takze co to mam dnes na srdci..
to na jazyku..
premyslal som dost uzkostlivo nad jednou vecou, posledne dni a velmi negativne mi to vsetko vyznievalo, navzdory tomu, ze na tom nic negativneho nie je, ze vsetko to nad cim som bol nuteny pod tlakom myslienok premyslat je uplne normalne a prirodzene.som clovek, ktory sa urcite tak isto ako mnoho inych, ktorych vsetci poznate, dalo na rovnaky sposob zivota ako kedysi, nasi vzacni, uz asi nezijuci predkovia.ten velmi jednoduchy a naopak velmi zlozity sposob bytia je migrovanie za pracou tam, kde je adekvatne financne ohodnotena a kde si dany jedinec moze povedat, ze okrem roboty aj troska zije svoj normalny zivot.k tymto slovam sa este vratim, ale najskor ta praca.myslim pod tym cokolvek.drhnutie ryb na aljaske, balenie kuriat v norsku, zber jahod v irsku, pomarancov v alpach, montovanie stuplov do kopaciek v taliansku a pod.nieco kde zarobi a potom si bude moct za takto zarobene dovolit omnoho viac, ako v krajine v ktorej zarabal.urcite aj tu medzi kybernanmi je mnoho tych, ktori zdvihli kotvy a teraz su vo france, anglande, spaine, nemeckulande, rakuskulande, irlande, ti stastnejsi v norsku, ale kazdopadne za hranicami toho svojho a mnohokrat daleko od toho najblizsieho.vonku za hranicami je vlastne velmi dobre.v niecom.v peniazoch.v zmene.v samostatnosti.v divoch sveta.v moznosti vidiet, zazit, pocitovat a ochutnat to, co by sa za normalnych okolnosti a bez kuska stastia, alebo rodicov v tlacenke kazdopadne nedockal.to su vyhody.nevyhody.co po navrate?to je hlavna nevyhoda.aklimatizacia na bezne domace prostredie je obcas prilis tazka.rovnako ako zistenie, kolko zostalo na vasich priateloch z toho, preco sa kedysi stali vasimi priatelmi.nevraviac uz o samotnej perspektive bytia doma.hlavne prve mesiace su tazke.prve mesiace toho zistovania a hladania toho od coho clovek odchadzal.zatial sa mi vzdy podarilo vratit a aj najst to, co som opustal, mozno preto, ze je to az prilis hlboke a nenarusitelne, ale strach z toho, ze cim dlhsie som prec, tym je ma menej tam, kde ma je treba, je obcas, v celku stale, tazky.tento rok budem mat zase taky, ze budem viac v praci ako doma a mozno, ze sa vratim nikde.vratim sa a to k comu som sa vracal uz nebude.to na co sa tesim, to co mi chyba, to po com tuzim, to co bytostne chcem nebude.zit svoj normalny zivot byva v takejto chvili velmi tazke.zacat ho zit.najst ho.dostat sa do tej opustenej ulity.tato migracia je vlastne kusok riskovanie.nie bezdovodne.ale predsa.nikdy neviem, ci to vsetko za to stoji.je to ine ako ist na dovolenku s vedomym toho, ze po desiatich dnoch, mesiaci, dvoch, sa zase vratim k tomu svojmu a poukazujem fotky a prinesiem suveniry a ine darcekove predlmety a vsetci okolostojaci sa budu smiat a tesit, az sa budu za brucha chytat.je to skor o tom, ze pri kazdom odchode este neviem, ci bude niekto, komu budem mat co priniest, porozpravat hystorie, ukazat nove jazvy a popozerat fotoze.uz sa mi takto stratilo v mojom zivote vela ludi.stratilo a nenaslo.odislo a nevratilo sa.potratili sa po svete.zmizli.aj ja som vlastne zmizol.stratil sa.navrat je otazny...
aj to ci bude kam sa....