Máme, kúsok opisu našej situácie keď to nabúralo školu https://kyberia.sk/id/9155936 len to už je vrchol ľadovca, keď začala používať logické dôvody a našla pre nás neriešiteľné.
Šablóna sedí s Vašou, aj podľa tam odporučenej knihy - užitočná, je nadaná a citlivá.
V škôlke škole anjel, učitelia chvália, obľúbená v kolektíve u detí, dokonca vybabrala aj so školskou psychologičkou. Doma na nás kompenzácia všetkého čo prispôsobovala inde.
Je toho veľa a zložité, keď tak pošta.
Jedno, čo môžem radiť, je blízkosť, objatie, "spolu to zvládneme", no to sú také generické drísty. Keď som lokálne v situácii nastolil tvrdé hranice, zafungovalo, no sám som sa obával, čo v nej môžem zamknúť, zlomiť, alebo vybudovať.
Taký aktuálny príklad.
Sme na dovolenke, nebol som pri nej ja, rozrezala si nohy na kameni v mori. Štípe, chce sa kúpať, nezahojí, piesok jej tam ostane!! Peklo jasné. Vysvetľujem že telo to zvládne, zatra bude lepšie, piesok v pohode atď ..pýtam sa ako sa ti to stalo. - Išla som na kameň a spadla som. Hovorím kameň sa kĺže a môže byť ostrý. - Ale to som nevedela! - Tak si mala skúsiť rukou. Teraz už vieš.
- Ale!!! (Asi si vieš predstaviť že sa to nedá napísat)
Zlomil som to pragmatickým konštatovaním: môžeš si za to sama a buď rada že to nie je horšie, ani piesok ani slaná voda čo ťa štípu za to nemôžu, ty si išla na kameň. Keby som bol pri tebe, poviem ti (boli tam kilometre piesku a niekde bokom kúsok kameňov, bola s inými dospelými a ani si nevšimla poranenia, až na brehu keď sa jej dostal piesok hlbšie do rany).
Asi zabralo, pomaly postupne, ako všetko vždy.
Občas sa mi podarilo trafiť pravú príčinu záseku. Podľa Naomi Aldortovej. Ideme do školy. Pôjdeš na svojom bicyklíku. Niečo niečo niečo, tričko, ponožky, wécko (veď vieš) a ja že nestíhame vezmem ťa na veľkom biku. Pozerám a zmena výrazu. Stojí zaťatá a ja viem, že je koniec. Nejak ma osvietilo po tom 3/4 hod boji, kľakol som si k nej a pokojným hlasom trafil: ty si veľmi chcela ísť na svojom, že. - ÁNÓ. - Tak dobre, môžeme. A išli sme v pohode. Na toto nikdy nezabudnem. Akurát, po zložitých a zdĺhavých rieškach sa to už ťažko triafa, aj ten pokojný hlas ;)
Prázdniny čiastočne zlepšili situáciu.
A ako píše ode, každý v rodine prispieva svojím poľom. Ja viem (zatiaľ) priamo ovplyvniť len svoje a ešte dodám, že máme v sebe aj veľa nevedomého (viac to verejne nebudem v tomto zakomplexovanom priestore rozpisovať :)
Držte sa a vedz, že nie ste sami. Poznám oveľa oveľa horší prípad ako naša. Taký, čo v každom priestore a situácii ide do extrému.
e: ešte ma napadlo, viem koľko jej venujete, no nám spolu bolo najlepšie, keď sme sami, pozerali/čítali/len tak sedeli, na sedačke/terase plece pri pleci, alebo aj v objatí. Keď som zaspal, zobudil som sa zakrytý a ona sa hrala. Len potom bolo zle, že nie je naučená a ja som nič neurobil. Miluje mačky. V zime na terase pod dekou s mačkou na kolenách hodinu pozerá do zasneženej záhrady... a ja viem že je šťastná. (Včera keď padali hviezdy sa ma spýtala, prečo keď padá, si máme želať. Vravím lebo je to vzácne a veríme, že keď si vtedy zaželáme, tak sa to vzácne splní, no poviem ti tajomstvo. Keď si budeš niečo naozaj veľmi želať, tak sa to to naozaj splní. Rozžiarila sa a povedala len. Ja si niečo veľmi želám. Nič som nevravel. "S mačičkami.")
A ešte ma napadlo čo je zač.
Mala tak 2 možno 3 roky. Bolo to v zime. Kúpa sa vo vani. Bavíme sa o mačkách. Zahlási:
- Budeme mať mačiatka!
- Kde by sme zobrali mačiatka, veď nemáme mačku, ani starý otec. (Jednooký kocúr Sivko, ktorého si stále pamätá a spomína, sa už nevrátil a Sivku, jeho matku, zrazilo auto)
- Prídu k nám na dvor. zvolá
V skratke: na jar prišla k staréme otcovi, býva cez cestu, zúbožená mačička. Bála sa prísť k ľuďom tak, že za roh. Dostala jesť. K prvej prišla k Lujze. Potom ku mne (možno naopak). Ostala u otca, niekde mala mačiatka a v lete nám ich doniesla na dvor. Stačí? ;)