Ja mám ku tomuto znova veselú príhodu na odľahčenie. V 2012, predtým ako som odchádzal zo slovenska, som si ešte doma rýchlo robil vodičák. Moc mi to jazdenie nešlo a doma sa všetci tešili, že konečne skúška, z ktorej vyletím. Išla jazda a fízel v aute na ceste povedal, že tuto zabočte doprava. Pred nami bola taká celkom dlhá cesta a po nej dedo na bicykli išiel rýchlosťou asi 5 km/h. Obísť by sa ho asi dalo, ale ja som na to nemal ani skills ani povahu, plus všade, kde bola cesta trochu širšia oproti akurát niečo išlo. V aute citelne zhustla atmosféra a inštruktor s policajtom čakali že čo urobím. A tak sme pekne išli bez slova pomaličky za deduškom asi 10-15 minút. Na konci cesty mi dal policajt ešte na jednej križovatke odbočiť doľava a po nej povedal "gratulujem, prešli ste, kiež by všetci jazdili takto zodpovedne".

Od kedy som tie papiere dostal, tak som nešoféroval. Neviem, že na kerú máriu som si to robil. Autoškola bola zaujímavá ešte tým, že som sa počas nej asi prvý krát stretol s harašením. Spolužiačka z autoškoly mi raz znenazdajky poslala esemesku o tom, ako sa inštruktorovi v aute rozsypali kartičky s konaktami a jej náhodou do oka padla akurát tá moja a keďže ona má fotografickú pamäť, tak si moje číslo zapamätala. Dostával som potom ešte pár dní kadejaké chaotické návrhy/vyhrážky a nevedel som ako na ne reagovať tak, aby jej to neublížilo (a aby neublížila ani ona mne). Hitom leta vtedy bola pesnička "call me maybe" a doteraz keď ju náhodou niekde počujem, tak sa obzriem cez plece a zrýchlim krok.