Pôvodne som chcel písať o mýte, no budem nakoniec o prázdnote. Ďakujem Kruľovi za to, že mi prázdnotu predhodil nekompromisne pred oči, Xadovi za to, že poukázal, že sa jedná vlastne o existencializmus par excellence a Józefovi Szajnovi, poľskému katolíckemu divadelníkovi, ktorý prežil Auschwitz a Buchenwald za to, že mi potvrdil, že len z tohto prázdna je niečo ako človek možné.

Nedá sa povedať, že by som to prázdno, o ktorom chcem hovoriť, už nepoznal. Krull ho však znova vyniesol na svetlo sveta. Je dôležité si všimnúť, ža aj u ľudí, čo ono prázdno poznajú, panuje, myslím, pomerne univerzálna tendencia naň zabúdať. Zabúdať, pretože toto poznanie je často desivé a je v podstate smrťou ega. Preto musí existovať vždy niekto, kto pripomína, našepkáva tú správu. Po ňom ako druhý prichádza filozof. Ten, čo ukáže, že nie sme prví, kto prázdno poznal. Onen milovník múdrosti, ktorý ho ďalej prehĺbi svojou znalosťou, je možno ešte dôležitejší, pretože nám zabráni považovať sa za vyvolených – a je v zásade jedno, či k radosti nebeskej, či k mukám pekelným. Nebo i peklo označujú niečo absolútne, niečo, k čomu prihlásiť sa znamená najväčšiu namyslenosť. Nie trúfalosť - namyslenosť. Nakoniec prichádza ten, čo potvrdí maloverným: „Áno, áno – ideš správnou cestou. Šli tadeto mnohí – vitaj – prejdeš tou transformáciou aj ty. Tu hľaď na ten dar.“

Niekde za slovami, za myšlienkami existuje diera. Je to zvlášntny priestor, ktorý ani priestorom nie je. Je to konečné i nekonečné, je to tam a neodpovedá to. Čierna diera bytia, možno bytie samo. Možno Heideggerov pojem "pobyt" znamená práve toto sebauvedomené univerzálno bytia. Len človek, pokiaľ je nám známe - či pokiaľ je nám predsúdené – je schopný vidieť túto krajinu. Umožňuje mu to okrem náhody aj zámer. Túžba nasledovaná zámerom odhrnúť závoj každodennosti, túžba pozrieť sa „za“. Zdá sa, akoby toto bolo bytostné smerovanie človeka. Akoby všetko to poznávacie snaženie malo jediný cieľ: potvrdiť si navzájom že To je. To poznanie je desivé, preto toľko rečí okolo neho. Je treba sofistikovane vykladať: „Áno! Áno, nemýliš sa! Skutočne si tam, kde si myslíš! Si tu v tomto svete, ktorý je oným väzením, ktorého sa toľko obávaš. Áno, ver mi. Neveríš? Dobre. Tak inak....“ To tajomstvo je také zrejmé, že jeho zrejmosť musí byť dokazovaná. „Nič - Konečná - Vystupovať. Ďalej už vlak v tomto svete nechodí.“ Ako Albert Camus povedal, jediná skutočná filozofická otázka je - samovražda. Či tento svet má zmysel žiť. I táto otázka však v sebe nesie paradox autoreferencie.

Áno, cisár je skutočne nahý a tým cisárom je každý z nás. Ó, krásny to mýtus. Mýtus, ktorý je tým šokujúcejší, čím sme zameranejší von, do sveta. Do sveta s malým s, teda do sveta ktorým nie sme. Ktorý je niekde mimo nás, a nás sa dotýka len cez prach, čo treba stále vypudzovať z našich príbytkov. Mýtus nie je niečo ako rozprávka starej matere, aj keď tá to už asi chápe, či aspoň cíti, ako sa do mýtu prepadá. Mýtus je sila, ktorá zakladá náš svet v ktorom žijeme. Ten posledný príbeh, ktorý nás vlastne vytvára a hovorí, čo sme. Ten mýtus je možné nechať tak, na pokoji sedieť v rohu na polienku a čakať. Keď takto vyzlečieme svoje šaty, svoj mýtus, ostane len ticho - mrazivé, priezračné, nič.

Pre človeka, ktorý spozná onú dieru, je už cesta späť nemožná. Mosty nevedomosti sú spálené a v podstate existujú len tri možnosti, ako s týmto poznaním naložiť. Človek sa buď zblázni a staví na psychofarmaká, alebo uverí v nejakú viac či menej obskurnú vieru, alebo sa stane slobodným bojovníkom bez domova sladkej nevedomosti. Bojovníkom, ktorý v hrôze bezzmyslu, no slobodne, pretože už nemá čo stratiť – koná, myslí, žije.

Je zvláštne, že väčšina tých, čo objavia onú krajinu, trpí neodbitným nutkaním predať toto vedenie ďalej i napriek tomu, že ich samých často privádza do šialenstva. Je to vôbec humánne, takto vytrhávať ľudí z ich bežných životov? Občas to može vyzerať ako skutočná zlomyseľnosť v zmysle: keď mne zdochla koza i susedovi nech! A tak si ľudia stavajú univerzity - chrámy poznania, či ospevujú a šíria psychedélie. Akýsi Chalíl Džibrán však napísal: „Učitel, který se prochází mezi svými žáky ve stínu chrámu, nedává ani tak ze své moudrosti jako spíše ze své víry a láskyplnosti. Je-li opravdu moudrý, nevyzývá vás, abyste vstoupili do příbytku jeho moudrosti, ale spíše vás vede k prahu vašeho vlastního myšlení." Takýto učiteľ sa však dá chápať skôr než zlomyselníkom, dobrodincom. Tým, čo nepozná budúce cesty svojich žiakov a tiež tým, čo vie, že cesta poznania je bolestivá, a preto podáva ruku na pomoc. Je niekým, kto nás prevedie cez nevyhnutné, cez prvé prekážky nášho vlastného smerovania. Je naivné si myslieť, že bez učiteľa by nebolo poznania. Bolo by však ešte osamelejšie.

Sigmunt Freud, zakladateľ psychoanalýzy, mal dcéru. Volala sa Anna a verila, že v človeku, hlboko v jeho vnútri, sa skrývajú temné, zlé sily, ktoré je treba ovládnuť a vytvoriť tak človeka, ktorý bude schopný žiť v dobrej spoločnosti, ktorý ju nebude neustále ničiť vedený svojim temným a nebezpečným vnútrom. Anna Freud venovala všetky svoje sily tvorbe tohto nového človeka, záchrane človeka pred sebou samým. Jej úsilie nakoniec nebolo úspešné, pretože človek sa ukázal ako omnoho komplexnejšia bytosť než sa psychoanalitikom pôvodne zdalo. Nebolo však úplne márne a jeho plody teraz zberáme v podobe rôznych public relation agentúr a politických stratégií. Jej stavba sa začala rúcať niekedy koncom päťdesiatych rokov. Prišli ľudia, ktorí tvrdili, že nie ľudská podstata je zlá – zlá je spoločnosť. Tvrdili, že skryté temné sily v človeku nie sú zlé, tvrdili, že spoločnosť svojimi tlakmi ľudí drtí, že v nich vyvoláva zlosť a agresiu tým, že potláča ich prirodzenosť. Na tejto opačnej vlne sa viezli slávne roky šesťdesiate. Neboli však vedené skutočnou múdrosťou, boli len reakciou. Vtedy sa naozaj odohralo isté oslobodenie človeka od spoločnosti, no vo svojej extrémnosti sa ľudia dopustili rovnakého omylu ako Anna. Znova príliš zjednodušili svoje vnímanie ľudskej podstaty.

To temné tajomstvo života a moci, čo bolo doteraz dané poznať len skutočným vzdelancom a svätcom, sa náhle rozlialo do sveta. Rozlialo sa pomocou LSD, rôznych ľudových terapií, cvičení a učení. Myslím, že mnohí z tých, čo sa zúčastnili toho opojenia, to vôbec nepochopili. A veľa tých, čo pochopili, sa zbláznilo alebo sa zabilo, či k smrti prepilo. Je nesmierne ťažké niesť to nič, keď všetok ten mýtus, ktorý žijeme, posadíme do kúta. Už samotný proces oslobodenia sa od diktátu mýtu je nesmiene nebezpečný, pretože človek veľmi ľahko prepadne paranoji. Paranoji, ktorá vznikne veľmi ľahko, keď sa človek zverí do rúk nemúdreho učiteľa. To, čo sa učiteľ snaží predať, je skoro akoby nič, je to také jednoduché a v podstate to vie každý, no nechce veriť, že sa to priamo snáď ani nedá vysvetliť. Preto toľko rečí o rýchlych a pomalých cestách. Každý učiteľ sa teda musí vydať na cestu - niekto povie relatívnu, niekto klamstva, niekto lsti - aby ukázal žiakovi, čo už dávno vie. U nešikovných učiteľov, nehovorím podvodníkoch a bláznoch, sa stane, že žiak prehliadne ich lesť skôr ako to, k čomu smeruje. Zvláštne na tom je, že sa zdá, že vlastne celá spoločnosť je akoby takým učiteľom. Z takéhoto prezretia potom vznikajú paranoje najhrubšieho zrna. Mimochodom. Podvodníka či blázna rozoznáme rovnako ako v umení – gýč je ich znamením.

Ó Umenie. Ó Dante, nebo peklo raj. Veľa rečí sa vedie o tom, čo je to vlastne gýč. Gýč je to, čo sa na umenie hrá. Umenie je tvorba a tvoriť, zdá sa, možno len z ničoho, z potenciálu, z napätia bez príčiny. Nevie nik, kedy a odkiaľ prišiel kúzelník. Ostatné je remeslom, generovaním možností obsiahnutých v prvotných podmienkach, takpovediac privádzaním ich na svetlo sveta. Je krásna práca pôrodníka, no nie je umením. Umelci sa pohybujú na hrane nášho sveta, čerpajú z nekonečna či ničoho a vidia do tej priepasti, ktorej sa väčšina z nás bojí.

Doteraz som však stále chodil takrečeno okolo tej kaše povestnej. To nič, to prázdno, to nezmyselno, to akoby neľudské je naším prameňom. Čo iné by to malo byť? Je zvláštne, s akou zarputilosťou človek hľadá známe. Cesta za poznaním je od podstaty desivá. Už keď sa človek narodí, sa zľakne. Ho svet ovalí chudáka. Ak by bolo našou podstatou niečo iné od prázdnoty, niečo pevne konkrétne a poznatelné, naše zdesenie by neznalo hraníc. Takto naopak nezná hraníc náš svet.

Je možné, že niekoho takýto záver neuspokojí. Je to však ako s Kantovými tézami a antitézami. K téze – všetko je nezmyselné, je možné postaviť antitézu - zmysel existuje. Obe sú vecou rozumu a viery a nemožno ani jednu uprednostniť. Sú vecou pochopenia nás samých a toto pochopenie je umením par excellence. Je to spôsob, akým sa tvoríme.

Tento text nie je autoritatívnym, do posledku domysleným postojom. Je pre mňa len prvým zaznamenaným východiskom, vytvoreným na základe môjho momentálneho stavu mysle. Budem rád za akékoľvek pripomienky. Aj v zmysle, že je to pateticky napísaná banalita. :)