Matka tlačí kočík smerom od rušného detského ihriska, za ňou ide prvorodená dcérka (cca 4-5r?) a zvýšeným hlasom dcéru kritizuje: "...nebudem tam pozerať na to, ako (*prepočuté meno druhorodeného*) žerie piesok, kým ty sedíš na múriku. NEMÁŠ tam ŽIADNYCH kamarátov, s NIKÝM sa nehráš. JA VIEM ČAS VYUŽIŤ AJ EFEKTÍVNEJŠIE!"

Strašne mi prišlo toho dievčatka ľúto, mala som ohromnú chuť ju zastaviť, objať a povedať jej, že nech sa nebojí, že si kamarátov určite nájde. O rodičovstve neviem vôbec nič, ale toto, toto mi fakt neprišlo v pohode.

Edit: Rozumiem dôvodom, prečo ste na tento príspevok viacerí reagovali s istým podráždením. Milujúcim rodičom, ktorých sa opis tejto momentky dotkol, posielam objatie. Rada by som však zároveň poukázala pod akým parentom je môj príspevok. Nie je v rodičovskom fóre, ani vo fóre, kde sa hovorí o tom, že ľuďom jebe. Nachádza sa v "Eavesdropping, discreet observation: non-sexual voyeurism" - to znamená, že autori príspevkov sú si plne vedomí, že nemajú celý kontext a opisujú jednu konkrétnu, časovo ohraničenú situáciu.