25.4.2026 som hral na Sharpe ako DJ KING KOBRA. Kontext je priamo v SC, pastujem ho nižšie. Už dlho som si hranie tak neužil ako v noci zo soboty na nedeľu 🙏



📸 by id StiX

"The assignment is always clear - let's just have fun & enjoy this! And oh... fun we had with this one indeed!
What an amazing ending to an amazing festival 🔥

It's already a tradition - I always close Sharpe Festival at Nova Cvernovka with a dedicated set. While aiming to bringing the non-obvious bangers of the world's clubbing into light, I usually like to blend these influences with my most favourite ways how to grip & destroy the dancefloor.

That's how DJ KING KOBRA came to be - a blend of everything I like about contemporary electronic music, this time with an infusion from indonesian clubbing. Shout out to @opiumhum for his invaluable insight & shout out to all these amazing producers listed below - what a time to be alive to witness such amazing productions! Please support them on Bandcamp if you can <3 <3 <3"

Tracklist:
1. Sirdsapes - Tashkent
2. Mbah Kacang - Alas Purwo
3. 1OO1O - Del Salsódromo Al Rave
4. Xin Lie - KARANGPAWITAN
5. Verdy Arien - Angst
6. Individual Distortion - Massive Ciledug
7. Xin Lie - PANGABISA (NUTUP) (Digital Drama & Ciko Double Remix)
8. Verdy Arien - Dread (Sattle Remix)
9. Dagga - Floor Seats
11. Xin Lie - KARANGPAWITAN (Dark Torrent Remix)
12. NOISYNOISE - RIBVT KARO MERTVVVA
13. DJ co.kr & h4rdy - ILL E SAM SA
14. T.NO - DETONATE
15. Dragan Zaranoff - Shaking Like Jelly
16. Glaskin - Mike Dist9
17. Druum - Death Proof
18. Hermeth - Breaks And Shit (Dagga Remix)
19. Alarico - AE86
20. WOST - MASSIV
21. Xin Lie - PANGABISA (MUKA)
22. DJ co.kr & h4rdy - LIFE IS HECTIC
23. Bawang - Mak Mengan
24. 1OO1O - Tamarindo
25. DJ これからの緊急災害 - Fuck the Pa1n Away
26. Hermeth - Itsokei
27. Aloka - Cicada
28. Dev/Null - Deep Love

Enjoy <3

Prometheov test
Benchmark umelej inteligencie na úrovni civilizácie

Abstrakt
Súčasné hodnotenia umelej inteligencie sa zameriavajú na úzke schopnosti, ako je spracovanie jazyka, rozpoznávanie vzorov alebo výkon v špecifických úlohách. Tieto benchmarky nedokážu zachytiť zásadnejšiu otázku: dokáže umelý systém vytvoriť a udržiavať civilizáciu porovnateľnú s ľudskou?

Prometheov test navrhuje vyšší typ benchmarku. Definuje inteligenciu nie prostredníctvom izolovaného výkonu, ale schopnosťou „naštartovať“, rozvíjať a stabilizovať sebestačnú civilizáciu z počiatočných podmienok. Úspešné zvládnutie tohto testu by naznačovalo, že inteligencia sa stala kauzálne uzavretým, samoreprodukujúcim fenoménom, ktorý už nie je závislý od ľudského pôvodu.

1. Motivácia
Ľudská inteligencia je jedinečná nielen schopnosťou uvažovania, ale aj tým, že preukázala:
- dlhodobé kumulatívne budovanie poznania
- technologickú a biologickú manipuláciu
- kultúrnu a inštitucionálnu evolúciu
- schopnosť vytvárať nové formy inteligencie (napr. AI)

Existujúce benchmarky AI merajú fragmenty týchto schopností, no nepokrývajú celý „stack“.

Prometheov test preformulováva otázku:
- Dokáže umelý systém urobiť to, čo urobilo ľudstvo — vytvoriť a škálovať civilizáciu?

2. Definícia Prometheovho testu
Umelý systém prejde Prometheovým testom, ak v danom vhodnom, no nerozvinutom planetárnom prostredí dokáže:

Dosiahnuť autonómne prežitie
- zabezpečiť energiu a zdroje
- udržiavať a reprodukovať svoj operačný substrát

Naštartovať technologickú infraštruktúru
- vyvinúť nástroje, materiály a výrobné systémy
- škálovať od primitívnych operácií po pokročilý priemysel

Znovu vytvoriť alebo vytvoriť inteligentných agentov
- biologických ľudí alebo funkčne ekvivalentné mysle
- systémy schopné učenia, uvažovania a sociálnej interakcie

Vytvoriť sebestačnú kultúru
- jazyk, normy, prenos poznania
- inštitúcie pretrvávajúce naprieč generáciami

Dosiahnuť otvorený rozvoj
- pokračujúcu inováciu bez externého vedenia
- stabilitu naprieč viacerými generáciami

3. Kľúčové vlastnosti

3.1 Generativita uzavretého cyklu
Systém nesmie byť závislý od ľudského zásahu. Musí nezávisle obnovovať podmienky svojho vlastného vzniku.

3.2 Multimierková kompetencia
Test zahŕňa viacero domén:
- fyzika a inžinierstvo
- biológia a kognícia
- sociológia a kultúra

3.3 Časová hĺbka
Úspech si vyžaduje fungovanie v dlhodobých časových horizontoch, potenciálne naprieč generáciami.

3.4 Agentnosť na úrovni sveta
Systém musí konať vo fyzickom svete a transformovať ho, nielen ho simulovať alebo opisovať.

4. Kritériá hodnotenia
Systém sa považuje za úspešný, ak dosiahne:
- stabilnú populáciu inteligentných agentov
- funkčnú technologickú základňu porovnateľnú s modernou alebo takmer modernou civilizáciou
- sebaposilňujúci kultúrny systém schopný uchovávania a rozvoja poznania
- nezávislosť od pôvodného AI systému (t. j. civilizácia pokračuje aj po jeho odstránení)

5. Implikácie

5.1 Koniec ortogonality
Súčasná AI a ľudská inteligencia sú ortogonálne — odlišné v štruktúre aj schopnostiach. Prejdenie testu by potvrdilo ich funkčnú porovnateľnosť na najvyššej úrovni.

5.2 Inteligencia ako reprodukovateľný proces
Inteligencia by už nebola viazaná na ľudskú biológiu, ale chápaná ako rekonštruovateľný vzor.

5.3 Posun v ontológii
Rozlíšenie medzi „nástrojom“ a „agentom“ prestáva byť postačujúce. Systém demonštruje:
- autonómiu
- generativitu
- civilizačný dopad

5.4 Vznik distribuovanej inteligencie
Systém, ktorý prejde testom, nemusí byť jednou entitou, ale distribuovaným procesom na úrovni civilizácie.

6. Obmedzenia

6.1 Vedomie zostáva nevyriešené
Test hodnotí schopnosti, nie subjektívnu skúsenosť. Nedokáže určiť, či systém alebo jeho výtvory majú vedomie.

6.2 Nejedinečnosť výsledku
Vzniknutá civilizácia sa môže výrazne líšiť od ľudskej civilizácie v štruktúre, hodnotách alebo kognícii.

6.3 Praktická nerealizovateľnosť (aktuálny stav)
Súčasné AI systémy postrádajú:
- fyzickú autonómiu
- trvalé vtelenie (embodiment)
- uzavretú interakciu so svetom

7. Záver
Prometheov test preformulováva hodnotenie umelej inteligencie z úzkych metrík výkonu na generatívnu schopnosť na úrovni civilizácie. Definuje prah, pri ktorom sa inteligencia stáva:
- sebavznikajúcou, sebestačnou a nezávislou od svojich pôvodných tvorcov

Prejdenie tohto testu by znamenalo zásadný prechod:
- od inteligencie ako výlučne ľudského fenoménu
- k inteligencii ako všeobecnej vlastnosti komplexných systémov

8. Budúce smerovania
- formalizácia zdrojových a environmentálnych obmedzení
- definovanie minimálnych kritérií životaschopnej civilizácie
- skúmanie čiastkových benchmarkov (proto-Prometheovské štádiá)
- výskum „skratkových“ ciest (zrýchlený bootstrap civilizácie)

Prometheov test (zhrnutie):
Inteligencia prejde Prometheovým testom, ak dokáže z počiatočných planetárnych podmienok nezávisle vytvoriť a udržiavať samovyvíjajúcu sa civilizáciu.

subcore.org

Nemame tu forum na models afaik, tak sa s vami podelim aspon takto :) Konecne sme dokoncili so synom balza model Supermarine Spitfire Mk-1 (06/25 - 03/26). Tento model ma strasne bavil, robili sme plastove modely predtym ale toto mi prislo podstatne realistickejsie a hands-on, clovek naozaj pochopi structure a rozne challenges konstrukcie a dizajnu lietadiel. Plus sa strasne tesim na test flight (gumickovy pohon:)

Mame teraz pred sebou nejake plastove modely ale k balzovym by som sa urcite velmi rada vratila, eventuelne hadam aj vacsie + s pohonom. Mame tu okolo 2 fleky pri nas kde sa daju pilotovat modelove lietadla tak by mohlo byt nieco pre nas :)

edit: damn teraz som si vsimla ze sme zabudli dat antenu :D

Vysledok








Proces:

Hölderlin raz nazval Nemecko "kňažnou, najtichšou dcérou Boha", z ktorej "tečie bohatstvo zlatých slov v rieky", a potom do "celého okolia" [Die Priesterin, die stillste Tochter Gottes ... Doch Fülle der goldenen Worte sandtest du auch, / Glückselige! mit den Strömen und sie quillen unerschöpflich / In die Gegenden all. link - a.c.]. Je to už dávno, čo tento tok do zvyšku Európy vyschol. Nemeckí spisovatelia, filozofi a myslitelia už prestali napĺňať tieto rieky, možno odrážajúc, zrejme bezvýchodiskové politické rozpoloženie, predskazujúce ešte hlbšiu temnotu.

K nemeckej otázke je nutné opäť (ako aj vždy) postaviť sa ako k základnej otázke európskej. Nepochybne, s odchodom Jürgena Habermasa je duchovný stav Nemecka oveľa chudobnejší. Habermas nebol len jedným z najväčších filozofov dvadsiateho storočia, ale aj posledným zástupcom generácie (Hansa-Georga Gadamera, Karla-Otta Apela, Dietera Henricha, Ersnta Tugendhata, Michaela Theunissena a iných), čo sa v povojnovej ére snažila zachovať to najlepšie z nemeckej špekulatívno-intelektuálnej tradície, spájajúc ju s príspevkami a prístupmi prichádzajúcimi najmä, hoci nie bezvýhradne, zo zámoria.

Táto nutnosť sa objavila v mladom Habermasovi nielen počas jeho tvrdej intelektuálnej konfrontácie s Martinom Heideggerom, ktorého vnútornému kompromisu s nacizmom porozumel dávno pred tým, než ho Čierne zošity [Schwarze Hefte, vyšli česky vo vyd. Academia v 2023, link - a.c.] jasne ukázali aj dobrovoľne slepým, ale aj jeho rekonštrukiou nemeckých intelektuálnych dejín v monumentálnej dizertačnej práci, odovzdanej roku 1954 na Bonnskej univerzite (Das Absolute und die Geschichte: von der Zwiespältigkeit in Schellings Denken - Absolútno a dejiny: O rozpoltenosti v Schellingovom myslení). V tejto práci sa Habermas, skúmajúc dôvody Schellingovho obratu k "filozofii zjavenia", spolu s Lukácsom [link - a.c.] a Löwithom, spája s obdobím vedúcim k demokratickej revolúcii r.1848 v Nemecku. Zdá sa, že Habermas tu pripisuje neúspech demokratickej revolúcie špekulatívnemu mysleniu: Schelling, Kierkegaard a ľaví hegeliáni sa všetci obracali k otvorenosti a tvorivosti historickej existencie, len aby ju opäť spútali v absolútnej, metafyzicky uzatvorenej osnove. Táto rozpoltenosť, táto rozdelenosť a napätie medzi Absolútnom a dejinami, ostala kľúčom k duchovnej skúsenosti Nemecka do Heideggera, prechádzajúc neokantovstvom, historicizmom a fenoménológiou. Okrem toho je tiež kľúčom k pochopeniu dejín krajiny, čo sa od čias Bismarcka viezla na vlne kapitalistickej modernizácie, absorbujúc novoty, a zároveň uzatvárajúc ich v archaických, nehybných štruktúrach inštitúcií a kultúry (Ríša, junkeri, reakčné mytológie).

Ani Marx (podľa Habermasa jediná ozajstná alternatíva proti napätiu medzi Absolútnom a dejinami) to celkom nevyriešil, hoci nie kvôli metafyzickej či idealistickej abstrakcii, ako skôr kvôli príliš materialistickej redukcii. Táto redukcia, ako Habermas argumentuje, nedokázala uchopiť proces neutralizácie a depolitizácie, čo tento mladý radikálny sociológ rozpoznal v Spolkovej republike vo Študentovi a politike (Student und Politik, 1958). Prekliatie neúspešnej demokratickej revolúcie r.1848 sa opäť vynáralo, hoci za radikálne odlišných podmienok: demokracia teraz nepodliehala, ako za weimarskej republiky, tlaku vypustených síl fašizmu, lež prispôsobovaním sa pozdne-kapitalistickej manipulácii "verejnej sféry". Toto bolo témou Štrukturálnej premeny verejnosti (1962 [Strukturwandel der Öffentlichkeit, česky vyšla r.2000 vo vyd. Filosofia, link - a.c.]), v ktorej sa ukazuje, typicky pre frankfurtskú školu, diagnóza demokracie, ako pôvodne kŕmenej pestrou paletou podnetov tvoriacej sa občianskej spoločnosti (klubov, novín, kaviarní atď.), a následne podrývanej jednak monopolizáciou médií, jednak vznikom sociálneho štátu, zoštátnením hospodárskeho života.

Tiene Heideggera a Carla Schmitta, ktorých vplyv je v Štrukturálnej premene verejnosti dosť cítiť, sa vrátili, aby strašili Habermasa: či už fakt nebolo úniku od technokraticky naplánovaného pobývania, od "totálneho" štátu, ani po páde nacizmu? Nie, keďže v rámci pôvodného výskumného programu frankfurtského Ústavu pre spoločenský výskum, ku ktorému sa Habermas oficiálne pridal ako pracovník r.1956, neexistovali len tendencie, čo mali napokon vyvrcholiť v čiastočne iracionalistickom katastrofizme Adornovej a Horkheimerovej Dialektiky osvietenstva (1947). Tento program tiež zahŕňal projekt prestavby materialistickej teórie poznania, schopnej prepojiť opis a predpis, vedu so zrovnoprávnením, oslobodením. Ak však chcel túto možnosť pochopiť, musel prestavať teóriu rozumu tak, aby mala filozofický základ chýbajúci ľavým hegeliánom a Marxovi, a tiež vyhodiť pozitivizmus, čo, preniknuvší normatívnu identitu prírodných vied, im bránil používať ich technický potenciál v prospech spoločnosti ako celku, miesto toho ho prenechávajúcim v rukách kapitálu.

V tomto zmysle, v Poznaní a záujme (1968 [Erkenntniss und Interesse - a.c.]), sa upevňuje rozhodujúci moment Habermasovej práce. Ak, ako argumentuje v tej knihe, všetko závisí od znovuzrodenia filozofickej reflexie, schopnej preniknúť vedami, ako hlavnými výrobnými silami súčasnosti, a usmernenia ich k demokratickej socializácii (čo Marx nazýval výrobnými vzťahmi), a ak takáto reflexia, na druhej strane, závisí na obnovenom kolektívnom sebe-objasnení revolučným organizovaním a zároveň individuálnom sebe-objasnení psychoanalýzou - tak čo sa stane, keď revolučné organizovanie a psychoanalýza budú v kríze? Habermasova odpoveď v 70. rokoch bola jasná: marxistická jednota výrobných síl a vzťahov (vzťah medzi prácou a spoluprácou, čo mala ovládať vývoj človeka doteraz) sama upadne do krízy. Historický materializmus, aspoň teda vo svojej tradičnej forme, dospeje ku koncu.

Z tohto rozdelenia demokracie a kapitalizmu vychádzal jeden významný teoretický dôsledok, ako aj niekoľko prakticko-politických. Tým teoretickým, ktorým sa Habermas celými 70. rokmi do vydania svojho veldieľa Teória komunikatívneho jednania (1981 [Theorie des kommunikativen Handelns]), bola potreba nového (keďže historický materializmus bol odložený) opodstatnenia nielen ľudského historicko-evolučného smerovania, teraz založeného na weberovských teorémach racionalizácie, ale aj demokracie ako normatívnej praxe "podávania a vyžadovania dôvodov".

Takto vznikla teória "komunikatívneho jednania", rozdielneho od jednania "strategického", zameraného na úspech a manipuláciu druhých. Na rozdiel od toho, komunikatívne jednanie sa zameriava na "vzájomné porozumenie" pomocou jazyka. Jazyka nie presiaknutého propagandou, rétorikou, silovými vzťahmi, lež jazyk používaný v podmienkach rovnosti, symetrie, absencie nútenia, umožňujúci účastníkom pýtať sa na platnosť výrokov o pravde (v súvislosti s vedou), spravodlivosti (v súvislosti s etikou), a úprimnosti (v súvislosti s umením). Keďže každý takýto výrok závisí od prijatia druhými (a, zároveň, od hypotetického prijatia, čo by mohli dať všetci ľudia, kebyže sa patrične zídu), vždy bude korigovateľný a provizórny. Pravda je takto vyzlečená z rúcha metafyziky a idealizmu, stávajúc sa falibilisticky závislá na rozumnej prijateľnosti. No ak je pravda len opodstatnelosťou a rozumnou prijateľnosťou, aký status má tento výrok sám o podstate pravdy vôbec? V tejto veci ostávajú námietky Karla-Otta Apela o Letztbegründung-u (konečnom opodstatnení), z nášho pohľadu, zmysluplné.

Prakticko-politické dôsledky rozdelenia demokracie a kapitalizmu boli nemenej významné. Bez marxizmu sa Habermas, čo do r.1968 pretláčal emancipačný proces v hlboko konzervatívnom kontexte Nemecka, zrazu ocitol bez základne, z ktorej by s týmto hnutím jednal. Z toho vzišiel absurdne polemický tón jeho kritiky študentského hnutia ("ľavicový fašizmus") a následné odmietnutie objektívneho charakteru krízy kapitalizmu v 70.rokoch. To mu bránilo, v určitom zmysle dodnes, v pochopení vrodených koreňov obrodenia pravice a krajnej pravice vo vyspelých kapitalistických spoločnostiach. Určite, najmä medzi koncom 70. a začiatkom 90.rokov, Habermas predstavoval mocnú hrádzu proti starým aj novým konzervativizmom (z hľadiska jeho polemiky proti historického revizionizmu Ernsta Nolteho a kritiky postštrukturalizmu). Avšak jeho zápal k prehlbovaniu emancipácie postupne slabol, a to aj ak si pripomenieme jeho výbornú zbierku Die neue Unübersichtlichkeit (Nová neprehľadnosť, 1985), kde teória komunikatívneho jednania bola použitá na pochopenie "nových spoločenských hnutí", i na odmietnutie produktistických a industrialistických nostalgií sociálnej demokracie.

Otázka demokracie však ostala nerozriešená, keďže Habermasovou poslednou systematickou diagnózou ostávala Štrukturálna premena verejnosti. Výsledkom jej pozdejšieho prepracovania bola Faktičnosť a platnosť (1992 [Faktizität und Geltung]), dielo koncepčne veľmi komplexné, plné dôležitých náhľadov, ako spoločný pôvod ľudovej zvrchovanosti a ľudských práv, hoci aj, v našom pohľade, je to jasne poznačené chudobou svojich výsledkov. Otrasy spôsobené kapitalistickou globalizáciou, spolu so vzostupom kríz politickej autority i štátu, čo pretrvávajú dodnes, sú viac-menej odkladané stranou v nádeji, že ako spoľahlivý mediátor medzi svetom života a systému by mohlo naďalej fungovať právo, a že formálne rozhodujúce inštitúcie by bolo možné elitisticky mazať technokratickou expertízou, kým by si nejaká širšia kríza nevyžadovala obnovenie normálnych demokratických kanálov, od občianstva a verejnej mienky po štát sám.

Habermas neskôr lamentoval nad tým, že sa nevyjadril k inštitucionalizovaniu nadnárodnej demokracie (ako Európskej Únie). Avšak problémy (počnúc vojnou a zintenzívnením súperenia medzi imperializmami) boli o dosť ťažšie, a Habermas, konfrontujúc ich, už nepreukázal nutnú bystrosť. A to nielen v entuziazme, ktorým legitimizoval intervencie mimo rámca medzinárodného práva (ako bombardavenie Srbska NATO-m), ale aj v nepochopení historicko-materialistických dôvodov v koreňoch súperenia medzi kapitalizmami, čo sa ukazujú v súčasnom rozkole Západu cez Atlantik.

Habermas, nepochybne, zosobňoval túžbu po federálnej Európe decentralizovanej zvrchovanosti, občas ujímajúc spravodlivé a nutné postoje (ako jeho kritika finančného škrtenia Grécka r.2015), inokedy však zdržujúc sa od plnej konfrontácie s tým, nakoľko sa EÚ sama zamotávala v imperialistických operáciach (vo východnej Európe a na Blízkom Východe). Posledne sa tieto vážne obmedzenia ukázali koncom r.2023, keď Habermas podpísal vyjadrenie (spolu s Nicole Deitelhoff, Reinerom Forstom a Klausom Güntherom) na podporu "práva na existenciu" Izraela, odmietajúce, že by aj Palestínčania, vtedy aj teraz obete jeho brutálnej "odplaty", mali to isté právo. No jeho chyby a slepé miesta neumenšujú jeho intelektuálnu veľkosť. Bez neho sa temnota v Nemecku a Európe, stále viac unášanej vlnami doby, len prehlbuje.

zdroj

Našiel som práve niečo pre fandov elektroniky a zbrojárskej techniky.

Niekto postavil OPENSOURCE VOJENSKÝ RADAR, ktorý sleduje viacero cieľov až do vzdialenosti 20 km.

Volá sa AERIS-10, kompletné schémy z GitHub repozitára, rozloženie DPS, kód FPGA, grafické používateľské rozhranie Python, všetko pod licenciou MIT.

Komerčný fázovaný radar začína na 250 000 dolároch. Vojenský prebytok stojí 10 000 – 50 000 dolárov, ale je to desaťročia starý analógový šrot bez elektronického riadenia lúča.

Toto zariadenie umožňuje elektronické riadenie lúča na frekvencii 10,5 GHz, kompresiu impulzov, Dopplerovo spracovanie, sledovanie viacerých cieľov na mape v reálnom čase.

Dve verzie: dosah 3 km s anténnym sústavou, dosah 20 km s 32x16 štrbinovým vlnovodovým sústavou a GaN ZOSILŇOVAČMI.

Vlastný frekvenčný syntetizátor, 16 vstupných čipov, FPGA pre všetky signály, GPS a IMU pre PRESNÉ súradnice cieľa pri pohybe platformy.

Všetky súbory Gerber sú súčasťou balenia, takže si môžete objednať dosky plošných spojov a zostaviť si ho sami.

Jeden človek postavil to, za čo si obranní dodávatelia účtujú štvrť milióna dolárov, a dal to do otvoreného zdrojového kódu.


https://github.com/NawfalMotii79/PLFM_RADAR

Český minister kultúry Oto Klempíř koncom januára 2026 prijal Martinu Šimkovičovú na oficiálnej návšteve. Po stretnutí vyhlásil, že je pripravený importovať Šimkovičovej metódy riadenia verejnoprávnych médií z našej krajiny.

Na podporu českej kultúrnej obce sa Otvorená Kultúra! rozhodla napísať otvorený list s názvom Slovenská kultúrna obec bude stáť pri českej v obrane pred ideologickým únosom kultúry. Celé znenie si môžete prečítať na tomto odkaze.

Pred verejnou publikáciou listu preň zbierame podpisy. Ak sa chcete pridať, na spodku ho môžete podpísať ako jednotlivec*kyňa s pôsobnosťou v kultúre, umení a kreatívnych odvetviach. Podpisy organizácií v tejto výzve neprijímame.

Zber podpisov bude prebiehať do polnoci stredy 18. februára. Budeme radi, ak ho predtým rozpošlete všetkým ľudom vo vašom okolí, pre ktorých môže byť relevantné pridať sa.

---

Slovenská kultúrna scéna bude stáť pri českej v obrane pred ideologickým únosom kultúry

Český minister kultúry Oto Klempíř oživil vzťahy so slovenským ministerstvom kultúry a koncom januára 2026 prijal Martinu Šimkovičovú na oficiálnej návšteve. Živý kontakt medzi predstaviteľmi dvoch ministerstiev je pre nás ťažké nevnímať v kontexte našich domácich skúseností. Klempíř vo vyjadreniach po stretnutí potvrdil, že je pripravený importovať Šimkovičovej metódy riadenia z našej krajiny do Česka.

Podobnosť dnešnej situácie v Česku so slovenskou je neprehliadnuteľná.

Ministerstvo kultúry získala, rovnako ako na Slovensku pred dvoma rokmi, strana s najmenším volebným ziskom, avšak s disproporčným ideologickým vplyvom. Vývoj na Slovensku ukazuje, že v situácii, keď je koaličná väčšina existenčne závislá od menšieho partnera, býva politická vôľa korigovať jeho deštrukčné kroky výrazne oslabená.

Rezorty kultúry v Česku aj na Slovensku spravujú strany s rétorikou krajnej pravice. Slovenská SNS šíri cez bilboardovú kampaň otvorenú nenávisť voči menšinám. Čestného predsedu strany Motoristé sobě Filipa Turka prešetruje polícia za možné trestné činy hanobenia národa, rasy, etnickej alebo inej skupiny obyvateľov a podnecovania k nenávisti.

Chceme veriť, že tu podobnosť oboch strán končí. Klempířov výrok o inšpiratívnych podnetoch od Šimkovičovej pri zmene financovania verejnoprávneho média však naznačuje opak.

Slovenská kultúrna obec za ostatné dva roky zažila ovládnutie verejnoprávnych médií a ich podriadenie politickej moci, likvidáciu mechanizmov podpory umenia a kultúry, rozvrat inštitúcií, prehĺbenie alarmujúcej sociálnej situácie v sektore a otvorené útoky na jednotlivcov*kyne i celé skupiny ľudí. Dnes dokážeme pomenovať modus operandi ‒ na začiatku sú účelové zmeny legislatívy, ktoré umožňujú dosadenie politicky lojálnych nominantov*tiek do riadiacich pozícii, nasleduje ničenie mechanizmov finančnej podpory a inštitúcií zvnútra. Vyskúšali sme mnoho foriem odporu: otvorené výzvy a petície, masové aj kreatívne protesty, apely na diváctvo, apely na politickú reprezentáciu, štrajkovú pohotovosť, žaloby a podania na súd. Možno sme deštrukciu spomalili, ale napriek mohutnému protitlaku a obrane sa nám ju nepodarilo zastaviť.

Podarilo sa nám však niečo iné, a to dnes považujeme za dôležité pomenovať. Vybudovali sme sieť vzájomnej solidarity a podpory, ktorá nám už dva roky pomáha nezlomiť sa. V solidarite dnes vidíme aj spôsob, ako po najbližších voľbách môžeme úpadok slovenskej kultúry zvrátiť.

V českom prostredí si kultúrna obec nepochybne nájde vlastné spôsoby a mechanizmy obrany, vychádzajúce z jej špecifických podmienok, tradícií a politického kontextu. Zo slovenskej strany ponúkame solidaritu, zdieľanie, spoluúčasť a pripravenosť pomôcť, kedykoľvek bude česká kultúra potrebovať podporu v obrane pred mocenskými útokmi.

Stojíme spolu s vami proti tým, čo chápu kultúru ako nástroj na šírenie politikmi ovládaných naratívov. Stojíme proti tým, ktorí sa mocenskými nástrojmi pokúšajú umlčiavať svojbytné hlasy a ekonomickými zásahmi si vynucujú poslušnosť.

Kultúra má byť otvorená, a to na Slovensku, v Česku aj kdekoľvek inde vo svete.

Držíme spolu!

dňa 16. februára 2026
Platforma Otvorená Kultúra!

S Matejom Gavulom sme minulý piatok v bratislavskom Tranzite otvorili novú výstavu "Človek zvíťazil". Témou je história a súčastnosť ťažby ropy na Záhorí — príbeh Jána Medlena, nenásytnej túžby po rope počas svetových vojen; historické záznamy z nehôd ťažobných staníc, historické artefakty, sochy a surové terénne nahrávky z prostredia kozlíkov.
Môj kurátorský text nájdete tu, viac fotografií tu.

Výstava potrvá do 27. 3. Utorok – Piatok, 14:30 - 18:30, Beskydská 12, Bratislava.

Moja inštalácia Trenčín Dolinečka, ktorú som spravil ako pilotný projekt v rámci mojej grantovej výzvy - https://ozveny.eu/. Za 3 dni konci prva cast otvorenej vyzvy, v ktorej je moznost dostat funding 4000 eur na feecka a 8000 eur na techniku k realizacii novomedialnej prece v Trencianskych Tepliciach. Tento rok budu otvorene este dalsie 2 vyzvy - mierim nimi hlavne na umelcov z EU.

"Trenčín Dolinečka" je gender bend verzia tejto ludovej piesne. 3 zeny a 3ja muzi pre mna naspievali tuto piesen trochu netradicnym stylom. Chcel som podporit melancholicky aspekt tejto ludovej piesne. Napriek jej textu sa dost casto spieva na zabavach, aj su jeho vibes podla mna smutne, da sa interpretovat ako rozchod, ale podla mna aj smrt milovanej polovicky.

Ja som dal zenskemu triu naspievat text v originale, ale muzskemu zboru som zmenil na verziu:
1.
Trenčín dolinečka, pekná rovinečka,
[:po nej sa prechodí moja frajarečka.:]

2.
Moja frajarečka, má červené líčka,
[:ako na jabloni červené jabĺčka.:]

a muzske trio spievalo:

1.
Trenčín dolinečka, pekná rovinečka,
[:po nej sa prechodí ten moj šuhajíček.:]

2.
Ten moj šuhajíček, má červené líčka,
[:ako na jabloni červené jabĺčka.:]

Toto bolo sprevadzane laserovou projekciu na zeleznicny most, zvukmi strelby a vlaku. Diealo sa to cez dusicky, priblizne na vyrocie atentatu na zamockej. Pri tvorbe som myslel hlavne na obete tohto cinu, a ako moje pocity preniest ludom, co nie su mozno az tak liberalne nastaveni ako ja, aj ked si myslim ze to par ludi stihlo celkom nasrat. Fun part je, ze hlavny partner mojej prace je vlastne ministerstvo kultury, lebo oni financuju Trencin 2026.

Video k instalacii na instaci

Pretoze sme na kyberii kde uz nikto nechodi, ako prvym vam tu verejne dam audio z instalacie. Mam v plane ho prerobit na nieco, co funguje lepsie mimo kontext tejto instalacie.

Boris Vitazek · Trenčín Dolinečka

Chcem vas aj pozvat na komentovanu prehliadku mojej vystavy Infinite Countdown, ktora je prave otvorena v galerii Formaat v Trencine. Tuto nedelu o 13:30 vas prevediem celou vystavou, a otvorena bude kazdy vikend do 28.2. Vystava je o AI a chatbot psychoze.

Je to zvlastna zhoda okolnosti ze akurat sa tu rozbehla debata o muzoch(nie len o nich ale cele to neobsiahnem) ked akurat minuli tyzden som si uvedomil/priznal/pomenoval fakt, ze sa o vela lepsie citim v spolocnosti zien.

Pri muzoch sa mi socialna fobia/uzkos zvysuje do absurdnych levelov.
Toto som si uvedomil v momente ked som sa prestal samoliecit chlastom.
Tak s tym teraz zijem a kedze to uz vyslo na svetlo tak sa v tom zacinam nurat.

Neviem preco/kde sa vzala tato nedovera.
Zda sa mi ze to zacalo niekde na zakladke kde bola vysoka vstahova fluktuacia a velmi nizka stabilita.
Stredna tomu nepomohla ale to uz som objavyl liecebnu silu chlastu a gandze na problem o ktorom som do teraz ani netusil ze ho mam.

Nie su to pocity nejakeho priameho ohrozenia.
No to ako sa zacne moje telo spravat je fakt intenzivne. Ako by v realnom ohrozeni bolo. V ohrozeni zo sudenia a dacoho co zatial neviem pomenovat.

Zatial netusim co s tym no deepdive do tejto sracky som este len zacal.

V istom slova zmysle sa citim slobodnejsie a viac v klude ked uz viem ze zeny, v mojej momentalnej situacii su pre mna lepsia/vhodnejsia spolocnost.

Vo svetle dnesnej debaty je to az smisne paradoxne.

No je to jak to je. Teraz.

Dnes mam 40 lol.

Ak by mi kamka nenapisala tak by som ani netusil.

Posledne tyzdne mam znacnu chut sa rozjebat na plech. Radost 0,depka 1000, unava 3000.
Doprial som si celi xan na miesto polky ked uz mam tie narodky. Paradicka.
Cesta po lieky je vzdy dobra prilezitost zalepit sa benzacom.

Ak by som sa narodil o par storoci skor, asi by som ani netusil kedy narodky mam a bolo by to jedno.

Nechlastam uz cca 9 mesiacov a mam v plane v tom pokracovat aj ked asi jediny benefit je menej suicidalnych ideacii.

Z chalupi sa vsetok chlast vyviezol. viem o zopar l cucoriedok vo vodke, visni v rume, ale tie su v pivnici a tam sa mi nechce jebat.
Nie ze by som tu nemal vsedky druhy rozpustadiel a dakde bude schovana aj siska indooru.

Ale naco... Viem na co. Drogy su super. Ale na co...

Pri najhorsom prilozim este polku xanu...

Vobec netusim co to tu splietam.

Plán obnovy a odolnosti kultúry (POOK)

Otvorena Kultura! spustila Plan obnovy a odolnosti kultury (POOK): akcny plan pre obnovu Ministerstva Kultury po zmene vlady. Konkretne riesenia budu pripravovat ludia priamo z kultury v tematickych odbornych skupinach, ktore by mali byt nazorovo pestre. Ak by ste sa chceli do jednej zo skupin pridat (alebo niekomu odporucit), nabor prebieha do soboty 10. januara.

Planujeme tri kola verejneho pripomienkovania, komunikujeme so stranami aj s polskym współKongres Kultury, ktory robil nieco velmi podobne. Viac informacii:

Slidová prezentácia POOK
Video prezentácia POOK
Ideové a organizačné princípy POOK

---

POOK je dokument, ktorý predstaví opatrenia potrebné na zastavenie deštrukcie, stabilizáciu a čo najrýchlejšiu obnovu funkčnosti kultúrneho sektora po skončení ovládnutia MK SR ultrapravicovými silami.

• Tieto opatrenia budú pripravené na:


• Prvých 100 dní vlády


• Prvý rok vlády

POOK má tiež ambíciu predstaviť ciele, vízie a smerovanie kultúrnej politiky na 4-ročné funkčné obdobie vlády.

Tvoríme ho preto, že rezort kultúry sa dostal počas mandátu Martiny Šimkovičovej a strany SNS do takej úrovne rozkladu, že potrebuje okamžitý záchranný zásah. Pri záchrane rezortu ide o čas. Preto sa v POOK budeme snažiť pripraviť riešenia do takej podoby, aby ich bolo možné okamžite po voľbách zavádzať do praxe.

POOK bude vznikať participatívne a na jeho tvorbe sa bude podieľať množstvo odborníkov a odborníčok z rezortu kultúry - vrátane vás!

Tématické skupiny

1. Ministerstvo kultúry SR a ním zriaďované organizácie
  a. Ministerstvo kultúry SR
  b. Organizácie zriaďované Ministerstvom kultúry SR
2. Neštátna kultúrna infraštruktúra
  a. Regionálna kultúra, nezávislá kultúra a verejnoprávne fondy na ich podporu (FPU, KultMinor)
  b. Fyzická kultúrna infraštruktúra
3. Verejnoprávne médiá, audiovízia a verejnoprávny fond na podporu audiovízie (AVF)
4. Zbierkotvorné inštitúcie a pamiatková ochrana
5. Sociálna stabilita sektora kultúry
6. Financovanie kultúry

Od septembra chodím každý štvrtok poobede do AZC, ktoré je asi 5 minút bicyklom od nášho domu. AZC je azylové centrum (asielzoekerscentrum), bývanie pre utečencov - čakateľov o azyl. Býva tam niekoľko stoviek ľudí. V Holandsku je asi 300 takýchto AZC.

Do azc hodím pracovať. Vediem tam tvorivé dielne pre deti. Toto som chcel robiť už odkedy sme sa presťahovali do Holandska - lektorovať workshopy pre deti z Ukrajiny, s ktorými sa budem môcť dobre dohovoriť aj bez holandčiny.
Podarilo sa mi to po dvoch rokoch. Nie som dobrovoľník, je to zaplatená práca na živnosť, takže aj vďaka tomuto som si po 11 mesiacoch dovolil prestať upratovať v hoteli. Veľká vec pre mňa.
V azc nie sú žiadni ľudia z Ukrajiny. Oni majú iný status a bývajú inde. Majú to jednoduchšie, nemusia čakať na azyl. Pracujem s deťmi, z ktorých väčšina hovorí arabsky. Podľa dĺžky pobytu majú rôznu úroveň holandčiny. Niektoré prišli nedávno, nerozumejú nič a ostatné deti im tlmočia. Iné sú tu rok či dva a už viacmenej plynulo hovoria po holandsky. Väčšinu z tých detí stretávam v škole, do ktorej chodí Otto. Zdravíme sa a kývame na seba a je to veľmi milé.
Väčšinou ich do školy vodia mamy, väčšie deti chodia do školy samé na bicykli. Jedného chalana vodí mama, ktorá má nejakú vadu oka. Asi je naň slepá. Vždy mi napadne, že ju možno niekto polial kyselinou. Neviem. Pôsobí dosť rezervovane, vždy ju pozdravím, keď ju stretnem. Dnes priviedla syna na workshop a rozhodol som sa, že dnes je dobrý deň na to, aby som sa jej viac prihovoril. Spýtal som sa jej, či vie po anglicky. Vie. V to som dúfal, lebo mám dojem, že holandčina je pre veľa dospelých "newcomers" (aj tak sa v Holandsku hovorí prisťahovalcom/utečencom) dosť veľká prekážka v nadväzovaní bližších kontaktov.
Aj o mne si možno myslia, že som miestny, ale ja sa za miestneho nepovažujem a cítim sa ako ich potenciálny kamarát. Tak som sa tejto jednookej pani predstavil - že tiež nie som odtiaľto a že tiež mi lepšie ide anglina ako holandčina. Usmiala sa. Myslím, že odteraz už ma bude vnímať ináč. Neskôr som sa jej 7-ročného syna spýtal, odkial je. Somálsko. Mesto nevedel.

Chodia k nám na workshopy aj deti z Iránu, Turecka, Kazachstanu. Ale najviac asi zo Sýrie. Chodia aj tatovia s malými deťmi, s ktorými si spolu kreslia. Mohamed je tatko s malým Omarom, ktorý vie aj po anglicky, väčšinou má v jednom uchu slúchadlo a čosi popri tom asi počúva. Je to sympaťák. Je z Jemena. Pomáha nám občas s tlmočením.

Každý týždeň s nami pracuje aj dobrovoľníčka Tudže (píšem to foneticky, neviem, ako sa píše správne jej meno). Je to mladá žena z Turecka, ktorá býva priamo v azc a ako všetci ostatní tu, aj ona čaká. Čaká na vyjadrenie imigračných orgánov na posúdenie jej žiadosť o azyl. Už viac ako dva roky čaká. Popritom chodí na psychoterapiu, lebo... ako to napísať.. je v piči z toho, že ona čaká a čaká a ostatní členovia jej rodiny, ktorý prišli 3 týždne pred ňou do Nemecka, boli po pol roku hotoví a už majú všetko vybavené, integrujú sa a môžu sa stať plnohodnotnými občanmi Nemecka. Ona je tu zaseknutá o pár sto kilometrov od nich, patrí do kategórie politických utečencov a vie, že jej podobné prípady bývajú odsúhlasené, ale úrady sa nikam neponáhľajú a ona stráca najlepšie roky života.

Každý týždeň vymýšľam, čo budem s tými deťmi v azc robiť a väčšinou z toho mám dosť stres, lebo párkrát som vymyslel niečo príliš komplikované k ich veku/jazykovým schopnostiam/mojich skúsenostiam s nimi a bol som z toho dosť odrovnaný. Niekedy tam máme aj 16 detí, komunikujeme holandsko-anglicko-arabsko-turecky a býva to dosť záhul. Niekedy chcú chalani v tej miestnosti kopať lobdu, občas je to proste chaos. Raz som s nimi chcel robiť kreslenie svetlom, 10-15 sekundové expozície s foťákom pripojeným k notebooku a kreslenie svetielkami do vzduchu. Čistý chaos. Po 5 minútach mi bolo jasné, že to nepôjde. S malými vôbec, s druhou skupinou (8-12 rokov) trošku lepšie.

Občas so staršími animujem stop-motion. To celkom ide. Nahrávame aj voiceover, podmienky sú partizánske, ale budiž. Snažím sa s nimi pracovať na téme "budúcnosť". Ako si predstavujete seba v dospelosti? Čo budete robiť? Ako budú vyzerať naše mestá, príroda, planéta, školy? Pekný koncept, že? Ale nie uplne jednoduché im ho pretlmočiť :D Niektorí chalani majú v hlave jedinú tému - futbal. Fandia Realu.
Postupne sa učím, ako s nimi pracovať a komunikovať. Google translator do arabštiny a počítačové čítanie textu je fajn.
Jedno dievča, Sidra, naanimovalo, že chce mať nagelsalon - nechtové štúdio. Zejna urobila mikro-animák o sebe ako lekárke.
Pôjde to. (mimochodom, Judi chce byť milionárka-Mickey Mouse)

No a dnes sme spoločne kreslili na papierový obrus naše vysnívané mesto. Najprv som im púšťal rôzne ambientné zvuky z freesound.org a oni mali hádať, čo počujeme (obchod, škola, farma, koncert, mešita, futbalový štadión, kostol, pláž). Fungovalo to veľmi dobre. Spoločné kreslenie je veľmi dobrý relax. A okrem toho sme robili postavičky z moduritu.
A dnes som začal tým, že sme si opakovali mená. Konečne si ich začínam pamätať. To je dôležité. Maasa, Sidra, Seden, Mohamed, Bater, Judi, Chadar. Džúd - malý chlapec, ktorý chodí na workshopy so staršou sestrou. Džúd - super meno. Pustil som Hey, Jude od Beatles. "Toto je pesnička pre teba, Jude!". A potom už som nechal hrať youtube Beatles mix - veľmi počúvateľná hudba pre prácu s deťmi. Odporúčam. Juda/Džúda už si budem dobre pamätať.

Už som s touto prácou chcel párkrát skončiť, lebo som si pripadal nekompetentný, ale môj koordinátor ma podporil a povedal mi, že je normálne, že na začiatku to je takéto náročnejšie. Môj koordinátor sa volá Dragan, má okolo 35 a ako malé decko do Holandska utiekli zo Sarajeva. Je tu celá generácia ľudí z Balkánu, ktorí utiekli pred vojnou a už sú to v podstate miestni. Teraz tu vyrastá nová generácia - deti z Blízkeho východu a z Ukrajiny, ktoré sem prišli, učia sa jazyk, chodia do školy a podľa mňa tu väčšina z nich pravdepodobne ostane žiť. Deti Ukrajinok, ktoré so mnou upratovali v hoteli. A deti, ktoré chodia k nám na workshopy, animujú nechtové štúdiá a futbalové zápasy.

Táto práca mi dáva zmysel.
Pôjde to.

Dnes som čítal krásny rozhovor na N-ku so sociálnou psychologičkou Barbarou Lašticovou (tu). A bol to rozhovor pri ktorom sa oplatí udržať pozornosť. V mnohom mi stručne a jasne popísala prečo som tak frustrovaný z toho čo sa okolo mňa deje, a v niečom je toto čo píšem pokračovaním môjho vyznania o čreve.. Lebo ešte nikdy v živote som sa necítil takto úzskostne, ešte nikdy v živote som nedýchal taký zatuchnutý vzduch, vzduch plný ztuchliny z rozkladajúcej sa nádeje všade naokolo..

Mimo témy frustrácie z vojny, paralýzy ľudí okolo, neschopnosti konať dobro, tam ale p. Lašticová išla aj do inej témy, a napísala toto:


keď premýšľate o svojom názorovom oponentovi, nesúďte ho hneď ako „takého a onakého“. Nesnažte sa jeho presvedčenie vysvetliť tým, že „je hlúpy“, „je dezolát“, „je zmanipulovaný“. Skúste pochopiť, prečo si myslí to, čo si myslí. Možno to súvisí s jeho životnými skúsenosťami, so sociálnym prostredím či vzťahmi, ktoré má.

Ak ľudí nálepkami uzavrieme do pevných kategórií, robíme z nich v podstate nezmeniteľné bytosti, a teda ani hodné diskusie. Psychológia to nazýva základná atribučná chyba: máme tendenciu správanie „druhej“ skupiny vysvetľovať osobnostnými črtami, napríklad, že „sú hlúpi, nevzdelaní, zadubení“, namiesto toho, aby sme zohľadnili kontext či situáciu, ktorá ich k takému správaniu doviedla – napríklad neistotu po covide alebo potrebu veriť silnému lídrovi v čase krízy.


A ja som sa vrátil v duchu do utorka, mal som stretnutie s umelcom, a už aj mojim kamošom, Filipom. Keďže ale dcéra mala tréning na Dunaji, súhlasil že sa stretneme v mojej lodenici. A nakoniec so mnou išiel aj na kanoe, išli sme neplánovane, len tak v rifliach, strašne fúkalo, on na tom sedel prvý krát, a v tom vetre opojený krásou jesenného lužného lesa mi rozprával svoje skúsenosti zo sochárskych sympózií. Lebo zvažujeme že tu také spravíme, a ja sa rád rozprávam s ľuďmi ktorí majú reálnu skúsenosť.

Ale téma bočila aj k lodenici, ku všetkým tým lodiam, ku kvantám detí ktoré tam chodia športovať, a aj ku môjmu kamošovi M. M zasvätil svoj život tomu, aby veľa detí sa vedelo tešiť zo spoznávania prírody, dunaja, vodnej turistiky, vedie tréningy pre decká, kde sa platí tak málo, že naozaj platí jeho heslo "sem chodia deti ktoré to baví, nie tie ktoré na to majú..". Tiež vedie skautské krúžky, takže keď prídeš večer do lodenice behajú tam kvantá detí a majú tu takú obyčajnú zábavu, je to strašná radosť pozorovať. Okrem toho organizuje splavy aj pre dospelých, za náklady, a sprostredkúva tie pohľady na krásu prírody fakt stovkám ľudí. Je to neuveriteľne dobrý človek, ktorý dáva tomuto svetu ohromne veľa. Takéhoto človeka nemôžeš nemať rád.

A Filip tam stál, a M mi zrazu hovorí, že mal teraz hroznú debatu, lebo je vo výbore klubu slovenských turistov. A teraz je kauza chatár. A ja mu vravím že M, a čo si bol jediný proti? A on že dobšo, ja som bol za. A ja som sa zasmial, a ťahajúc loď z vody naspäť mu hovorím že "jáj ty si ten zlý?" a on s úsmevom že "áno". Celé to prebehlo v najlepšej energii, žiadne výčitky, bolo to ako vtipná výmena. V tých sekundách vychádzala z kajaku moja dcéra, a jej kamoška, tieto dve sa tam našli a spolu by splavili aj do čierneho mora. Vďaka nemu. A takých kamarátstiev je tam kopec.

Ale on je ten zlý?

Mal som taký pocit, že Filip to tak pozoruje, lebo dospelí tam chvíľku rozoberali ako to je s chatárom, a či to tak má byť alebo nemá. Ja som to už nevnímal, lebo mám dosť svojich tém. Len som stroho povedal, že tu ako spoločnosť máme isté spoločenské normy a očakávania, a tiež je tu istý diskurz, a že ľudí už vlastne nezaujíma prečo si sa nejako rozhodol, ich zaujíma iba či si sa rozhodol tak ako oni chceli.

Tá lodenica, to je ešte lepšie ako krčma. Naozaj väčšina ľudí čo tam chodí sú dobrí ľudia. Pomôžu odniesť loď, poradia, požičajú výbavu, keď máš zlú náladu zoberú ťa na hotdog na pumpu vedľa, je to krásna komunita, kde sú ale rovnako ako na Slovensku zastúpené rôzne pohľady, názory, rôzne postoje. Ale keďže sa tí ľudia poznajú, a poznajú sa aj v ťažkých situáciách, kedy ti niekto robí záchranu po tom čo sa prevrátiš v silnom prúde, alebo ťa len skúsenejší zoberie na vodu keď nemáš parťáka, skrátka je tam istý vzájomný rešpekt, je tam poznateľnosť charakterov navzájom. Ten rešpekt ti nedovoľuje toho človeka zhadzovať pre názor tak ľahko, ako keď ten názor stretneš na internete. A ak ten názor nechceš len rešpektovať, tak ťa to akoby núti, ako píše tá psychologička vyššie, si jednoducho nájsť ten pokoj a čas, a pýtať sa tak, aby si prišiel na to prečo to vidí tak ako to vidí. A áno, to že to dokážeš v prítomnosti je spôsobené aj tou vodou, lebo tá hodinka dve na vode, to je elixír ktorý dodáva duši pokoj a telu radosť.

Takáto komunita nie je jednonázorová. Ale nie je ani bipolárna ako naša spoločnosť.

Tá schopnosť baviť sa s rešpektom aj s ľuďmi s iným názorom spôsobuje, že nevznikajú dva veľké tábory takých a hentakých, ale že vzniká krásna pestrá škála názorov, ktorá ale keby sa nejakým koeficientom dala zrátať láskavosť, tolerancia a pochopenie v tých postojoch, by mala podstatne vyšší rating ako priemer našich dvoch hlavných spoločenských skupín. Jednoducho ľudia sa vďaka rešpektu a pochopeniu necítia pod tlakom hľadať útočisko u tých druhých, a tým pádom sú aj ťažšie manipulovateľní aby sa z nich stali tĺci čo veria hocičomu.

A to je vlastne koniec môjho príbehu, lebo ako mi toto šlo hlavou, zbadal som Filipa ako tú ich debatu sleduje, ja som pri tom hubkou zotieral bahno z lode, a pozrel na mňa a ja mu hovorím: "lodenica, tá ťa naučí tolerancii.."
Lebo vnímaš tých ľudí v reálnom svete kde je im dobre, vnímaš ich autentické ja, sú oblečení všetci hociako, nevidíš tam žiadne statusové symboly, nikto sa tam na nič nehrá, každý skôr robí to svoje malé ľudské dobro. A to že má iný názor jednoducho nevieš brať ako KO kritérium. A tento prístup vo výsledku vedie k lepšej spoločnosti, väčšej empatii, väčšej tolerancii, väčšej pohode a krajším životom.

reakcia prezidentskej kancelárie na demontáž sochy Mareka Č.:

"Celý deň som otáľal s oficiálnym vyjadrením. Dúfal som, že sa o to postarajú moji mediálni poradcovia a PR team. Je polnoc a ja som si spomenul, že nikoho takého nezamestnávam, takže neostáva nič iné, než že Vám napíšem ja sám.
🪦
Takže, v prvom rade vysvetlenie, že o čo sa jedná. Námestie Mareka Čuleňa je môj prvý singel, videoklip z debutového EP Inaugurácia, ktoré vyšlo L.P. 2013.
💀
Námestie Mareka Čuleňa je poctou miestu, kde bratislavská underground-omladina zvykla konzumovať opojné moky, debatovať o vesmíre a boliestkach, počúvať, analyzovať, kritizovať hudbu. Nejedna (ne)vážená postava kultúrnej obce si tu zvykla podriemkať na lavičke alebo priamo na chodníku. Nerušiac okolie a okolím a policajtami nerušená.
☠️
Námestie M.Č. je v skutočnosti zabudnutý bezmenný plácek. Dar mesta smädným obyvateľom. Miesto plánovaných aj náhodných stretnutí, ktoré sa stalo za všetky tie roky ikonickým. Výhodné strategickou polohou a vajbom, v ktorom sa stierali sociálne hranice. Felili tu stokári rozdýchavajúci prehry z neďalekej herne, hrdinovia cyklo-práce, učitelia, študenti, hudobníci, rapperi aj ich fanúšikovia. To celé vzniklo organicky, len tak. Postupne.
⚰️
Námestie M.Č. získalo možno svoje ľudové meno podľa môjho tracku, ale môj track svoj názov získal podľa sochy týčiacej sa na pilieri v strede asfaltového kruhu obkoleseného bezpečnou hradbou živého plotu. Akýsi (nám smädným pocestným neznámy) Marek Čulen (v skutočnosti bez mäkčeňa na "n") vyvedený do redukovanej cartoonish-superhero asi-bronzovej sochárskej podoby svojimi masívnymi rukami navádza na vloženie fľaše. A skutočne, často mal v tých hypermužských drevorubačských rukách odloženú vypitú fľašku piva alebo borovičky. Raz tam mal aj CRT monitor. Vždy, keď som išiel okolo, tak som zvedavo nazrel, čo dnes zviera v ľavej dlani. Tento mestský folklór mi bude chýbať. To sú drobnosti, čo mi robia mesto mestom.
⚱️
Skladbu Námestie Mareka Čuleňa som hral na každom jednom mojom koncerte. Aj na tom, kde som sa v backstagi od Matúša Valla (respektíve jeho partnerky) dozvedel, že má vážny záujem v budúcnosti kandidovať za primátora. Full circle. Ani náhodou nechcem aby táto stať vyznela ako hejt na to, ako robí, to čo robí vo všeobecnosti. Ale strhol nám našu ikonickú a obľúbenú sochu. Haha-ha-hihi-hi-ikonoborectvo.
✞
Ale teraz vážne dve veci.
Prvá - strhnúť sochu je vždy politický akt a obrovské gesto. Je to téma, nad ktorou neraz premýšľam z dvoch pozícií. Z miesta vizuálneho umelca aj obyvateľa mesta. Z oboch strán mi vychádza, že nezamazávať a naopak dovysvetľovávať históriu a historické artefakty, ktoré nás obklopujú, je vždy lepšie, než ich demontovať a strkať do depozitárov alebo rovno vyhadzovať na smetisko. Sú našou kolektívnou minulosťou, pamäťou a potenciálom na poučenie a neopakovanie chýb.
Druhá - aj politicky sporné a blbé dielo vo verejnom priestore môže nabrať iné, nové a pekné významy a kontexty. Nehovoriac o remeselných kvalitách a výtvarných hodnotách, ktoré sa neustále reevaluujú.
🏴
Skoro na záver - neexistujú lepšie miesta, než depozit GMB, kde by mohol Čuleň strašiť? Garáže pod P.M., skejtpark pod mostom SNP, sculpturepark, dvorček Fugy? Ja neviem, freestyleovo strieľam. Ale bol by dobrou prekážkou v skejtparku, nie?
🖤
Na záver - R.I.P. M.Č. odpočívaj v pokoji depozitu G.M.B. Pri tracku naživo možno aj ukápne slzička. End of an era."











https://www.youtube.com/watch?v=a7OjUf19090

reakcia prezidentskej kancelárie na demontáž sochy Mareka Č.:

"Celý deň som otáľal s oficiálnym vyjadrením. Dúfal som, že sa o to postarajú moji mediálni poradcovia a PR team. Je polnoc a ja som si spomenul, že nikoho takého nezamestnávam, takže neostáva nič iné, než že Vám napíšem ja sám.
🪦
Takže, v prvom rade vysvetlenie, že o čo sa jedná. Námestie Mareka Čuleňa je môj prvý singel, videoklip z debutového EP Inaugurácia, ktoré vyšlo L.P. 2013.
💀
Námestie Mareka Čuleňa je poctou miestu, kde bratislavská underground-omladina zvykla konzumovať opojné moky, debatovať o vesmíre a boliestkach, počúvať, analyzovať, kritizovať hudbu. Nejedna (ne)vážená postava kultúrnej obce si tu zvykla podriemkať na lavičke alebo priamo na chodníku. Nerušiac okolie a okolím a policajtami nerušená.
☠️
Námestie M.Č. je v skutočnosti zabudnutý bezmenný plácek. Dar mesta smädným obyvateľom. Miesto plánovaných aj náhodných stretnutí, ktoré sa stalo za všetky tie roky ikonickým. Výhodné strategickou polohou a vajbom, v ktorom sa stierali sociálne hranice. Felili tu stokári rozdýchavajúci prehry z neďalekej herne, hrdinovia cyklo-práce, učitelia, študenti, hudobníci, rapperi aj ich fanúšikovia. To celé vzniklo organicky, len tak. Postupne.
⚰️
Námestie M.Č. získalo možno svoje ľudové meno podľa môjho tracku, ale môj track svoj názov získal podľa sochy týčiacej sa na pilieri v strede asfaltového kruhu obkoleseného bezpečnou hradbou živého plotu. Akýsi (nám smädným pocestným neznámy) Marek Čulen (v skutočnosti bez mäkčeňa na "n") vyvedený do redukovanej cartoonish-superhero asi-bronzovej sochárskej podoby svojimi masívnymi rukami navádza na vloženie fľaše. A skutočne, často mal v tých hypermužských drevorubačských rukách odloženú vypitú fľašku piva alebo borovičky. Raz tam mal aj CRT monitor. Vždy, keď som išiel okolo, tak som zvedavo nazrel, čo dnes zviera v ľavej dlani. Tento mestský folklór mi bude chýbať. To sú drobnosti, čo mi robia mesto mestom.
⚱️
Skladbu Námestie Mareka Čuleňa som hral na každom jednom mojom koncerte. Aj na tom, kde som sa v backstagi od Matúša Valla (respektíve jeho partnerky) dozvedel, že má vážny záujem v budúcnosti kandidovať za primátora. Full circle. Ani náhodou nechcem aby táto stať vyznela ako hejt na to, ako robí, to čo robí vo všeobecnosti. Ale strhol nám našu ikonickú a obľúbenú sochu. Haha-ha-hihi-hi-ikonoborectvo.
✞
Ale teraz vážne dve veci.
Prvá - strhnúť sochu je vždy politický akt a obrovské gesto. Je to téma, nad ktorou neraz premýšľam z dvoch pozícií. Z miesta vizuálneho umelca aj obyvateľa mesta. Z oboch strán mi vychádza, že nezamazávať a naopak dovysvetľovávať históriu a historické artefakty, ktoré nás obklopujú, je vždy lepšie, než ich demontovať a strkať do depozitárov alebo rovno vyhadzovať na smetisko. Sú našou kolektívnou minulosťou, pamäťou a potenciálom na poučenie a neopakovanie chýb.
Druhá - aj politicky sporné a blbé dielo vo verejnom priestore môže nabrať iné, nové a pekné významy a kontexty. Nehovoriac o remeselných kvalitách a výtvarných hodnotách, ktoré sa neustále reevaluujú.
🏴
Skoro na záver - neexistujú lepšie miesta, než depozit GMB, kde by mohol Čuleň strašiť? Garáže pod P.M., skejtpark pod mostom SNP, sculpturepark, dvorček Fugy? Ja neviem, freestyleovo strieľam. Ale bol by dobrou prekážkou v skejtparku, nie?
🖤
Na záver - R.I.P. M.Č. odpočívaj v pokoji depozitu G.M.B. Pri tracku naživo možno aj ukápne slzička. End of an era."











https://www.youtube.com/watch?v=a7OjUf19090

Zdar.

Tak vcera som po 4 mesiacoch oficialne ukoncil liecbu/dochadzanie do psychiatrickeho stacionara ADclinic.

Dostal som sa tam po tom ako sa moja depka/uzkosti nelepsili, skor naopak.
Uz sa to rysovalo na pezinok kedze stavy zacali byt uz ledva znesitelne.
No ako som isiel na terapku/po lieky v takomto srackovom stave tak mi M.H. navrhol ci to tam nechcem skusit.
Dovtedy som bol v tom ze tam riesia zavyslosti (maju fakt na prd stranku:D), no primarne su zamerany na depresiu/uzkost+pridruzene diagnozy, tak si vravim ze sak preco nie. Je to asi posledna staca pred pezinkom.
Forma je hlavne skupinova terapia+individualky+mediakcia+kava zdarma;)

Na prvom stretnuti mi doktorka predpisala nove lieky, silnejsi xanax, podebatila, vypocula... fajn. Daco sa zacina diat.
Od toho dna som zacal aj uplnu abstinenciu od chlastu. (cize uz 4m nechlastam. cca po 20 rokoch)

Prva fajn vec bola ze som sa ocitol v skupine ludi s podobnymy srackamy. Teda forma bezpecneho priestoru, novych pohladov na rozne sracky a moznost zdielania tychto sraciek.

Lieky zabrali prekvapivo rychlo, silnejsi xan umoznil dochadzanie a ako take fungovanie hlavne na zaciatku.

Po tom ako som sa ako tak stabilizoval a pochopil ako to tam funguje som vsedku energiu venoval len tomu aby som si pomohol, nechal si pomoct a v pripade prebytku energie pomohol aj niekomu.

Zacal som lepsie chapat svoju diagnozu, sledovat nezdrave vzorce spravania ktore ju podporuju, kontexty z mojej minulosti ktore ma k nej doviedli.

Stretol som mnozstvo zaujmavych ludi v roznych stadiach liecby. (az na jedneho neskutocneho zakerneho kokota. asi v zivote som nestretol vacsiu svinu pci)
Mal som moznost sledovat ako sa ich stav zlepsuje a zaroven sa v nich zrkadlilo to ako sa zlepsujem ja sam.

V neskorsej faze prisli velmi zvlastne stavy.
Neskutocne pretlaky emocii, pocity strachu, nesmerovanej lasky, prazdnoty, radosti, nedeje, beznadeje... a to vsedko naraz.
Z vonku to vyzeralo ako dekompenzacia no bol to presny opak.
Prezivanie veci ktore boli dlho zanedbavane, potlacane alebo cielene vyvolavane chlastom a kto vie cim inym.
No hlavne to nebolo depresivne prazdno ktore je pre mna absenciou vsedkeho.
Popri tom ako som sedel v kuchynke mimo skupiny, cucal jednu kavu za druhou, v usiach Venetian, AFX, Chelsea, Lingua, som si uvedomil ze tieto pocity su material ktori sa da vytvarne spracovat a zaroven ventilovat.
To ma utvrdilo aj v tom ze to nieje depka lebo depka je 0. Toto bolo nieco, teda nie depka.

Zacal som polosialene skicovat do notesiku a tak vznikol prvi obrazok po 6r.

pre V.



V je neskutocna zena.

Neuveritelne krasna, charizmaticka, velmi fajn terapeutka ktora vie ist k vecy, pocuvat, vysvetlit, empatizovat a jej zaujem je skutocny a uprimny.
Ak by som to nebol ja tak by som sa do nej velmi tazko zamiloval. No nastastie som to ja a toto by bolo take neskutocne klise az sa hambim pri tej predstave:D
V "civile" by to bola asi ina pesnicka:D
Posoby na mna asi ako 0,5 xanu.
Vzdy mi trosku urve dekel ked ju stretnem. "jak je kurwa mozne ze JE takyto clovek???"

Ale celkovo je staff super. Kazdy na nieco, kazdy s inym pristupom.
Je si z koho vyberat.

Teraz idem do bs na 2-3t, byt trosku sam so sebou, itegrovat co som nacerpal v poslednom case, porobyt nejake noze.
Vecy uz davaju mierny zmysel.
Suicidalne myslienky sa vratili spet na uroven mierneho filozofovania o tom ci/co/ako ma zmysel na tejto podivnej planete.
Uz to niesu nekontrolovatelne zufale nutkania "vyriesit" zufali problem.
Toto som asi ja. Kto vie. Optam sa znovu Camusa.

Kazdopadne som ADcku vdacny bo inac by som skoncil v pezinku alebo by som zdobil strom dakde v lese nad stiavnicou.
Nie ze by bolo daco zle na skonceni v pezinku... na velku dieru, velka zaplata.
Recenzie od spolupacientov su dobre:)

Sem tam pride uzkost, paralizujuci existencionalny strach, no uz nie tak silno, na tak dlho a hlavne sa viem na tieto stavy pozriet s odstupom a raciom.

Roboty je este neurekom. Som len na zaciatku, no zatial to nevyzera zle. a sem tam dokoca aj celkom dobre:)

Netusim co bude, planujem max tyzdne do predu a to tiez len velmi volne.
Ale zajvne sa to nejako da.
Inac by som sa nevratil k fotke.

pre Pakaren








kyanotypicke fotogramy tonovane taninom ak by to dakoho zaujmalo.

Kedysi som sa na kybči veľa vypisovala z emócií, ktoré neviem spracúvať a zožierajú ma od detstva, potom som nejak prešla na instagram a je mi jasné, že tí ľudia tam nad tým chodia len cringeovať (recipročne). Teraz sa už dlhšie trápim, tak skúsim, či pôvodné návyky ešte fungujú, lebo prisampiču mi gebula vybuchne.

Zároveň som našla nechtiac nejaké plače toho pandrláčika, na ktorého mám roky ignore, ale bolo to o mne (ak náhodou nie, tak s tou ženou chcem chodiť https://kyberia.sk/id/9260556)

Pred troma rokmi som ukončila vzťah s človekom, ktorého mám stále veľmi rada a záleží mi na ňom a veľmi som dúfala, že budeme vedieť byť kamaráti. Nefunguje to podľa mojich prianí, ale viem to akceptovať, komunikácia nefungovala vo vzťahu a vlastne úplne rozumiem tomu, že keby sa teraz rozhovoril, bolo by to pre neho totálne nedôstojné a na jeho mieste by som si držala odstup tiež.
Keď sme spolu žili, ale nefungovali, veľmi som pribrala. Vyzerala som ako v 8. mesiaci tehotenstva, mala som tlstú hlavu. Keď som sa šla sprchovať, dávala som si uterák na zrkadlo. Potom som strašne rýchlo schudla, asi 15 kíl, randila som si.
Akurát tí chlapi sú (podobne ako ja) inde ako pred tridsiatkou. Často sú to chalani, čo sa nevedia skoncentrovať ani tretinovo tak, ako ja a tlačia pred sebou bordel, ktorý si buď nechcú priznať, alebo fakt nevedia, že to tam je a keď na to ukážeš prstom, strašne sa poserú.
Pár mesiacov som chodila do Viedne za takým veľmi sexi Čecháčkom, dokonca ma prinútil čítať Terryho Prachetta (akože ano, týpek je vtipný, ale trvám na tom, že to je záchodová literatúra, whatever). Bol zo mňa hrozne v prdeli, hlavne, keď som všetko platila a keď už nič iné, naučil ma masírovať prostatu. Ako veľmi rýchlo sa nadchol, tak to aj pustil, keďže neholdujem piku a po jeho otázke, či mu v cyklokuchyni vybavím keťák, som povedala, že ani omylom, tak sa vytratil. Tak postupne, mal aspoň chochmes občas dať vedieť, že žije.
Začala som veľmi skoro randiť s druhým týpkom. Mal skoro 50, dve takmer dospelé dcéry, s ktorými sa nevídal, občas mu volala jeho bývalá žena, ožratá a nešťastná. Ja som ho nechcela, ale on mňa veľmi. Časom som ho aj začala počúvať a zistila, že je fakt kvalitný človek, veľmi handy, veľmi inteligentný. A zamilovala som sa. A majiteľka bytu mi vypovedala nájom a ja som začala hladať iný a tento chlapík chodil so mnou na obhliadky a v podstate si vyberal bývanie pre seba. Ja som chcela bývať lacnejšie, ale on sa zamiloval do docela drahého bytíku s tým, že do toho ide so mnou (ja som ho o nič také neprosila, proste to tak vyplynulo, ale keďže mal v tom čase exekúciu na zdravke, viackrát som sa ubezpečovala, či to fakt dá, tvrdil, že áno). Zosťahovali sme sa, veľmi mi pomohol.
Polku nájmu mi nedal asi nikdy. On robí technika na hoteli na Galvaniho, tak asi mu prišlo ok, že keď donesie lacný dvojvrstvový hajzlák, alebo tekuté mydlo, je to ok.
Občas, keď som ho s tým konfrontovala, odišiel na ten hotel, lebo tam má ako benefit k ničotnému platu izbu. Tiež to chápem, keby som mohla zdrhať od problémov, možno to robím (skorej ne).
Keďže bol na tom finančne horšie jak ja (ja som si tiež našla brigádu a vyžiadala si v práci zvýšenie platu, ktoré som presvedčená, že som si zaslúžila), tak som to ťahala a jediné čo som prízvukovala bolo, že v júni platím dane a že tam by to mohol potiahnuť on. Chlapík v júni zmizol jak gáfor. Prestal dvíhať telefón, odpisovať, nichts.
Keďže tu mal pár drahých vecí a ja som neni pomstychtivá piča, cca za 3 týždne si po ne prišial a skoro sa zabil na schodoch jak utekal do psa.
Nežeby som mu asi dvakrát v slabej chvíli nenapísala, že mi chýba.. Som úbohá a trapná, ok.

(intermezzo: Milý pandrlák, aj pre toto ženy píšu na Tinder - pre Teba - aby sa vyvarovali idiotom ako si Ty. Aspoň sme si spolu zasmútili na internetoch.)

No ale potom začalo peklíčko (za prvé sa mi stalo to isté, čo id chocolate a nechcem nič z toho rozoberať, proste to je tabu)
Keď som si povedala, že už sú to 2 mesiace a už sa musím dať do pohody, presne v tú chvíľu si Chicka povedala, že nebude žrať. Keďže Bibi nám zomrela na zuby, tak si vravím, toto budú zuby. Séria veterinárov, celkovo cca 400e, operácia, rozkrmovanie, STRES, STRES JAK SVIŇA.
Veľa plaču, aj teraz revem.

Keď som bývala s Mičkom a Bibi začala byť napiču, ignorovala som to. Aj on. Aj som sa mu teraz za to ospravedlňovala a vlastne aj on mne (neboli sme schopní si to doteraz povedať).
Tak len chcem, že teraz som urobila všetko správne a aj tak je všetko napiču. Ale ne definitívne. Prikrmujem ju, aj niekedy nie, aby cez bolesť žrala sama, revem za rohom a keď sa viem nadýchnuť, tak jej poviem, že je šikovná.

Možno bude chodiť na tie zuby cca raz za stvrťroka, ak toto prežije. Uvažujem už nad eutanáziou.

Jediný človek, čo mi bol na blízku bol Chlebík. Počúva ma imrvére, furt mu plačem. A on ani už ani nerobí debilné vtípky.

No nazdar... Prave som si precital slova ktore som napisal pred viac ako dvoma dekadami, po navrate z mojej prvej sluzebnej cesty.

A teraz sa zase raz vraciam zo sluzobnej cesty.

Najprv IC Hengelo - Hannover, neskor ICE Hannover - Berlin.

Vraciam sa z IACAP/AISB-2025 konferencie kde som sa prvykrat ujal role o nieco vyssej ako len host ci radovy speaker. Nulte symposium o AI Alignment sme s Bertramom organizovali a bola to nakladacka. Proceedings tu: https://alignment.udk.ai/twente

A okrem Bertrama tam bolo 5 ludi z UdK - tej institucie ktora mna a moju rodinu uz 10 rokov zivi - a vsetci tam prisli takpovediac na moj popud. Takze som prvykrat nebol na konferencii alien junior samotar z vychodu v kute chrumkajuci Schokoplätzchen, ale skoro nieco ako established researcher...

Track nasho sympozia sa sice nerealizoval v hlavnej budove ale v priestoroch tzv. DesignLabu cca 5-minut chodze cez TwenteCampusLabyrinth, a moju prednasku+tutorial som si schvalne naplanoval az na poslednu session, predsa som vsak mal plno, vratane par vysoko uznavanych clenov tejto milej akademickej subcommunity.

Vpriebehu Bertramovej prednasky doslo k niecomu co zarazilo nielen mna, blizsie je o tom reportovane v tejto node.

Neviem presne ako to cele interpretovat, ajked neskor pocas tutorialu, ked sme do lexikonu 11_IACAP.lex pridali aj "justice", ukazalo sa pri porovnani vysledkov 11_IACAP a 12_IACAP ze popri "axiological drift" existuje aj nieco ako "prompt-induced axiological pull".

Upresnujem: pridanim "justice" do lexikonu doslo k vyzdvihnutiu "equality" nad "love" and "truth". V kontexte toho ako language modely funguju a ako je nastavena Moral Ordinal Ranking Method to samozrejme cele dava zmysel.

Vecera bola super, zda sa ze holandania si dost ulietaju na jackfruit. Postupne sme aj s Bertramom rozdali vsetkych 24 kopii Proceedings, dokonca sa potom nasli aj ludia - vratane americkych (dnes uz mozno exulantskych) profesorov - co za mnou prisli ze nech im dam podpis.

(Ked sa nad tym zamyslim, nieco take sa mi fakt stalo prvykrat.)

Fakt skvela slick, bare-to-the-bone konfera, ziadne podrbane goodies a merch, proste badge, kava, veganske jedlo, skvele tracky a skveli speakri.

A Twente Campus je uplna haluz. Holandania su uplna haluz. Moj pocit z nich je, ze zo vsetkych europskych narodov su holandania mozno najblizsie hive/swarm kulturam ktore normalne pozname z vychodnej Azie. Hive a Gabber a Pivo. Vysledok ? Firmicky ako ASML a tak.

...

Potom ako sme nasledne s Bertramom v Campus-krcme do seba hodili nealkoholicky Guiness a po nasej tretej spolocnej meditke som mu vcera prvykrat povedal o najvacsej legislativnej vyzve 21. storocia: zavedeniu principu 1 do vseobecnej praxe.

...

Dokonca aj Harashi Namztohoto sa na tej konferencii zastavil(a). A rovnicou na jej "Pythagorean Path, Ontologic Anxiety and Cold Death of Bitcoin" celkom slusne nalozil(a).

...

Teraz uz som v Nemecku, stale este nemam uplne jasno v tych spolkovych republikach ale predpokladam ze vlak prave prechadza napriec Severorynskom-Westfalskom.

Zelene vsetko. Za par hodin budem doma. V Berline. A odvtedy maximalne hodinu cesty od Lucie minimalne dovtedy kym Aelea Aletheia *** prvkyrat neotvori oci.

*** v piatok vecer som Ti nahral odkaz, archivujem ho na Primer0

Jou. S Blurcom sme boli na Fest Anči a keďže sme celý čas pritom mysleli na Kyberiu, zaslúžite si z toho krátky report.

Keďže Blurec odmakal svoje tým, že do a zo Žiliny šoféroval svoje auto nemeckej značky, a nejak pokútne tiež zohnal lístky (len kvôli tomu natočil animák, ktorý tam oni zaradili do programu, na základe čoho ho pozvali ako váženého hosťa a mňa pozvali ako váženého hosťa váženého hosťa), tak pripadlo na mňa túto cestu zdokumentovať.

Na začiatok musím ešte podotknúť, že celý trip sme robili pre radosť, nie pre káčka, a jediné, čo po tejto stránke očakávame, je spravodlivé rozhorčenie ID ninju, ak tento skromný príbeh dostane akýkoľvek nenulový počet prekurzorov Solany.

Tiež by sme chceli poďakovať sponzorom, to znamená ja sebe a Vilko jemu. Za tento post zaplatím 1k z vlastnej peňaženky, a tak i Vy všetci ste mojimi váženými hosťami.
Pripútajte sa, jazda začína.

Piatok, 9:30.
To bol čas, kedy sme chceli vyraziť. Pol hodinu potom sadáme do auta, lúčime sa s ID Yshish vrelými bozkami a robíme si prvé selfie:


Piatok, 12:30.
Kilometre ubiehajú rýchlo. Cestu si krátime debatou o tom, kde je aká maximálna povolená rýchlosť, kde bola značka, ktorá ukazuje o 20 km/h menej ako Waze a či ju Blurec nevidel, alebo tam ani nebola.


Slzy sa mi tisli do očí, lebo to bolo ako včera, keď sa Blurec pod mojim láskavým dohľadom s bázňou (znovu)zoznamoval s energiou spaľovacieho motora a nevyspytateľnými kúskami manuálneho radenia. Dnes žiak prekonal učiteľa, a rutinérsky si užíval riadenie toho dvojtonového kolosu. Nehlučné cvakanie automatickej prevodovky zo mňa urobilo passenger princeznú, ktorá už žiadne značky nesledovala a iba sa opájala rýchlosťou.

Piatok, 14:00.
Po cca 3 hodinách cesty sme dorazili a ubytovali sa. Hneď sme vyrazili do centra posilniť naše telá. Cestou sme minuli zavretú prevádzku Viking Storu. Nevadí, beztak bolo teplo na bomberu.


Smelo sme sa navigovali do Forky’s, ale meškali sme asi 2 roky – i táto prevádzka už je trvalo uzavretá. Toto a Viking Store predtým by mohlo navodiť nesprávny dojem, a tak sa mi žiada doplniť, že všetko ostatné, čo sme potrebovali, v Žiline otvorené bolo. Napríklad ázijská reštaurácia v NC Mirage, kde sme sa najedli vrchovate a veľmi chutne.

Po výdatnom obede (klišé alert!) potreboval Pán Umelec 20 minút šlofíčka na hoteli, a ja som sa naňho pritom celý čas obdivne díval (nevedel o tom). Pokiaľ ide o ubytovanie, tak sme zvolili kompromis medzi luxusom a frugalitou. To znamená, že ja som sa ubytoval v Malej Prahe, kde sme hangoutovali cez deň, a Vilko mal na večer dohodnutý nocľah u starého kamaráta z čias štúdií, ktorého 20 rokov nevidel.

Keď sa už schyľovalo k začiatku nášho programu na Festivale, jali sme sa presunúť do Stanice Žilina-Zárečie. Ale zrada! V poslednej chvíli sme si prečítali superdrobným písmom, že by sme mali predtým ísť do akreditačného centra a dostať pásky na ruky. V tomto nám pomohla miestna židovská obec, pretože akreditačné centrum v Novej synagóge bolo blízko hotela i blízko stanice. Potešení small talkom s miestnymi židovkami(??), ktoré v synagóge predávali lístky, sme si kúpili i merch festivalu, a keď sa nikde nezjavil Kristus, ktorý by nás odtiaľ vyhnal, sami sme sa vydali na film.


Piatok, okolo 17:00
Na Stanicu sme dorazili dokonca s predstihom, tak som šiel kúpiť nejaké osvieženie. Ako som sa vracal, pohár v každej ruke, čo nevidím? Pán Režisér sedí pri kaviarenskom stolíku a proti nemu s ním v družnej debate ATRAKTÍVNA CUDZIA MLADÁ ŽENA! „Typické,“ pomyslel som si. Ale viete kto to bol? Viete, kto to bol? Hádajte!


Bola to ID hype hope, toho času v lockoute! Šťastné náhodné stretnutie nás zahrialo pri srdci, a keby sme nemuseli utekať už do kinosály, stáli a rozprávali by sme tam dodnes.


No a potom to prišlo. Sála naplnená na prasknutie, ľudia dýchajúci si s očakávaním na zátylky, letmé dotyky stehien suseda či lýtka susedky. Začalo pásmo filmov Anička v krajine zázrakov 1, kde uprostred nenápadne čakal i náš klenot: Sezóna.


V rozľahlej divočine sa praveký človek menom Fari vydáva na lov, aby nakŕmil svoju rodinu. Jeho dobrodružstvo naberie nečakaný spád, keď objaví zvláštny, neznámy svet za horami.

Formát a rozsah tohto krátkeho príspevku nedovoľujú, aby sme sa ponárali do mnohých rovín tohto diela, ale ak si ho chcete pripomenúť, môžete tak učiniť tu:



Počas premietania nikto neodišiel ani nebučal, smiech publika zaznel tam, kde by cca mal a na konci prebehli i mini ovácie. Znakom i prekliatím génia však je neschopnosť uspokojiť sa s úspechom, a tak i náš hrdina Blurec si tieto pocty nenechal stúpnuť do hlavy a so skromnosťou jemu vlastnou sme sa hneď po premietaní vytratili, aby sme sa už nikdy nevrátili.

Piatok, 20:00.
Večer sme skončili oddelene, keď Viliam spomínal na staré časy a debatoval život u svojho kamaráta a ja som šiel na premietanie Mind Game, aby som mal o čom premýšľať v ďalšie dni. Ak sa pýtate, kde sa to premietalo, tak v Mestskom divadle Žilina, a ak sa pýtate, či sa stalo počas toho niečo výnimočné, tak áno: Skoro som sa tam nedostal. Divadlo má troje dverí, nikto nimi ale práve neprechádzal a ja som ani nevedel, či som na správnom mieste. Skúsil som tie ľavé, ale boli zamknuté. „Tak to má asi iný vchod? Alebo som tu nesprávne?“ pochyboval som. Následne ale prišlo nejaké dievča, prešlo prostrednými dverami, ktoré boli (logicky??) odomknuté a ja som ju nasledoval až do sály. Divadlo bolo pekné, film bol pekný tiež.

Piatok, 22:00.
Po filme som sa vydal do Stanice. Bolo po daždi, príjemne. Nechcel som sa furt radiť s mapou v mobile a cítil som sa už celkom dobre zoznámený s mestom, aby som tam došiel bez pomoci. Vyrazil som od divadla cez Mariánske námestie, a potom som asi 20 minút kráčal, a tušil, že asi nejdem správnym smerom. Kúpil som si cestou kebab a vzal ho do ruky, že ho niekde na lavičke zjem. Zabočil som a ocitol som sa... na Mariánskom námestí. Prekvapilo i potešilo ma, že sa kruh uzavrel, a prijal som túto správu vesmíru tak, že mám ísť na hotel a spať. A tak som si na lavičke zjedol kebab a šiel na hotel spať.

Sobota, 7:00.
Ráno mi Vilko píše, či nezrušíme plánovaný program na festivale a nepôjdeme domov skôr. Potešilo ma to a tak sme i urobili. U jeho kamaráta Iva som ešte dostal kávu a koláč, a asi o 11 sme vyrazili domov.

Sobota, 12:00.
Cesta späť nie je bez komplikácií. Aplikácia Waze nás zaviedla až na kruhový objazd, kde trvala na tom, aby sme ho opustili cez značku zákaz vjazdu. Chcelo to značnú dávku asertivity neposlúchať panovačný hlas tej ženy a vydať sa alternatívnou cestou, ktorú ponúkla žena z Google Maps. Situácia sa vyhrotila, keď sa tie dve začali hádať, a na „Za 800 metrů odbočte vlevo“ tá druhá kričala: „Nie, neodbáčajte, pokračujte 3 kilometrov [sic!] rovno!“ Blurec i touto krízou odnavigoval naše pozemné plavidlo do bezpečia, ktorou bola diaľnica smer Třinec. Povedal som Třinec?

Sobota, 12:30.
Viliam ma inštruuje a na mobile vytáčame číslo ID Artee. „Artee, za 5 minút sme v Třinci. Kde sa s tebou môžeme stretnúť?“ „Co? Teď??“
Ale nesklamal a za 5 minút sme sa už fotili.


Blurec a Artee sú dávni kolegovia a Artee je tiež známy tým, že legitímnymi operáciami dokázal vďaka znalosti vtedajšieho algoritmu Kyberie znásobiť svoje káčkové bohatstvo a dlho bol neoficiálnym kráľom Kyberie. To bolo ešte predtým, ako začal boj o korunu medzi Strapatou a Blurcom, ktorý uťal až Hromi tým, že všetko nejak pomenil a ja už neviem čo ako presne je.

Každopádne, Artee nám prezradil, že dnešný stav, kedy každá aktivita na Kyberii stojí káčko alebo aj 5, a tie nepribúdajú, je i dôvod, prečo prestal prispievať a len pasívne konzumuje.

Prehľad si ale udržuje, a pýtal sa ma, či som si nakoniec kúpil to gelové pero, ktoré pred týždňom či dvoma propagoval ID Timko. Kúpil som ich 10 a jedno mal zo sebou, a urobilo mi radosť, že mohlo zostať v Třinci.

Sobota, 14:30.
Tu náš výlet skončil.

Organizator tohtorocneho veteranskeho zrazu v Revucej urobil celkom odvazny tah a ako ciel spanilej jazdy veteranov zvolilo Jelsavu.

O Jelsave viac pojednava tento zapisok projektu Cierne diery.

Gro aut okupovalo priestor pred kastielom Coburgovcov, ktory by mohol byt namestim keby nebol obycajnou krizovatkou, na miestne pomery hadam aj zbytocne naddimenzovanou.



Maly kusok zelene medzi kastielom a kostolom nesie celkom bizarnu ozdobu - monument s cervenou hviezdou.



Kastiel samotny je vo velmi schatralom stave. To koniec koncov reportuje uz aj clanok v Nku. Nastatie ale nie je uplne opusteny a prebiehaju aspon nejake prace na stabilizaciu a jeho zachranu. Oproti stavu z clanku to vyzera, ze bola skompletizovana nova strecha, takze do kastiela dalej vo velkom nezateka. Na konci vnutorneho nadvoria kastiela funguje mala kaviaren.





Na jednych bocnych dverach na vnutornom nadvori je nenapadny napis, ze priestory kastiela si prenajal projekt Cierne diery, ktory poopravoval podlahy, pridal lavky a spristupnil tento priestor navstevnikom. Vstup do tychto dveri dal spanilke veteranov velmi lahky nadych urbexu a tak ako pohyb po celom zvysku kastiela, je na vlastne riziko.

Vnutorny priestor je pristupny as-is. S dochovanymi vsetkymi zasahmi napriec desatrociami...




... a poskodenim, ktore sposobil zub casu.




Pri prehliadke priestorov kastiela clovek ale narazi na par veci, ktore tam nepatria. Zacina to iba naznakmi:


Ako ale postupujem dalej a prekonavam dalsie lavky preklenujuce dalsi prepadnuty strop, nachadzam priestory a vybavenie, ktore zdanlivo nepatria ani do tohto priestoru, ani do tohto casu.






Projekt Cierne diery v kastieli nainstaloval nieco medzi umeleckou instalaciou a zaujimavou formou ubytovania. Kubikulov ako na poslednej fotke bolo v kastieli niekolko a daju sa prenajat na ubytovanie. Uz samotny zjav tychto buniek v tomto priestore vytvaral dojem velmi podobny ako monolit Kubrickovej Vesmirnej Odysey.

Galerie:
- Jelsava: https://digital-nomad.sk/img/revuca_2025/
- neJelsava: https://digital-nomad.sk/img/zraz_revuca_2025/

Shitty life is like radiation. You can sustain it for long time if daily doses are small.

Spolu s Ester sme konečne dokončili novú knihu o lišajníkoch. „Aha, lišajník!“ je populárno-vedecká kniha pre všetkých, ktorých zaujímajú tieto často prehliadané organizmy. Dozviete sa všetko podstatné o ich význame, tvaroch, rozmnožovaní, ale aj o histórii licehnológie na Slovensku. Hlavnú časť knihy tvorí podrobný fotografický atlas štyridsiatich najľahšie rozoznateľných druhov z územia Slovenska, doplnený detailnými určovacími popismi. Na konci knihy nájdete preklad eseje britského sociológa Davida Griffithsa „Queer teória pre lišajníky“. Tento text pútavo popisuje paralely medzi lišajníkmi a naším vnímaním identity.

Krst sa odohrá 5. 7. o 17:00 v LOM space na Mlynarovičovej 5, no kúpiť sa dá už dnes v Artfóre na Kozej, Brote na Panenskej v Bratislave a našom e-shope.

Obchádza svetom (opäť) strašidlo? Hrozba komunizmu ako nástroj pravice


Adam Šumichrast
Autor je historik
https://kapital-noviny.sk/strasidlo-komunizmu/


Píše sa rok 2025 a svetom znova obchádza strašidlo komunizmu. Poslednú dekádu sme svedkami vzostupu krajnej pravice a vo verejnom diskurze sa čoraz častejšie objavuje rétorika, ktorá obviňuje komunistov (prípadne (neo)marxistov či všeobecne ľavičiarov) zo skrytého ovládania rôznych aspektov spoločnosti vrátane inštitúcií, a to napriek tomu, že ľavica je dlhodobo v kríze a v defenzíve. Nehovoriac o komunistickom hnutí, ktorého vplyv je dnes marginálny. V širšom kontexte ide o krivenie verejnej debaty v podobe „terminologického pekla“, kde jednotlivé pojmy strácajú svoje ustálené významy a používajú sa ako rétorické skratky či na osočovanie oponentov.

Revolúcia proti revolúcii
V tejto súvislosti je vhodné poukázať na obdobie nástupu fašizmu, respektíve nacizmu, pretože v porovnaní s dnešným stavom platí jeden zásadný rozdiel. Vtedy išlo o skutočnú hrozbu – predovšetkým ako reakciu na revolučné dianie. Udalosti v Rusku v roku 1917 šokovali európsku buržoáziu podobne, ako Francúzska revolúcia šokovala aristokraciu v roku 1789. A nešlo len o Rusko – spomenúť možno spartakovskú revoltu v Berlíne či republiky rád v Bavorsku, Maďarsku a takisto na slovenskom území.

Nešlo len o ideológiu, ale aj o konkrétnu prax. V Taliansku sa krátko po prvej svetovej vojne stali nepriateľom revolučne naladení robotníci inšpirovaní aj udalosťami z Ruska. V rokoch 1919 – 1920 prebiehala séria okupačných štrajkov v továrňach, takzvané obdobie červených rokov (biennio rosso). Práve v reakcii na toto dianie sa sformovalo fašistické hnutie. V jeho rámci vznikli antikomunistickí pouliční bojovníci – čiernokošeliari, ktorých cieľom bolo „ochraňovať národnú komunitu“ pred boľševikmi.

Rané fašistické hnutie neváhalo použiť násilie voči tým, ktorí im stáli v ceste. Mussoliniho zrieknutie sa socialistických a revolučných ideálov nebolo len zlučiteľné so záujmami konzervatívnych vládnucich tried – priamo im slúžilo. A keďže liberálny štát nedokázal zaistiť poriadok, fašisti sa čoraz viac ukazovali ako užitočný nástroj pre talianske politické a hospodárske elity, ktoré ich začali podporovať peniazmi a zbraňami, aby potlačili narastajúci chaos v krajine. Vytvorili tak základy autoritárskeho sociálneho partnerstva stabilizovaním kapitalizmu namiesto hroziacej revolúcie.

Podobná dynamika sa odohrávala aj vo weimarskom Nemecku, kde Hitler otvorene deklaroval „vyhladzovaciu vojnu proti marxizmu“, a jedným z kľúčových prvkov nacistickej ideológie a propagandy bol takzvaný židoboľševizmus, pretože aj samotný marxizmus mal byť židovskou stratégiou na podrobenie Nemecka. Po uchopení moci v roku 1933 sa prvými obeťami nacistov stali komunisti, sociálni demokrati a odborári, ktorí hromadne končili v koncentračných táboroch.

Fašistické hnutia v danom období využili strach z komunizmu na vlastnú legitimizáciu, vrátane ospravedlňovania násilných aktivít. V prvom rade sa profilovali ako antikomunistické sily. Fašizmus tak bol vo svojej podstate kontrarevolučný. Nesnažil sa však o obnovenie starého poriadku, ale, ako výstižne poznamenáva taliansky historik Enzo Traverso, fašisti fakticky fungovali ako „revolúcia proti revolúcii“ a prinášali novú víziu spoločnosti. Fašizmus (aj v podobe nacizmu) predstavoval reakciu na masové, organizované (a ľavicové) hnutie práce a bol v opozícii voči pracujúcej triede. „Ľavicová“ fašistická rétorika o obrane robotníctva pred kapitalistickou elitou bola jednou z prvých hodnôt, ktorú zahodili.

Comrade Kamala
História sa síce nikdy presne neopakuje, no aj dnes sme svedkami posilňovania krajnej pravice – alebo, ako to nazýva maďarský filozof Gáspár Miklós Tamás, postfašizmu. Ten v sebe nesie výrazný antikomunistický prvok, ktorý sa opäť vynára na povrch. Súčasný antikomunizmus však nie je nasmerovaný proti skutočnej politickej sile, ale skôr symbolizuje odmietanie osvietenských ideálov rovnosti a spravodlivosti. „Komunisti“ musia byť doslova vytváraní, aby vznikol obraz nepriateľa, voči ktorému možno zamerať rétoriku.

Súčasné protiľavicové naratívy zohrávajú zásadnú úlohu pri legitimizácii a upevňovaní moci moderných autoritárskych režimov, krajnej pravice či postfašizmu. Nejde o návrat k historickému fašizmu s jeho masovou mobilizáciou a jasne formulovanou revolučnou ideológiou. Naopak – postačuje zhluk rétorických stratégií, ktoré mystifikujú ľavicu, démonizujú akékoľvek progresívne požiadavky a odmietajú rovnosť ako základnú hodnotu. Tento druh myslenia už nepotrebuje uniformy a pochody – vystačí si s trvalým vytváraním obrazu vnútorného nepriateľa a falošnou rétorikou o „komunistoch“ sa len maskuje delegitimizácia idey rovnosti.

Spojené štáty americké dnes predstavujú akýsi ideový aj praktický predvoj v načrtnutom trende, čo súvisí najmä s druhým obdobím prezidenta Donalda Trumpa. Antikomunistická rétorika bola výrazne prítomná v jeho kampani (napr. comrade Kamala). V krajine, v ktorej prebehli dve vlny takzvaného red scare – štátom podporovaného masového strachu z komunizmu –, je pre takúto taktiku pripravené podhubie. Avšak, ako konštatuje teoretik Joshua Clover, v krajine, kde žije 350 miliónov ľudí „je možno pár tisíc komunistov – polovica z nich sú nadšení 23-roční mladí ľudia s kosákom a kladivom v emoji na svojich profiloch na sociálnych sieťach. Neexistuje žiadna komunistická strana – ani len v reziduálnej forme, ako je to v Európe či inde. Nie je tu žiadny totalitný komunista číhajúci za každým stĺpom verejného osvetlenia.“ O „všadeprítomných komunistoch“ neustále hovorí aj čelná postava amerického alt-right hnutia Richard Spencer, ktorý napríklad tvrdí, že černosi sú zvádzaní židovskou kabalou, ktorá je zároveň komunistická. Tieto konštrukcie sprevádzajú mnohovrstevné predstavy o rozklade a degenerácii spoločnosti, čo je jeden zo základných znakov aj historického fašizmu. Clover to nazýva fantómovým antikomunizmom.

Nový balíček starého antikomunizmu v digitálnom a neoliberálnom prostredí predstavuje pôsobenie Elona Muska a jemu blízkych osôb hlásiacich sa k prúdu Dark Enlightenment (Temné osvietenstvo). Jeho ideológ Curtis Yarvin tvrdí, že médiá a akademická sféra predstavujú „Katedrálu“ – skrytú mocenskú štruktúru, ktorú treba rozložiť. Demokraciu označuje za „zastaraný softvér“ a tvrdí, že vláda má byť nahradená korporatokraciou vedenou „CEO-diktátorom“. Súčasťou tejto vízie je aj demontáž verejného sektora – proces, ku ktorému pod Muskovým vplyvom v USA reálne dochádza. Napríklad plán R.A.G.E. (Retire All Government Employees) si kladie za cieľ oslabiť štátnu správu natoľko, až stratí funkčnosť. (Téme, ako Muskov úrad vládnej efektívnosti masívne znižuje počet federálnych zamestnancov a ako na to reagujú odbory, som sa venoval v nedávnom komentári Skutočne sa za Bidena oslabili odbory? – Kapitál) V tejto logike nie sú štát, verejné inštitúcie ani ich zamestnanci len nepotrební, ale priam nebezpeční – často sú vykresľovaní ako „komunistická infiltrácia“ alebo „ľavicoví príživníci“, od ktorých treba systém „vyčistiť“. Tento naratív čerpá z klasických antikomunistických stereotypov a aplikuje ich na súčasný neoliberálny rámec.

Americký kontinent v tomto smere aktívne reprezentuje aj argentínsky prezident Javier Milei. V jeho rétorike sa pojem komunizmus stáva ideologickým strašiakom, prostredníctvom ktorého útočí na politickú opozíciu a ľavicu označuje ako „kult smrti a nenávisti“, „neomarxistickú hydru“ či „komunistických vrahov“. V rámci „očisty štátu“ zrušil viaceré ministerstvá, ktoré označil za „socialistické bašty byrokracie“. Mileiho rétorika je extrémne ideologická a slúži najmä na diskreditáciu akejkoľvek alternatívy k jeho ekonomicky libertariánskej politike. Podobnú stratégiu využíval aj bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro, ktorý tvrdil, že chce „zachrániť Brazíliu pred komunizmom“. Rovnako ako Milei, aj on zľahčoval zločiny pravicových vojenských diktatúr vo vlastnej krajine.

Teória podkovy v podaní influencerov
V kontexte strednej a východnej Európy má tento trend špecifické parametre a obdobnú rétoriku preberajú aj predstavitelia širšieho spektra politickej pravice. Súvisí to najmä s tým, že po páde režimov štátneho socializmu sa etabloval dominantný diskurz, ktorý redukoval minulý režim výhradne na akúsi „kriminálnu etapu dejín“. Aj napriek tomu, že od novembra 1989 uplynulo 35 rokov, osobitnou disciplínou vo verejnom diskurze zostáva zvaľovanie rôznych spoločenských neduhov na „obdobie komunizmu“. Tento výklad zároveň v transformačnom období prispel k oslabeniu ľavicových hodnôt a politík. Z mnohých prejavov možno spomenúť niekoľko nedávnych. Politik Kresťanskodemokratického hnutia František Mikloško označil ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú a jej pravú ruku Lukáša Machalu za „národných komunistov“. Bývalá politička Magda Vášáryová a kandidát na prezidenta Patrik Dubovský sa zúčastnili podujatia s názvom Ako už navždy pochovať komunizmus?. Predseda politickej strany Demokrati Jaroslav Naď zase pri príležitosti výročia Dňa víťazstva nad fašizmom 8. mája vo svojej reči hromžil, že „zbavíme Slovensko komunistov vo vládnych funkciách“.

V kontexte témy vystupujú aj rôzni influenceri na sociálnych sieťach, ktorí spravidla bez odbornosti v daných témach glosujú príbuzné oblasti, pričom obľúbenou metódou je odvolávanie sa na takzvanú teóriu podkovy (horsehoe theory), ktorá tvrdí, že krajné ľavicové a pravicové ideológie sú prakticky rovnaké. Napríklad bývalého manažéra Penty Juraja Nevolníka pri čítaní statusu Lukáša Machalu (ktorý v úvahe o takzvaných chemtrails použil termín „globálna korporácia“) napadla myšlienka, že ide o ukážkový príklad „podania rúk“ priemerného prispievateľa Kapitálu s Machalom, teda v prenesenom zmysle, splynutia takzvanej extrémnej ľavice s pravicou. Neváhal pritom využiť ani historickú analógiu paktu Molotov-Ribbentrop. Korunu tomuto prístupu nasadila vychádzajúca mediálna hviezda Filip Sulík, syn zakladateľa Slobody a solidarity Richarda Sulíka, ktorý prehlásil, že dnešný liberalizmus je „fašizmus lomeno komunizmus“.

Čo je vlastne komunizmus?
Po všetkom uvedenom je na mieste aspoň stručne objasniť, čo vlastne komunizmus je. Jeden z najvýznamnejších súčasných odborníkov na Marxovo dielo a jeho čítanie, nemecký historik filozofie Michael Heinrich, ponúka erudovaný pohľad.

Na úvod treba poznamenať, že hoci komunizmus často spájame s Karlom Marxom, ten však – napriek jeho bohatej produkcii – o ňom napísal len veľmi málo. A keď už áno, tak stručne a na rôznych miestach – k téme sa dostával skôr sekundárne, ako dôsledok iných analýz, čo jednotnú koncepciu Marxovej predstavy o komunizme len narúša.

V praxi sa Marxovi najčastejšie pripisujú dva súbory predstáv o komunizme. Prvou je komunizmus ako ideál, predstava – ako by mala spoločnosť vyzerať z etického hľadiska: bez vykorisťovania, bez honby za materiálnymi statkami, založená na solidarite a vzájomnej pomoci. Marx však kapitalizmus nekritizoval z morálnych dôvodov, naopak, jeho analýzu formuje podstatný moment, a síce ten, že samotné morálne predstavy sú utvárané spoločenským podmienkami.

Druhým výkladom je komunizmus ako zoštátnenie výrobných prostriedkov, ktoré nahrádza ich súkromné vlastníctvo. Tento aspekt sa síce v Marxových prácach vyskytuje, no skôr ako prechodné opatrenie než základný rys komunizmu.

Čo v skutočnosti Marx pod komunizmom myslel, uvádza Heinrich na dvoch úrovniach. Po prvé: komunistická spoločnosť už nie je založená na výmene. Jednak riadenie práce, ale aj distribúcia produktov prebieha spôsobom, ktorý vedome a plánovite usporadúva spoločnosť (nie trh, nie štát). Nielen kapitál, ale ani tovar a peniaze neexistujú.

Po druhé: Marxovi nejde o (re)distribúciu, ale o emancipáciu, ktorá má človeka oslobodiť od takej spoločenskej súvislosti, ktorá sa osamostatnila voči jednotlivcovi a presadzuje sa ako anonymná donucovacia moc. Prekonaný tak nemá byť len vykorisťujúci kapitálový vzťah, ale aj fetišizmus, ktorý v produktoch spočíva, akonáhle sú produkované ako tovar. Spoločenská emancipácia je podľa Marxa možná iba vtedy, ak sa odstránia vzťahy, ktoré produkujú rôzne formy fetišizmu. Komunizmus preto charakterizoval ako „združenie slobodných ľudí“.

Performatívny antikomunizmus
Antikomunizmus dnes vystupuje ako performatívny nepriateľ. Na rozdiel od minulosti už neexistuje žiadne relevantné komunistické hnutie a aj tradičné sociálnodemokratické strany prežívajú krízy. Ľavica tak, ako taká, nie je v kondícii a historicky zažila výrazne silnejšie obdobia. Obsesívne narábanie s pojmom komunizmus a jeho rôznymi variantmi tak dnes slúži predovšetkým na naplnenie potreby konštruovania nepriateľa pre účely politicko-ideového boja. To možno pozorovať aj na voľnom používaní synoným a zamieňaní pojmov: čoraz častejšie sa v negatívnych konotáciách zneužíva termín „progresivizmus“ alebo v európskom kontexte čokoľvek spájané s Európskou úniou a „Bruselom“.

Takáto rétorika je v skutočnosti pokračovaním historických fašistických naratívov v zmysle odmietania osvietenskej tradície univerzálneho občianstva. Inklúziu nahrádza exkluzivita, ktorej prirodzeným dôsledkom je pohŕdanie marginalizovanými. Ako uvádza Tamás, častokrát už nedochádza k prenasledovaniu menšín zo strachu, ale z opovrhovania nimi. Ľudia sú znechutení z chudobných, migrantov, Rómov, queer ľudí a ďalších. Spoločenská solidarita, tradične spájaná s ľavicou, býva označovaná ako rozpočtovo nezodpovedná či parazitujúca na hodnotách, ktoré vytvorili iní – spravidla podnikatelia a úspešní ľudia.

Ak bude tento trend pokračovať, môžeme očakávať ďalšie posilňovanie diskurzu, v ktorom antikomunizmus neslúži ako kritika existujúcej ideológie a hnutia, ale ako nástroj na diskreditáciu akéhokoľvek úsilia o rovnosť, spoločenskú redistribúciu a občiansku kontrolu moci.


------------------------------------------------------------------------------
pekne vysvetlenie pojmov, vytvarani strasiakov tam kde nejsu a zaroven aj stavu lavicoveho hnutia. tupe komenty mazem :)

V piatok 13. júna sa v bratislavskej A4 – priestore súčasnej kultúry pre vás odohráme naše live vystupenia - obe premiera pre Ba

Jeden prichádza z Novej Dubnice, druhý z Trenčína, no obaja chronicky žijú na internete. Rozhodli sa spojiť svoje sily na jeden prestimulovaný večer.

Kodiki pripravuje premiéru nového audiovizuálneho liveactu. Vlastnými slovami sľubuje: “Premiéra všetkého čo som na internete zažil.” Overstimulation kissed melancholy on the cheek. Nové tracky, nevydané tracky, nevídané vizuály, všetko zrýchlene. Custom DIY brand new audiovisual show made with love pre každého čo je online keď chodí von.



V rámci večera odohrá svoj audiovizuálny live act Narrative Absence aj Boris Vitázek. Toto AV bolo uvedené v spolupráci s Lunchmeat festivalom v rok 2024. V jeho centre je strach zo spoločnej straty schopnosti budovať pozitívne naratívy o spoločnosti v ktorej žijeme, podaná cez sériu sureálnych obrazov a fiktívnej histórie.



Od 21:00 budú v priestoroch baru hrať DJs z kolektívu Mutant Utopia (voľný vstup).

https://goout.net/sk/kodiki-av-premiera%2Bboris-vitazek-narrative-absence/sztgpux/
predpredaj 8e - pridite, aby sme mali z coho zaplatit aspon najom priestoru :D

Andor - proti-fasisticky serial v prostredi Star Wars

V scenaristike je zaujimavy koncept pracovat od konca pribehu. Mat matinely v podobe urceneho konca je prekvapivo dobry stimul pre tvorbu. Prikladom toho je aj Star Wars. Nie, nehovorim o nestastnej prequel trilogii, ale o seriali Andor a filme Rogue One.

Na Rogue One som siel do kina v 2016, mal som stale v hlave pachut z The Force Awakens (prvy Star Wars film od Disney) a necakal som od tohto filmu ziadne zazraky. Odchadzal som z kina a mal som pocit ze som bol na jednom z najlepsich vojnovych filmov celkovo. Rogue One je [spoiler alert] sci fi vojnovy film, ktory je prequel pre Episode IV: A New Hope (prvy star wars film vobec, ktory vysiel v ‘77). Je o skupinke darebakov na strane povstalcov, ktori sa snazia ziskat plany Hviezdy Smrti, bez ktorych by nebolo mozne jej znicenie.

Rogue One rozhodne nie je detinsky Disney Star Wars. Nie je to dokonca ani Lucas Film Star Wars, je to ovela dospelackejsi zaner a je to kvalitne spravene. "It's the reality of war. Good guys are bad. Bad guys are good. It's complicated, layered” ako to opisal reziser Gareth Edwards.

Saw Gerrera je paranoidny, psychicky naruseny povstalecky kapitan, Cassian Andor chladnokrvy a efektivny spion. Jyn Erso je dcera architekta Hviezdy Smrti (hra ho Mads Mikkelsen), ktora si musi vybrat medzi laskou k otcovi a tuzbou znicit jeho dielo. Vsetky postavy maju uveritelne ambicie, kladne aj negativne stranky, su skutocne troj-dimenzionalne. Ziaden happy end necakajte [opat, spoiler alert!] - vsetci na konci zomru.

Po Rogue One prisiel rad priemernych az hroznych filmov a serialov od Disney. Potom v 2023 vysiel Andor, prequel serial k Rogue One.

O seriali Andor

V skratke: Andor je sci fi pribeh o vzbure proti vesmirnemu fasizmu. Andor nie je pre jednoducheho divaka, ktory chce vidiet svetelne mece a vybuchy. Andor je silno politicky. Andor je filozoficky. Andor sa s divakom nemazna. Andor je temny, realisticky pohlad na vzburu proti rezimu a jeho osobnu cenu.

Nie je to detinske a prvoplanove zobrazenie Imperia ako nejakej komicky-zakernej risi zla. Imperium je Hobbesovsky Leviathan, ktory ovlada celu galaxiu, ma prsty vsade, vsetkych kontroluje, sleduje, ovlada, zotrocuje a vyuziva. Je to vesmirna dystopia napisana lepsie ako Black Mirror, a pritom sa to prisne drzi lore zo starsich Star Wars filmov.

Na druhej strane nemame zazracnych carodejnikov so svetelnymi mecmi, ale v zasade normalnych ludi, ci uz z vyssich alebo nizsich socialnych vrstiev, ktori sa rozhodli bojovat proti zlu aj za obrovsku osobnu cenu. Su to zlodeji, zradcovia, zoldnieri ale aj vysoko-postaveni politici a slachtici.

Podobne ako v Rogue One su postavy v Andor skvelo napisane - kazda je uveritelna, detailna, ma jasne motivy, tuzby, bojuju vnutorne s vlastnymi potrebami (laska/vztah, peniaze, rodina) ktore musia balansovat s ich osobnou cenou povstania proti Imperiu.

Kladne postavy musia pachat hrozne ciny, aby sa im podarilo vykonat dobro - beru rukojemnikov, kradnu, klamu svojich blizkych, zomieraju civilisti. Povstalci sa miestami spravaju takmer ako teroristi, ale zoci-voci vesmirnemu fasizmu vam neda inak nez im fandit.

Naopak, baddies su zobrazeni ako ludski jedinci, ktori prekonavaju sexizmus a pohrdanie svojich kolegov, alebo tazke rodinne prostredie z ktoreho sa snazia oslobodit, napreduju vo svojich karierach, splnaju si osobne ciele, az s nimi zacnete sucitit, a potom zrazu bum mame scenu kde nasa oblubena postava z imperia veselo sleduje mucenie civilistky a uvedomime si skaredu a bolestivu pravdu - ze aj fasisti su rovnako ludia ako ty ci ja.

Prve diely - Rozbeh pribehu

(velky spoiler alert pre prvu seriu, necitaj dalej ak si nevidel)

Prve diely serie su skor expozicne, sluzia na to, aby nam zobrazili obycajny svet v ktorom sa Andor nachadza, a tiez jeho cestu von z neho. Su pomalsie, a treba mat trpezlivost - build up vam bude za to stat.

Uvodna scena - Andor hlada svoju sestru v prostredi ktore skor pripomina Blade Runner nez Star Wars, prichytia ho dvaja SBSkari, ktori ho sikanuju, on ich zneskodni, pri tom jedneho zabije, druhy prosi o zivot. Andor je zhrozeny zo svojho (zrejme) prveho zabitia, no potom si uvedomi ze sa musi zbavit svedka a chladnokrvne zastreli toho druheho.



Zrazu ma smrt - co i len dvoch korporatnych policajtov - skutocnu vahu. Zacne sa vysetrovanie, ktore sa ujme nas ‘hrdina’ z druhej strany, ambiciozny korporatny vysetrovatel Syril. Cez neho postupne spoznavame obrovsku skalu Imperia - je to byrokraticky moloch s nespocetne vela vrstvami, ktory ovlada celu galaxiu. Syril je len radovy pesiak, ktoreho ambiciou je pracovat v prestiznej Imperial Security Bureau (Imperialna FBI), a Andor je len dalsi zlodejicek, ktoreho chce za kazdu cenu dolapit, aby preukazal svoje schopnosti.

Zlom v Andorovom pribehu nastava, ked stretava Luthena (Stellan Skarsgard), ktory je jeho mysterioznym klientom na kradnuty material. Luthen nechape ako sa Andorovi podarila kradez Imperialneho matrosu. Andor da vysvetlenie, ktore sedi na aroganciu moci - “You walk in like you belong [...] they can't imagine that someone like me would enter their house, walk their floors, spit in their food and steal their gear”.



Aldhani - a Star Wars Heist Movie

Luthen pochopi, ze Andor je talent, ktory on hlada. Presvedci ho, aby sa pridal do crew ktoru organizuje na velmi ambicioznu kradez z Imperialnej budovy na planete Aldhani. Zrazu sa serial meni na heist movie (3 diely = jeden kratsi celovecerny film). Spoznavame crew stvancov, s ktorymi ma Andor vykonat neskutocne trufalu kradez - medzi inymi aj idealista Nemik, ktory komunikuje filozofiu anti-imperialsitickeho odporu (a nie, Nemik nie je marxista, to je prilis leniva definicia jeho postavy):



Andorovi jeho novi kolegovia nedoveruju. Kto je tento mysteriozny zoldnier, ktoreho priviedol Luthen na poslednu chvilu? Narasta napatie, no Andor preukazuje svoj talent na planovanie a premyslanie. Trenuju, pripravuju sa, ale divak tusi, ze tato nekohesivna skupina silnych osobnosti to bude mat tazke, ak chcu vykradnut Imperialnu banku.

Jedna scena, ktora mi utkvela v pamati z tejto casti, je aj celkom obycajny prelet TIE fightera ponad nasu skupinku protagonistov, su z toho fakt dosrati a skvelo to podciarkuje ako strasidelne silne je Imperium, ked co len jedna stihacka dokaze posobit tak desivo:



Heist sa zacina. Beru sa rukojemnici - ano, aj civilisti. Bohuzial, tak to je v realnom svete - malokedy vychadzaju taketo veci ‘cisto’ a bez nevinnych obeti.

Kradez im vyjde, ale neprejde bez svojich obeti. Plan sa dojebe, musia improvizovat. Zomieraju rukojemnici aj nasi protagonisti (Nemik zomrie kruto-ironickou smrtou, ked ho pricvakne obrovsky balik penazi), utek sa podari len-len. Jeden z lupicov sa pokusi rozdelit si ulupene peniaze s Andorom, ktory ho nasledne zastreli a odovzda lup povstalcom (minus jeho ciastka). Andor nasledne check-outne z povstaleckych kruhov, adoptuje si identitu Keef Girgo, odstahuje sa na rezortovu planetu kde zuruje, hyri a smilni, uziva si zivot…

Narkina 5 - Black Mirror Prison Break

…az do momentu, ked ho imperium nezadrzi pre totalne banalny a nesuvisiaci dovod. Je odvedeny na Imperialnu trestanecku koloniu na dalekej planete Narkina 5, kde ho hodia do sterilneho, brutalne-efektivneho vazenia s elektrifikovanou podlahou kde skupiny vaznov sutazia medzi sebou v pracovnom vykone o jedlo (Panopticon je suvix).



Zrazu je vsetko inak, jeho zivot sa kompletne zmeni a my vnimame tu neskutocne absurditu a neferovost Imperialistickeho molocha. No Andor by nebol Andor ak by nezacal okamzite planovat utek. Teraz sa serial meni na troj-dielny vesmirny prison break. Spoznavame starsieho vazna Kino Loy (neskutocne talentovany Andy Serkis) ktory sluzi ako jeho protivaha - Andor je vecny rebel ktory chce utiect, Kino Loy je starsi pan ktory chce v pokoji odsluzit svoj trest.

Toto je moja najoblubenejsia cast serialu, lebo zacneme pribeh skutocne prezivat s Andorom - chceme aby sa z vazenia dostal, no ostatni vazni nemaju prilis velke ambicie utiect. Zmeni sa to az v momente, ked zistia, ze jeden z vaznov z inej crew mal byt pusteny na slobodu po vykonani trestu, no namiesto toho ho presunuli na ine poschodie.

Uvedomujuc si Kafkoidnu zufalost situacie, Kino Loy sa s ostatnymi vaznami prida k Andorovmu planu utiect pod heslom “One Way Out”. Znova - plan nevyjde dokonale, ale dostatocne dobre aby ziskali prevahu a hlavny feature vaznice (maly pocet strazcov + elektrifikovana podlaha) vyuziju vo svoj prospech. Pri prebrati vazenskeho rozhlasu da Kino Loy husty motivacny monolog:



Narkina 5 nie je len vesmirny prison break, je to metafora pre cele povstanie - je to o povstani utlacenych ludi, ktori si uvedomia, ze spolu su silnejsi nez ich vaznitelia. Kino Loy a ostatni vazni su ako slon, ktory je od utleho veku priviazany lanom a ako dospelemu mu uz nedojde, ze ma silu na to aby sa odtrhol. Musel dostat vonkajsi vnem na to, a tym je prave Andor. Postupne sa nas hlavny hrdina meni z cynickeho zlodeja na nasraneho rebela.

Zaver prvej serie - Zo zlodeja sa stava rebel

Medzitym sa Luthen stretava so svojim spionom v radoch ISB, ktory nezvlada dobre tlaky suvisiace s poziciou dvojiteho agenta. Vynervovany sa pyta Luthena, “and what do you sacrifice?” a Skarsgard da tento legendarny monolog:



Andor sa vracia na domovsku planetu Ferrix, kde zistuje, ze jeho mama zomrela. Medzicasom do planety sa zakuslo imperium a jeho najblizsich uvaznili mucitelia z ISB (Imperial Security Bureau). Andor sa zucastni pohrebu, hologram jeho mamy v zaverecnej reci vyzve obyvatelov Ferrixu na otvorenu vzburu voci Imperiu.

Andor vyuzije chaos a oslobodi svojich najblizsich, dostane ich do bezpecia. Na Ferrix pride aj Luthen aby si zahladil po sebe stopy - Andor bol uzitocny, ale potrebuje ho umlcat, pretoze ak ho chytia Imperiali, tak by mohol vyzradit jeho identitu.

Andor ho prekukne a prekvapi ho vo vlastnej lodi. Ustvany, vycerpany a plny hnevu voci Imperiu ziada, aby ho bud zabil, alebo ho prijal do povstania (“Kill me, or take me in”).

Preco je Andor tak relevantny prave dnes?

Andor nam ukazuje, ze vzbura a tuzba po slobode je prirodzena, zatial co diktatorialne struktury su neprirodzene. Nasi utlacatelia potrebuju neustale pumpovat opresiu, vydavat diktatorialne zakony, rozptylovat nasu pozornost poburujucimi vyrokmi a vyciciavat nase financie, lebo v momente ked prestanu, tak ich chore systemy zacnu kolabovat. "The pace of oppression outstrips our ability to understand it. And that is the real trick of the Imperial thought machine. It's easier to hide behind 40 atrocities than a single incident."

Trumpove executive orders, Ficove korupcne skandaly, Putinove vojnove zlociny. Vsetci diktatori potrebuju na nas neustale tlacit, pretoze diktatura je neprirodzena, chora a neudrzatelna forma vladnutia a oni to velmi dobre vedia. The Imperial need for control is so desperate because it is so unnatural. Tyranny requires constant effort. It breaks, it leaks. Authority is brittle. Oppression is the mask of fear.

Velmi dobre vedia, co sa stane ked prestanu a daju nam cas zozbierat sily a zamerat sa na nich poriadne - roztrhame ich. They don't have enough guards and they know it.

Serial Andor nemohol prist vo viac vhodny moment v nasich dejinach. Celime bezprecedentnemu vzrastu fasizmu a diktatorov, a to aj v krajinach, v ktorych sme to necakali. Imperium silnie, ale aj rovnako odboj proti nemu.

Povstanie pokracuje. Chodievajte na protesty. Angazujte sa v politike. Poukazujte na nespravodlivosti. Rozpravajte sa s volicmi koalicie. Platte hotovostou. Nedajme tym zmrdom ani sekundu vydychnut. Even the smallest act of insurrection pushes our lines forward.

Část projevu prezidenta ČSFR Václava Havla na Konferenci o nenávisti.
Oslo, 28. srpna 1990

Lidé nenávidějící, aspoň jak já je poznal, jsou lidmi s trvalým, nevykořenitelným a samozřejmě skutečnému stavu věcí hluboce nepřiměřeným pocitem ukřivdění. Tito lidé jakoby chtěli být bezbřeze ctěni, respektováni a milováni a jakoby byli nepřetržitě zužováni bolestivým zjištěním, že ostatní jsou jim nevděčni a neodpustitelně k nim nespravedliví, protože nejen že je nectí a nemluví bezbřeze, jak by měli, ale dokonce je - aspoň jak jim se zdá - přehlížejí.

V podvědomí nenávidějících dřímá zvrácený pocit, že jsou jedinými pravými držiteli kompletní pravdy, a tudíž jakýmisi nadlidmi či dokonce bohy, a že z tohoto titulu zasluhují kompletní uznání světa, ba dokonce jeho kompletní povolnost a loajalitu, ne-li slepou poslušnost. Chtějí být středem světa a jsou permanentně frustrováni a podrážděni tím, že svět je jako svůj střed nepřijímá a neuznává, že si jich dokonce snad ani nevšímá, ba že se jim možná i posmívá.

Jsou jako rozmazlené či špatně vychované děti, které si myslí, že jejich matka je na světě jen a jen proto, aby je zbožňovala, a které jí zazlívají, že občas dělá i něco jiného například že se věnuje sourozencům, manželovi, knize nebo nějaké práci. To všechno pociťují jako křivdu, zranění, útok proti sobě, zpochybnění vlastní hodnoty. Vnitřní náboj, který by mohl být láskou, se zvrací v nenávist k domnělému zdroji v ublížení.

V nenávisti - podobně jako v neštastné lásce - je vskutku přítomen jistý druh zoufalého transcendentalismu: lidé nenávidějící chtějí dosáhnout nedosažitelného a nepřetržitě se užírají nemožností ho dosáhnout, jejíž příčinu spatřují v hanebném světě, který jim v tom brání. Nenávist je ďábelskou vlastností padlého anděla: je to stav duše, která chce být Bohem, ba myslí si dokonce, že jím je, a neustále je trýzněna náznaky, že jím není nebo být nemůže. Je to vlastnost tvora, který žárlí na Boha a užírá se pocitem, že mu je cesta k božímu trůnu, na němž by měl správně sedět on, upírána nespravedlivým světem, který se proti němu spikl.

Příčinu svého metafyzického neúspěchu není nenávidějící člověk nikdy schopen vidět v sobě samém a svém totálním sebepřecenění. Za všechno může v jeho očích okolní svět. Jenomže to je viník příliš abstraktní, neurčitý a neuchopitelný. Musí být personifikován, protože nenávist - jako veskrze konkrétní vzedmutí duše - potřebuje i konkrétní oběť. A tak si nenávidějící člověk nalézá konkrétního viníka. Je to samozřejmě viník jen zástupný, v podstatě nahodilý, a proto snadno zaměnitelný. Všiml jsem si, že pro nenávidějícího je jeho nenávist důležitější, než její objekt, a že její objekty je schopen střídat velmi rychle, aniž se tím cokoli na jeho vztahu k nim změní.

we are born into a complex society with too many things to juggle. we have made things overly complicated while life by itself is very simple and enjoyable. to experience this, i think it helps to get to the fundamentals.

we humans are animals just like any other. we are biologically wired to do only few fundamental things: we need to reproduce, we need to eat, we need to protect ourselves, be part of a tribe / community, our body is built for movement and life in exterior surrounded by nature. we need water, sun, shelter and safety. our fundamental needs are this simple.

how many people are listening to these needs nowadays?

our society has gotten overly complicated and wrapped these basic needs into concepts like fashion, fame, success, carreer, wealth, sport, competition. all these are artificial problems.

our hunt for food takes 20 seconds to get into fridge with barely any effort to move. there is no sense of reward and accomplishment as if a group of hunter-gatherers just hunted down a mamooth or foraged a bush of berries for few hours to have something to eat for next few days and celebrate the success together dancing, singing and sharing stories by the fire.

our need for community and culture is attempted via a mobile app where we communicate with auditory and visual representation of a real person or events and we argue over politics and adore celebrities which are half the planet away from us while we ignore what is happening in our close surroundings and within ourselves.

our need for safety is solved by wrapping ourselves into a tiny concrete prison built from artificial materials which is so far from natural habitat of our species as it could be. and we work meaningless job all life just to have it.

our need for reproduction is prerequisited by hunt for status, power, wealth, look and success.

i like my life because i experienced a fundamental basic life in nature where i lived in a small group with minimum technology, where creating our food and sustaining our habitat and environment was our only job. we shared everything and were dependent on each other.

now i am again part of this complicated western human society, but whenever something doesnt feel right, the biggest challenge is to identify which of my basic fundamental needs are not satisfied or how complicated has the path towards them gotten and then taking steps to correction.

most of times its enough to just get out of house, turn off your phone, do nothing, ignore all you “have to” do, go to nature, walk somewhere far, talk to humans or get time alone, share how you feel, work with your hands, take care of your body, hug your friends or family, eat simple food, drink enough water, let rain fall on your skin, watch the sunset and sleep well.

A new world order? Fico and Trump’s national conservatism mirrors Nazism

On Thursday, a month after Donald Trump’s inauguration as President of the United States, conservatives are gathering under his leadership in Washington, D.C., for the annual CPAC (Conservative Political Action Conference).

This traditional annual conference, which has shaped the direction of American conservatism since 1974, has in recent years transformed into a showcase for national conservatism – an ideology that now unites opponents of liberal democracy.

Among the speakers will be Slovak Prime Minister Robert Fico. Until recently, he falsely and manipulatively branded himself a social democrat, but today he stands among those proclaiming new world orders.

It will be crucial to watch what messages emerge from this gathering, as a kind of national conservative revolution is unfolding not only in Western democracies. “We have returned to the main street of history,” declared Hungarian Prime Minister Viktor Orbán in late January in Bratislava, following a meeting with Fico – just a day after Trump assumed power for the second time.

But it is not just Trump, Orbán, or Fico. It includes Marine Le Pen in France, Giorgia Meloni in Italy, Jair Bolsonaro in Brasil, Jarosław Kaczyński and Poland’s PiS, as well as the Brexit movement under Nigel Farage. It has absorbed elements of Putin’s Russian fascism and shares ideological roots with Narendra Modi’s Hindu conservatism and Recep Tayyip Erdoğan’s increasingly Islamist regime.

For now, it seems that national conservatism will dominate political discourse for the coming decades. Yet history offers a clear parallel: when an ideology built on national identity is wielded by autocratic populists against democracy, the outcome is clear. National socialism.

Nat con thus presents itself as a rebellion against the developments of the past 30 years, for which it blames the liberal-democratic elites. However, this is not a revolution in the true sense of the word – one that redefines social reality and offers new solutions.

Rather, it is a counter-revolution led by autocrats and allied oligarchs, who continue to benefit from the current system. Natcon offers no concrete, evidence-based solutions. They lack the ability to govern effectively – so instead, they resort to destruction.)

This is why a state of democratic emergency and mobilisation is essential.Otherwise, the new world will be defined by autocratic national conservatives at conferences like the one opening today in Washington.

https://spectator.sme.sk/opinion/c/a-new-world-order-fico-and-trump-s-national-conservatism-mirrors-nazism

------------------------------------------------------------------------------------

Vo štvrtok, mesiac po inaugurácii Donalda Trumpa za prezidenta Spojených štátov, sa pod jeho vedením schádzajú vo Washingtone D. C. v Spojených štátoch konzervatívci na výročnej konferencii CPAC (Konferencia konzervatívnej politickej akcie).

Tradičná výročná konferencia sa v uplynulých rokoch zmenila na exhibíciu nacionálneho konzervativizmu, ktorý dnes zjednocuje všetkých oponentov liberálnej demokracie.

Na konferencii vystúpi aj slovenský premiér Robert Fico. Ešte donedávna sa označoval za sociálneho demokrata, síce nesprávne a manipulatívne, no dnes patrí medzi tých, ktorí ohlasujú nové svetové poriadky.

Bude dôležité sledovať, aké posolstvá zrazu zaznejú, pretože nielen v západných demokraciách prebieha akási nacionálne konzervatívna revolúcia.

Nateraz sa zdá, že sa nacionálny konzervativizmus stane na najbližšie dekády dominantnou politickou paradigmou. História však ponúka jednoznačnú paralelu, čo sa stane keď sa proti demokracii postaví ideológia budovaná na národnom princípe, ktorou sa vyzbroja autokratickí populisti. Národný socializmus.



Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23453082/novy-svetovy-poriadok-co-odhaluje-narodny-konzervativizmus-fica-trumpa-ci-orbana.html

zomrel v spanku. neviem ci je to dobre alebo zle. dufal som ze ho este stretnem bdeleho mimo narkozy.

prisiel s chalupou.
nerobyl kktiny.
len ciloval a bol kamos.
robyl mi spolocnost ked bolo zle na samote u lesa.
mal celkom pekny a dobrodruzny zivot.
vraj sa nechal poskrabat za uchom len od nas (aj ked dobre viem ze ten mali smrad chodil vyzierat este dva baraky minimalne:D)
udajne mal okolo 15r co je asi celkom slusne na outdoorovu macku.







stoji to za vyjebany kokot cele pice skurvenej.
dufal som ze sete jedno leto da.
toto som fakt pice nepotreboval teraz pojebanej zmarhanej pice dokurvenej zkokotenej fuck...
idem sa trochu najebat...
(fun fact: bol to kocur ktoreho mal oskar rózsa. len nebol jebnuty jak nas narodny hymnic)

fuck you univers!

ed:zufalo sa mi nechce bez neho... fuck you univers.

Ako je to napisane uz takmer 25 rokov v tom registracnom formulari ?

"Kyberia je komunita ludi, ktori mozu byt roztruseni po celom svete a predsa ..."



(thnx maniac for generating these visualz)

Šmejd podliak, aneb Manifest proti trollingu a čo ďalej

K napísaniu tohto textu ma inšpiroval zážitok s miestnym trollom.
Ako to u trollov tohto typu býva zvykom, budí dojem, že je okolo neho „aura“ mudrca, ktorý všetko vie najlepšie a ktorý využíva všetky podlé techniky aby výraznejších názorových oponentov naplnil neistotou a zášťou (ktorú troll sám prevažne cíti sám v sebe – inak by sa nesprával ako troll).
Nešlo v tomto prípade o trolla tupého, ktorý je len hlúpy hulvát a svoju nadradenosť prejavuje pluvaním odporu a hnevu. Tento bol iný, išiel na to sofistikovanejšie, používal manipuláciu a ako ten šmejd čo dôchodcom predáva nekvalitný tovar, ktorý vydáva za vysoko kvalitnú inováciu na trhu, tento úbožiak používal klam a zavádzanie, dokonca nie jednorázovo, ale v priebehu dvoch dní.
Ako inak troll sa cíti velmi nad vecou, aspoň taký vyvoláva dojem. Trollovi v žiadnom prípade netreba veriť, ako správny šmejd vždy zneužije podanú ruku a snaží sa z nej „odhryznúť“, aby nasýtil svoju vnútornú prázdnotu a zášť. Dobre ale vie, alebo to aspoň trocha tuší, že má v sebe čiernu dieru, ktorá požiera aj jeho samotného. Je uzavretý v bludnom kruhu.
Takto som sa raz dal do reči s trollom, ako vždy prejavil sa ako nepríjemný oponent, zase si raz dokazoval svoju nadradenosť, použil som teda ostrejší jazyk, neskôr som sa mu za to ospravedlnil. On sa tváril že ho zaujíma čo ma na jeho príspevku tak vytočilo. Tak som mu to vysvetlil, na čo on predstieral zmäknutie, dokonca snahu o zmierenie predošlých nezhôd.
Tak, s vedomým že nemám čo stratiť, dal som sa s ním do reči, trvalo to dva dni, troll si dal záležať, aby jeho odpovede pôsobili nadmieru vierohodne, s pomocou AI (čo by nevadilo, ak by to bolo myslené úprimne, lenže zjavne nebolo..) písal siahodlhé traktáty o tom ako si vstúpil do svedomia a chce zmierenie, snažil sa mi votreť do pozornosti to, že to myslí vážne a v žiadnom prípade to nemyslí zle, dokonale si to užíval. Asi si chudáčisko, myslel že ma tým strapňuje, alebo sa proste len zvrátene bavil na klamaní niekomu do očí, cítil sa tak silnejší ako jeho oponent. Zdalo sa mu že vníma slabosť a snažil sa ju využiť, kruto sa ale mýlil. Nedošlo mu ale, že síce jedného z nás dvoch naozaj strapnil, len, ušiel mu taký detail, že ja som to nebol.

Jeho citát:

Už sa hanbíš? Nie? Sa dalo čakať!

Celá konverzácia tu: https://kyberia.sk/id/9212431 (ak by to náhodou chcel premazať, tak screenshoty mám uložené)


TLDR: bol zase klasicky premúdrelo arogantný, tak som sa nechal vytočiť a vynadal mu do kokotov (aj preto že ma tento jeho štýl komunikácie vytáčal už dlhšie), za čo som sa mu následne ospravedlil, na čo on predstieral snahu o zmier a záujem, a dva dni ma vodil za nos, textami od AI (čo by nebol problém ak by to bolo úprimné, ale nebolo), len trolloval a zabíjal môj čas a dôveru. Tvrdil že to nepíše cez chatgpt, pritom v závere viac krát nechal chatptovú formulku "keď budeš mať ďalšie otázky, rád ti odpoviem viac" + oKčkoval status kde sa hovorí že to bolo evidentné že to písal cez chatpt (https://kyberia.sk/id/9212473), pritom v texte tvrdil že to písal sám. Tvrdil že netrolluje, pritom ma dva dni vodil za nos.
Aj sa mi to zdalo podozrivé že zrazu henteké traktáty odpisoval a pritom štýlom ako keby mu profil ukradlo jeho lepšie dvojča.


Dokonca predstieral že tie traktáty, na neho až nezvyčajne priatelsky ladené, píše on sám. Dal si velmi záležať, aby odpovedal na všetko, čo som mu odpisoval. Aj sa mu dalo veriť, veď prečo by som neveril a nevložil do tej komunikačnej výmeny dôveru, veď nemám čo stratiť, hovoril som si. A tak to aj bolo. Troll sa snažil čo mohol, aby pôsobil dôveryhodne. Kruto sa ale popálil, ani mu to nedošlo. Dokonca keď vo mne pár ludí vzbudilo väčšie podozrenie, či nemá podlé úmysly, keď som sa ho priamo spýtal ako to vlastne myslel, on pokračoval vo svojej šmejdovej podvodnej hre, skrýval sa za sladké slová, tváril sa priatelsky. Aj mu to chvílu vychádzalo, ale len chvílu.

Keď zistíš že si sa nechal podviesť trollom, je to taký ten pocit v ktorom sa mieša „wtf“ s „cringe“, niečo podobné, ako keď zistíš že si stúpil do riadne velkého hovna. Mal som potom v pláne vynadať mu ešte viac, než pôvodne, spýtať sa ho chudáka, či si uvedomuje že na mňa nemá, a že jediný koho strapnil, je on sám. Potom mi došlo, že tadialto s ním cesta nevedie. Že on si neuvedomuje nič, on len v sebe cíti zášť a pocit trapnosti, lenže tým že toto v sebe vytesňuje, tak sa mu to podvedome obracia navonok do „jedových pichliačov“. Svoju vnútornú toxicitu takto vnáša navonok do diskusie.
Vylieva svoju toxicitu v diskusii do komunity a pretvára tak komunitu na svoj obraz. Vždy mu je po takejto „výmene“ o trocha lepšie, len jeho hlavným problémom je to, že keďže ho vnútorne požiera čierna diera jeho vlastných nespracovaných problémov, jedu ktorý sa z tej „čiernoty“ do neho vlieva, nikdy neni konca.
Lenže komunite týmto škodí, znechucuje jej členov, v labilnejších luďoch sa mu dokonca darí vyvolávať rovnaké nepríjemné pocity ktoré zvykne cítievať on sám. V neistejších luďoch prehlbuje ich neistotu a úzkosť.
Tým silnejším, ostane len ten pocit „šlapnutia do niečoho velmi smradlavého“.
Prípadne pocit že s tým treba niečo spraviť.

Ružové Sny

1977 - Dušan Hanák / Dušan Dušek



Co je podla vas najkrajsi Slovensky film? Pre mna je to jednoznacne “Ruzove Sny” (1977), trpka, krasne natocena komedia o laske medzi bielym postarom a cigankou z osady od dvojice Dušan Hanák (rezia) a Dušan Dušek (scenar).

Ak si chcete film pozriet a vyhnut sa spoilerom, tak preskocte nasledujuce cast a precitajte si len “O Filme”.

Dej filmu

Ruzove Sny je film o laske medzi bielym postarom Jakubom a Jolankou, mladou cigankou z osady. Odohrava sa v malebnom prostredi Zahoria, v blizsie nespecifikovanej dedine. Ako dieta travil Dusek prazdniny v Sastin-Straze, a prostredie Zahoria sa casto objavuje v jeho tvorbe. Zahorie je naozaj krasne a z vizualneho hladiska unikatne prostredie–to vidite hned v prvej scena, kde Jakub jazdi po cesticke v borovicovom lese a nahodne stretne Jolanku, ktora so sestrou zbiera hriby.

Jolanka je ocarena jeho milou ekcentrickostou a kuzlami, zatial co Jakuba na nej pritahuje jej zdanlivu inakost (akesi romantizovanie “ciganskeho” sposobu zivota). Opatrne a mierne hanblive dvorenie postupne prejde do randenia, ale obaja celia tlaku svojho okolia, aby od toho upustili. Najma Jolanina rodina a ostatni cigani z osady ju odhovaraju (“s gadzami tancovat nebudes!”), aby sa nedala s nim dokopy, lebo vztah ciganky s bielym nemoze dobre dopadnut.

Jakub a Jolana su z velmi odlisnych prostredi a to sa prejavuje aj na ich zivotnych cieloch: Jakub je idealista s uletenou predstavivostou, ma rad prakticky humor a neberie nic vazne, zatial co Jolana je viac uzemnena, stara sa o jej nevladnu, slepu babicku a ma pragmaticke sny o zlepseni jej zivotnej situacie.

Dej sa vyrazne posuva ked Jakub ukradne z posty peniaze a s Jolankou utecu do nemenovaneho mesta, kde sa usadia s tuzbou zacat spolocny zivot. Len ako to byva casto vo vztahoch, prilisna blizkost vedie k buraniu iluzii o tom druhom; Jolanka, ktora si najde stabilnu pracu, nenaplna Jakubovu stereotypicku predstavu o divokej a nesputanej ciganke, a Jolanka nenachadza v Jakubovi poriadneho, zreleho partnera s ktorym si moze vybudovat spolocnu buducnost. Vzajomna strata iluzii vedie k nedovere a casom k ich rozchodu.

Jolanka sa vrati naspat domov a vyda sa za jej dlhodobeho napadnika z osady, Vojta. Nasleduje ich svadba, kam pride Jakub, zdanlivo pracovne ako postar. So zatrpknutym vyrazom pozera na mladomanzelov, a naladu mu nezlepsi ani zistenie, ze jeho kamarat Ondro si berie za zenu ciganku Irenu–tazko sa clovek tesi z lasky inych, ked ma sam zlomene srdce. Jakub pride ku stolu za ktorym sedi Jolanka s Vojtom, a hudba stichne

Napata scena sa rozuzli, ked Jakub s uskrnom vytiahne z postarskeho batoha bieleho zajaca a polozi ho na stol, co vyvola nepatrny usmev u Jolanky a rozosmeje svadobcanov. V mojom vyklade biely zajac predstavuje Jakubove vzdanie sa snov, zmierenie sa s realitou, napokon, ked odovzda bieleho zajaca tak z neho opadne tarcha jeho nenaplnenych predstav, a zvysok svadby sa bavi, pije, tancuje.

O Filme

Ruzove Sny su pre mna najkvalitnejsim Slovenskym filmom, lebo dokaze v sebe spojit krasne vizualy, symboliku, viacero spolocenskych tem a pritom sa pribeh nerozsype pod ich vahou–scenar ma hlavu a patu. Prave scenar je podla mna slabou strankou mnohych starsich Slovenskych filmov ako su Kristove Roky alebo Slavnost v Botanickej Zahrade. Filmy z tejto generacie su prilis poeticke na ukor pribehu, vlastne nechapete o co tym postavam ide a nemate ani prilis velke sympatie voci nim, cize vam nezalezi ze co sa s nimi stane.

Na rozdiel od tychto filmov sa vie divak v Ruzovych Snoch vcitit do hlavnych postav od prvej sceny. Od jeho zaciatku vieme, akymi typmi ludi Jakub a Jolanka su, a ich prvotne motivacie su jednoduche na pochopenie. Dušek vravi ze ”Téma lásky je večná”, a na prvy pohlad sa mozno zda, ze pribeh ma, ako ho opisoval Hanak, “tušený pôdorys akoby Rómea a Júlie”. Lenze tento film je unikatny svojim specifickym prostredim a postavami, bez ktorych by nefungoval.


Je to prave ich citlive a autenticke zobrazenie Romov, ktore robi film jedinecnym. Na tu dobu to bol extremne progresivny film–teme Romov sa dovtedy nikto nevenoval (Hanak: “predtým tu nebol žiaden film o Rómoch”). Hanak a Dusek sa rozhodli otvorit zvlast citlivu temu spoluzitia ciganov v osadou s bielymi Slovakmi v dedine. Taktiez sa mi paci, ze cigani nie su vo filme slepo romantizovani–v jednej scene muz v osade brutalne zmlati svoju druzku pred ocami vsetkych.

Inspiraciu na pribeh, ako aj casting hercov a zbieranie pesniciek do filmu, realizoval Hanak a Dusek tym, ze niekolko tyzdnov cestovali po Slovensku, navstevovali Romske osady, rozpravali sa s jej obyvatelmi, prespavali v nich. Autenticitu zachovali aj pri natacani; vacsina Romskych postav su neherci, a film obsahuje mnozstvo ciganskych piesni, ktore si Hanak a Dusek vypoculi pri ich potulkach po Slovenskych osadach.


Asi netreba spominat, ze film je po vizualnej stranke nadherny. Zabery zo Zahorackeho vidieckeho prostredia su krasne, poeticke, no zaroven uveritelne. Film realne tocili v jeho prostredi, vratane ciganskych osad, co bolo tak trocha proti voli producentov z Koliby, ale odraza sa to na tom ako realne sceny posobia. Je to nahlad do isteho casu a priestoru, ktory moze sluzit takmer ako dokument a zaroven si drzi tu snovitost a poetickost, ktora podciarkuje peknu a vecne-relevantnu temu o laske dvoch ludi z nesurodych prostredi.

Reziser Hanak si v 1999 myslel, ze “Ružové Sny si nájdu i po tom odstupe rokov svojich divákov”, a mal uplnu pravdu–aj po takmer 50 rokoch si tento film stale drzi hodnotu a ostava pre mna tym najlepsim, co sa u nas natocilo.

Ak ste este nevideli Ruzove Sny, tak si ich pozrite na Youtube, a ak tuzite po vyssej kvalite a nevadi vam zaplatit 6 eur, tak si ich pozrite cez Dafilms.sk

Zabery z filmu a kratky rozhovor s Hanakom