Ale ja sa tým predsa neodmietam zaoberať, ba ani nikoho k tomu nenabádam. A nič také som ani myslím nenapísal. Elementárne sebapoznanie považujem za nutnú podmienku šťastného života. Takéto elementárne sebapoznanie, však je vec praxe, akéhosi sa zladenia so svetom. No o svete ako celku nemusí nutne veľa hovoriť. Čo napádam, je to rozdelovanie, to oddelovanie. Zasa tu raz zaznelo - tí, spoločnosť, nútia... Ono je to pravda, lenže každá palica má dva konce a tak isto sme my spolutvorcami a súčasťou spoločnosti. Aj tej konvenčnej. Ty veľmi akcentuješ ten jeden, ten z pohľadu jednotlivca negatívny tlak. Tie obmädzenia o ktorých hovoríš sú detinské, z toho sa samozrejme treba vyliečiť. No mňa zaujíma a píšem o tom, čo sa deje potom. Vyriešenie základných sociálnych neuróz a nájdenie si miesta pod slnkom je nutné pre zdravý život, ale je len úplným začiatkom.

To čo som napísal v poslednom odstavci nie je žiadne intelektuálne relativizovanie. Je to naťuknutie skutočne závažných problémov. To, že sa ti to zdá ako relativizovanie môže mať pôvod v ich zložitosti. Jednak sám sa v tom mocem a pozorný čitateľ to vidí a jednak sú to veci na prvý pohľad akoby neriešiteľné, akoby sliepok a vojco.

Čo sa týka toho ja, tak to je tiež značne zapeklistý problém. Čo je ja, kde je ja, ako vzniká, kde sú jeho hranice. To všetko sa nedá odbiť odkazom na akési intelektuálne relativizovanie, či nejaké pravé ja, či nepravé ja. Riešenie týchto a iných otázok je balet na hrane nášho sveta.