cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3856254

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::5
show[ 2 | 3] flat


Cpt. Vincenzo0

Stanislav Rakús


Narodil sa 20. januára 1940 v Šúrovciach. Vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Prešove. Po pôsobení na rôznych stredných školách pracuje od roku 1969 na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Ako jeden z mála slovenských literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej próze i literárnej vede. Do slovesného diania vstúpil v polovici šesťdesiatych rokov publikovaním poviedok, recenzií a literárnovedných štúdií v rôznych literárnych a literárnovedných časopisoch. Debutoval novelou Žobráci (1976). Kompozične náročne stavaný príbeh situoval do nie celkom presne časovo identifikovateľného obdobia monarchie. Prostredníctvom dvoch protagonistov priblížil svet žobráctva, kde okrem dezilúzie a tragiky má svoje miesto i ľudská hrdosť. Rakús tu účinne využil prvky lyrizovanej prózy a naturizmu. Vo svojom rozprávaní sa zameriava na psychológiu postáv, čo sa prejavilo aj v jeho nasledujúcej tvorbe.

Minulosťou je nasiaknutá i jeho ďalšia kniha – zbierka poviedok Pieseň o studničnej vode (1979), ktorej príbehy autor situoval do obdobia na rozhraní 19. a 20. storočia.

Námet zo súčasnosti čerpal až v novele Temporálne poznámky (1993), pričom pri písaní využil osobné učiteľské skúsenosti. Vierohodné rozprávačstvo Stanislava Rakúsa dostalo v zábere na dnešok nové dimenzie: využíva paródiu, jemnú iróniu, literárne alúzie a podobenstvá. Autor prostredníctvom hlavného protagonistu Dušana Sakmára, učiteľa na večernej škole pre pracujúcich, vykresľuje dobu, ktorá veľmi ovplyvnila nielen dejinný, kultúrny a politický vývoj nášho národa, ale hlboko zasiahla do životov, osudov a zmýšľania ľudí. Odhaľuje reálne pomery socialistického vzdelávacieho systému, vytvárajúceho simplicitné, všeobecne záväzné kultúrne schémy a vyžadoval si ich osvojenie. Dušan Sakmár sa nedokáže stotožniť s týmto modelom kultúry, čo sa prejavuje v jeho improvizácii na vyučovacích hodinách, ktoré nie sú ničím iným ako únikom zo strnulého sveta učebných osnov. Je to akýsi nenápadný prejav vzdoru voči vtedajšej dobe.

Na novelu Temporálne poznámky tematicky nadväzuje Nenapísaný román (2004, Cena Dominika Tatarku). Stanislav Rakús v ňom zachytáva hodnotovú stratifikáciu zvráteného systému normalizácie, ktorý vytláča na perifériu schopných a favorizuje neschopných či bezcharakterných ľudí. Hlavný protagonista, prozaik a teoretik literatúry Adam Zachariáš, sa pokúša cez „poetiku nenapísanosti“ zobraziť pravú tvár tohoto obdobia. Vzniká tak text v texte – román v románe.

Stanislav Rakús napísal aj knihu humorne ladených rozprávok pre deti Mačacia krajina (1986). V literárnovedných knižných publikáciách Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995) a Z rozprávaní a rozhovorov (2003) sústredil pozornosť najmä na problematiku modernej slovenskej prózy a jej najvýraznejších predstaviteľov, ako sú M. Kukučín, J. Červeň, I. Horváth, R. Jašík.

Najnovší román Excentrická univerzita nadväzuje na predchádzajúce knihy (Temporálne poznámky a Nenapísaný román) je situovaný do akademického prostredia. V tragikomickom uspôsobení sa v ňom nepriamo konfrontuje represívny systém 50. rokov s geniálnou ruskou literatúrou 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania.




0000010100063532021709090385625403927752
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      28.04.2008 - 12:22:53 , level: 1, UP   NEW
Zo stredu na okraj, z okraja do stredu

Stanislav Rakús je jeden z najvýraznejších slovenských prozaikov.

Pravdaže, v literatúre je ťažké nájsť objektívne potvrdenie pre také smelé hodnotenie. Najmä ak vieme, že Rakús vydal počas svojho tridsaťročného prozaického pôsobenia len päť kníh - štyri útle knižky pre dospelých a jednu pre deti. O kvalite jeho tvorby by nám viac mohlo povedať nedávne nové vydanie kompletného Rakúsovo prozaického diela v špeciálnej edícii. Autor sa tak stal jedným z mála spisovateľov, ktorého knihy nevychádzajú v nejakej edícii, ale má edíciu vlastnú.

Na okraji

Okrem toho, že je Stanislav Rakús prozaikom, je aj mimoriadne rozhľadeným a invenčným literárnym teoretikom. Ťažko povedať, či mu to pomáha pri písaní beletrie, určite mu to však dáva schopnosť vidieť svet prózy z istého nadhľadu, všímať si a artikulovať jeho zákonitosti. Jedným z jeho postrehov je aj to, že vo svete kvalitnej prózy sa tie najdôležitejšie, významovo najzaťaženejšie veci odohrávajú skryté na okraji, zatiaľ čo povrchové, často lákavé, no nedôležité sa presúva do centra pozornosti. Je potom na vnímavosti čitateľa, či sa mu to dôležité podarí v knihe objaviť a nanovo si to - sám pre seba - sformulovať. Stanislav Rakús túto zákonitosť kvalitnej prózy nielen vidí, ale ju aj pri písaní svojich próz dodržiava. Od svojich čitateľov preto vyžaduje predovšetkým vnímavosť. Necíti potrebu písať pre všetkých - a o to väčšou odmenou sú jeho texty pre tých, čo sa rozhodnú prijať pravidlá hry. Ako vieme, takých čitateľov nie je veľa, a azda aj preto sa Rakúsova pozícia na slovenskej literárnej scéne až donedávna nápadne podobala opísanej zákonitosti kvalitnej prózy. Aj on bol dôležitým, zaujímavým spisovateľom skrytým na okraji záujmu čitateľskej obce, pričom v jej centre boli iní, občas aj povrchní a nedôležití. V poslednom čase je niečo inak: niežeby sa nejako dramaticky zmenili čitateľské záujmy a preferencie, ale Stanislav Rakús už určite nie je na okraji. A nielen preto, že má vlastnú edíciu.

V centre

Do centra čitateľského záujmu zrejme Rakúsa dostal špecifický, inteligentný humor, ktorý používa vo svojich dvoch porevolučných novelách Temporálne poznámky (prvé vydanie 1993) a Nenapísaný román (prvé vydanie 2004). Dalo by sa uvažovať o tom, že Rakús sa použitím svojského humoru iba marketingovo správne rozhodol vyhovieť požiadavkám doby, v ktorej sa ľudia chcú predovšetkým nezáväzne zabávať. Spontánny smiech, ktorý vyvoláva čítanie scén z týchto časovo, tematicky i významovo prepojených noviel, by takú hypotézu potvrdzoval. Lenže Rakúsov humor nie je nezáväzný, nevyčerpáva sa sám v sebe. Okrem smiechu vyvoláva aj zvedavosť, túžbu pozrieť sa "pod neho", nájsť to, čo sa za týmto smiechom skrýva. Humor je tu teda tiež len cestou z centra na okraj, od atraktívneho k dôležitému. Rakús v oboch týchto novelách tematizuje obdobie normalizácie, jej zastavený šedivý čas, malosť doby a malosť ľudí, ktorí ju žijú a tvoria. Je to doba absurdných zákazov a príkazov, ale aj doba malých meštiackych strachov, ktoré sa na ľudí žijúcich v tomto svete lepia. Taká látka dáva všetky predpoklady pre sociálnu či dokonca politickú prózu, ale Rakús namiesto toho dokázal zo šedivosti doby vyťažiť neobvyklý humor. Ten humor dobu nezľahčuje a nesentimentalizuje, nie je však ani publicistickou satirou. Ako už bolo naznačené, tento humor je predovšetkým cestou k vážnej, existenciálne ladenej osobnej dráme, ktorá sa odohráva pod všetkou tou zábavnosťou. V tomto zmysle sú novely Temporálne poznámky a Nenapísaný román ešte skrytejším, sofistkovanejším písaním, ako jeho predchádzajúce knihy. Hoci v nich Rakús píše aj o nemožnosti napísať či dopísať román, sám ponúka komplexné, mno-hovrstvové prozaické diela.

Vlastné svety

Práve vydaná kompletná edícia Rakúsových próz je však zaujímavá najmä tým, že mladší aj starší čitatelia dostávajú príležitosť porovnať súčasného Rakúsa s tým zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Nové čítanie novely Žobráci (prvé vydanie 1976), zbierky próz Pieseň o studničnej vode (prvé vydanie 1979) a knihy pre deti Mačacia krajina (prvé vydanie 1986), ktorá je integrálnou súčasťou Rakúsovho prozaického diela i edície, umožňuje hľadať to, čo je v Rakúsovej tvorbe konštantné, aj to, čím sú jednotlivé knihy osobité.

Novela Žobráci udivuje aj po rokoch tým, ako sa nepodobá na nič, čo z literatúry poznáme. Ak by sme veľmi chceli, nejaké paralely, samozrejme, nájdeme, našťastie pre túto jedinečnú prózu však nikdy nebudú presné. Vzhľadom na to, že sa odohráva v takmer mýtickom čase a priestore, ktorý zaľudňuje množstvo čudesných postavičiek so svojimi čudesnými príbehmi, by sme mohli hovoriť napríklad o magickom realizme. Lenže je to magický realizmus bez pátosu, ktorý tvorí základ jeho juhoamerického variantu. Keďže v tom mýtickom čase a priestore spoznávame slovenskú dedinu devätnásteho storočia, mohli by sme zasa hovoriť o tradícii slovenskej dedinskej prózy. Lenže Rakús píše prózu modernú, postavenú okrem iného aj na irónii, ktorá je našej tradícii dosť cudzia. Napriek zvláštnej, magickej atmosfére tejto novely práve tu nájdeme zdroje Rakúsovho situačného humoru, ktorý vyplýva z presného pozorovania reality a ľudského správania.

Azda najpodobnejšia je tejto Rakúsovej knihe - iná jeho kniha... A to dokonca kniha pre deti Mačacia krajina. Aj ona si buduje svoj vlastný svet, akurát že v ňom žijú namiesto ľudí mačky. S veľmi ľudskými vlastnosťami. Väčšinou smiešnymi.

V Piesni o studničnej vode nijaký humor ani iróniu nenájdeme. Tu sa nám ľudské tragédie dejú priamo pred očami, nemusíme ich v texte hľadať, v pointách príbehov si nás neúprosne nájdu samy. Najmä titulná novela knihy je zážitkom, na ktorý by sme azda v prirodzenej ľudskej túžbe vidieť svet ako dobré miesto pre život radi zabudli. Keby to šlo.

V každej zo svojich kníh tvorí Rakús zvláštny, osobitý svet. Trochu paradoxne sa mu to darí preto, že dokáže presne vidieť svet, v ktorom žije. A presne o ňom písať. Opravme preto tvrdenie z prvej vety: Stanislav Rakús je jeden z najpresnejších slovenských prozaikov. Zaslúži si svojich vnímavých čitateľov.


Peter Darovec
Pravda, 25.3.2006

0000010100063532021709090385625403882318
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 17:53:33 , level: 1, UP   NEW
Básnici
Stanislav Rakús


Výťah zastal na siedmom poschodí vežiaka, Ján Dobrovodský vystúpi, a kým nenatrafí na vypínač, ocitne sa v hustom šere, takmer v tme neskorého piatkového večera. Vracia sa domov podgurážený a urazený, v stave priam predurčenom na energické rozhodnutia. Odomkne byt, vyzuje sa, zhodí zo seba kabát a ľahne si v šatách do postele. Znova a znova si pripomína, ako ho dnes ponížil riaditeľ školy Jozef Pajtáš, päťdesiatšesťročný neúspešný básnik. Zasiahnutý abstinenčným syndrómom alebo náhlym spoznaním vlastnej prehry tvrdo naňho zaútočil. Z ničoho nič mu začal vyčítať nízku úroveň profesionality, ba aj duchovnú prázdnotu, vyvolanú vraj ľahostajnosťou a katastrofálnym nezáujmom o vyššie veci.

Tak sa dnes k nemu zachoval Jozef Pajtáš, ten istý Jozef Pajtáš, ktorý ho ťahal po krčmách a nočných baroch len preto, aby jeho poézia mala aspoň jedného naozajstného, živého a viditeľného adresáta. Dobrovodský sa nemohol na Pajtášove básne sústrediť, čosi z nich zachytil, čosi mu sem-tam preniklo do ucha, no tým to aj skončilo, ďalej sa nikdy nedostal. Hoci slovenčinár, nemal vzťah k poézii, z vnútornej potreby neprečítal v živote ani jedinú báseň a pri posedeniach s Pajtášom sa len utvrdzoval v presvedčení, že aj poézia sa môže správať k človeku bez zábran a agresívne. Neznesiteľný čas recitácie a náročné, ťažké chvíle po básni, keď naňho Pajtáš upieral skúmavý, prepitý zrak, vedel Dobrovodskému trocha uľahčiť len alkohol. On mu zároveň pomáhal vyjadriť tvárou a gestami takú mieru súhlasu a ocenenia, ktorá ho oslobodzovala od povinnosti hodnotiť nevypočuté básne aj ústne.

Veľa si vytrpel pre Pajtášovu poéziu. Riaditeľ sa ho zmocnil hneď po nástupe na večernú školu, ako začínajúci slovenčinár a človek bez rodinných záväzkov bol ideálnym adresátom Pajtášových tvorivých vzopätí.

Raz v noci ho riaditeľ kvôli básni, ktorú sa ešte nestihol naučiť naspamäť, stiahol až do svojej vily. Zrejme nerátal, že manželka bude hore. Krátko nato, ako zažal svetlo v obývačke, sa zjavila vo dverách, trocha sa rozhľadela, a keď zbadala Dobrovodského, ktorý tu pred časom brigádoval v pivnici, vľúdne povedala:

- Prepáčte, pán profesor! Ospravedlňujem sa, že mám na sebe takéto ťažké, chlapské ponožky, ale zle mi prúdi krv. Náramne ma oziabu nohy. A ty, môj milý, mlč, - napomenula svojho muža. - Nič nevysvetľuj, neprikrášľuj! O to ťa dôrazne žiadam. Jednoducho mlč! Tak je to, pán profesor! Spravím vám kávu. A čo by ste povedali na tlačenku? K tomu biely chlieb, samozrejme! Ocot. Nezdráhajte sa, nehovorte nie! Ocot a cibuľa. Isteže! Bez cibule si tlačenku nemožno ani predstaviť. Už sa aj do toho dám, - vykročila, no naraz zastala a pootočiac sa k Pajtášovi, povedala: - A ty, milý môj, dostaneš hovno. Pre teba nemám ani tlačenky, ani octu, ani cibule. Nič. Len si prepíjaj život! Čo ste to za ľudia? Nehanbíte sa? Sedieť si tu v takejto zúfalej nočnej hodine a prijímať kávu, tlačenku, ocot, cibuľu! A mäkký chlieb, samozrejme! Nemáte v sebe ani trošku citu? Ani trošku hanby a cti?

V tú noc spal Pajtáš v Dobrovodského byte. Z vily sa pobrali bez kávy, tlačenky, octu a cibule, ba i bez básne na južné sídlisko.

V neporiadku, ktorý vládol v Dobrovodského garsónke, si nebolo ani kam sadnúť. Riaditeľ obsadil posteľ, jediné miesto na spanie, a postele sa už do rána nepustil. Dobrovodský odložil zo stoličky šaty, tepláky i spodnú bielizeň a v sediacej polohe sa pokúšal driemať. Nedarilo sa mu to. V čoraz silnejšej únave sa zabalil do plachty a asi hodinu spal na zemi. Keď ho prebudila zima, ľahol si k riaditeľovi.

Od tých čias nocoval Pajtáš u Dobrovodského osem ráz. Zaspával ľahko a dôsledne; bez výkyvov, rytmicky prechádzal zo sveta poézie do stavu sna, a keď šiel vždy okolo štvrtej močiť, vstával bez vzdychov, zívania, kašľa alebo tichej lamentácie. Vykonal si svoju potrebu a rešpektujúc fakt, že už nie je v posteli sám, ale má v nej spoločníka, pokúsil sa kolegiálne obsadiť iba pravú polovicu tohto dôležitého priestoru. Po niekoľkých sekundách však už upadol do tvrdého spánku a v ňom si jeho mohutné, rozpínavé telo, nekontrolované skromnejším duchovnom, vydobylo postupne takú plochu, pri ktorej zostalo pre útlejšieho, štíhleho Dobrovodského v posteli len akési nepatrné, uzučké existenčné minimum. Pajtášovo spiace telo milovalo mäkkosť a polohu na chrbte, prudko, na jeden raz sa prevrátilo a potom sa po troche sťahovalo z okraja do stredu. Svoju expanzívnu pôsobnosť ukončilo iba vtedy, keď už Dobrovodský cítil na ramene a stehennej kosti, ako k nemu cez matrac preniká intenzívny tlak železného rámu postele. Raz v takej situácii aj vstal a odtlačil riaditeľa na okraj, no netrvalo dlho a Pajtášovo výbojné telo ho opäť vytislo do pásma železného rámu. Uvažoval i o tom, či by nemal riaditeľa nejako šikovne zložiť na zem, prikryť ho a ráno interpretovať zvláštnosť jeho polohy ako dôsledok šťastného pádu z postele. K tomuto technicky náročnému riešeniu sa však nikdy neodhodlal. Na tvrdý rám si ako-tak zvykol, ale na rozdiel od riaditeľa, ktorý sa ráno prebúdzal svieži, oddýchnutý a vyspatý, pripravený plniť si všetky úlohy, súvisiace s jeho funkciou i povolaním a popritom sa venovať ešte aj poézii, Dobrovodský bol po takýchto nociach celý deň zmalátnený, ospanlivý a nesvoj. Obával sa, že je len otázkou času, keď tu začne tráviť noci aj Pajtášova bláznivá žena.

A hoci sa mu teraz zdá, že táto pochmúrna perspektíva padla, veď riaditeľ už dva týždne nepije a za ten čas nespal ani raz v jeho posteli, cíti sa zle a bezútešne. Nevie sa zbaviť Pajtášovej nečakanej kritiky. Chvíľami mu protirečí, chvíľami s ním proti svojej vôli zahanbene súhlasí. Na skľučujúci pocit bezobsažnosti svojho života sa znezrady, prekvapený ráznosťou vlastného predsavzatia, rozhodne reagovať činom. Začne písať, tvoriť! To bude odpoveď na obvinenie z prázdnoty. Tam, kde riaditeľ nemôže preraziť, nastúpi on. Nie poéziou, ale čímsi iným. Napríklad rozprávkami! Už si kedysi niečo aj načrtol, v pamäti mu z toho zostala len postava vodníka Pukaloviča, doktora práv. Bolo to ešte na fakulte, nemal vtedy dosť trpezlivosti to dokončiť. Teraz by sa k osudom vodníka Pukaloviča mohol vrátiť. Ak by v tomto byte bolo kde písať! Stôl je vrchovato zaprataný špinavým riadom, haraburdami, zvyškami jedál. Všetkým, čo sa už nezmestilo na kuchynský pult. Dobrovodský vstal a zamieril ku kredencu. Dal si koňak. Keď chce písať, musí si na to vytvoriť podmienky. Uprace stôl, odstráni z neho mastnotu a potom skúsi, čo by sa dalo vyťažiť z Pukaloviča.

Už robí poriadok, umýva riad, vyhadzuje odpadky. Šupy zo salámy ho priviedli na myšlienku, že by mohol písať o jedlách. Oškvarky sú veselej povahy, večne si nôtia nejakú ľahkú, bezstarostnú melódiu. Aj slanina je taká, tučná a dobrosrdečná. Nič si nerobí z toho, že sa jej hocičo vyšmykne z rúk. Šunka je aristokratka. Jemná a urážlivá. Ľahko od jedu zozelenie. Pri lekvári sa zasekol. Azda aj preto, že odbočil k riaditeľovi. Márne sa potom vracal od riaditeľa k lekváru. Opäť si musel vypiť. Keby rozprávku o šunke, oškvarkoch a slanine ukázal Pajtášovi, istotne by pokladal jej náplň za malichernú a nízku. Nebude sa venovať rozprávkam! Na dospelého čitateľa sa zacieli!

Zvyšný riad už neumyje, to, čo je čisté, poodkladá do kredenca a na pult umiestni špinavé kusy. Aj tak bude mať so stolom ešte dosť roboty.

K dospelému čitateľovi hľadá cestu cez pohreby. Na prvom z nich sa nič nestalo a pri druhom sa musí až zasmiať, keď si po toľkých rokoch pripomenie, ako sa opitý elektrikár František Martišovič, človek, ktorý už mal za sebou šesťdesiatku, predral k otvorenému hrobu a začal rečniť.

- A pamatáš, Jožo, - oslovil zrazu mŕtveho, - jak si mi opravil eletriku? Mne eletrikárovi? A já som ci za to porúbal drevo. Aj klúč si mal od mójho domu. Chodakedy si ke mne prišól beze mna a lahol si si na kanapu, ket som bol v šenku alebo dze.

Od Martišoviča sa potom dostal k utopenej Zlatici Dundošovej a od nej k Orgoňovi.

Keď sa upratovanie stola schyľovalo ku koncu a Dobrovodskému sa zdalo, že už prešiel všetkými smutnými a zvláštnymi udalosťami, ktoré zažil vo svojom živote, spomenul si, že aj tento blok už navštívila smrť. Pred dvoma mesiacmi tu zomrelo štvorročné dieťa. Úmrtné oznámenie viselo na prízemí hneď veľa správy o dvojtýždňovom prerušení dodávky teplej vody. Kým sa Dobrovodský dostal výťahom na siedme poschodie, prenikavá údernosť oznámenia o predčasnej smrti chlapca v jeho vedomí ustúpila, prevahu nadobudla správa o vode, fakt, že sa celé dva týždne nebude môcť sprchovať.

Teraz sa však chlapcova smrť k nemu vracia, vracia sa tiché umieranie, rozlúčka, posledný pohľad, vydýchnutie. Tým všetkým sa v týchto chvíľach zaoberá. Štylizuje, v pamäti zaznamenáva chod svojich predstáv a s istotou, že práve toto sú veci, ktoré na Pajtáša zaúčinkujú, začne na čerstvo vyčistenom stole prenášať to, čo si pripravil v hlave, na papier. Tam však všetky tie predstavy, rozhodnutia, štylizácie, ktoré ho pri upratovaní stola povznášali a dávali mu pocit zadosťučinenia a víťazstva, pôsobia neznesiteľne. V náhlej kríze sa prihlási hlad. Zvyšky oškvarkov vyhodil, slaninu dal do chladničky, je tam aj kúsok tlačenky. Na pulte ocot. Nebude sa s tým babrať, špiniť znova stôl! Preškrtne to, čo napísal a sklamaný, ponížený skúsi písať znova, ale z celkom inej strany. Zbaví sa diktátu konkrétnych udalostí a bez ťarchy súvislostí sa pustí do voľnej tvorby, smerom k neurčitosti, nezaťaženým dojmom a pocitom. Vyzerá to tak, akoby písal básne. Nech, veď v tom, čo zostáva na papieri, nie je nič zahanbujúce a úbohé. Zabudne na oškvarky, slaninu, tlačenku, hlad.

Píše asi hodinu a potom s úmyslom oddýchnuť si v krátkom spánku a zároveň čosi vyťažiť z prípadného sna, oprie si hlavu o stôl a ľahko, bez problémov zaspí.


__________________________
Poviedka bola publikovaná v SME a je z pripravovanej zbierky poviedok

0000010100063532021709090385625403882248
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      12.04.2008 - 17:36:37 , level: 1, UP   NEW
Stanislav Rakús
Hostiteľ a hostia



V júlových horúčavách, vždy na sviatok svätej Anny, sa vyberá celá naša širšia rodina z Malej Ichne, presnejšie my plus teta Agneška a strýc Valent, na hody do Ondruškoviec.

Cestujeme autobusom, potom vlakom, a keď vystúpime a prejdeme od stanice asi päťsto metrov a minieme múry cukrovaru i mestského cintorína, ocitneme sa na pustej, prašnej ceste. Čaká nás asi trojkilometrová chôdza. Strýc Valent si podchvíľou dáva dole klobúk, chráni si ním lysú hlavu pred čoraz intenzívnejším náporom slnka, utiera si pot, no on mu znova a znova stekal v jarčekoch po tvári a zrejme už načisto premočil košeľu pod čiernym sviatočným sakom. Nedobre sa mu kráča na napuchnutých, vodou naliatych nohách, ktoré musia v prachu a páľave niesť jeho ťažké, tučné telo, dlhodobo zaťažované nadmerným príjmom jedla. Vidina hostiny ho však spolu s nami ženie dopredu.

Už sme celkom blízko pri dedine, v našom zornom poli máme jasnú podobu prvých domov. Ich múry pozvoľne prekryli dominantnosť kostolnej veže, vo vzdialenom pohľade výrazne ohlášajúcej spätosť našej púte so sto rokov sa opakujúcim sviatkom svätej Anny.

Sme na mieste. Už sedíme v rozľahlej filagórii, už nastupuje mäsová polievka a bravčovina, ktorej bude patriť celý tento deň.

Strýc Valent po hodine ako vždy zoslabený, zmalátnený, zdivočený jedlom a svojou smrtiacou pažravosťou sa dostane do stavu, v ktorom ho treba odprevadiť do prednej izby, popri komore, najchladnejšej časti domu. Treba mu pomôcť od stola a ja ako jeden z najmladších, sám poznačený mäsom a chamtivosťou, prejavujúcou svoj pomstychtivý následok bolesťou pod ľavou kľúčnou kosťou, tým slabým miestom môjho organizmu, ktorým možno raz vstúpi do mňa smrť, teda ja spolu so starším bratom pomôžem zničenému, mokrému strýcovi prejsť do prednej izby, plnej zákuskov a jedla. Posadíme ho na otoman, a prv než si ľahne, podarí sa mu načiahnuť ruku tak, aby si uchmatol ešte dva zákusky a až potom, keď ich zje, si, načisto dorazený jedlom, ľahne.

Sedím oproti hostiteľovi, ktorý je jedným z rozhodujúcich činiteľov hodovania. Tento muž, spätý so zabíjaním zvierat, zakáľačkami a porciovaním mäsa má mocnú, robustnú postavu. Pôsobí tak, akoby stretnutia s ošípanými a dobytkom vo chvíľach ich konca, na hranici ich nedlhého, krátkeho pobytu na tomto svete, ho vybavili tými drsnými, tvrdými, priamočiarymi črtami chlapstva a fyzickej zdatnosti, ku ktorým sa utiekajú tí, čo podliehajú kultu moci, vyvolaného mužskou silou a telesnosťou. K takej sile a k takému telu nepristane úsmev ani rola žoviálneho hostiteľa.

A naozaj! Vo chvíľach, keď je domáci pán vážny, vyzerá vo svojej statnosti ako filmový hrdina. Len čo sa začne usmievať a to, zdá sa, patrí k jeho povinnostiam hostiteľa, stráca takmer všetko, čo získal svojím drsným, chlapským výzorom. Možno efekt tohto úsmevu zakaľujú aj tie okamihy, v ktorých robil chvíľkové, naliehavé poriadky – divo zazrel na jednu z kuchárok, smelým, rýchlym, ale zároveň polovičatým, nedokonalým úderom spacifikoval a vzápätí odfúkol dotierajúcu osu tak, že zostala v bolestiach žiť.

Takýto detail možno priradiť k okrajovým výjavom z bežného vidieckeho, no i mestského života, v ktorom sa nikto nepozastaví nad následkami podobného konania, v ktorom niet miesta na úvahy o trápení múch, bzučiacich a postupne hynúcich na mucholapke, visiacej z dreveného stropu filagórie tak dômyselne, že ani pri najväčšej neopatrnosti si nikto z hodovníkov neprilepí o ňu tvár alebo vlasy.

Vráťme sa však k hostiteľovmu úsmevu. Nech tento prejav, táto jeho umelá, deformujúca grimasa pôsobí akokoľvek jednoliato a nediferencovane, predsa sa pri spätnom pohľade a bilancovaní vynára jeho úsmev ako čosi, čo sa vyznačuje mnohými odtienkami a kontrastmi.

Zdá sa, že pri zlyhaní strýca Valenta nadobudol akýsi hrdý, víťazný a zároveň trocha posmešný ráz. Hrdý a víťazný, lebo strýc Valent bol ukážkou toho, čo zmôže mäso podávané v neobmedzenej hojnosti, čo zmôže sila mäsa, ak sa stretne so svojím nenásytným, bezmocným, slabým a nepripraveným milovníkom.

Nemožno si však nevšimnúť ani ťažko skrývanú, zlostnú, priam zúrivú podobu hostiteľovho úsmevu. Je to tak v okamihoch, keď mu zrak padne na tetu Agnešku, lebo v súboji s ňou mäso načisto prehráva. Dobre vidieť, ako sa jej subtílny, údelom búrok, splnov mesiaca a náhlych zlyhaní prenasledovaný organizmus na tomto odpuste, na týchto hodoch, ktoré sa už dávno odtrhli od svojho duchovného východiska, trápi s mäsom a so všetkým, čo vyprodukovala moc a sila mäsiarstva - s mastnými zemiakmi a polievkou, s mastnotou zákuskov a krémov.

Možno by bol hostiteľ k jej počínaniu ľahostajný, keby tento sviatok mäsa, táto hostina nemala svoju ústrednú postavu. Je ňou úradník, bez ktorého by sa hostiteľ k takejto bujarej hojnosti nedopracoval. On drží nad hostiteľom a jeho obchodmi, jeho zabíjaním zvierat a celou sieťou mäsiarskych akcií ochrannú ruku. V jednom je akiste kontrolór i poskytovateľ možností. Na ľavej chlopni saka mu svieti odznak, ktorý svedčí o tom, kam úradník patrí, a zároveň signalizuje, prečo sa všetci - domáci i hostia vo filagórii - vzdali akýchkoľvek slov a náznakov, pripomínajúcich, že táto slávnosť mäsa má čosi spoločné so sviatkom svätej Anny.

Hostiteľ sleduje tvár úradníka, v jeho úsmeve ako v zrkadle cítiť, či je, alebo nie je úradník s priebehom hostiny spokojný.

A práve on, tento mäsiarsky úradník je najvlastnejšou príčinou našej každoročne obnovovanej prítomnosti na bohatej hostine. Sme súčasťou hodov, sme chórom, presnejšie povedané štatistami. Aká by to bola oslava bez komparzu, čo by to bola za úroveň, keby slávnosť mäsa, usporiadaná na počesť narcistického mäsiarskeho úradníka, ktorý má príležitosť vidieť svoje dobrodenia a zásluhy, prebiehala v poloprázdnej filagórii, bez komparzu. A kto sa lepšie hodí na rolu štatistov, druhoradých, pomocných účastníkov slávnosti než pažraví a zároveň tichí milovníci mäsa, mastnoty a všetkého, čo moc mäsa vyprodukuje a rozmnoží.

Úradník nepôsobí dojmom mocného, výkonného chlapa, no ani dojmom človeka, ktorý svoj doterajší život strávil kdesi v kancelárii, medzi administratívnymi spismi, tlačivami a fasciklami. Podľa jeho tváre a pokožky by sa dalo usudzovať, že patrí k tým, čo trávia - vystavení vo svojej robote nárazom vetra, dažďa a inej nepriazni počasia - značnú časť roka kdesi vonku, vo voľnom priestranstve chotárov, nív a sadov. Na rozdiel od hostiteľa spojil svoj život s mäsom a mäsiarstvom zrejme len v poslednom období svojho života, no, ako o tom svedčí aj jeho pozícia za vrchstolom vo filagórii, dostal sa v tejto oblasti veľmi vysoko. Hoci by ho domáci pán v mäsiarskej profesii strčil do vrecka, on je tým činiteľom, ktorý má v rukách celú jeho blahobytnú mäsiarsku budúcnosť. Po prvom najedení si namiesto špáradla došpicata nastrúhal zápalku a vyberal si ňou spomedzi zubov malé, znervózňujúce zvyšky jedla. To bolo svedectvo o ostrosti nožíka i o umení jemne a dôkladne narábať s nabrúseným predmetom, ktorý by mohol pri takom zručnom zaobchádzaní poslúžiť aj ako mimoriadne účinná, nebezpečná zbraň. Mäsiarsky úradník veľa nerozpráva, no to, čo hovorí, pôsobí pri mlčanlivej povahe hostí ako predmet sústredenej pozornosti. Hostiteľ dôrazne sleduje, či úradníka každý počúva, a keď sa jeho ruka stretne s predlaktím kuchárky, ktorá doniesla ďalšiu misu, vidieť ako bolestivo, bez zjajknutia skrivila tvár, tušiac, že musí zostať stáť s misou v podobe skamenenej sochy, aby úradník bez akéhokoľvek rušivého momentu svoju reč dokončil.

Ten nešetrný detail zachytil aj hostiteľov brat, predstavujúci vo svojej okrajovosti akýsi úctivý, pokorný a povoľný bratský protipól cieľavedomej, drsnej a vypočítavej sily domáceho pána. Je to na rozdiel od neho drobný, nevysoký, vekom poznačený človiečik, ktorý sa nikdy neoženil a svoje dni trávi v starobinci. Hostiteľ ho však na hody a túto slávnosť mäsa vždy pozve, lebo vie, že ešte stále je pri takom vedomí, v ktorom môže plniť rolu zaliečavého spoločníka a nahrávača. Poznačený artikulačne pôsobí tak, že ak chce čosi povedať, musia jeho ústa pracovať pri tvorbe hlások a slov aj naprázdno, akoby si to, čo vysloví, potreboval najprv mĺkvo precvičiť. Podstatné je však, ako sa tento starý muž pri rozprávaní mäsiarskeho úradníka usmieva, ako žmurká, prikyvuje a celou svojou bytosťou, najmä očami vyjadruje nadšenie nad tým, čím sa mäsiarsky úradník vo svojich rečiach zapodieva. Jeho oči s obdivom sledujú úradníka, keď si došpicata strúha nové a nové zápalky, keď si popiskuje, zapaľuje cigaretu, fajčí, ovieva sa, no s otázkou, či je všetko také, aké má byť, zamieria chvíľami aj na bratovu tvár. Starček si zrejme dobre uvedomuje, že z hodového pohostenia sa mu vždy ujde v rozmeroch jeho zdravia, obmedzujúceho už bezbrehú hojnosť, všetko, čo chce, dovtedy, kým nespraví čosi nevhodné alebo nerozumné.

Je tu i druhý hostiteľov brat, vysoký, štíhly muž s bledou, málo živou tvárou, ktorý sa občas pozabudne a sedí s otvorenými ústami tak dlho, že vyvoláva napätie, či mu do nich nevletí mucha. V súrodeneckej trojici je zjavne starší od hostiteľa, no mladší než jeho čulý, zaliečavý, artikulačnými problémami poznačený, vcelku však psychicky zdatnejší brat zo starobinca. Tento vdovec, ktorému už zomrel aj jediný syn, pôsobí ticho, nekonfliktne, akoby ho tu nebolo. Zavše sa slabo usmeje, prikývne, prejde si dlaňou po vlasoch a potom s otvorenými ústami a nedostatočne sústredeným, chvíľami neprítomným zrakom sleduje dianie. Do spôsobu tohto hodovania nezapadá ani zďaleka tak ako jeho starší brat, ale jesť mu chutí. Svojou utiahnutosťou a pozíciou akéhosi druhoradého, tichého, nevýrazného človeka však hodom skôr pomáha než škodí.

A potom sme tu my, nenásytní milovníci mäsa a mastnoty, obdarení žalúdkami, ktoré veľa zvládnu, no nepoznajú mieru. Naša láska k mäsu, naša nestriedmosť, spätá s prikyvujúcou mlčanlivosťou ako znakom vďačnosti, je tým, čím prispievame i my k oslave mäsiarskeho úradníka a k blahobytu hostiteľa.


__________________________
Poviedka bola publikovaná v SME a je z pripravovanej zbierky poviedok

0000010100063532021709090385625403856275
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      04.04.2008 - 11:24:08 , level: 1, UP   NEW
Stanislav Rakús: Excentrická univerzita

Odvtedy, čo Viktor Pavlovič Bochňa požiadal o ruku dvadsaťsedemročnú krásavicu Máriu Petrovnu Goločnikovovú, sa načisto poruštil – v styku s vybranými spoločníkmi začal používať popri krstnom mene i otcovské meno. Mária Petrovna bola v tom čase odbornou asistentkou na katedre ruského jazyka a literatúry, on poslucháčom druhého ročníka.
– Páni, – oslovil mňa a môjho spolubývajúceho Guľu. – Gosudari! Mária Petrovna bola tou bytosťou, ktorá ma na tejto excentrickej univerzite začala prenasledovať. Či už sa prebudím zbytočne skoro, o pol siedmej ráno, alebo si idem dať do Automatu palacinky, mám pred sebou Máriu Petrovnu, ako nám na seminári z ruskej literatúry devätnásteho storočia hovorí vzrušene a clivo, koľko krokov bola východisková vzdialenosť pri Puškinovom súboji s d’Antèsom a koľko bola pri tom istom súboji vzdialenosť k bariéram. Idem do kina a zrazu sa prichytím, že namiesto toho, aby som sledoval, čo sa deje na plátne, vidím jej pekne vykrojené pery a počujem slová, ktorými sa Mária Petrovna obracia na mňa a mojich mladých kolegov, premáhajúcich v seminárnej miestnosti ranné zívanie. Hovorí o tom, kedy a kde sa Puškin zoznámil s oslnivo krásnou Natáliou Nikolajevnou Gončarovovou, a hneď dodá, že mala vtedy iba šestnásť rokov.
Do jedného bodu sa v taký čas zlievala moja láska k literatúre devätnásteho storočia a prudko prebudený vzťah k Márii Petrovne, gosudari! – vravel Viktor Pavlovič Bochňa, ležiac v topánkach na mojej internátnej posteli, pravda, tak ohľaduplne, že sa spodkom topánok nedotýkal plachty ani prikrývky.
Viktor Pavlovič vstal, natiahol sa a povedal:
– Ach, Mária Petrovna!
Trocha sa poprechádzal a potom si znova ľahol, vraj ho bolí kostrč. Ponad fyzické problémy sa však zdalo, že vstávanie a líhanie je skôr dramatizujúcou súčasťou jeho rozprávania než prejavom akejsi telesnej nepohody.
– Veru tak. Mária Petrovna! Aj teraz ju mám pred očami. Pri jej pôvabe som napriek svojej veľkej láske k literatúre prestával chvíľami devätnáste storočie vnímať. Sledoval som len to, ako jemne, koketne a zároveň hanblivo a zmätene otvára ústa, zaplavujúc ako rodená Ruska celú miestnosť presnými prízvukmi, cekaním a dokonale artikulovanými hláskami i pazvukmi, s ktorými nás svojho času až do úmoru trápil na fonetike a fonológii docent Dzurnik. Ivan Stepanovič. Napriek tomu dosiahol vo sfére pazvukov v našej skupine, ako vravel svojou dosť čistou, jazykom rodnej rusínskej reči mierne poznačenou ruštinou, len chabý výsledok.
Všetko, páni, jej krása, bezprostredný citový vzťah k literatúre devätnásteho storočia i to, s akou presnosťou a ľahkosťou sa vo svojej výslovnosti zmocňovala aj tých najjemnejších hláskoslovných odtienkov ruského jazyka a, prirodzene, ešte mnoho iných vecí spôsobilo, že v jeden deň dozrelo vo mne rozhodnutie netrápiť sa už ďalej pasívnym obdivom k tejto mladej ženskej kráse, ale pristúpiť k ráznemu činu. Požiadam Máriu Petrovnu o ruku, vravím si, a hneď začnem svoj zámer rozoberať.
Najprv musím nájsť odpoveď na otázku, prečo je táto dvadsaťsedemročná krásavica stále slobodná, takpovediac voľná, veď s nijakými mužmi ju nevídať. Chce azda zasvätiť svoj život ruskej literatúre devätnásteho storočia, špeciálne Puškinovi a jeho súboju s d’Antèsom, alebo otázke, prečo Dostojevského hrdinovia zažívajú najväčšiu krízu nadránom, teda v čase, keď Turgenevove postavy pokojne spia vo svojich šľachtických usadlostiach? Chce vari s istým smútkom skúmať, koľko je pravdy v Čechovovej malej, okrajovej nevôli nad tým, že sa oženil a napriek tomu chodí v deravých ponožkách? Chce preskúmať, či Lev Nikolajevič Tolstoj naozaj spával ako dieťa na vyvýšenom, od zeme oddelenom lôžku, lebo v šľachtickej Jasnej Poľane pobehovali v noci po dlážke krysy a myši? Možno sa chce dopátrať mnohých vecí a to sa dá len ťažko dosiahnuť, keď ju život vystaví banálnym povinnostiam manželského života. Alebo azda osamela, i to mi prišlo na um, pre svoju krásu, ktorú si netrúfa nikto z mužov privlastňovať bez rizika, že ju nedostane, že jej nebude hoden? A čo keď dievocká voľnosť, nezaťaženosť mužmi a manželským zväzkom pochádzajú v prípade Márie Petrovny z jej ruskej, sibírskej stodeväťdesiatcentimetrovej výšky? Na filologickej fakulte, ba ani v samom meste nepoznám muža, ktorý by mohol vyhovovať jej výškovým kritériám. Pri svojich stoosemdesiatich siedmich centimetroch, ktorými ma obdarili, ktovie akým činom rodičia, veď otec meria iba meter šesťdesiatdva, som bol vari jediným primeraným partnerom Márie Petrovny v tomto teritóriu. Podotýkam však, že otec má veľké číslo topánok. Možnože práve z tohto kontrastného genetického detailu sa dá odvodzovať moja prekvapujúca výška. V čase príprav na stretnutie s Máriou Petrovnou som bol za túto črtu svojej fyzickej konštrukcie rodičom, najmä však dĺžke otcovho chodidla povďačný. Pravdaže, výška je len jedna črta, ktorá by mohla zapôsobiť, keď bude Mária Petrovna rozmýšľať o mojej ponuke na sobáš. K svojim stoosemdesiatim siedmim centimetrom pridám i vek, to, že Mária Petrovna je odo mňa o dva roky mladšia, pridám k tomu aj svoje životné univerzity, skúsenosti, rozhlasovú prax i to, čím som prešiel na základnej vojenskej službe v Litomyšli. O Erike Pávekovej, s ktorou som mal v tomto meste krátky, no intenzívny citový vzťah, plný prekvapujúcich peripetií, jej, prirodzene, nič nepoviem.
Isteže! Požiadať o ruku odbornú asistentku nie je ľahké. Človek musí v takom prípade ovládať i umenie príťažlivo, raz hmlisto a elegantne, inokedy jasne, s presne vyrátanými prestávkami, tempom a intonáciou formulovať svoje myšlienky a názory. Iba tak sa môže dostať do súladu s dávnym Stendhalovým zistením, že ženy vrátane asistentiek milujú ušami, nie očami. V tom sa zásadne odlišujú od mužov. Daným Stendhalovým poznatkom sa však celá vec vôbec nekončí, gosudari! Treba zvládnuť aj ďalšie osobitosti, medzi nimi rozličné odtienky a zvláštností zvukové! Ja osobne som vďaka rozhlasu, čítaniu i vlastným skúsenostiam dobre vedel, že v takých osudových okamihoch nemožno zabúdať ani na hanblivosť, nesmelosť a trému, ba ani na drobnú, sympatickú zajakavosť. Veď aj v Márii Petrovne drieme budúca matka a s ňou i vzťah k tomu, čo je v mužoch nedospelé, chlapčenské, priam detské, hodné ochrany, starostlivosti a usmernenia, moji milí!
Aké to paradoxy, páni! Zajakavosť, tréma a spolu s ňou chlapská energia, to, čomu sa hovorí, ak použijem ustálenú tropiku, silná ruka. Mužská schopnosť byť záštitou! A ešte k tomu bystrosť a analytický mozog. Kto z poslucháčov na tejto filológii môže čosi také ponúknuť, kto okrem mňa sa za takýchto podmienok odváži požiadať o ruku Máriu Petrovnu Goločnikovovú z katedry ruského jazyka a literatúry?
Vzápätí sa však zľaknem. Akoby aj nie, moji milí! Veď táto excentrická univerzita je stále otvorená a voľná, lebo pre svoju odľahlosť trpí neschopnosťou naplniť smerné číslo. Preto ako dajaká záchranná stanica priťahuje tých, ktorí pre svoju neskrotnosť a nepripravenosť vpratať sa do pomerov iných, fajnovejších univerzít, pobudnú dlhší alebo kratší čas i tu, u nás. Keď som si uvedomil, že na Máriu Petrovnu môže číhať istý tridsaťdvaročný prvoročiak, vždy elegantne oblečený, podmaňujúci si naivné ženské srdcia aj akýmsi nevtieravým, mužsky ladeným francúzskym parfumom, rozhodol som sa prípravu na Máriu Petrovnu skrátiť. Mimochodom! Onen jedinec, ktorý naposledy študoval v Prahe, začal hneď po príchode vnášať na túto univerzitu akési metropolitné spôsoby. Kdekoho z mladých študentských kolegov posielal kúpiť za mierny poplatok šunku, rožky, fľašu červeného a podobne. Peňazí mal, ktovie odkiaľ, dosť. Bol zrejme takzvaným večným študentom. V Prahe vraj zlyhal na skúške z betónu. I tým sa stával tento nedoštudovaný stavebný inžinier pre dievčenskú pospolitosť tunajšej filológie zaujímavý a príťažlivý, priam atraktívny. Pri slove betón očerveneli, nevedeli, či brať inžiniera vážne, alebo nie. Zdalo sa im akiste podivné, že niekto nespraví skúšku z disciplíny betón, zaoberajúcej sa materiálom, ktorý človeka pomaly, ale isto vytláča z prírody. Mňa betón nemýlil, veď ak sa dá tu, u nás, pohorieť na otázke, čo predstavuje pazvuk, prečo by v Prahe ktosi nemohol mať problémy v oblasti betónu. Znepokojovalo ma čosi iné. Keď dotyčný Máriu Petrovnu objaví, ľahko ju zvábi svojimi metropolitnými manierami, mužsky ladeným francúzskym parfumom, ku ktorému majú Rusky neobyčajný vzťah, betónom, jemnou šunkou, býčou krvou, zvanou Egri Bikavér, alebo značkovým alkoholom. Čo na tom, že je od nej o polovicu hlavy kratší? Pokazí ju a nechá tak. Našťastie stroskotal hneď na prvej prekážke. S eleganciou sebe vlastnou povedal čosi neprístojné práve o pazvukoch a o ďalšie zvukové osobitosti ruského jazyka sa prestal zaujímať. Ešte v tú noc dal fakulte dovidenia, cestujúc v mäkkom lôžku rýchlika kamsi ďaleko na západ.
Ale poďme k veci, páni! Čím viac sa približoval december, mesiac, v ktorom som sa chystal požiadať Máriu Petrovnu o ruku, tým viac ma ovládala predstava, že všetko rozrieši ruská literatúra devätnásteho storočia. Horúčkovito som študoval Puškinov súboj s d’Antèsom a opakovane som sa zahĺbil do Čechovovej Stepi. Step som si nechával ako niečo, čím môžem Máriu Petrovnu ohúriť, keď zlyhám na Puškinovom súboji, Lermontovovom Pečorinovi, Gogoľových Večeroch na laze neďaleko Dikaňky alebo na iných konverzačných témach, ktorými som sa v čase príprav na Máriu Petrovnu zaoberal. Čechovovou Stepou sa mi už kadečo podarilo v živote dosiahnuť. Tak veru, bratia! Step je tvrdý oriešok, lebo sa zdá, že okrem stepi v nej o nič nejde. A predsa! Ja som v Stepi našiel mimoriadnu záľubu, práve Step ma na rozdiel od väčšiny Čechovových vykladačov očarila. Aké ohromné, vznešené, neuchopiteľné dielo o putovaní, povedal som si hneď po prvom prečítaní tejto nie celkom dokončenej prozaickej masy. Pri druhom čítaní som sa rozplakal. Spomínam si na to ako dnes. Sedím pri okne a zrazu ma začnú zalievať slzy. Nie preto, že by text ponúkal toľko clivoty. Rozplakal som sa pre Čechovovo umenie naplniť prózu takou formou, pri ktorej sa nedostatok konfliktov rozhýbe v podobe živlov a ticha do všetkých rozmerov prírodného a ľudského bytia.
Prepáčte, páni, – vstal Viktor Pavlovič z mojej postele, – ale to, čo som teraz povedal, si musím zapísať. Moment!
Vytiahol z bočného vrecka pero, akýsi malý príručný notes, sadol si za stôl, chvíľu písal a potom pokračoval:
– Nech mi Fiodor Michajlovič Dostojevskij odpustí, je to voči nemu možno i neslušné, ale čo do formy mám radšej Antona Pavloviča Čechova. Ešte raz sa za túto netaktnosť Fiodorovi Michajlovičovi ospravedlňujem. Ani vy mi to nemajte za zlé, páni!
Vráťme sa však k Márii Petrovne. Koncom novembra som sa rozhodol, že o ruku ju požiadam v stredu, 15. decembra, počas konzultačných hodín. Možno bude padať sneh, biela krajina by bola vhodným pozadím pre udalosť, zvýraznenú aj mojím tmavým, nie celkom čiernym, trocha archaickým oblečením, ktoré by Márii Petrovne hoci len v malom náznaku pripomínalo čosi z výzoru raznočincov, príslušníkov ruskej nešľachtickej inteligencie devätnásteho storočia. Takéto oblečenie a k tomu aj nejakú nevtieravú rekvizitu by som si mohol azda vypožičať v divadle, prebleslo mi mysľou, no len čo som si uvedomil, že moje priezvisko je identické s priezviskom toho príbuzného z Čabaroviec, ktorého sa divadlo pre nemiestne a urážlivé správanie po premiére Muža s puškou rázne zbavilo, vypustil som divadlo z hlavy. Apropo, páni! Muž s puškou! Presnejšie s revolverom. Onen príbuzný štyridsaťpäťročný alkoholik, ktorý pracoval v divadle ako krajčír, sa totiž po čase stal strážnikom v Závodoch valivých ložísk. Súčasťou jeho výstroja bol aj revolver. S touto zbraňou a v uniforme navštívil odborné učilište, v ktorom jeho syn prepadal zo siedmich predmetov. Vážení prítomní, povedal učiteľom v zborovni. Súdružky a súdruhovia! Som Anton Bochňa. A ako taký vám oznamujem, že môj syn nemôže prepadať zo siedmich predmetov. V skutočnosti nesmie môj syn Milan prepadnúť ani z jedného predmetu. Vytiahol z puzdra revolver, pobozkal ho a dodal: Jednoducho nesmie! V prípade potreby sa bude aj strieľať! Celú vec už ponechávam na vás, vážení! Dovidenia! Zbor zrejme nemal vzťah k inštitucionálnemu fundamentalizmu, nik zo zainteresovaných nedal prednosť profesionálnym zásadám a svedomiu, a tak sa všetko vyriešilo štvorkami. Nik Bochňu ani neudal, lebo by spolu s ním udal aj seba alebo tých, ktorí pod hrozbou streľby zľavili. Z daného hľadiska zbor predstavoval dobrý kolektív. Anton Bochňa, ktorý si tento spôsob vybavovania vecí obľúbil, predsa však na jedného inštitucionálneho dobrodruha natrafil. Ten ho oznámil a môj príbuzný sa za neoprávnené narábanie so služobným revolverom ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Ale nechajme ho tak, vážení! Nechajme ho, i keď by sa práve o ňom dalo veľa hovoriť. Nemal som k nemu dobrý vzťah. Vystatoval sa, mal plné ústa šitia, divadelných kostýmov a valivých ložísk, no skončil tak, ako skončil. A vôbec. Čabarovská vetva našej rodiny je dosť nešťastná. Sedí z nej vo väzení aj ďalší Bochňa. Nevedno však za čo. To otvára cestu k rozličným chúlostivým interpretáciám a podozreniam, ktoré tu teraz nebudem rozvádzať. Sústredím sa, ak dovolíte, iba na Máriu Petrovnu.
Viktor Pavlovič sa však už pri nej v ten deň dlho nezdržal. Svoje rozprávanie skončil vo chvíli, keď do našej izby vošiel Filip Habura, ktorého Viktor Pavlovič Bochňa volal dekan. Bolo to tak odvtedy, čo mal, ako vravel, nezvyčajne logický, presný, dôkladne štruktúrovaný sen, v ktorom práve jeho, Filipa Michajloviča Haburu, inaugurovali za dekana. – Čaká vás zrejme veľká budúcnosť, Filip Michajlovič, – povedal tomuto tichému, hanblivému prvákovi z Čičejoviec, – lebo taký prísne komponovaný, detailný sen nemôže mať človek iba mimochodom, z ničoho nič.
Teraz musím, – pozrel Viktor Pavlovič na hodinky, – príbeh o Márii Petrovne prerušiť, lebo mám ešte isté povinnosti. A navyše, – dodal vo dverách, – bolo by svojím spôsobom chúlostivé hovoriť o tejto udalosti môjho života pred budúcim dekanom. Prepáčte mi to, páni! I vy ma ospravedlňte, Filip Michajlovič Habura.

Úryvok z románu
Stanislav Rakús: Excentrická univerzita (KK Bagala, Levice 2008)

0000010100063532021709090385625403856273
Cpt. Vincenzo
 Cpt. Vincenzo      04.04.2008 - 11:22:35 , level: 1, UP   NEW
Rozhovor so Stanislavom Rakúsom

Sloboda je namáhavá

Profesor Stanislav Rakús (1940) patrí medzi najuznávanejších súčasných slovenských spisovateľov. Píše romány, literárnovedné knihy i rozprávky pre deti. Na Prešovskej univerzite prednáša teóriu literatúry. Získal celý rad prestížnych ocenení za literatúru. Je veľký fanúšik futbalistov Trnavy, v ktorej žil od detstva až po maturitu. Býva v Košiciach. Prof. Rakús poskytol TASR exkluzívny rozhovor.

Vyrastali ste v Trnave, čo je mesto so svojským nárečím, svojským prízvukom a ako to aj dokladáte vo vašich knihách – svojským humorom. Ako ste sa dostali z Trnavy do Prešova a aké boli vaše literárne začiatky?

Moje začiatky boli dosť zvláštne. Pôvodne som chcel študovať medicínu, ale som sa na ňu nedostal. Keďže na Filologickej fakulte v Prešove nebolo naplnené smerné číslo, šiel som tam. Začal som študovať odbor slovenčina - ruština. K literatúre som však nemal nijaký vzťah. Zmenilo sa to až skúškou z ruskej literatúry 19. storočia.

Z donútenia tiež vznikajú hodnoty. Bola to nejaké špeciálna kniha, ktorá vás ovplyvnila alebo čítanie ruskej klasiky ako celku?

Učil nás docent, ktorý nekompromisne žiadal, aby sme prečítali všetky významné knihy ruských klasikov. Ja som tento nátlak spočiatku veľmi ťažko znášal. Začal som však čítať a postupne som sa ocitol vo zvláštnom svete, ktorý ma mimoriadne zaujal. Bolo toho veľmi veľa, takže termín skúšky som nestihol. Nemal som ani známeho lekára, ktorý by mi dal ospravedlnenie, a preto som sa vyzliekol do pol pása a v januári som sa prechádzal po záhrade. Takto vyvolaná teplota mi prostredníctvom lekárskeho ospravedlnenia oddialila skúšku a získal som čas prečítať z toho množstva, koľko sa len dalo. Ja, ktorý som nevedel takmer nič o naozajstnej literatúre a študoval som ju iba vonkajškovo a formálne, som sa tak dostal do sveta plného clivoty, zvláštnych farieb, tónov, vzťahov, múdrosti, úkladov, vášní, nešťastí i lásky... Zrazu sa predo mnou otvorila skutočnosť, cez ktorú sa literatúra stala mojim celoživotným záujmom.

Literatúra si žiada cit a metódu, ale i rozprávačský talent. Talent sa dá donucovacími prostriedkami odkryť, ale nie vytvoriť. Po kom máte danosť rozprávať príbehy?

Mám ju, ak ju naozaj mám, zrejme po svojom otcovi. Rád som sa ako študent rozprával pred deťmi s našou mačkou. Prišiel som na to, že efekt takéhoto rozprávania je účinnejší, keď jej človek vyká: Prečo sa vy, vážená, len vyhrievate na slnku a neprečítate si noviny? Prečo sa neučíte francúzske slovíčka, prečo nemáte záujem o vyššie veci, prečo nejdete k zubnému lekárovi? Deti tomu celkom ani nerozumeli, s mačkou som sa rozprával aj pre vlastné potešenie, no to, že istý Rudko ju pri mojom rozprávaní pobozkal, čo ma pri mačkinej strave a hygiene aj mrzelo (nič sa mu však nestalo), pokladám dodnes za svoj najväčší literárny úspech. To ma podnietilo k tvorbe, špeciálne však k napísaniu knihy Mačacia krajina.

Spomenuli ste ruskú literatúru, ruských klasikov, ktorí vo vás odkryli vzťah k literatúre, k napísanému slovu. Čím to bolo? Bolo to tým svojským zobrazením ľudského utrpenia, šťastia aj nešťastia, rôznych rán, postavenia spoločnosti, lásky, trestu, hriechu...?

Zaujala ma táto literatúra takmer všetkým, čo ste povedali. Osobitný vzťah mám však k Čechovovi. Myslím si, že on by mohol byť aj učiteľom autorov, lebo vie vytvárať text, ktorý sa pohybuje na ostrí britvy, milimeter od sentimentality, milimeter od chladu a stŕpnutia. Je to famózne umenie rovnováhy.

Čo by ste mohli ako autor a literárny teoretik povedať o povahe písania, presnejšie o tom, kto je to vlastne spisovateľ?

Nad touto otázkou sa občas zamýšľam a pýtam sa: Môže mať spisovateľ viac citu ako matka, ktorej nadránom zomrie dieťa? Isteže nie. Je spisovateľom ten, kto má najväčší zmysel pre humor? Aj to sa dá ľahko vyvrátiť, keď si spomenieme na rozprávanie ľudí, o ktorých sme si mysleli, že ich humor je mimoriadny, ba neprekonateľný. Alebo je azda spisovateľom ten, kto má najväčšiu fantáziu? Ani to sa nedá povedať. Kto je potom spisovateľ? Čo je nevyhnutnou podmienkou literárnej, konkrétne beletristickej tvorby? Je ňou podľa môjho názoru schopnosť autora preraziť bariéru medzi realitou a fikciou takým usporiadaním textu, pri ktorom sú v nenápadnom popredí veci druhoradé a podstata sa „vyjavuje“ mlčaním, utváraním tzv. netextového priestoru. Práve doň vkladá múzický typ čitateľa, ktorý na rozdiel od autora nemusí používať slová – nimi totiž, ako už dávno zistili psychológovia, sa nedajú dôstojne vypovedať hĺbkové emócie – svoje mlčanlivé, dotvárajúce prežívanie. Podstata literatúry spočíva aj v tom, aby partnerský typ čitateľa, ktorého by sme mohli obrazne nazvať aj druhým autorom, mal čo najväčší netextový priestor pre svoju duchovnú bohatosť a invenciu. Platí to, pravdaže, nielen na úrovni hovorenia nedopovedaním, ale aj na úrovni hovorenia niečím iným.

Znamená to, že miera naznačeného, nedopovedaného, vnútorného rozhoduje o tom, či ide o brakovú, lacnú literatúru alebo o umenie?

Aj to rozdeľuje literatúru na čisto zábavnú, populárnu a umeleckú. Populárna literatúra spraví takmer všetko za čitateľa, je v nej pramálo toho, čo by mohlo zostať ako tvorivé čitateľské pole.

Ak je umelecký svet odlišný od skutočného, je v ňom všetko dovolené? V jazyku je legitímne aj spojenie guľatá kocka.. Existujú pri tvorbe nejaké pravidlá?

Dobrým príkladom tu môže byť skúsenosť L. N. Tolstého, ktorý chcel pri písaní jednej zo svojich próz narábať s postavami podľa ľubovôle, no ony sa mu rozutekali na svoje miesta. Z Tolstého výroku vyplýva, že autor nie je imperátorom a vládcom, ale služobníkom textu. Jeho práca spočíva v umení dať tematickým, kompozičným a jazykovým zložkám také miesto a funkcie, ktoré nepripúšťajú alternatívu. Populárna literatúra nemá s touto Tolstého skúsenosťou nič spoločné. Manipuluje s postavami, organizuje konflikty a vytvára ostré, zväčša náhodné a nepravdepodobné problémové situácie tak, aby ich dotiahla do šťastného konca.

Byť sám sebou je výraz vyfackaný rôznymi celebritami a misskami. Čo to podľa vás znamená?

Spinoza povedal, že človek by mal byť tým, čím potenciálne je. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že matka by mala byť matkou, syn synom, otec otcom a pod. Sú to takzvané kruhové, tautologické konštrukcie, ktoré môžu vyvolávať protikladný účinok. Na jednej strane sa dajú chápať ako prázdne, menej hodnotné konštatovania a apely, na druhej strane ako veľmi bohaté a produktívne vyjadrenia s obrovským výpovedným potenciálom, lebo vyjadrenie „matka by mala byť matkou“ obsahuje aj slovami nevyjadriteľné hĺbkové emotívne skúsenosti, prežívania alebo predstavy. Keď potom ktosi prinesie o žene správu, že sa zachovala ako naozajstná matka, vynorí sa pred nami hneď, ešte pred následným konkrétnym vysvetlením činu, obraz akejsi ostrej problémovej skúšky, v ktorej žena konala v súlade s bohatou, humanitne mnohovýznamovou, a preto v širokom komunikačnom rozpätí ťažko definovateľnou rolou, vzorcom, ideálom matky. Literatúra nepriamo, na svoj spôsob sleduje túto identitu konania a vysokej tematickej roly.

Hovorili ste o čitateľovi ako o partnerovi tvorcu. Nežiada sa od človeka, unaveného prácou a všednými povinnosťami priveľa? Netratí sa takzvaná umelecká literatúra?

Vzťah k umeleckej literatúre by nemal mať akýsi vonkajškový, nanútený, ale prirodzene vnútorný charakter. Ak chce byť táto literatúra v zmysle vyššie naznačeného sama sebou, potom treba rátať s tým, že v synchronickom priereze populácie nikdy nedosiahne masovú pôsobnosť. S tým sa treba zmieriť. Myslím si, že v civilizovanom, alfabetizovanom svete je v pomere k počtu obyvateľov, a to i bez ohľadu na režim, stupeň demokracie či vyspelosť ekonomiky približne konštantné, neveľké percento čitateľov. To literatúru nedegraduje. Fakt, že ako nadčasová hodnota zostáva, historicky zásadne zvyšuje počet jej prirodzených, „neprinútených“ príjemcov. Ak by stratila svoju podstatu a obmedzila sa len na zábavnú, relaxačnú úroveň, stratila by túto svoju nadčasovú potenciu.

Je podľa vás niekto, kto nečíta umeleckú literatúru, poviem obrazne, barbar?

Vôbec nie. Nebyť čitateľom, resp. dobrým čitateľom umeleckej literatúry neznamená ešte nijakú intelektuálnu alebo mravnú diskvalifikáciu. Aj bez nadania čítať môže byť ten alebo onen jedinec vynikajúcim, špičkovým odborníkom a – prirodzene – i dobrým človekom. Pluralitná demokracia je otvorený systém, ktorý sa môže zdať svojou slobodou slova a voľby po istých stránkach oveľa nepríjemnejší ako autoritárske systémy, uplatňujúce vysokú mieru regulácie. Táto regulácia sa vzťahovala aj na oblasť kultúry, takže v kníhkupectvách bolo oveľa menej brakovej, gýčovej a neplnohodnotnej literatúry ako dnes. Problém je, že táto regulácia nezodpovedala skutočnosti. Presila druhoradej literatúry v kníhkupectvách je v tomto zmysle prejavom objednávky, vychádzajúcej zo záujmu ľudí. Aj tu platí trhový mechanizmus (Artforum a niektoré ďalšie vrcholové distribučné systémy patria do sféry výnimiek).

Debutovali ste knihou Žobráci v roku 1976, v tomto príbehu ste vykreslili svet ľudí mimo sociálneho priemeru, no ľudí v svojom vnútri slobodných. Vaše neskoršie diela ste napísali už v čase deklarovanej slobody, čiže po prevrate. Ako vnímate tému slobody v človeku?

Myslím si, že jedna z najvýraznejších čŕt slobody je to, že je namáhavá. Dlhé roky pôsobím na vysokej škole, kde vychovávame stredoškolských profesorov. Ak by vznikol stav, v ktorom by platilo: učte slobodne, už nebudú nijaké osnovy, zrejme by sa viacerí učitelia začali prv či neskôr dožadovať pravidiel, podľa ktorých majú postupovať, lebo sloboda voľby a konania by bola pre nich ťažká. Na slobodu treba dozrieť, treba sa o ňu pomaly a tvrdo usilovať.

K slobode radíte prácu na sebe samom. Vyžaduje aj literatúra námahu? Je to balvan, ktorý treba odstrániť z cesty?

Nič nie je zadarmo. Platí to aj v literatúre. Opäť si tu vypomôžem L. N. Tolstým, ktorý povedal: „Píše sa vždy ťažko a čím ťažšie sa píše, tým lepší výsledok sa dostaví.“

V najbližších dňoch vám vo vydavateľstve L.C.A. Kolomana Kertésza Bagalu vyjde román Excentrická univerzita. Čoho sa bude týkať?

Táto románová kompozícia, ktorá by chcela vytvárať s mojimi predchádzajúcimi knihami Temporálne poznámky a Nenapísaný román akýsi typ voľnej poetologickej trilógie, je, ako o tom svedčí už jej názov, situovaná do akademického prostredia. V tragikomickom uspôsobení sa v nej nepriamo konfrontuje represívny systém päťdesiatych rokov s geniálnou ruskou literatúrou 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania.

TASR, 9.3.2008