mozno to je moja haluz, ale trochu mam pocit, akoby si mala na seba prilis velky narok a (pisem to ako reakciu aj na ten prvy dlhsi prispevok) ze chces vyriesit vela veci ktore mozu byt nad tvoje moznosti.

u tychto tazkych veci, ako su napriklad aj tie popisovane pocity viny / hanby a bezmocnosti, sa da imo asi iba containovat a validizovat ich emocie, nic lepsie ma nenapada. ono sa to postupne nejak otvori a aj cisto tvoja pritomnost a prijatie im urcite pomoze.

a rada by som sa spytala, aky sposob terapie robis? je to pre nejake ngo? mate supervizie?

tiez ciastocne pracujem na charitativnej baze s oslabenou skupinou klientiek (sexualne a domace nasilie) a uz ma skusenost naucila ze si to musim davkovat velmi opatrne, aby som to neprepalila. proste z celkoveho objemu prace mam na tot vyclenenych niekolko hodin v tyzdni a cez to nejde vlak. teraz sa ale urcite tiez zapojim do nejakeho help programu, aj ked som limitovana anglictinou, kedze rusky / ukrajinsky neviem. a co si vsimam zatial reakcie kolegov v Prahe, tak aj ruskych klientov berieme ako obete, pretoze tak to je. dokonca teraz su v urcitom ohlade este zranitelnejsi, nehovoriac o ruskych detoch v ceskych skolach, ktorych je tu kopa a su tercom sikany (ale co tak citam around vsetko sa to tematizuje a riesi). v Prahe je celkove velka ruska aj ukrajinska komunita, a my mame na skole zopar studentov (psychologie a socialnej prace) z oboch zemi, tak uz sa pripravuje ze holt pojdu trochu rychlejsie do praxe, s nasou podporou.

bola som vcera po dlhsej dobe na porade v skole a chut robit veci bola obrovska, niektori ludia to okamzite riesenie a obrovsku aktivitu maju zjavne aj ako coping mechanizmus. ja to uplne tak necitim, bola som par dni paralyzovana, az teraz nejak postupne sa preberam k tomu, ze som schopna rozmyslat kde sa zapojim... a vies co, vobec si tych par dni nevycitam.

(pardon asi trochu pisem piate cez deviate a mozno nereagujem uplne na vsetko co si pisala :)