Rozhovor so Stanislavom Rakúsom

Sloboda je namáhavá

Profesor Stanislav Rakús (1940) patrí medzi najuznávanejších súčasných slovenských spisovateľov. Píše romány, literárnovedné knihy i rozprávky pre deti. Na Prešovskej univerzite prednáša teóriu literatúry. Získal celý rad prestížnych ocenení za literatúru. Je veľký fanúšik futbalistov Trnavy, v ktorej žil od detstva až po maturitu. Býva v Košiciach. Prof. Rakús poskytol TASR exkluzívny rozhovor.

Vyrastali ste v Trnave, čo je mesto so svojským nárečím, svojským prízvukom a ako to aj dokladáte vo vašich knihách – svojským humorom. Ako ste sa dostali z Trnavy do Prešova a aké boli vaše literárne začiatky?

Moje začiatky boli dosť zvláštne. Pôvodne som chcel študovať medicínu, ale som sa na ňu nedostal. Keďže na Filologickej fakulte v Prešove nebolo naplnené smerné číslo, šiel som tam. Začal som študovať odbor slovenčina - ruština. K literatúre som však nemal nijaký vzťah. Zmenilo sa to až skúškou z ruskej literatúry 19. storočia.

Z donútenia tiež vznikajú hodnoty. Bola to nejaké špeciálna kniha, ktorá vás ovplyvnila alebo čítanie ruskej klasiky ako celku?

Učil nás docent, ktorý nekompromisne žiadal, aby sme prečítali všetky významné knihy ruských klasikov. Ja som tento nátlak spočiatku veľmi ťažko znášal. Začal som však čítať a postupne som sa ocitol vo zvláštnom svete, ktorý ma mimoriadne zaujal. Bolo toho veľmi veľa, takže termín skúšky som nestihol. Nemal som ani známeho lekára, ktorý by mi dal ospravedlnenie, a preto som sa vyzliekol do pol pása a v januári som sa prechádzal po záhrade. Takto vyvolaná teplota mi prostredníctvom lekárskeho ospravedlnenia oddialila skúšku a získal som čas prečítať z toho množstva, koľko sa len dalo. Ja, ktorý som nevedel takmer nič o naozajstnej literatúre a študoval som ju iba vonkajškovo a formálne, som sa tak dostal do sveta plného clivoty, zvláštnych farieb, tónov, vzťahov, múdrosti, úkladov, vášní, nešťastí i lásky... Zrazu sa predo mnou otvorila skutočnosť, cez ktorú sa literatúra stala mojim celoživotným záujmom.

Literatúra si žiada cit a metódu, ale i rozprávačský talent. Talent sa dá donucovacími prostriedkami odkryť, ale nie vytvoriť. Po kom máte danosť rozprávať príbehy?

Mám ju, ak ju naozaj mám, zrejme po svojom otcovi. Rád som sa ako študent rozprával pred deťmi s našou mačkou. Prišiel som na to, že efekt takéhoto rozprávania je účinnejší, keď jej človek vyká: Prečo sa vy, vážená, len vyhrievate na slnku a neprečítate si noviny? Prečo sa neučíte francúzske slovíčka, prečo nemáte záujem o vyššie veci, prečo nejdete k zubnému lekárovi? Deti tomu celkom ani nerozumeli, s mačkou som sa rozprával aj pre vlastné potešenie, no to, že istý Rudko ju pri mojom rozprávaní pobozkal, čo ma pri mačkinej strave a hygiene aj mrzelo (nič sa mu však nestalo), pokladám dodnes za svoj najväčší literárny úspech. To ma podnietilo k tvorbe, špeciálne však k napísaniu knihy Mačacia krajina.

Spomenuli ste ruskú literatúru, ruských klasikov, ktorí vo vás odkryli vzťah k literatúre, k napísanému slovu. Čím to bolo? Bolo to tým svojským zobrazením ľudského utrpenia, šťastia aj nešťastia, rôznych rán, postavenia spoločnosti, lásky, trestu, hriechu...?

Zaujala ma táto literatúra takmer všetkým, čo ste povedali. Osobitný vzťah mám však k Čechovovi. Myslím si, že on by mohol byť aj učiteľom autorov, lebo vie vytvárať text, ktorý sa pohybuje na ostrí britvy, milimeter od sentimentality, milimeter od chladu a stŕpnutia. Je to famózne umenie rovnováhy.

Čo by ste mohli ako autor a literárny teoretik povedať o povahe písania, presnejšie o tom, kto je to vlastne spisovateľ?

Nad touto otázkou sa občas zamýšľam a pýtam sa: Môže mať spisovateľ viac citu ako matka, ktorej nadránom zomrie dieťa? Isteže nie. Je spisovateľom ten, kto má najväčší zmysel pre humor? Aj to sa dá ľahko vyvrátiť, keď si spomenieme na rozprávanie ľudí, o ktorých sme si mysleli, že ich humor je mimoriadny, ba neprekonateľný. Alebo je azda spisovateľom ten, kto má najväčšiu fantáziu? Ani to sa nedá povedať. Kto je potom spisovateľ? Čo je nevyhnutnou podmienkou literárnej, konkrétne beletristickej tvorby? Je ňou podľa môjho názoru schopnosť autora preraziť bariéru medzi realitou a fikciou takým usporiadaním textu, pri ktorom sú v nenápadnom popredí veci druhoradé a podstata sa „vyjavuje“ mlčaním, utváraním tzv. netextového priestoru. Práve doň vkladá múzický typ čitateľa, ktorý na rozdiel od autora nemusí používať slová – nimi totiž, ako už dávno zistili psychológovia, sa nedajú dôstojne vypovedať hĺbkové emócie – svoje mlčanlivé, dotvárajúce prežívanie. Podstata literatúry spočíva aj v tom, aby partnerský typ čitateľa, ktorého by sme mohli obrazne nazvať aj druhým autorom, mal čo najväčší netextový priestor pre svoju duchovnú bohatosť a invenciu. Platí to, pravdaže, nielen na úrovni hovorenia nedopovedaním, ale aj na úrovni hovorenia niečím iným.

Znamená to, že miera naznačeného, nedopovedaného, vnútorného rozhoduje o tom, či ide o brakovú, lacnú literatúru alebo o umenie?

Aj to rozdeľuje literatúru na čisto zábavnú, populárnu a umeleckú. Populárna literatúra spraví takmer všetko za čitateľa, je v nej pramálo toho, čo by mohlo zostať ako tvorivé čitateľské pole.

Ak je umelecký svet odlišný od skutočného, je v ňom všetko dovolené? V jazyku je legitímne aj spojenie guľatá kocka.. Existujú pri tvorbe nejaké pravidlá?

Dobrým príkladom tu môže byť skúsenosť L. N. Tolstého, ktorý chcel pri písaní jednej zo svojich próz narábať s postavami podľa ľubovôle, no ony sa mu rozutekali na svoje miesta. Z Tolstého výroku vyplýva, že autor nie je imperátorom a vládcom, ale služobníkom textu. Jeho práca spočíva v umení dať tematickým, kompozičným a jazykovým zložkám také miesto a funkcie, ktoré nepripúšťajú alternatívu. Populárna literatúra nemá s touto Tolstého skúsenosťou nič spoločné. Manipuluje s postavami, organizuje konflikty a vytvára ostré, zväčša náhodné a nepravdepodobné problémové situácie tak, aby ich dotiahla do šťastného konca.

Byť sám sebou je výraz vyfackaný rôznymi celebritami a misskami. Čo to podľa vás znamená?

Spinoza povedal, že človek by mal byť tým, čím potenciálne je. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že matka by mala byť matkou, syn synom, otec otcom a pod. Sú to takzvané kruhové, tautologické konštrukcie, ktoré môžu vyvolávať protikladný účinok. Na jednej strane sa dajú chápať ako prázdne, menej hodnotné konštatovania a apely, na druhej strane ako veľmi bohaté a produktívne vyjadrenia s obrovským výpovedným potenciálom, lebo vyjadrenie „matka by mala byť matkou“ obsahuje aj slovami nevyjadriteľné hĺbkové emotívne skúsenosti, prežívania alebo predstavy. Keď potom ktosi prinesie o žene správu, že sa zachovala ako naozajstná matka, vynorí sa pred nami hneď, ešte pred následným konkrétnym vysvetlením činu, obraz akejsi ostrej problémovej skúšky, v ktorej žena konala v súlade s bohatou, humanitne mnohovýznamovou, a preto v širokom komunikačnom rozpätí ťažko definovateľnou rolou, vzorcom, ideálom matky. Literatúra nepriamo, na svoj spôsob sleduje túto identitu konania a vysokej tematickej roly.

Hovorili ste o čitateľovi ako o partnerovi tvorcu. Nežiada sa od človeka, unaveného prácou a všednými povinnosťami priveľa? Netratí sa takzvaná umelecká literatúra?

Vzťah k umeleckej literatúre by nemal mať akýsi vonkajškový, nanútený, ale prirodzene vnútorný charakter. Ak chce byť táto literatúra v zmysle vyššie naznačeného sama sebou, potom treba rátať s tým, že v synchronickom priereze populácie nikdy nedosiahne masovú pôsobnosť. S tým sa treba zmieriť. Myslím si, že v civilizovanom, alfabetizovanom svete je v pomere k počtu obyvateľov, a to i bez ohľadu na režim, stupeň demokracie či vyspelosť ekonomiky približne konštantné, neveľké percento čitateľov. To literatúru nedegraduje. Fakt, že ako nadčasová hodnota zostáva, historicky zásadne zvyšuje počet jej prirodzených, „neprinútených“ príjemcov. Ak by stratila svoju podstatu a obmedzila sa len na zábavnú, relaxačnú úroveň, stratila by túto svoju nadčasovú potenciu.

Je podľa vás niekto, kto nečíta umeleckú literatúru, poviem obrazne, barbar?

Vôbec nie. Nebyť čitateľom, resp. dobrým čitateľom umeleckej literatúry neznamená ešte nijakú intelektuálnu alebo mravnú diskvalifikáciu. Aj bez nadania čítať môže byť ten alebo onen jedinec vynikajúcim, špičkovým odborníkom a – prirodzene – i dobrým človekom. Pluralitná demokracia je otvorený systém, ktorý sa môže zdať svojou slobodou slova a voľby po istých stránkach oveľa nepríjemnejší ako autoritárske systémy, uplatňujúce vysokú mieru regulácie. Táto regulácia sa vzťahovala aj na oblasť kultúry, takže v kníhkupectvách bolo oveľa menej brakovej, gýčovej a neplnohodnotnej literatúry ako dnes. Problém je, že táto regulácia nezodpovedala skutočnosti. Presila druhoradej literatúry v kníhkupectvách je v tomto zmysle prejavom objednávky, vychádzajúcej zo záujmu ľudí. Aj tu platí trhový mechanizmus (Artforum a niektoré ďalšie vrcholové distribučné systémy patria do sféry výnimiek).

Debutovali ste knihou Žobráci v roku 1976, v tomto príbehu ste vykreslili svet ľudí mimo sociálneho priemeru, no ľudí v svojom vnútri slobodných. Vaše neskoršie diela ste napísali už v čase deklarovanej slobody, čiže po prevrate. Ako vnímate tému slobody v človeku?

Myslím si, že jedna z najvýraznejších čŕt slobody je to, že je namáhavá. Dlhé roky pôsobím na vysokej škole, kde vychovávame stredoškolských profesorov. Ak by vznikol stav, v ktorom by platilo: učte slobodne, už nebudú nijaké osnovy, zrejme by sa viacerí učitelia začali prv či neskôr dožadovať pravidiel, podľa ktorých majú postupovať, lebo sloboda voľby a konania by bola pre nich ťažká. Na slobodu treba dozrieť, treba sa o ňu pomaly a tvrdo usilovať.

K slobode radíte prácu na sebe samom. Vyžaduje aj literatúra námahu? Je to balvan, ktorý treba odstrániť z cesty?

Nič nie je zadarmo. Platí to aj v literatúre. Opäť si tu vypomôžem L. N. Tolstým, ktorý povedal: „Píše sa vždy ťažko a čím ťažšie sa píše, tým lepší výsledok sa dostaví.“

V najbližších dňoch vám vo vydavateľstve L.C.A. Kolomana Kertésza Bagalu vyjde román Excentrická univerzita. Čoho sa bude týkať?

Táto románová kompozícia, ktorá by chcela vytvárať s mojimi predchádzajúcimi knihami Temporálne poznámky a Nenapísaný román akýsi typ voľnej poetologickej trilógie, je, ako o tom svedčí už jej názov, situovaná do akademického prostredia. V tragikomickom uspôsobení sa v nej nepriamo konfrontuje represívny systém päťdesiatych rokov s geniálnou ruskou literatúrou 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania.

TASR, 9.3.2008