V Bonne sa skončila ministerská konferencia o obnoviteľných zdrojoch energie

Trvalo udržateľný omyl

Nemeckí hostitelia si nemohli minulotýždňové podujatie načasova? lepšie. Všeobecná nálada, ktorú ovplyvnili teroristické útoky na ropné ložiská v Saudskej Arábii, vysoké ceny ropy či uvedenie apokalyptického filmu Rolanda Emmericha The Day After Tomorrow, bola naklonená eufórii z akýchkoľvek nápadov zachraňujúcich svet.

Zástupcovia 154 krajín sveta prijali Bonnskú deklaráciu. V nej potvrdili cieľ OSN do roku 2015 zníži? o polovicu podiel ľudí žijúcich v chudobe, ktorý si vyžaduje, aby do roku 2015 získala prístup k obnoviteľným zdrojom energie (slnko, vietor, voda, biomasa) jedna miliarda obyvateľov. Tieto zdroje vraj môžu okrem eliminovania chudoby v tre?om svete „prispie? k trvalo udržateľnému rozvoju“ a „zmierni? emisiu skleníkových plynov“. Preto je nevyhnutné, aby sa stali „najdôležitejším a najprístupnejším zdrojom energie“.
Hlavný rečník, nemecký kancelár Gerhard Schröder preto žiadal ukonči? závislos? od ropy a zabezpeči? globálny prechod k novým zdrojom. Jeho oznámenie, že nové energetické zdroje podporí v budúcich 5 rokoch 500 miliónmi eur, ocenili delegáti nefalšovaným aplauzom. Šéf príslušného programu OSN Klaus Töpfer navrhol podľa vzoru eurozóny „Pakt stability pre ekológiu“, ktorý by zahŕňal kvóty a sankcie. Hos?ujúci minister životného prostredia Jürgen Trittin radostne vyhlásil, že „sa začal nový vek zdrojov obnoviteľnej energie“. A zelení aktivisti blúdili po Bonne s nápisom na transparentoch a tričkách „Don‘t be a fossil“ (Nebuďte fosílni).

Nanič prognózy

Je pochopiteľné, že takéto proklamácie majú u verejnosti úspech. Dnešnému civilizovanému človeku, ktorý má pred očami obrazy dymiacich fabrík či ciest preplnených autami na benzín, sa priam vnucuje hrozivá predtucha zničenia životného prostredia a vyčerpania zásob.
Rozum, ktorý nie je schopný vníma? komplexnú realitu a predvída? budúcnos?, tu nie je dobrým radcom: keby sme človeku 19. storočia povedali, že o 100 rokov bude ži? na Zemi 6 miliárd ľudí, bol by presvedčený, že takú preľudnenú planétu čaká nevyhnutne skaza – prinajmenšom pre nedostatok potravín.
Nič z toho sa nekonalo: stavba výškových domov šetrí zemskú plochu a potravín je mnohonásobne viac než kedykoľvek predtým, hoci sa rozsah pôdy nezvýšil a klesol podiel ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Človek 19. storočia jednoducho nemohol predvída? silu trhu a ľudskej vynaliezavosti.

Kedy dotečie ropa?

Na rovnaký problém narážajú požiadavky Schrödera, aby sa svet z ekonomického aj z bezpečnostného hľadiska zbavil závislosti od ropy.
Po prvé, so zásobami ropy to vôbec nie je také kritické, ako zdôrazňovali delegáti v Bonne. Poznáme len tie ložiská ropy, ktoré má ekonomický zmysel pozna?. Teda tie, ktoré sa využívajú na aktuálnu ?ažbu. Akékoľvek predpovede o konečných zásobách ropy sú preto nevierohodné. Keď v 70. rokoch prudko vzrástla cena ropy, zvýšený dopyt spôsobil odhalenie mnohých dovtedy nepoznaných ložísk. Vek ropy sa teda neskončil.
A po druhé, ak by sa aj mali náleziská v dohľadnom čase vyčerpa?, nenastala by tragédia. Výstižne to raz vyjadril istý saudskoarabský šejk: „Kamenná doba sa neskončila pre nedostatok kameňa, ale preto, že sa technicky vyvinula ďalej.“ Už dnes vieme, že plyn a vodík môžu ropu nahradi?, čo má veľký význam napríklad pre automobilový priemysel.
Schröderova obava z teroristických útokov na ropné ložiská v citlivých oblastiach má isté opodstatnenie. Je však faktom, že podiel krajín OPEC-u na svetovom zásobovaní ropou sa trvalo znižuje (dnes predstavuje asi 36 percent). Útoky v Saudskej Arábii môžu za nárast cien iba čiastočne. Podľa expertov ceny do dnešnej výšky vyhnal najmä obrovský dopyt v Indii a Číne.

Nezištní ekológovia?

Zelené vízie o obnoviteľných zdrojoch energie pritom nie sú výhradne neškodné. Je isté, že nezmiernia globálne otepľovanie ani neznížia chudobu v tre?om svete – a už vôbec nezlepšia prístup k energii.
Čo je však horšie, štátmi riadené zvyšovanie podielu obnoviteľných zdrojov na energetickej produkcii vyvolá v mnohom opačný účinok, než si vysnívali plánovači. S realitou na trhu totiž nič nenarobíme: energia získaná z obnoviteľných zdrojov je zatiaľ oveľa drahšia než napríklad z uhlia či plynu. Aj napriek umelo vytváranému dopytu po obnoviteľných zdrojoch, ktorých výrobu vyspelé štáty bohato subvencujú, majú tieto zdroje celosvetovo iba 14-percentný podiel na všetkých zdrojoch energie. Ich súčasná neefektívnos? vedie totiž k vyšším cenám, preto ich prístupnos? zabezpečujú subvencované výkupné ceny.
Práve nemecký príklad hovorí, aké nastanú dôsledky, keď si štát zo spôsobu využívania energií vytvorí doktrínu. Nemecké ceny energie sú totiž druhé najvyššie v Európe – najmä vinou tzv. ekologickej dane a zákonov podporujúcich obnoviteľné zdroje. Bohaté Nemecko si to – zatiaľ – môže dovoli?. Môže však táto politika prinies? lepší prístup k energii pre chudobný tretí svet?
Napokon, jedným z mála narušiteľov budovateľskej atmosféry v Bonne bol zástupca Nigérie, ktorý skepticky upozornil, že jeho krajina môže zača? s programom obnoviteľnej energie, až keď vybuduje stabilné politické inštitúcie.
Schröderovu vládu, ktorej myslenie je sčasti ovplyvnené idealistickým ekologickým hnutím, však zrejme pri šírení ilúzií o zelenej energetike motivujú aj zištné záujmy: nemecké „umweltfreundliche“ technológie potrebujú nové odbytiská.


Martin Hanus, Domino fórum 23/2004