čo s ním pomohlo: v podstate neakceptovať zlé správanie. Mám čas keď sa s ním hrám, čítam, robím s ním domáce úlohy alebo nejaký šport. Ak práve robím niečo iné dám mu veľmi jasne na javo keď ma nemá rušiť a ak to neakceptuje dostane malý trest. Napr. musí sa na minútu posadiť v chodbe na schody. Ak poruší dôležitejšie pravidlá (napr. nesmie nikoho biť), prichádzajú väčšie tresty: zákaz sladkostí, zákaz obrazoviek, vynútená pohybová činnosť ako napr. spoločná prechádzka. Teda také veci, ktoré sú pre neho dobré. Sám priznáva, že mu napr. tie prechádzky pomáhajú.

Medzi jeho tretím a piatym rokom som skúšal s ním hovoriť keď niečo spravil (napr. nás bil), čo ho trápi, či chápe prečo to alebo ono je u nás zakázané atď. On tie rozhovory bral ako trest, ktorý sa mu tiež zunoval. Keď mal asi 5 rokov tak nám pri pokusoch o takéto rozhovory už len vyplazil jazyk, povedal "Blá blá blá!" a zdrhol. Vtedy som zmenil prístup na vyššie uvedené tresty, čo situáciu drasticky zlepšilo. Máme tiež systém odmien za dobré správanie. Ten akceptuje ale len odkedy sme do toho pridali aj tie tresty.

Problém je, že ho nechcem trestať za to ako interaguje s inými, ak sa pritom nejedná o násilie.

Celkovo s ním trávim veľa času, robíme výlety do mesta, do prírody, do múzea. Na takýchto výletoch je výborný spoločník. Napr. v múzeu vie stráviť aj celý deň. Ale v situácii "návšteva u nás" alebo "my na návšteve" je to problematické. V škole boli posledné 3 týždne bez problémov, teraz zrazu problém za problémom. Od 12 do 15 je v družine, tam to nejako funguje. Keď ho prídem vyzdvinúť tak niečo maľuje, alebo hrá s niekym šach a pod. Normálne dieťa.