Stanislav Rakús: Excentrická univerzita

Odvtedy, čo Viktor Pavlovič Bochňa požiadal o ruku dvadsaťsedemročnú krásavicu Máriu Petrovnu Goločnikovovú, sa načisto poruštil – v styku s vybranými spoločníkmi začal používať popri krstnom mene i otcovské meno. Mária Petrovna bola v tom čase odbornou asistentkou na katedre ruského jazyka a literatúry, on poslucháčom druhého ročníka.
– Páni, – oslovil mňa a môjho spolubývajúceho Guľu. – Gosudari! Mária Petrovna bola tou bytosťou, ktorá ma na tejto excentrickej univerzite začala prenasledovať. Či už sa prebudím zbytočne skoro, o pol siedmej ráno, alebo si idem dať do Automatu palacinky, mám pred sebou Máriu Petrovnu, ako nám na seminári z ruskej literatúry devätnásteho storočia hovorí vzrušene a clivo, koľko krokov bola východisková vzdialenosť pri Puškinovom súboji s d’Antèsom a koľko bola pri tom istom súboji vzdialenosť k bariéram. Idem do kina a zrazu sa prichytím, že namiesto toho, aby som sledoval, čo sa deje na plátne, vidím jej pekne vykrojené pery a počujem slová, ktorými sa Mária Petrovna obracia na mňa a mojich mladých kolegov, premáhajúcich v seminárnej miestnosti ranné zívanie. Hovorí o tom, kedy a kde sa Puškin zoznámil s oslnivo krásnou Natáliou Nikolajevnou Gončarovovou, a hneď dodá, že mala vtedy iba šestnásť rokov.
Do jedného bodu sa v taký čas zlievala moja láska k literatúre devätnásteho storočia a prudko prebudený vzťah k Márii Petrovne, gosudari! – vravel Viktor Pavlovič Bochňa, ležiac v topánkach na mojej internátnej posteli, pravda, tak ohľaduplne, že sa spodkom topánok nedotýkal plachty ani prikrývky.
Viktor Pavlovič vstal, natiahol sa a povedal:
– Ach, Mária Petrovna!
Trocha sa poprechádzal a potom si znova ľahol, vraj ho bolí kostrč. Ponad fyzické problémy sa však zdalo, že vstávanie a líhanie je skôr dramatizujúcou súčasťou jeho rozprávania než prejavom akejsi telesnej nepohody.
– Veru tak. Mária Petrovna! Aj teraz ju mám pred očami. Pri jej pôvabe som napriek svojej veľkej láske k literatúre prestával chvíľami devätnáste storočie vnímať. Sledoval som len to, ako jemne, koketne a zároveň hanblivo a zmätene otvára ústa, zaplavujúc ako rodená Ruska celú miestnosť presnými prízvukmi, cekaním a dokonale artikulovanými hláskami i pazvukmi, s ktorými nás svojho času až do úmoru trápil na fonetike a fonológii docent Dzurnik. Ivan Stepanovič. Napriek tomu dosiahol vo sfére pazvukov v našej skupine, ako vravel svojou dosť čistou, jazykom rodnej rusínskej reči mierne poznačenou ruštinou, len chabý výsledok.
Všetko, páni, jej krása, bezprostredný citový vzťah k literatúre devätnásteho storočia i to, s akou presnosťou a ľahkosťou sa vo svojej výslovnosti zmocňovala aj tých najjemnejších hláskoslovných odtienkov ruského jazyka a, prirodzene, ešte mnoho iných vecí spôsobilo, že v jeden deň dozrelo vo mne rozhodnutie netrápiť sa už ďalej pasívnym obdivom k tejto mladej ženskej kráse, ale pristúpiť k ráznemu činu. Požiadam Máriu Petrovnu o ruku, vravím si, a hneď začnem svoj zámer rozoberať.
Najprv musím nájsť odpoveď na otázku, prečo je táto dvadsaťsedemročná krásavica stále slobodná, takpovediac voľná, veď s nijakými mužmi ju nevídať. Chce azda zasvätiť svoj život ruskej literatúre devätnásteho storočia, špeciálne Puškinovi a jeho súboju s d’Antèsom, alebo otázke, prečo Dostojevského hrdinovia zažívajú najväčšiu krízu nadránom, teda v čase, keď Turgenevove postavy pokojne spia vo svojich šľachtických usadlostiach? Chce vari s istým smútkom skúmať, koľko je pravdy v Čechovovej malej, okrajovej nevôli nad tým, že sa oženil a napriek tomu chodí v deravých ponožkách? Chce preskúmať, či Lev Nikolajevič Tolstoj naozaj spával ako dieťa na vyvýšenom, od zeme oddelenom lôžku, lebo v šľachtickej Jasnej Poľane pobehovali v noci po dlážke krysy a myši? Možno sa chce dopátrať mnohých vecí a to sa dá len ťažko dosiahnuť, keď ju život vystaví banálnym povinnostiam manželského života. Alebo azda osamela, i to mi prišlo na um, pre svoju krásu, ktorú si netrúfa nikto z mužov privlastňovať bez rizika, že ju nedostane, že jej nebude hoden? A čo keď dievocká voľnosť, nezaťaženosť mužmi a manželským zväzkom pochádzajú v prípade Márie Petrovny z jej ruskej, sibírskej stodeväťdesiatcentimetrovej výšky? Na filologickej fakulte, ba ani v samom meste nepoznám muža, ktorý by mohol vyhovovať jej výškovým kritériám. Pri svojich stoosemdesiatich siedmich centimetroch, ktorými ma obdarili, ktovie akým činom rodičia, veď otec meria iba meter šesťdesiatdva, som bol vari jediným primeraným partnerom Márie Petrovny v tomto teritóriu. Podotýkam však, že otec má veľké číslo topánok. Možnože práve z tohto kontrastného genetického detailu sa dá odvodzovať moja prekvapujúca výška. V čase príprav na stretnutie s Máriou Petrovnou som bol za túto črtu svojej fyzickej konštrukcie rodičom, najmä však dĺžke otcovho chodidla povďačný. Pravdaže, výška je len jedna črta, ktorá by mohla zapôsobiť, keď bude Mária Petrovna rozmýšľať o mojej ponuke na sobáš. K svojim stoosemdesiatim siedmim centimetrom pridám i vek, to, že Mária Petrovna je odo mňa o dva roky mladšia, pridám k tomu aj svoje životné univerzity, skúsenosti, rozhlasovú prax i to, čím som prešiel na základnej vojenskej službe v Litomyšli. O Erike Pávekovej, s ktorou som mal v tomto meste krátky, no intenzívny citový vzťah, plný prekvapujúcich peripetií, jej, prirodzene, nič nepoviem.
Isteže! Požiadať o ruku odbornú asistentku nie je ľahké. Človek musí v takom prípade ovládať i umenie príťažlivo, raz hmlisto a elegantne, inokedy jasne, s presne vyrátanými prestávkami, tempom a intonáciou formulovať svoje myšlienky a názory. Iba tak sa môže dostať do súladu s dávnym Stendhalovým zistením, že ženy vrátane asistentiek milujú ušami, nie očami. V tom sa zásadne odlišujú od mužov. Daným Stendhalovým poznatkom sa však celá vec vôbec nekončí, gosudari! Treba zvládnuť aj ďalšie osobitosti, medzi nimi rozličné odtienky a zvláštností zvukové! Ja osobne som vďaka rozhlasu, čítaniu i vlastným skúsenostiam dobre vedel, že v takých osudových okamihoch nemožno zabúdať ani na hanblivosť, nesmelosť a trému, ba ani na drobnú, sympatickú zajakavosť. Veď aj v Márii Petrovne drieme budúca matka a s ňou i vzťah k tomu, čo je v mužoch nedospelé, chlapčenské, priam detské, hodné ochrany, starostlivosti a usmernenia, moji milí!
Aké to paradoxy, páni! Zajakavosť, tréma a spolu s ňou chlapská energia, to, čomu sa hovorí, ak použijem ustálenú tropiku, silná ruka. Mužská schopnosť byť záštitou! A ešte k tomu bystrosť a analytický mozog. Kto z poslucháčov na tejto filológii môže čosi také ponúknuť, kto okrem mňa sa za takýchto podmienok odváži požiadať o ruku Máriu Petrovnu Goločnikovovú z katedry ruského jazyka a literatúry?
Vzápätí sa však zľaknem. Akoby aj nie, moji milí! Veď táto excentrická univerzita je stále otvorená a voľná, lebo pre svoju odľahlosť trpí neschopnosťou naplniť smerné číslo. Preto ako dajaká záchranná stanica priťahuje tých, ktorí pre svoju neskrotnosť a nepripravenosť vpratať sa do pomerov iných, fajnovejších univerzít, pobudnú dlhší alebo kratší čas i tu, u nás. Keď som si uvedomil, že na Máriu Petrovnu môže číhať istý tridsaťdvaročný prvoročiak, vždy elegantne oblečený, podmaňujúci si naivné ženské srdcia aj akýmsi nevtieravým, mužsky ladeným francúzskym parfumom, rozhodol som sa prípravu na Máriu Petrovnu skrátiť. Mimochodom! Onen jedinec, ktorý naposledy študoval v Prahe, začal hneď po príchode vnášať na túto univerzitu akési metropolitné spôsoby. Kdekoho z mladých študentských kolegov posielal kúpiť za mierny poplatok šunku, rožky, fľašu červeného a podobne. Peňazí mal, ktovie odkiaľ, dosť. Bol zrejme takzvaným večným študentom. V Prahe vraj zlyhal na skúške z betónu. I tým sa stával tento nedoštudovaný stavebný inžinier pre dievčenskú pospolitosť tunajšej filológie zaujímavý a príťažlivý, priam atraktívny. Pri slove betón očerveneli, nevedeli, či brať inžiniera vážne, alebo nie. Zdalo sa im akiste podivné, že niekto nespraví skúšku z disciplíny betón, zaoberajúcej sa materiálom, ktorý človeka pomaly, ale isto vytláča z prírody. Mňa betón nemýlil, veď ak sa dá tu, u nás, pohorieť na otázke, čo predstavuje pazvuk, prečo by v Prahe ktosi nemohol mať problémy v oblasti betónu. Znepokojovalo ma čosi iné. Keď dotyčný Máriu Petrovnu objaví, ľahko ju zvábi svojimi metropolitnými manierami, mužsky ladeným francúzskym parfumom, ku ktorému majú Rusky neobyčajný vzťah, betónom, jemnou šunkou, býčou krvou, zvanou Egri Bikavér, alebo značkovým alkoholom. Čo na tom, že je od nej o polovicu hlavy kratší? Pokazí ju a nechá tak. Našťastie stroskotal hneď na prvej prekážke. S eleganciou sebe vlastnou povedal čosi neprístojné práve o pazvukoch a o ďalšie zvukové osobitosti ruského jazyka sa prestal zaujímať. Ešte v tú noc dal fakulte dovidenia, cestujúc v mäkkom lôžku rýchlika kamsi ďaleko na západ.
Ale poďme k veci, páni! Čím viac sa približoval december, mesiac, v ktorom som sa chystal požiadať Máriu Petrovnu o ruku, tým viac ma ovládala predstava, že všetko rozrieši ruská literatúra devätnásteho storočia. Horúčkovito som študoval Puškinov súboj s d’Antèsom a opakovane som sa zahĺbil do Čechovovej Stepi. Step som si nechával ako niečo, čím môžem Máriu Petrovnu ohúriť, keď zlyhám na Puškinovom súboji, Lermontovovom Pečorinovi, Gogoľových Večeroch na laze neďaleko Dikaňky alebo na iných konverzačných témach, ktorými som sa v čase príprav na Máriu Petrovnu zaoberal. Čechovovou Stepou sa mi už kadečo podarilo v živote dosiahnuť. Tak veru, bratia! Step je tvrdý oriešok, lebo sa zdá, že okrem stepi v nej o nič nejde. A predsa! Ja som v Stepi našiel mimoriadnu záľubu, práve Step ma na rozdiel od väčšiny Čechovových vykladačov očarila. Aké ohromné, vznešené, neuchopiteľné dielo o putovaní, povedal som si hneď po prvom prečítaní tejto nie celkom dokončenej prozaickej masy. Pri druhom čítaní som sa rozplakal. Spomínam si na to ako dnes. Sedím pri okne a zrazu ma začnú zalievať slzy. Nie preto, že by text ponúkal toľko clivoty. Rozplakal som sa pre Čechovovo umenie naplniť prózu takou formou, pri ktorej sa nedostatok konfliktov rozhýbe v podobe živlov a ticha do všetkých rozmerov prírodného a ľudského bytia.
Prepáčte, páni, – vstal Viktor Pavlovič z mojej postele, – ale to, čo som teraz povedal, si musím zapísať. Moment!
Vytiahol z bočného vrecka pero, akýsi malý príručný notes, sadol si za stôl, chvíľu písal a potom pokračoval:
– Nech mi Fiodor Michajlovič Dostojevskij odpustí, je to voči nemu možno i neslušné, ale čo do formy mám radšej Antona Pavloviča Čechova. Ešte raz sa za túto netaktnosť Fiodorovi Michajlovičovi ospravedlňujem. Ani vy mi to nemajte za zlé, páni!
Vráťme sa však k Márii Petrovne. Koncom novembra som sa rozhodol, že o ruku ju požiadam v stredu, 15. decembra, počas konzultačných hodín. Možno bude padať sneh, biela krajina by bola vhodným pozadím pre udalosť, zvýraznenú aj mojím tmavým, nie celkom čiernym, trocha archaickým oblečením, ktoré by Márii Petrovne hoci len v malom náznaku pripomínalo čosi z výzoru raznočincov, príslušníkov ruskej nešľachtickej inteligencie devätnásteho storočia. Takéto oblečenie a k tomu aj nejakú nevtieravú rekvizitu by som si mohol azda vypožičať v divadle, prebleslo mi mysľou, no len čo som si uvedomil, že moje priezvisko je identické s priezviskom toho príbuzného z Čabaroviec, ktorého sa divadlo pre nemiestne a urážlivé správanie po premiére Muža s puškou rázne zbavilo, vypustil som divadlo z hlavy. Apropo, páni! Muž s puškou! Presnejšie s revolverom. Onen príbuzný štyridsaťpäťročný alkoholik, ktorý pracoval v divadle ako krajčír, sa totiž po čase stal strážnikom v Závodoch valivých ložísk. Súčasťou jeho výstroja bol aj revolver. S touto zbraňou a v uniforme navštívil odborné učilište, v ktorom jeho syn prepadal zo siedmich predmetov. Vážení prítomní, povedal učiteľom v zborovni. Súdružky a súdruhovia! Som Anton Bochňa. A ako taký vám oznamujem, že môj syn nemôže prepadať zo siedmich predmetov. V skutočnosti nesmie môj syn Milan prepadnúť ani z jedného predmetu. Vytiahol z puzdra revolver, pobozkal ho a dodal: Jednoducho nesmie! V prípade potreby sa bude aj strieľať! Celú vec už ponechávam na vás, vážení! Dovidenia! Zbor zrejme nemal vzťah k inštitucionálnemu fundamentalizmu, nik zo zainteresovaných nedal prednosť profesionálnym zásadám a svedomiu, a tak sa všetko vyriešilo štvorkami. Nik Bochňu ani neudal, lebo by spolu s ním udal aj seba alebo tých, ktorí pod hrozbou streľby zľavili. Z daného hľadiska zbor predstavoval dobrý kolektív. Anton Bochňa, ktorý si tento spôsob vybavovania vecí obľúbil, predsa však na jedného inštitucionálneho dobrodruha natrafil. Ten ho oznámil a môj príbuzný sa za neoprávnené narábanie so služobným revolverom ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Ale nechajme ho tak, vážení! Nechajme ho, i keď by sa práve o ňom dalo veľa hovoriť. Nemal som k nemu dobrý vzťah. Vystatoval sa, mal plné ústa šitia, divadelných kostýmov a valivých ložísk, no skončil tak, ako skončil. A vôbec. Čabarovská vetva našej rodiny je dosť nešťastná. Sedí z nej vo väzení aj ďalší Bochňa. Nevedno však za čo. To otvára cestu k rozličným chúlostivým interpretáciám a podozreniam, ktoré tu teraz nebudem rozvádzať. Sústredím sa, ak dovolíte, iba na Máriu Petrovnu.
Viktor Pavlovič sa však už pri nej v ten deň dlho nezdržal. Svoje rozprávanie skončil vo chvíli, keď do našej izby vošiel Filip Habura, ktorého Viktor Pavlovič Bochňa volal dekan. Bolo to tak odvtedy, čo mal, ako vravel, nezvyčajne logický, presný, dôkladne štruktúrovaný sen, v ktorom práve jeho, Filipa Michajloviča Haburu, inaugurovali za dekana. – Čaká vás zrejme veľká budúcnosť, Filip Michajlovič, – povedal tomuto tichému, hanblivému prvákovi z Čičejoviec, – lebo taký prísne komponovaný, detailný sen nemôže mať človek iba mimochodom, z ničoho nič.
Teraz musím, – pozrel Viktor Pavlovič na hodinky, – príbeh o Márii Petrovne prerušiť, lebo mám ešte isté povinnosti. A navyše, – dodal vo dverách, – bolo by svojím spôsobom chúlostivé hovoriť o tejto udalosti môjho života pred budúcim dekanom. Prepáčte mi to, páni! I vy ma ospravedlňte, Filip Michajlovič Habura.

Úryvok z románu
Stanislav Rakús: Excentrická univerzita (KK Bagala, Levice 2008)