tieto vianoce boli v podstate ako kazde ine, ale... predsa len mi nieco utkvelo v pamati.

tento rok som pomahala starkej zdobit jej stromcek, lebo dedko je „imobilny” (ja viem, ze je to hnusne, ale lepsi vyraz som nenasla). ma parkinsona a vela inych neduhov, je v podstate priputany ku kreslu a vie vstat len za pomoci niekoho ineho. jeho ruky su zovrete v akomsi krci, ktory uz asi nikdy nepovoli.

starka ho priviedla do izby, ked sme ozdobovali stromcek. sadol si a pozeral.

je to velmi zvlastny pocit, vidiet cloveka, ktory bol predtym taky silny, liezol na telegrafne stlpy, opravoval elektricke vedenia, ako teraz bezmocne sedi v kresle, odkazany na starostlivost svojich najblizsich. zdalo sa mi, ze je to uz len uboha zosusena telesna schranka, ktora caka na svoj koniec.

ked vtom prehovoril; zacal rozpravat o tom, kolko krat on zdobil stromcek (predtym to robil len on), ako mu horar radil, ktoru jedlicku ma vyrubat, aby nas potesil krasnym vianocnym stromcekom a mnoho inych veci, ktore by som od neho necakala.

pochopila som, ze jeho dusa je ako diamant uvazneny v starnucom tele a ked som sa mu pozrela do oci, videla som, ze mozno zije viac ako my vsetci dokopy. v tych ociach sa skryvalo cosi... nejake vytriezvenie, akoby si uvedomoval, ze mu zivot pretiekol pomedzi prsty a uz niet navratu.

akoby chcel vratit cas.


iba jedna vec spojena s nim ma zatial vedela dohnat k slzam (a pritom sa nepovazujem za citliveho cloveka): raz, ked som ho musela podvihnut na posteli, aby nemal prelezaniny, povedal cosi, co ma zarazilo: „dakujem”.

nikdy, nikdy v zivote som od neho nepocula toto slovo. vzdy sa mi zdal byt odmerany, s kamennou tvarou, bez citu. mal za sebou tazke detstvo a nikdy nedaval najavo, co si myslel.

a ked som vtedy vychadzala z jeho izby, velka slza sa mi skotulala po lici...