(Nadpis je taký iba preto, lebo som to sľúbila chalanom.
V skutočnosti bolo toho blata oveľa viac než krvi;]
Tá je už dávno vypratá a stopy zahladené.
Parašutizmus je krásny šport a málokedy zlyhá niečo iné než ľudský faktor.)

Rozprávať sa o počasí nemusí nutne byť trápnym pokusom zahnať rozpačitú nudu, aspoň v prípade istých skupín ľudí určite nie. Pár dní pred plánovanými zoskokmi sme sa o ňom bavili dosť intenzívne: v piatok 10. 8. malo podľa predpovedí pršať v Trenčíne a my sme plánovali zoskoky v Slávnici (čo je kúsok od TN), v sobotu hlásili dažde zase v Lučenci, kam sme sa chceli presunúť. Žiadne priaznivé vyhliadky, ale počasie sa držalo statočne.
V piatok popoludní sme naložili Mirku (Umbrella umrella - ricinus) a jej Marcela, ktorí sa tešili na prvý tandem, a fičali sme do Slávnice. Mirky & Marcela sa ujal poľský tandemový inštruktor Andrzej a nám bol dopriaty toľký luxus, že sme nemuseli na nič a nikoho čakať.
Brigadýr bol pripravený, s inštruktorom sme sa dohodli, že tretie lano skočíme do delty, vyskúšali sme si to, medzitým Mirka skočila tandem s Andrzejom, z ktorého sa vykľubau PP (pekný prasiak.-).
A leteli sme do oblakov – doslova: nie často sa stáva, že oblaky sú v kilometrovej výške. Tomášovi sa otvoril padák priamo v oblaku, ja som o pár sekúnd vyskočila do okraja, čiže až také mlieko som okolo seba nemala. Každopádne skákať do periniek je psycho zážitok.-) môj zoskok prebiehal bezproblémovo, žiadne závady, doskok na letisko, síce na kraj, ale(!) nie niekam do kelu. Tomáš ma neustále frustruje svojimi presnými doskokmi, musím sa viac snažiť;] (btw, prvé lano sme skákali na HOPe, ktorý v Lučenci dávajú len ťažším ľuďom, čiže už sa vôbec nečudujem, že ma vtedy odfúklo)
Marcelov tandem bol s bonusovým predstavením, zaujímavá performance sa začala vraj v 300 m, pokračovala i po pristátí, pre diskrétnosť a decentnosť fotografa (TomX) nezdokumentovaná, avšak vyplýva z nej, že pred zoskokom sa neoplatí jesť a ktovieako ani piť;]
Inštruktor nám už vybavuje papiere (členstvo v aeroklube a preukazy), lebo zádržku môžeme skákať iba s papiermi a laná by nás zrejme ďalej neposunuli. Zato my sme sa posunuli do Boľkoviec, kde nás v sobotu po desiatej Mário budil so slovami: „Vstávať, spali ste dosť, o 20 minút skáčeme.“ Aspoň sme nemuseli na nič čakať, záklaďák si nerobil nikto, cca do hodiny sa letelo v pomerne komornej zostave. Nadránom spŕchlo, dlážka v Andule bola vlhká, Tomáš sa pošmykol tesne pred vyskočením, podvrtol si členok, ale vyskočil. Doskok na jednu nohu a zákonite aj jednu ruku, rýchly opuch a zápästie v podstate nefunkčné. Ďalší let šiel s nami ako fotograf bez padáka. Ja som si končene potrénovala rozmotávanie závitov a pristála som kúsok od letiska.
Po druhom zoskoku sa mi „podarilo“ salto, čiže ako mi nohy leteli hore, už som videla, ako sa mi robia závity a ďalšie boli v rozbehu, tak som zúrivo rozmotávala a rozkopávala, celkom rýchlo sa mi to podarilo. Riadiačky som už mala v rukách, ale slajder nezliezol, to som rozpumpovala a dva kanály vpravo sa nenafúkli plus jeden roh s hranou asi 50 cm bol zahnutý do trojuholníka. Najprv som pumpovala a nič, padák pekne fungoval aj tak, symetrický pohyb, trochu som mala pochybnosti či neodhodiť, som si povedala, že pár metrov si to ešte nebudem všímať, veď som ľahká, ešte som zapumpovala a padák sa už krásne celý rozprestrel a nafúkol a paráda. Vyhýbala som sa tým studniam;] a asfaltu a už to vyzeralo na príjemné pristátie na políčko za hangárom, no slabo som si pribrzdila a pravou špičkou som zaryla o nejaký šuter, a ľavou rukou zotrela niečo podobné. Prvýkrát som na vlastnej koži okúsila, ako fungujú endorfíny a adrenalín; myslela som, že som iba zakopla a to, že mi steká krv z ruky do rukáva, som si všimla, až keď som zbierala padák. Po niekoľkých krokoch mi však v palci na pravej nohe niečo nepríjemne zachrumkalo a uvidela som galériu všetkých svätých. Chalani po mňa medzitým vyštartovali autom a keď som sa potom vyzula, palec vyzeral normálne. Tak sme šli na pizzu: Tomáš s narazeným zápästím a ja krívajúc. Začalo nám to modrať a opúchať, z pizzerie teda rovno na pohotovosť a rtg potvrdil „pomliaždenie iných častí zápästia“ a mne „zlomeninu palca“. No uznajte, že sme si zaraz museli kúpiť fľašu ginu a večer ju stiahnuť;] Grilovačka bola ako vždy super, dostali sme od Jančiho knižku aj s venovaním a fakt netuším, ako a kedy som sa dostala do postele.
Víkend bol príjemný a pomaly sa hojíme, skákať budeme až v septembri, hádam už na zádržku, nie na držku.

Snáď ma všetci zúčastnení doplnia, tu sú nejaké fotky: