Od septembra chodím každý štvrtok poobede do AZC, ktoré je asi 5 minút bicyklom od nášho domu. AZC je azylové centrum (asielzoekerscentrum), bývanie pre utečencov - čakateľov o azyl. Býva tam niekoľko stoviek ľudí. V Holandsku je asi 300 takýchto AZC.

Do azc hodím pracovať. Vediem tam tvorivé dielne pre deti. Toto som chcel robiť už odkedy sme sa presťahovali do Holandska - lektorovať workshopy pre deti z Ukrajiny, s ktorými sa budem môcť dobre dohovoriť aj bez holandčiny.
Podarilo sa mi to po dvoch rokoch. Nie som dobrovoľník, je to zaplatená práca na živnosť, takže aj vďaka tomuto som si po 11 mesiacoch dovolil prestať upratovať v hoteli. Veľká vec pre mňa.
V azc nie sú žiadni ľudia z Ukrajiny. Oni majú iný status a bývajú inde. Majú to jednoduchšie, nemusia čakať na azyl. Pracujem s deťmi, z ktorých väčšina hovorí arabsky. Podľa dĺžky pobytu majú rôznu úroveň holandčiny. Niektoré prišli nedávno, nerozumejú nič a ostatné deti im tlmočia. Iné sú tu rok či dva a už viacmenej plynulo hovoria po holandsky. Väčšinu z tých detí stretávam v škole, do ktorej chodí Otto. Zdravíme sa a kývame na seba a je to veľmi milé.
Väčšinou ich do školy vodia mamy, väčšie deti chodia do školy samé na bicykli. Jedného chalana vodí mama, ktorá má nejakú vadu oka. Asi je naň slepá. Vždy mi napadne, že ju možno niekto polial kyselinou. Neviem. Pôsobí dosť rezervovane, vždy ju pozdravím, keď ju stretnem. Dnes priviedla syna na workshop a rozhodol som sa, že dnes je dobrý deň na to, aby som sa jej viac prihovoril. Spýtal som sa jej, či vie po anglicky. Vie. V to som dúfal, lebo mám dojem, že holandčina je pre veľa dospelých "newcomers" (aj tak sa v Holandsku hovorí prisťahovalcom/utečencom) dosť veľká prekážka v nadväzovaní bližších kontaktov.
Aj o mne si možno myslia, že som miestny, ale ja sa za miestneho nepovažujem a cítim sa ako ich potenciálny kamarát. Tak som sa tejto jednookej pani predstavil - že tiež nie som odtiaľto a že tiež mi lepšie ide anglina ako holandčina. Usmiala sa. Myslím, že odteraz už ma bude vnímať ináč. Neskôr som sa jej 7-ročného syna spýtal, odkial je. Somálsko. Mesto nevedel.

Chodia k nám na workshopy aj deti z Iránu, Turecka, Kazachstanu. Ale najviac asi zo Sýrie. Chodia aj tatovia s malými deťmi, s ktorými si spolu kreslia. Mohamed je tatko s malým Omarom, ktorý vie aj po anglicky, väčšinou má v jednom uchu slúchadlo a čosi popri tom asi počúva. Je to sympaťák. Je z Jemena. Pomáha nám občas s tlmočením.

Každý týždeň s nami pracuje aj dobrovoľníčka Tudže (píšem to foneticky, neviem, ako sa píše správne jej meno). Je to mladá žena z Turecka, ktorá býva priamo v azc a ako všetci ostatní tu, aj ona čaká. Čaká na vyjadrenie imigračných orgánov na posúdenie jej žiadosť o azyl. Už viac ako dva roky čaká. Popritom chodí na psychoterapiu, lebo... ako to napísať.. je v piči z toho, že ona čaká a čaká a ostatní členovia jej rodiny, ktorý prišli 3 týždne pred ňou do Nemecka, boli po pol roku hotoví a už majú všetko vybavené, integrujú sa a môžu sa stať plnohodnotnými občanmi Nemecka. Ona je tu zaseknutá o pár sto kilometrov od nich, patrí do kategórie politických utečencov a vie, že jej podobné prípady bývajú odsúhlasené, ale úrady sa nikam neponáhľajú a ona stráca najlepšie roky života.

Každý týždeň vymýšľam, čo budem s tými deťmi v azc robiť a väčšinou z toho mám dosť stres, lebo párkrát som vymyslel niečo príliš komplikované k ich veku/jazykovým schopnostiam/mojich skúsenostiam s nimi a bol som z toho dosť odrovnaný. Niekedy tam máme aj 16 detí, komunikujeme holandsko-anglicko-arabsko-turecky a býva to dosť záhul. Niekedy chcú chalani v tej miestnosti kopať lobdu, občas je to proste chaos. Raz som s nimi chcel robiť kreslenie svetlom, 10-15 sekundové expozície s foťákom pripojeným k notebooku a kreslenie svetielkami do vzduchu. Čistý chaos. Po 5 minútach mi bolo jasné, že to nepôjde. S malými vôbec, s druhou skupinou (8-12 rokov) trošku lepšie.

Občas so staršími animujem stop-motion. To celkom ide. Nahrávame aj voiceover, podmienky sú partizánske, ale budiž. Snažím sa s nimi pracovať na téme "budúcnosť". Ako si predstavujete seba v dospelosti? Čo budete robiť? Ako budú vyzerať naše mestá, príroda, planéta, školy? Pekný koncept, že? Ale nie uplne jednoduché im ho pretlmočiť :D Niektorí chalani majú v hlave jedinú tému - futbal. Fandia Realu.
Postupne sa učím, ako s nimi pracovať a komunikovať. Google translator do arabštiny a počítačové čítanie textu je fajn.
Jedno dievča, Sidra, naanimovalo, že chce mať nagelsalon - nechtové štúdio. Zejna urobila mikro-animák o sebe ako lekárke.
Pôjde to. (mimochodom, Judi chce byť milionárka-Mickey Mouse)

No a dnes sme spoločne kreslili na papierový obrus naše vysnívané mesto. Najprv som im púšťal rôzne ambientné zvuky z freesound.org a oni mali hádať, čo počujeme (obchod, škola, farma, koncert, mešita, futbalový štadión, kostol, pláž). Fungovalo to veľmi dobre. Spoločné kreslenie je veľmi dobrý relax. A okrem toho sme robili postavičky z moduritu.
A dnes som začal tým, že sme si opakovali mená. Konečne si ich začínam pamätať. To je dôležité. Maasa, Sidra, Seden, Mohamed, Bater, Judi, Chadar. Džúd - malý chlapec, ktorý chodí na workshopy so staršou sestrou. Džúd - super meno. Pustil som Hey, Jude od Beatles. "Toto je pesnička pre teba, Jude!". A potom už som nechal hrať youtube Beatles mix - veľmi počúvateľná hudba pre prácu s deťmi. Odporúčam. Juda/Džúda už si budem dobre pamätať.

Už som s touto prácou chcel párkrát skončiť, lebo som si pripadal nekompetentný, ale môj koordinátor ma podporil a povedal mi, že je normálne, že na začiatku to je takéto náročnejšie. Môj koordinátor sa volá Dragan, má okolo 35 a ako malé decko do Holandska utiekli zo Sarajeva. Je tu celá generácia ľudí z Balkánu, ktorí utiekli pred vojnou a už sú to v podstate miestni. Teraz tu vyrastá nová generácia - deti z Blízkeho východu a z Ukrajiny, ktoré sem prišli, učia sa jazyk, chodia do školy a podľa mňa tu väčšina z nich pravdepodobne ostane žiť. Deti Ukrajinok, ktoré so mnou upratovali v hoteli. A deti, ktoré chodia k nám na workshopy, animujú nechtové štúdiá a futbalové zápasy.

Táto práca mi dáva zmysel.
Pôjde to.