Tak vazeni, toto tu by som rada poslala ako clanok do novin. Ak by ste mi mohli urobit velku laskavost, precitat si to a napisat mi pripadnu kritiku. Hlavne ci si myslite, ze to nase katolicke Slovensko zdrzi.
Vopred dakujem.


Nebesky Pohreb

Smrt nie je prave tema, ktorou sa vela ludi rado zaobera. Bojime sa umierania. No mozno este viac ako samotnej smrti sa bojime toho, ze upadneme do zabudnutia. Preco by sa inak tolko investovalo do mramorovych pomnikov a zlateho gravirovania?
Tibetania maju na celu zalezitost iny nazor. V ich ponimani je telo pouhou schrankou. Ked sa raz dusa rozhodne odist, nema dalsi vyznam. A tak, ako posledny akt slachetnosti, moze byt prirode ponuknute na recyklaciu.
Prastary budhisticky ritual jha-tor je na Tibetskej nahornej plosine stale najbeznejsou formou vysporiadania sa s telesnymi ostatkami. Nazyvany aj nebesky pohreb, v doslovnom preklade znamena "poskytnut almuznu vtakom".

***
Pocas prvych dvadsatstyri hodin od smrti sa telo udrziava v sediacej polohe. Mrtvemu sa recituju formulky s Tibetskej knihy mrtvych. To vsetko ma za ulohu urychlit prechod duse do stavu bardo. To je, zjednodusene povedane, akysi medzistupen medzi dvoma inkarnaciami. Zacina sa tym, ze dusa opusti stare telo a konci najdenim noveho vtelenia. Podla budhistickej nauky ale existuje niekolko roznych stavov bardo, kazdy s mnohymi urovnami.
Na treti den sa mrtvy pozehna a zabali do prenatalnej polohy. Mal by to byt blizky priatel, ktory ho na svojom chrbte odnesie na pohrebisko.

Nebesky pohreb bol v sesdesiatych a sedemdesiatych rokoch oznaceny cinskou vladou ako barbarska praktika a zakazany. Po ciastocnom uvolneni ovzdusia kulturnej revolucie sa ale s ritualom v obmedzenom pocte opat zacalo.
Jeho povod nie je uplne jasny. Pred prichodom budhizmu tela mrtvych pravdepodobne len jednoducho vhadzovali do riek. Nove nabozenstvo, ktore sa dostalo na Tibetsku nahornu plosinu okolo siesteho storocia nasho letopoctu, ale zdoraznovalo stedrost a sucit so vsetkymi zivymi bytostami. Spolu s ucenim o znovuzrodeni duse a teda akekejsi bezvyznamnosti tela, vytvorilo vhodny zaklad pre tento ritual. Ale hlavne, v kraji, kde drevo je neuveritelne vzacne a zem casto celorocne zamrznuta, to bolo aj prakticke riesenie problemu.
Kremacia je tradicne vyhradena len pre vysoko postavenych lamov. A tak su tela vacsiny obycajnych ludi po smrti doslova navratene do prirody.

***
Cinske urady neradi vidia cudzincov pritomnych na nebeskom pohrebe. Niekolko turistov uz bolo kvoli tomu uvaznenych, vypocuvanych a prinutenych podpisat priznanie viny. Rovnako samotni Tibetania nie su prave nedseni nevitanymi hostami. Predsa len, je to pohreb, intimna zalezitost. Kto to nepochopi po dobrom, tomu sa moze ust aj sprska kamenov.
Ked som sa v to rano vybrala ku stovkam modlitebnych vlajociek za mestom, mala som nejasny pocit, ze idem prave na pohrebisko. Istotu som ziskala pri pohlade na blizky kopec. Co z dialky vyzeralo ako nerovnomerne porozhadzovane skaly, bol v skutocnosti krdel obrovskych supov. Vobec sa nehybali. Spali. Dolu pod kopcom stali tri auta. Asi dvadsat ludi sedelo roztratene v malych skupinkach na luke.
Opatrne som sa priblizila. Zaregistrovali ma. Niektori mi na pozdrav kyvli hlavou. Dost na to, aby som si to vysvetlila ako povolenie zostat?
Hodnu chvilu sa nic nedialo. Ludia besedovali, pili kolu, niektori podriemkavali. Vyzeralo to skor ako piknik, nez ako pohreb. Slnko uz bolo vysoko, ked sa jeden z muzov zacal prezliekat. Tricko vymenil za dlhu bielu koselu. Na nohavice si navliekol suknu. Opasal sa igelitovou zasterou. Nakoniec si zalozil bielu rusku na tvar. Toto bol teda rogyapas, vykonavatel ritualu.
Pristupil k malej skupinke sediacej pri bale tmavocervenej latky. Aj ostatni ludia povstavali a presunuli sa blizsie. Niekolki mu asistovali pri otvarani balika. V tom bolo telo muza.

***
Neboztika, celeho v bielom, vyzliekli do naha. Samotne pohrebisko boli vlastne len asi dva stvorcove metre udupanej zeme, starostlivo vycistene od travy a kamenov. Na jednej strane bol do zeme zabity kol. O ten kusom povrazu priviazali hlavu.
Rogyapas si zacal ostrit noz. Popri tom si, len akoby sam pre seba, nieco hmkal. Niekolko krat obisiel telo - zjavne sa rozhodoval, odkial zacne. Ostatni si zatial posadali okolo. Muz sa zohol, a pustil sa do prace.

Systematicky rozrezaval svaly a slachy, oddeloval kusy masa od kosti. Najprv na chrbte. Potom ramena, ruky, stehna ... pomaly sa prepracoval az ku chodidlam. Po kratkej prestavke si cele telo otocil a pokracoval. Obcas z mrmlania, v ktorom po celu tu dobu pokracoval, presiel do polohlasneho spevaveho odriekania mantier. Potom akoby sa zadychal, nahle stisil hlas tak, ze ho znovu skoro vobec nebolo pocut.
Supy sa zatial ani nepohli. Rovnako ludia, sedeli alebo lezali v trave, takmer bez pohybu. Obcas po ocku pozreli na muza, co zatial rezal niecie telo na kusky a vratili sa k rozhovoru. Ziadne smutocne zhromazdenie.
Takto presla mozno polhodina. Napokon sa rogyapas vystrel a narovnal si chrbat. Bokom nieco zakrical k prisediacim. Ti sa poslusne zodvihli a prestahovali par metrov obdalec. Muz potom zodvihol kus masa. Vyhodil ho vysoko do povetria.
Na kopci nastala aktivita. Supy sa akoby len teraz zobudili. Pomrvili sa, ponatahovali kridla. Tazkopadne sa spustili z vrsku a urobili niekolko pomalych okruhov nad nasimi hlavami. Trochu nemotorne pristavali. Skackajuc sa pomaly priblizili blizsie. Len par krokov od tela zastali a uz len hladne natahovali krky. Rogyapas im hodil dalsi kus masa. S krikom sa on pobili. Muz poodstupil. Supy sa pomalicky odvazili dalsich par centimetrov. Ale zrazu niektory postrcil toho pred sebou a cely krdel skriekajuc cuvol. Vyzeralo to, ze rogyapas stratil trpezlivost. Znovu podisiel k telu. Odrezal este niekolko kusov a ledabolo ich hodil do krdla. Potom si sadol do travy, chrbtom k celemu dianiu. Supy sa este chvilu okunali. Nakoniec sa nasiel prvy odvazlivec. Zobakom si odrafol susto z lytka. A vtedy sa obrovske vtaky naraz vrhli na neboztika.

Nebeski tanecnici
Zatialco na zapade su supy vacsinou povazovane za odpudzujuce stvorenia a synonymum pre akusi krutost a krvilacnost , v Tibetskej mytologii maju zvlastne miesto. Pravdou je, ze malokedy zabijaju a ak ano, vyberaju si slabe a chore jedince. V prirode teda udrzuju rovnovahu. Obcas sa romanticky oznacuju za stelesnenie Dakini, nie prilis vyznamnej budhistickej bohyne nazyvanej aj nebeska tanecnica. Hovori sa, ze ak vzlietnu s kusom masa v zobaku, pomahaju dusi vystupit do nebies. Nieco na to mozno bolo, alebo len pragmaticky povedane, ak sa niektoremu podarilo ukorystit si vacsi kusok, odletel si s nim do bezpecia.
Asi v polovici hostiny sa objavili vrany. Chvilu uctivo postavali v dialke. Hlad bola ale silnejsi ako strach – pomaly, nenapadne sa zamiesali medzi supy. Zrazu sa strhol krik a mavanie kridel. Z hlucika vtakov vyletela vrana s rebrom v zobaku, prenasledovana niekolkymi dalsimi. Inak cele krmenie prebiehalo relativne pokojne. Rogyapas obcas zakrocil, rozrezal slachu, alebo oddelil kosti. Nakoniec im odviazal hlavu od kolu. Vtedy sa strhla prudka bitka. Supy skriekali a navzajom sa klovali zobakmi. Kazdy chcel svoj podiel.

***
Pohyb ustal. Vtaky neurcito postavali, cakali. Muz zacal zbierat kosti, rozvlacene po celej luke. Chodil popri tom pomedzi krdel obrovskych dravcov akoby to boli len sliepky. Nakoniec zbehol po lebku, co sa v zapale boja zakotulala az ku potoku.
Jeden z pridesiacich mu priniesol vrece s tsampou - oprazenou jacmennou mukou. Dalsi dvaja prisli s plochym kamenom. Rogyapas sa potom posadil ku kopke, ktoru si nazhromazdil. Do pravej ruky zobral sekeru, lavou si pridrzal kosti na kameni. Opakom ich zacal drvit. Popri tom vsetko vydatne posypal mukou. Bolo vidiet, ze je unaveny. Pracoval pomaly a uz si ani nespieval. Krvavymi rukami si casto utieral pot z cela.
Buch, buch, buch, po kratkom odpore aj lebka predsa len praskla. Jej obsah vybral a zamiesal do zmesi. Potom nechal supy, nech pokracuju v hostine.
Myslela som si ‘toto uz musi byt koniec’. Nebol. Rogyapas spolu s dalsimi muzmi sa dali zbierat ulomky kosti. Tie boli znovu rozdrvene a zmiesane s mukou. Povazuje sa totiz za velmi zle znamenie, pokial vtaky odmietnu co i len jeden maly kusok.
Z tela napokon nezostalo naozaj nic. Niekolko supov odletelo naspat na kopec. Zvysok zostal len tak stat, s privretymi ocami travili svoje ranajky. Vrany docistovali scenu. Neboztikovo oblecenie spalili v ohni.
Pohreb skoncil.
***
Zarazilo ma to prazdno, co ostalo. Pocas nasledujucich siedmych tyzdnov budu za dusu tohto muza ponuknute obetne dary v chrame. Budhisti veria, ze styridsatdevat dni je najdlhsia mozna doba na najdenie noveho vtelenia. Ake to bude, zavisi od cinov cloveka v tomto aj minulych zivotoch.
Potom si na neho uz nikto nespomenie. Ziadny pomnik, ziadne kvety, proste nic. Sedela som tam, a nemohla som plne pochopit, co som prave videla. Uvedomila som si len, ze Tibetanom tak trochu zavidim vieru, ktora povazuje smrt za uplne prirodzenu sucast zivota a stavia sa k nej celom, bez zbytocnych klise. Koniec koncov, je naozaj taky velky rozdiel medzi pomalym rozkladom v truhle a tymto?

Rogyapas podisiel ku skupinke, pri ktorej som sedela. Celu zasteru, ruky aj tvar mal zaspinenu krvou a kuskami masa. Ruky nedbalo utrel do sukne a zlozil si rusku. Usmial sa na mna sirokym usmevom, v ktorom chybalo par zubov. “Nechces si jedneho pohladkat?” naznacil smerom k supom. Cely hlucik vybuchol do huronskeho smiechu. Prislo mi to cele tak neuveritelne absurdne, ze som usmev uprimne opatovala.