Rufús mí jednu básničku "Zvony detstva", ktorá začína takto
"Vždy príde čas, keď deti zjedia kľúčik od dverí tajomstva"
a v strede je verš
"a špina čas, razí z detí falšované mince
a kupuje to čo z nich v nás zostalo"

Alebo Válková bášeň "Nite"
A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite
keď nemá čím by prišil záplatu
na to čo bolí, čo má zos?a? skryté
jak chromá ruka, pod rukávom kabátu.

Tisic ktát zamkni všetko čo ?a trápi.
Do krvi zamkni slovo plačúce.
Zo živej vody rozumu sa napi,
na rany nehľaď, nehľaď na sŕdce

atď.
Treba si to prečíta?

Mám už nejaky rôčik vyše šestdesiatky, a pamätám sa, že takéto stavy
prichádzajú po sklamaniach osobných aj u mužov aj u žien.
Často potom nasleduje najdenie životného partnera, lebo len iného partnera problém nevyrieši.
Takže Karkulka, vydrž, a na záver si spomeň na modernú rozprávku o Karkulke
"Vlk"
Kam Karkulka malá,kam?
"Karkulka"
Ale, chodím lesom sem a tam. A Ty vĺčko čo tu chceš?
V:Hľadam pod zub trocu trávy, od trávy mi dobre trávi.
K: Vĺčko, vĺčko, neklameš? Vlci trávu nejedia.
V:To dievčatka nevedia.
K:Ale vedia, dobre vedia. Od koho, to nepovedia.

atď.

A ešte doplnim od Ferlingethi-ho.
"V istom veku jej sŕdce nabralo opačný kurz
a prestalo prehľadáva? stratené pobrežia.
A začula, ako spievajú zelené vtáky
na druhej strane ticha"

to prejde, neboj Katulka. Potom prides na to, ze je jedno co robis, musis to robit tak, aby sa to Tebe videlo zaujimave. A ak nie je potom to treba vzdat...

ale ale - ked studujes, co studujes, tak predsa vies, ze zivot je sama krizovatka a na semafory dosti mnoho ludi zvysoka mrda;)

neboj pohoda dondi nieco vymyslime......ked uz nic ine napiseme rocnikovy projekt na temu dawsons creek a ked ti uz to nezoberu tak nech idu do prdele ;o)))) a vobec co sa stresujes kokotinami ked dneska sa ideme natrtosit do stoky....

momentalne som na tom podobne, musim natocit rocnikovy film o sebe a clovek by neveril ze ked zacne riesit takuto vec, naozaj, hlboko sa nad tym zamyslat, ked nechces natocit nieco typu: toto si myslim ze som a takto chcem aby ma videli bez hlbsieho rozmyslania, tak je to jedna z najtazsich veci ake som riesila

od stadia kedy nevies kto si, cez to ze mas pocit ze si to najnemoznejsie stovrenie na svete, ci pocity podobne ako si teraz pisala...je to peklo, stavy absolutneho vnutroneho prazdna...ale na druhej strane to strasne vela nauci a uvedomis si veci ktore si o sebe sice tusila, ale zrazu ti pripadaju ako samozrejmost a potom nahle vsetky veci, ktore doteraz boli neriesitelne zmiznu a ty si povies: to je predsa jasne....a mas to :)

ked si nasrata je to dobre, lebo ta to nuti rozmyslat a riesit, obratit sa do seba a prehodnotit

tiez som uz chcela radsej odpochodovat na architekturu :) a niekolkokrat

stary kamos zo zakladnej skoly bol velmi sikovny umelec. na strednu isiel do Kremnice, na deisgn. vela veci pochytil a stale sa zlepsoval, ale na vysoku uz nesiel. bol znechuteny pedagogmi.
muzikanti maju prislovie, kto vie, ten hra, kto nevie ten uci. nieco na tom je. ja sa to snazim oddelit, zda sa mi nerealne zivit sa tym co ma bavi, pretoze akonahle by som to "musel" robit kvoli obzive, tak je mozne, ze by ma to prestalo bavit. napriek tomu by si sa nemala vzdavat kvoli pedagogom. skus pospominat a najst aspon jedneho, ktoreho respektujes a ktory ta nieco dobre naucil. neverim, ze tam aspon jeden nie je.