pekne. ja mam podobneho deda. podobneho dusou, nastastie nie telom. Vzdy sa mi zdal ako skala, strasne zly na svojich synov, tvrdy na manzelku, ale raz sme sa vsetci, obe rodiny stretli v ich obyvacke. Prvy krat sa rozvirila velka debata, co komu na kom vadi, co by sa mohlo robit, vsetci na seba kricali a nadavali si. Bolo to strasne take ine ako inokedy, lebo obycajne su na tychto navstevach vsetci ticho, skoro kazda tema je tabu a teraz zrazu tolko volnosti povedat veci. Otec krical na babku, stryko na deda, otec na moju mamu a ja som sa strasne rozplakala. Vtedy som len zbadala, ako sa moj prisny dedo na mna pozrel. Privrel oci, rozplakal sa a povedal mi "dievca, neplac. tvoja stastna tvar nemoze plakat". A plakal asi prvy krat v celom svojom zivote. Plakal, plakal, prisiel ku mne, ako keby ma chcel od toho vsetkeho uchranit a nepustil z narucia celu dalsiu hodinu. Prvy krat ma objal.