Jazyk sam bez myslenia nepracuje, ako ani myslenie bez nejakeho jazyka. Nemusi ist priamo o to hovorene, aj pismo ci gesta su jazyk, aj obrazova fantazia; sprvu su len predstavy o urcitych faktoch, ktore sa clovek az casom nauci pomenovavat tak, aby ich mohol vyjadrit druhym. Uci sa to ale prave od tych druhych, co uz maju tie predstavy takto vyvinute.

Univerzalna struktura pre vsetky jazyky, ak sa da o nejakej hovorit, bola asi v tych prajazykoch, v ktorych praclovek napriklad zakrical, ked uvidel mamuta - umysel vyjadrit urcity postreh. Mavol rukou a ukazal dalsi umysel, podme ho ulovit. Umysly sa rozvijali, stavali sa komplexnejsimi a s nimi aj jazyk, ktorym sa vyjadrovali. Potom mozeme hovorit aj o mysleni, co postrehy, umysly a moznosti vyjadrenia spaja, resp.abstrahuje. Plne suhlasim, clovek nieje stroj. Jazyk je sice v ramci vyvinu prijaty, no clovek s nim moze narabat podla vole, nic mu nebrani (len chapavost) naucit sa dalsi. Druha vec je v nom mysliet, lebo ked nejaka operacia nema v tvojej reci ekvivalent (napr.supinum, forma slovesa co znaci ucel deja v latincine), tak je to uz problem. Toto sa zda Slovakovi ako abstrakcia, ved da sa to nejak obist (napr.supinum sa da prelozit pridanim "lebo chcem", "aby" ci "nech"), no stary Riman by sa v takej reci citil ochudobneny. Kazdopadne, ani by ta nenapadlo hovorit o supine ako forme slova, keby si sa latincinu neucil ;) a to je to zaujimave.