Marek Vadas
Nový svet

V letiskovej hale ho obklopila skupinka miestnych frajerov. Prekrikovali sa, vzájomne sa surovo odtláčali a vrážali pritom viac do neho ako do seba. Musel ustupovať až k stene. Ďalej sa nedalo.

Nájdu mu batohy. Zoženú mu taxík. Budú ho ochraňovať. Budú mu robiť sprievodcu. Nájdu mu pekné a zaručene zdravé ženy. Je ich kamarát. Ak niečo pašuje, nie je problém, všetko vybavia. Pomôžu mu nájsť hotel. Zavedú ho do najlepších reštaurácií. Odoženú banditov. V čom potrebuje pomôcť?

„Nič nepotrebujem, nič vám nedám, bežte niekam, do riti!“ mrmlal si zlostne a zúfalo, keď všetky zdvorilé odmietnutia ignorovali. Boli čoraz bližšie. Cítil ich horúci dych na tvári. Spŕšky slín mu ovlažili čelo i nos. Bol celý mokrý od potu.

„Dosť! Dajte mi pokoj!“ zreval na nich nakoniec prenikavým falzetom vo svojom jazyku, aby mu náhodou nerozumeli. Vysoký preskakujúci tón jeho hlasu zapôsobil. Tí najbližší ustúpili o pol kroka. Zatiaľ to nevzdali. Odtiahli sa skôr od prekvapenia. S úžasom na seba pozreli a po chvíli ticha sa na neho pritlačili opäť, opakujúc svoje ponuky. Ernest sa už ani nevedel poriadne nadýchnuť, jedna ruka na ľadvinke s dokladmi, druhou si chránil tvár pred gestikulujúcimi útočníkmi.

Odveziem ťa do mesta. So mnou si v bezpečí. Poznám všetkých policajtov. Pôjdem s tebou na safari. Predám ti originálne masky. Lacno. Pomôžem ti pri colníkoch...

„Nieéé!“ vykríkol Ernest znova, ešte vyšším tónom. Dal do toho všetko, celý purpurový hnevom a bezmocnosťou. Rozkašlal sa. Nosiči decentne ustúpili a Ernest tentoraz nečakane využil moment prekvapenia. Rozohnal sa oboma rukami, energicky nimi mával do strán a s heroickým výkonom nepríčetného epileptika sa vymanil z kruhu. Hneď sa rozbehol k pásu, kde mala dôjsť jeho batožina. Húf pomocníkov sa vliekol za ním, ako pri veselom vláčiku na plese.

Kufor dorazil ani nie o hodinu. Ernest už mal v sebe niekoľko tabletiek. Napriek tomu sa triasol od zlosti, takže aj tí odvážnejší pomocníci už s rešpektom postávali dobrý meter od neho. Len čo zbadal svoj drahý samsonite, vrhol sa na neho a pritisol si ho k telu.

Spomedzi nosičov vystúpil muž v obleku s čiernymi okuliarmi. Milo sa na neho usmial. Navrhol, že mu pomôže. Nebudú problémy, pretože on vie čo má robiť a pre svojho nového pána všetko vybaví. Ernest na neho zazrel šialeným pohľadom, preglgol nadávku a bez slova vykročil k colnej kontrole. Muž len pobavene zakrútil hlavou a zapálil si cigaretu.

O niekoľko minút už Ernest vykladal celý obsah svojej batožiny na pult. Muž v okuliaroch pozoroval, ako vyťahuje na rozheganý stolík svoje spodky, dokrkvané košele čo bude musieť dať v hoteli hneď vyžehliť, knihy a obchodné slovníky, príručky marketingu a fľašu s pálenkou. Automaticky, pomaly, rezignovane. Možno pomohli tablety, možno si začal zvykať. Hlavne že je už preč z dosahu nosičov. Vyložil všetko do poslednej ceruzky. Colník si všetky veci pozorne prezrel z každej strany a premýšľal nad každou deravou ponožkou. Potom Ernestovi navrhol, že mu za 5 dolárov preclí fľašu koňaku. Ten mu rezignovane podal bankovku, štvrťhodinku počkal na papier s pečiatkou, nahádzal veci do kufra a vypadol z haly.

Pred budovu ho ovalila spaľujúca horúčava a mrak taxikárov sa mu vrhol po taškách. Chvíľu odolával, ale potom mu jeden frajer v basketbalovom tričku jeho samsonite vytrhol a hnal sa s ním k pristavenej zhrdzavenej Toyote. Rozbehol sa za ním a kopol ho do zadku. Banda taxikárov na chodníku sa rozrehotala. Chlapi pobavene sledovali, ako sa s fučaním derie k taxíku na opačnej strane cesty. Nahádzal tašky na zadné sedadlo a tresol za sebou dverami. Jediný normálny taxikár na letisku, ktorý po ňom neskáče ako opica!

„Rue Franceville, s’il vous plait,“ povedal a auto sa potichu rozbehlo.

Konečne je preč z toho blázinca. Ešteže sa z toho dostal. Mohli ho okradnúť, ani by nevedel ako. Každý z nich vyzeral ako zlodej. Najlepšie je spoľahnúť sa sám na seba. Byť sebavedomý a poriadne drzý, potom sklapnú.

Palmy za oknom sa mihali v rozhorúčenom vzduchu a on rozmýšľal, do akej diery sa to dostal. Dobrovoľne. No, nejako už bude. Vo firme sa už hádam o neho postarajú. Dostane auto so šoférom a slušný klimatizovaný byt. A toho človeka, ktorý ho mal čakať, zajtra zabije.

Cesta už trvala dobrú polhodinu a centrum mesta bolo stále v nedohľadne. Kľučkovali po deravej asfaltke neďaleko prístavných žeriavov.

„Koľko to ešte potrvá?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Už to bude,“ zamrmlal taxikár. V najbližšej uličke odbočil a zastal pri akomsi opustenom sklade z vlnitého plechu.

„Sme na Franceville?“

Ernestovi otázka zmeravela na perách, keď zo skladu ležérnym krokom vyšla partia chlapov v otrhaných tričkách. Taxikár sa na neho usmial v spätnom zrkadle.

„Bude lepšie, keď nám tu necháte svoje veci a peňaženku a ďalej pôjdete pešo. Máte to už len kúsok.“