to dostal. Dobrovoľne. No, nejako už bude. Vo firme sa už hádam o neho postarajú. Dostane auto so šoférom a slušný klimatizovaný byt. A toho človeka, ktorý ho mal čakať, zajtra zabije.

Cesta už trvala dobrú polhodinu a centrum mesta bolo stále v nedohľadne. Kľučkovali po deravej asfaltke neďaleko prístavných žeriavov.

„Koľko to ešte potrvá?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Už to bude,“ zamrmlal taxikár. V najbližšej uličke odbočil a zastal pri akomsi opustenom sklade z vlnitého plechu.

„Sme na Franceville?“

Ernestovi otázka zmeravela na perách, keď zo skladu ležérnym krokom vyšla partia chlapov v otrhaných tričkách. Taxikár sa na neho usmial v spätnom zrkadle.

„Bude lepšie, keď nám tu necháte svoje veci a peňaženku a ďalej pôjdete pešo. Máte to už len kúsok.“

0000010100063532021709090387272103872723

Marek Vadas: Raz hnedá, raz čierna

Veľmi dobre ja poznám ženy! Nič im nechodí po rozume, len aby vás dostali. Mám tridsaťpäť rokov a zažil som nejednu čarodejnicu. Doteraz som však vždy odolal ich kúzlam. A nemyslite si, niekedy to býva sakramentský problém dostať sa od ženy s čistou kožou. Ja som však Bassa a na nás nech si nikto nič neskúša! Môj otec dlhé roky pomáhal Ayissimu, najznámejšiemu marabutovi široko-ďaleko a poznám od neho toľko príhod, že by som vám ich mohol rozprávať do konca života. Veľmi dobre viem, na čo si pred ženami dávať pozor a čoho všetkého sú schopné.

Napríklad sedíte v bare a objednáte si pivo. Stačí chvíľa nepozornosti a žena vám do piva vhodí svoj vlas. Napijete sa a to je váš koniec. Už nikdy sa nepozriete na inú ženu, len na tú potvoru. Je to osvedčený, ale starý trik, ktorý platí len na nepozorných hlupákov. Keď si objednám pivo, sám si ho predsa otvorím a celý čas ho nepustím z ruky.
Otec mi vravel, ako jedna čarodejnica dostala jeho priateľa Faustina, veľmi vzdelaného muža, ktorý študoval v hlavnom meste. Padol jej do oka kdesi na novoročnej oslave. On chcel len piť palmové víno a tancovať, ale ona si k nemu večne prisadala, pri tanci sa mu obtierala okolo bokov a nechávala si platiť drinky. Niečo si spolu vypili, ale k ničomu inému nedošlo, na to Faustin prisahal. Pri tanci mu šikovne vytrhla vlas a šla s ním za kúzelníkom. Doniesla mu ho spolu so zubom mŕtveho muža, k tomu desať vajec, svoj ranný pľuvanec a tisíc frankov. Faustin po tancovačke na tú čarodejnicu celkom zabudol, ale po čase sa mu zjavila v sne. Dala mu najesť a potom sa s ním vyspala.

Bol to veľmi živý a silný sen, a keď sa Faustin ráno zobudil, zistil, že má plné brucho, teda že naozaj jedol a skutočne sa s ňou miloval. Tú ženu nikdy viac nevidel, ale od tej noci ju všade zúfalo hľadal a tak po nej túžil, až z toho zošalel. Preto si treba dávať pozor aj vo sne, keď pred sebou uvidíte milú ženskú tvár. Ak vám krásna žena v spánku ponúka jedlo, odmietnite ho, nech sa deje, čo sa deje.

Aj ja som zažil podobný prípad, ale nesníval sa mi a našťastie dobre dopadol. Bol som na podobné veci vopred pripravený. Mal som niečo vybaviť v Akonalingue, čo je mestečko pri jazere Nyong. Keď otec počul, kam idem, celý večer pred cestou mi dával cenné rady. Sedeli sme spolu dlho do noci a ja som počúval príbehy o čiernom jazere, ku ktorému sa netreba ani priblížiť, pretože zhltne človeka ešte skôr, ako sa špičkami dotkne vody. Alebo mi opisoval najrôznejšie spôsoby, ako dokážu tamojšie ženy chlapa očarovať. Ženy od jazera Nyong sú tie najnebezpečnejšie potvory a musíte byť pri nich neustále v strehu. Žiadne chlastanie po baroch, pretože ony čakajú len na to. Keď sa opijete, ste bezradní a hlúpi.

Cesta bola dlhá a zlá, samé bahno. Zdržiavalo nás množstvo zapadnutých nákladiakov, takže do Akonalingue som došiel až neskoro večer. Bol som unavený, smädný a hladný. Sadol som si do prvej reštaurácie, poloprázdnej búdy pri stanici a dal si pivo. Obsluhovala ma nápadne pekná a podozrivá barmanka, ktorá mi hneď ponúkla pečenú kangu. Kanga je najlepšia ryba na svete, ktorú miestni lovia práve v ich čiernom jazere. Vedel som, koľko bije. Otec mi povedal všetko. Zdvorilo som odmietol a šiel hľadať večeru inam.

Prešiel som po hlavnej ulici plnej hlučných podnikov, kde sa nedalo zjesť nič poriadne. Až na konci pri kruhovom objazde som našiel útulnú krčmu, kde potichu sedelo niekoľko dvojíc popíjajúcich pivo. Jedno som si dal aj ja. Na jedenie mali opäť iba kangu. Nemal som už síl vracať sa do centra a hľadať v bočných uličkách. Bolo pár minút pred polnocou. Žena v stánku s rybami vyzerala sympaticky a podozrenie nebudila ani náhodou. Objednal som si teda tú kangu, ale bol som opatrný. Vedel som, že mi nič nehrozí, ak budem mať všetky zmysly v strehu a pridržiavať sa otcových pokynov. Kanga je vzácna ryba s tým najjemnejším mäsom. Na mágiu sa však používa tak často ako žiadna iná. Najlepšia je jej hlava. To je pochúťka, ktorú si žiaden chlap nedá ujsť, a preto práve do nej ženy ukrývajú svoje džudžu. Človek ju zje a zabudne na všetko, na všetky povinnosti, na manželku a deti. Bude žiť iba pre ženu, ktorá mu tú rybu pripravila. Preto kangu nesmiete jesť sami. Nech si k vám tá žena prisadne a dá si s vami aj ona, alebo k stolu zavolajte priateľov, alebo sa na niečo vyhovorte. Ja som poznal niekoľko fígľov, ako v takom prípade vyhrať nad čarami. Kým mi Desirée (tak sa tá žena v podniku volala) priniesla rybu, vypýtal som si od nej krčah vody. Čakal som, ako zareaguje, ale bez mihnutia oka mi ho priniesla. To bolo dobré znamenie. Voda je veľmi silná medicína a pred kangou musíte vypiť aspoň jeden plný pohár.

Moje obavy sa postupne rozplývali. Vodu som vypil a kuchárku s rybou a roštom som mal priamo na očiach. Nič mi nehrozilo, pretože v talóne som mal ešte niekoľko poistiek. V duchu som si odrecitoval modlitbu k predkom a sledoval pritom Desirée, ako sa jej postava vlní v tom rozvoniavajúcom dyme. Akoby sa vznášala. Musím priznať, že ma už vtedy priťahovala.

Nikdy som nejedol lepšiu rybu. Keď ju predo mňa postavila, začal som sa tváriť, že je na mňa priveľká a že ju sám nezvládnem. Obrátil som sa k zvyšku hostí, aby som ich pozval k stolu, ale na moje prekvapenie už v podniku nik nebol. Nevadí. Poslal som teda Desirée po ďalšie pivo. Ja som zatiaľ z batoha vytiahol praktické puzdro so soľou posvätenou v našom kostole a rybu ňou starostlivo osolil. A vyšla mi aj posledná a najdôležitejšia poistka – Desirée sa nedala dlho núkať a dala si z ryby spolu so mnou. Žiadne kúzla teda nechystala a pri rozhovore sa z nej vykľula príjemná spoločníčka. Taká, ako sa mi ženy páčia – ani stále hlúpo neprikyvuje, ani prehnane nemudruje.
Nakoniec sme sa rozlúčili. Ja som si našiel slušné bývanie a na druhý deň začal vybavovať svoje pracovné záležitosti. Celý čas som však musel na ňu myslieť a nemohol som sa poriadne sústrediť na obchody. Čo tam po obchodoch! Cítil som, že som sa zamiloval.

Začali sme sa pravidelne stretávať. Desirée nebola ako iné ženy. Bola nevypočítateľná. Akoby v sebe stelesňovala všetko pekné, čo v ženách existuje. Každý večer sa ináč učesala, ináč sa smiala a rozprávala o iných veciach. Raz všetok alkohol odmietala, inokedy bez problémov vypila aj desať pív a cestou domov sme si veselo pospevovali. Raz chcela sedieť na brehu jazera v romantickej tichej reštaurácii a pochutnávať si na kange a inokedy ma ťahala na tancovačku tak vehementne, akoby iný druh zábavy ani neexistoval. A ovládala teda poriadne vulgárne tance! Na ďalší deň bola zamyslená, celá hŕŕ do filozofie a na predchádzajúce dni si nespomínala. Bola vždy iná a to ma na nej fascinovalo.

Aj teraz sedím na brehu toho čierneho jazera a čakám na ňu. Bude mať dnes svetlú pokožku mulatky, alebo čiernu ako eben? Hnedé, alebo čierne oči? Kučery spletené do vrkôčikov, alebo dlhé rozpustené vlasy ako zamat? Budeme sa milovať tak nádherne pomaly, alebo vášnivo a dravo ako šelmy? Bude voňať jemnými olejmi, alebo dymom ako naposledy? Alebo ma znova niečím prekvapí. Bude ma zvádzať, a keď si ma celého omotá okolo prsta, rozplynie sa v tme. Alebo príde ako čierne kozľa s planúcimi očami...