momentalne som na tom podobne, musim natocit rocnikovy film o sebe a clovek by neveril ze ked zacne riesit takuto vec, naozaj, hlboko sa nad tym zamyslat, ked nechces natocit nieco typu: toto si myslim ze som a takto chcem aby ma videli bez hlbsieho rozmyslania, tak je to jedna z najtazsich veci ake som riesila

od stadia kedy nevies kto si, cez to ze mas pocit ze si to najnemoznejsie stovrenie na svete, ci pocity podobne ako si teraz pisala...je to peklo, stavy absolutneho vnutroneho prazdna...ale na druhej strane to strasne vela nauci a uvedomis si veci ktore si o sebe sice tusila, ale zrazu ti pripadaju ako samozrejmost a potom nahle vsetky veci, ktore doteraz boli neriesitelne zmiznu a ty si povies: to je predsa jasne....a mas to :)

ked si nasrata je to dobre, lebo ta to nuti rozmyslat a riesit, obratit sa do seba a prehodnotit

tiez som uz chcela radsej odpochodovat na architekturu :) a niekolkokrat