 |
|
| node: | o mojom dedkovi |
| template: | 4 |
| parent: | blogs |
| owner: | ~mardou~ |
| viewed by: | |
| created: | 27.12.2004 - 01:15:44 |
|
cwbe coordinatez: 101 63535 21 1287847 ABSOLUT KYBERIA |
| permissions | |
| you: | r, |
| system: | public |
| net: | yes |
total descendants::
total children::15
39 ❤️
tieto vianoce boli v podstate ako kazde ine, ale... predsa len mi nieco utkvelo v pamati.
tento rok som pomahala starkej zdobit jej stromcek, lebo dedko je „imobilny” (ja viem, ze je to hnusne, ale lepsi vyraz som nenasla). ma parkinsona a vela inych neduhov, je v podstate priputany ku kreslu a vie vstat len za pomoci niekoho ineho. jeho ruky su zovrete v akomsi krci, ktory uz asi nikdy nepovoli.
starka ho priviedla do izby, ked sme ozdobovali stromcek. sadol si a pozeral.
je to velmi zvlastny pocit, vidiet cloveka, ktory bol predtym taky silny, liezol na telegrafne stlpy, opravoval elektricke vedenia, ako teraz bezmocne sedi v kresle, odkazany na starostlivost svojich najblizsich. zdalo sa mi, ze je to uz len uboha zosusena telesna schranka, ktora caka na svoj koniec.
ked vtom prehovoril; zacal rozpravat o tom, kolko krat on zdobil stromcek (predtym to robil len on), ako mu horar radil, ktoru jedlicku ma vyrubat, aby nas potesil krasnym vianocnym stromcekom a mnoho inych veci, ktore by som od neho necakala.
pochopila som, ze jeho dusa je ako diamant uvazneny v starnucom tele a ked som sa mu pozrela do oci, videla som, ze mozno zije viac ako my vsetci dokopy. v tych ociach sa skryvalo cosi... nejake vytriezvenie, akoby si uvedomoval, ze mu zivot pretiekol pomedzi prsty a uz niet navratu.
akoby chcel vratit cas.
iba jedna vec spojena s nim ma zatial vedela dohnat k slzam (a pritom sa nepovazujem za citliveho cloveka): raz, ked som ho musela podvihnut na posteli, aby nemal prelezaniny, povedal cosi, co ma zarazilo: „dakujem”.
nikdy, nikdy v zivote som od neho nepocula toto slovo. vzdy sa mi zdal byt odmerany, s kamennou tvarou, bez citu. mal za sebou tazke detstvo a nikdy nedaval najavo, co si myslel.
a ked som vtedy vychadzala z jeho izby, velka slza sa mi skotulala po lici...
tento rok som pomahala starkej zdobit jej stromcek, lebo dedko je „imobilny” (ja viem, ze je to hnusne, ale lepsi vyraz som nenasla). ma parkinsona a vela inych neduhov, je v podstate priputany ku kreslu a vie vstat len za pomoci niekoho ineho. jeho ruky su zovrete v akomsi krci, ktory uz asi nikdy nepovoli.
starka ho priviedla do izby, ked sme ozdobovali stromcek. sadol si a pozeral.
je to velmi zvlastny pocit, vidiet cloveka, ktory bol predtym taky silny, liezol na telegrafne stlpy, opravoval elektricke vedenia, ako teraz bezmocne sedi v kresle, odkazany na starostlivost svojich najblizsich. zdalo sa mi, ze je to uz len uboha zosusena telesna schranka, ktora caka na svoj koniec.
ked vtom prehovoril; zacal rozpravat o tom, kolko krat on zdobil stromcek (predtym to robil len on), ako mu horar radil, ktoru jedlicku ma vyrubat, aby nas potesil krasnym vianocnym stromcekom a mnoho inych veci, ktore by som od neho necakala.
pochopila som, ze jeho dusa je ako diamant uvazneny v starnucom tele a ked som sa mu pozrela do oci, videla som, ze mozno zije viac ako my vsetci dokopy. v tych ociach sa skryvalo cosi... nejake vytriezvenie, akoby si uvedomoval, ze mu zivot pretiekol pomedzi prsty a uz niet navratu.
akoby chcel vratit cas.
iba jedna vec spojena s nim ma zatial vedela dohnat k slzam (a pritom sa nepovazujem za citliveho cloveka): raz, ked som ho musela podvihnut na posteli, aby nemal prelezaniny, povedal cosi, co ma zarazilo: „dakujem”.
nikdy, nikdy v zivote som od neho nepocula toto slovo. vzdy sa mi zdal byt odmerany, s kamennou tvarou, bez citu. mal za sebou tazke detstvo a nikdy nedaval najavo, co si myslel.
a ked som vtedy vychadzala z jeho izby, velka slza sa mi skotulala po lici...