Laicky, mne to znie, že sa bojí, že ak nebude "najobľúbenejší", tak nebude ani len obľúbený, a ak nebude obľúbený, tak ho nikto nebude chcieť a si ho všímať, potenciálne už nikdy a bude na všetko sám.
Rozmýšľam, že či by nepomohlo:
- dávať mu nárazovo až dramaticky prehnanú pozornosť
- modelovať a upozorňovať, že aj keď niekomu nevenujem stále pozornosť (sestre, napr.), tak aj tak ju milujem.
Čo ste určite skúšali. Asi bez toho, aby niekto pozoroval vašu interakciu zvonka moc rady nebudú užitočné.

Myslím, že by sa hodila aktívna terapia aj jemu aj rodičom. Terapeutka by možno vedela odhaliť aké sú pravdepodobné príčiny, čo sú tie jeho nenaplnené potreby, čo ho k tomu správaniu vedú. Keď pozoruje interakciu niekto zvonka, vidí veci inak.

Podobné (ale miernejšie) je to aj u nás. Ale nie vo vzťahu ku každému, ale len ku mne. Syn chce moju plnú pozornosť kedykoľvek, keď nie je za počítačom. Počas covidu to znamenalo, že bol u mňa prakticky nonstop za počítačom (ja som pracovala z domu), a odvtedy bojujeme s jeho závislosťou. A pre mňa je to často neschodné a neriešiteľné, lebo ak nie je na počítači, tak chce moju pozornosť. A keď je na počítači, tak celú dobu plynulo komentuje, čo sa tam deje a vedie s počítačom dialóg. Ak je na počítači sám, nerobí to, robí to pre to, že som pri ňom, doslova nasilu si takto vynucuje moju pozornosť.
Mne to samozrejme rozkladá schopnosť žiť, a už roky od mňa počúva "Teraz chcem byť chvíľu vo svojej hlave so svojimi myšlienkami. Nemôžem byť nepretržite v tvojej hlave s tvojimi myšlienkami." Kedže to za tie roky neraz skončilo tým, že som sa zosypala, tak to postupne pochopil, ale aj tak TO ROBÍ STÁLE.

Máte veľmi ťažkú situáciu.