schpenhauerova etika súcitu nie je popieraním svetovej vôle-práve naopak. Schopenhauer venoval jeden spis(nie veľmi známy: " Preisschrift uber die Grundlage der Moral" dodnes nebol bohužiaľ preložený ani do češtiny ani do slovenčiny aj napriek tomu že sa jedná o pár strán) problematike etiky a kritike Kantovej etiky obvzvlášť. Schopenhauer sa v tomto spise pýta otázku v zmysle: Ak chce niekto druhého zabiť z "morálnych dôvodov" (čím chce povedať že môže cítiť že má k tomu právo-napr. krvná pomsta) ale nezabije toho človeka, čo bude znieť presvedčivejšie? (tu sa schopenhauer pýta po motívoch ktoré k tomu máme-po motívoch nezabiť človeka v takomto prípade) Bude presvedčivé ak odpovieme, že toho človeka sme nezabili pretože tak by sa maxima nášho konania nedala univerzalizovať? (kantov koncept)
alebo odpovieme, že tomu bolo tak zo súciu... z toho schopenhauer vyvodzuje, že základom morálky by mal byť skôr súcit a nie univerzálny koncept úcty, čo je ale záver príliš unáhlený keď sa nato pozrieme-lebo čo ak súcit necítim? čo ak cítim brutalitu, potešenie z možnosti pomsty?
Schopenhauer súhlasí s Kantom v tom, že je treba rozlišovať medzi konaním morálnym, čiže z princípu, a konaním účelovým. Jediné, v čom sa rozchádza s kantom je otázka morálneho motívu - u Kanta rezonuje rozum, u Schopenhauera emócia.
Lenže Schopenhauer si zrejme neuvedomil nielen otáznosť intenzity súcitu u rôznych ľudí, ale aj to, že sú situácie, v ktorých človek nikomu inému neublíži tak aby o tom vedel, aby mu to spôsobilo bolesť a tým vyvolalo náš súcit a predsa ich musíme považovať za nemorálne - napríklad obyčajný daňový únik, klamstvo, podvody atď.
keby sme chceli porovnať Schopenhauerov a Kantov koncept, mohli by sme si vziať príklad klamstva a položiť si otázku: ubližujeme niekomu tým keď ho oklameme? Ak by sme ublíženie chápali iba v zmysle pocitov čiže bolesti a blaha, ako ho chápe schopenhauer, tak nie. v kontexte univerzálneho konceptu úcty však áno. keby sa o klamstve druhý človek dozvedel, tak by trpel-ale odvolávať sa na "keby" nemá v morálke zmysel. skôr sa môžeme pozrieť na to, aký by bol vlastne dôvod jeho utrpenia - a odpoveď znie: pretože mu nebola preukázaná úcta. možné utrpenie teda predpokladá morálnu normu a nezakladá ju!
a čo s normami v ktorých ide o záujem viacerých ľudí? morálne dilemy pri ktorých trpia viacerí sú zo schopenhauerovho hľadiska neriešitelné. Naproti tomu Kantov kategorický imperatív v tretej formuli poskytuje jasnejšie kritérium. Prečo je teda označovaný za prázdny formalizmus (teraz bez ohľadu na to, že vychádza z rozumu-Kategorický imperatív má oveľa jednoduchšie zdôvodnenie)
ďalej nie je možné schopenhauerov princíp použiť v politickej etike. a čo zo zvieratami - stávajú sa aj oni členmi morálneho spoločenstva pretože pociťujú bolesť? Schopenhauerova etika súcitu nie je vôbec prepracovaná-je to výstrel mimo, do prázdna. Korešponduje s jeho svetovou vôľou v tom, že má napomáhať k udržaniu života čo je tiež cieľom vôle.