viem viem, vo vela veciach hladam rovnovahu.
s mamou sme si to vysvetlili, z mojej strany iba, ze sa naozaj netreba ospravedlnovat.
v kombinacii s vnutornymi napatim z covidu, vojny ma len strasne zabolelo, ze generacie si nesieme a dedime vybavu, akoby emocie boli nieco tak sukromne, ze to nema kto vidiet.
a to pisem, ako clovek, ktory si stres uklada a raz za rok-dva vybuchne do nekontrolovatelneho placu, s ktorym sa samozrejme uchylim niekam do kuta.